Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.

3.2.4 Náboženstvá Perzie

V najhlbšej histórii Perzie by sme sa stretli podobne ako v Číne, či Indii s monoteistickým náboženstvom s prvkami náboženstva národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa. Hoci časom došlo k pokriveniu tohto náboženstva a jeho degradácii k polyteizmu, predsa sa v histórii Perzie objavila osobnosť náboženského reformátora Zoroastera, ktorý navrátil Peržanov naspäť k monoteizmu.^[1]

3.2.4.1 Zoroastrizmus

Zoroastrizmom sa budeme zaoberať napriek tomu, že nejde o náboženstvo, ktoré by malo vo svete veľké množstvo stúpencov. Podstatným faktom je, že k jeho rozšíreniu nedošlo nie kvôli tomu, že by bolo pôvodne určené pre úzku skupinu ľudí, alebo že by nemalo ambíciu sa rozšíriť.^[2] Skôr by bolo možné povedať, že oňho vo svete nebol širší záujem. To však nemožno považovať za rozpor s prvým pravdivostným kritériom. Náboženstvo môže byť pravdivé aj za predpokladu, že je ľuďmi odmietané. Z tohto dôvodu porovnáme učenie tohto náboženstva aj s ďalšími kritériami, aby sme mohli posúdiť jeho možnú pravdivosť.

Podľa tohto náboženstva existuje jeden najvyšší Boh zvaný Ahura-Mazda (v pogréčtenej forme Ormazd), ktorý je chápaný ako vševediaci Stvoriteľ, Svätý Duch. Aj keď sa v zoroastrizme môžeme stretnúť aj s inými bohmi, tí sú chápaní ako podriadení bohovia jediného najvyššieho Boha,^[3] preto ich nemožno chápať ako popretie monoteistického charakteru tohto perzského náboženstva. Možno skonštatovať, že zoroastrizmus výslovne neodporuje dokázanému pojmu Boha, aj keď ho nerozvíja do všetkých podrobností.

Podstatou zoroastrizmu je existencia dobrého Boha Ahura-Mazdu a zlého ducha zvaného Ahriman, ktorý sa postavil proti Ahura-Mazdovi, obklopil sa zlými duchmi a zvádza s ním boj.^[4] Všetko stvorenie je buď na strane Ahura-Mazdu, alebo na strane Ahrimana. Človek je zvláštnym stvorením, pretože má slobodnú vôľu, a tak sa môže rozhodnúť, na ktorú stranu sa postaví. Ak sa postaví na stranu dobra, prispeje ku konečnému víťazstvu Ahura-Mazdu v tomto boji dobra a zla.^[5] Na tomto princípe následne stojí morálka tohto náboženstva, ktorá nás zaujíma z hľadiska tretieho pravdivostného kritéria.

Pravdivé náboženstvo musí súhlasiť s tým, že človek je viazaný za každých okolností konať dobro. V zoroastrizme nachádzame záväzné morálne princípy, ktoré sú postavené práve na vyššie spomínanom východisku, podľa ktorého je človek povinný postaviť sa na stranu dobra a tak prispieť ku konečnému víťazstvu Ahura-Mazdu. Stretávame sa tu s rôznymi rituálnymi predpismi, ako nedotýkať sa mŕtvoly, ktorá sa považuje za nečistú, udržiavať posvätný oheň, či nezaobchádzať zle s čistými zvieratami, za ktoré sa považuje napríklad krava alebo vôl.^[6] Ale podstatné je, že tu nachádzame morálne predpisy, ktoré sa stotožňujú s prirodzeným zákonom dokázaným zo svetla prirodzeného rozumu, teda ide o záväznosť konať dobro v prospech druhých ľudí. Ide o udržiavanie dobrých myšlienok, slov a skutkov, za ktoré sa považuje láska k pravde, sexuálna čistota, pohostinnosť, súcit s chudobou, pilnosť i pracovitosť.^[7] Evidentne teda ide o aktívne konanie dobra v prospech druhých. Z toho dôvodu je treba uznať, že záväznosť konať dobro v zoroastrizme je prítomná.

Z morálnej záväznosti vyplýva pravdivostné kritérium, ktoré posudzuje prítomnosť viery v posmrtnú sankciu v prípade nemorálneho konania. Touto sankciou za nemorálny život má byť dočasný pobyt v pekelnej priepasti.^[8] Takýto človek, ktorý padne do pekelnej priepasti, bude mať po vzkriesení z mŕtvych znemožnený večný život^[9] na mieste, kde prebýva Ahura-Mazda,^[10] a bude napokon úplne zahubený.^[11]

Ak by sme uznali takúto formu posmrtnej sankcie za predpokladu, že toto dočasné utrpenie v pekelnej priepasti je svojou intenzitou horšie, ako najväčšie utrpenie na tomto svete spojené s konaním dobra, ostáva otázka, ako sa vyhnúť tejto posmrtnej sankcii. A to nás privádza k poslednému pravdivostnému kritériu, ktorým je v pravdivom náboženstve prítomnosť informácie o tom, ako posmrtnú sankciu odvrátiť. Zoroastrizmus v súlade s dôkazmi vyplývajúcimi zo svetla prirodzeného rozumu tvrdí, že ak človek bude konať nemorálne, bude mať po smrti značný problém. Ako riešenie tohto problému sa v tomto náboženstve objavuje predovšetkým výzva na morálne konanie, ktorá prirodzene vyplýva z rešpektovania morálnej záväznosti. Ak sa však človek dopustí nemorálneho konania, existuje tu prax spovede pred kňazom, ktorá má zabezpečiť odpustenie hriechov. Za niektoré hriechy je tu následne predpísaná verejná obeta, alebo určitá forma trestu.^[12] Táto prax má určité pozitívum v tom, že odrádza človeka od konania zla. Problémom je to, že hoci vzbudzuje v človekovi odhodlanie vyvarovať sa zlých činov, nedáva mu schopnosť, aby toto odhodlanie dokonale naplnil. Človek tak praxou spovede môže vyjadriť svoju ochotu žiť v súlade s morálnou normou, no nijako to nerieši slabosť a krehkosť ľudskej vôle. Preto človek aj po takejto spovedi je naďalej vystavený svojim nedokonalostiam a skôr či neskôr sa od morálnej normy odkloní.

Ako riešenie tejto nedokonalej účinnosti spovede sa v zoroastrizme javí spôsob, akým je človek po smrti súdený. Duša zosnulého človeka sa po smrti tela odoberie pred súd, kde sa vážia jeho zásluhy a hriechy. Ak misky váh zostanú v rovnováhe, duša sa dostane na miesto, kde ani netrpí, ani nezažíva blaženosť.^[13]V prípade, že preváži spravodlivé konanie, duši bude umožnené prejsť cez most zvaný Činvat do miesta, kde prebýva Ahura-Mazda. Ak prevážia hriechy, takejto duši nebude umožnené spomínaný most prejsť,^[14] a tak sa zrúti do pekelnej priepasti.^[15]

Popísaný spôsob posmrtného súdu tak ráta s tým, že žiaden človek nedokáže dokonale vyplniť morálnu záväznosť. I praktická životná skúsenosť potvrdzuje, že i tí najlepší ľudia morálne chybujú, a tak posmrtný súd v zoroastrizme sa nezameriava na hľadanie bezhriešneho človeka, ale na takého, koho život vykazuje viac spravodlivosti, než hriešnosti. Podľa zoroastrizmu tak odvrátenie posmrtnej sankcie nespočíva v dosiahnutí bezhriešnosti, ale v úsilí, aby dobrého konania bolo v živote človeka viac, než hriechov. Hoci sa takéto riešenie v prvom momente javí ako blízke ľudskému cíteniu, či psychologickému nastaveniu,^[16] ak máme postupovať prísne podľa dôkazov popisujúcich realitu, musíme skonštatovať, že konanie, kde dobré činy prevládajú nad nemorálnymi, nerieši náš problém s odvrátením posmrtnej sankcie. Podľa vyššie položených dôkazov Boh sa nemôže stotožňovať so žiadnym morálnym zlom. Nutne praje stvorenstvu dobro a nutne to musí vyžadovať od slobodného stvorenia, ktorým je človek. Problémom teda nie je to, koľko zla človek vykoná, ale či vykoná nejaké zlo. Či je, alebo nie je v dokonalom súlade s požiadavkami Boha. Zoroastrismus prichádza s riešením, podľa ktorého ak je hriechov menej ako dobrých činov, je to v poriadku. Takýto systém by však znamenal, že Boh toleruje konanie zla, ak ho je menej ako konanie dobra. Tento predpoklad je však v rozpore s dôkazom, podľa ktorého je Boh nutne dobroprajný a nemôže chcieť morálne zlo.

Možno teda skonštatovať, že zoroastrizmus správne predpokladá existenciu dobrého Boha, existenciu morálnej záväznosti i posmrtnú sankciu v prípade jej porušenia. No všetky tieto skutočnosti len vyplývajú zo svetla prirodzeného rozumu a na ich poznanie nie je potrebné náboženské zjavenie. Zoroastrizmus len tieto prirodzene zrejmé skutočnosti obliekol do náboženského jazyka a náboženských obradov. Samotný podstatný zmysel náboženstva však tkvie v nadprirodzenej zvesti o tom, ako posmrtnú sankciu odvrátiť. A práve v tomto bode sa zoroastrizmus usvedčuje z falošnosti. Svojou predstavou o vážení skutkov a o možnosti preváženia hriechov čnosťami sa dostáva do rozporu jednak s pojmom Boha, ktorý sa nemôže stotožniť so zlým konaním, ako aj do rozporu s absolútnou morálnou záväznosťou, ktorá zároveň podľa tohto náboženstva nie je absolútna, pretože toleruje nemorálne konanie, ak ho je menej ako čností.

3.2.4.2 Manicheizmus

V rámci skúmania náboženstiev vo svete sa v súvislosti s Perziou môžeme stretnúť ešte s dvoma náboženstvami, ktoré svojho času boli veľmi významnými a rozšírenými. Prvým z nich je mitraizmus, alebo, ako ho pôvodne nazývali, Mitrove mystériá. Bol to kult rozšírený v Rímskej ríši, ktorý viac-menej voľne nadväzoval na kult boha Mitru v Perzii. Hoci bol tento kult pomerne dosť rozšírený a populárny, nezachovali sa prakticky žiadne písomné pamiatky z jeho učenia. Na základe chrámov, sôch a archeologických nálezov sa dá len veľmi nejasne zrekonštruovať jeho vierouka a je prakticky nemožné čokoľvek zistiť o jeho mravouke. Toto náboženstvo úplne zaniklo vo štvrtom storočí,^[17] a tak napriek jeho nezanedbateľnému rozšíreniu a vplyvu v histórii ho možno zaradiť medzi náboženstvá, ktoré nemôžu byť pre nás predmetom výskumu. Ako bolo vyššie pri zdôvodňovaní a opisoch pravdivostných kritérií vysvetlené, zaniknuté a tak prakticky nedostupné náboženstvo nemôže byť náboženstvom, ktoré Boh určil pre nás ako svoj záchranný projekt.

Druhým v histórii veľmi vplyvným náboženstvom voľne súvisiacim s Perziou a prvkami perzského náboženstva je manicheizmus. Toto náboženstvo prakticky vymizlo v stredoveku,^[18] i keď určité jeho dozvuky, či modifikácie možno vysledovať až do dnešných dní.^[19]V každom prípade však na rozdiel od mitraizmu sa jeho pôvodná náuka dá pomerne dobre zrekonštruovať, preto nemožno o ňom prehlásiť, že je zabudnuté a nedostupné. Keďže toto náboženstvo malo v dobe svojej existencie ambíciu stať sa univerzálnym náboženstvom, bolo silne misijným a šírilo sa so značným úspechom, je potrebné mu venovať pozornosť.

Zakladateľom tohto náboženstva bol Mani, ktorý svoje učenie začal hlásať v Perzii v roku 242.^[20] Mani tvrdil, že sa mu zjavil duch, ktorého nazýval svojim dvojčaťom, strážnym anjelom, alebo tiež jeho Božským Ja. Tento duch ho naučil pravdám, vďaka čomu sa stal vo svete prorokom naplneným Parakletom, teda Duchom pravdy, ktorého prisľúbil v Jánovom evanjeliu Ježiš (Jn 15,26; Jn 16,13) a pôsobí v ňom s plnosťou svojej moci.^[21]

Základným východiskom manicheizmu je dualistické chápanie sveta, podľa ktorého existujú dva večné princípy. Dobrý princíp je Otec veľkoleposti žijúci na mieste svetla a zlý princíp je Kráľ temnoty.^[22] Tieto dva princípy sú večné a boli pôvodne nezávislé. Mali vyhradené vlastné pole svojej pôsobnosti a dotýkali sa vzájomnou hranicou. Vládca temnoty však zaútočil na kráľovstvo svetla, čím sa spustil medzi týmito dvoma princípmi boj. Tento boj spôsobil, že došlo k premiešaniu častí svetla s časťami temnoty. Rovnako aj samotný človek je produktom tohto boja a je tvorom, ktorý je vytvorený z častí temnoty v ktorej sú uväznené čiastočky svetla. Práve tento stav premiešania je vnímaný ako nešťastie a neporiadok, ktorý treba odstrániť tým, že časti svetla budú oslobodené a navrátia sa na miesto svetla.^[23]

Už základné východisko tohto náboženstva naráža na problém s druhým kritériom, podľa ktorého pravdivé náboženstvo musí mať pojem Boha, ktorý je v súlade s racionálnymi dôkazmi. Podľa nich môže existovať jedine jedna večná a nemeniteľná Prvá príčina, ktorá je dobrá. Manicheizmus však ponúka základné východisko pre vysvetlenie sveta, ktoré je dualistické. Dve protichodné príčiny, ktoré stoja od večnosti proti sebe. Takéto dve príčiny nemôžu byť nekonečné, lebo jedna druhú nutne obmedzuje tým, že jednej chýba to, čo druhá vlastní. Rovnako je rozporná predstava ich večnej existencie do minulosti. Ak by mal existovať pôvodný stav, kedy tieto dva princípy boli od seba izolované, následný útok zlého princípu na dobrý je zmenou a teda je závislý od času. Večná existencia oboch princípov však vyžaduje ich bezčasovosť a nemeniteľnosť, keďže čas nemôže ísť do minulosti do nekonečna. Takto sa celý pojem dualizmu ako predpokladu pravdivého náboženstva rozpadá.

Ak zameriame svoju pozornosť na otázku morálnej záväznosti v manicheizme, uvidíme, že jej dodržiavanie podstatne súvisí práve s poslaním človeka, ktorý si vďaka Maniho učeniu uvedomuje, že problémom sveta je uväznenie čiastočiek svetla v temnote. Z toho dôvodu má človek pracovať na vyslobodzovaní týchto častí svetla z temnoty, čím prispieva k tomu, že aj časti svetla, ktoré sú uväznené v ňom samom, po jeho smrti budú z temnoty vyslobodené. V prípade, že by na tomto poslaní nepracoval, čiastočky uväznené v jeho tele sa po smrti vrátia na zem a budú prebývať znova v človeku, vo zvierati, alebo inom stvorení.^[24]

Z tohto východiska vyplývajú následne pravidlá, podľa ktorých nemožno nikomu a ničomu na svete ubližovať. Každý človek, zviera i rastlina, ba aj neživá príroda je bytosťou, v ktorej sú premiešané časti svetla s temnotou, a tak ubližovanie týmto stvoreniam znamená ubližovať Svetlu. Podľa manicheizmu zabitím zvieraťa by k takému ublíženiu došlo, a tak je podľa jeho učenia nemorálne jesť mäso. Problémom je, že i trhanie plodov rastlín je vnímané v tomto náboženstve ako ubližovanie Svetlu. Z toho by vyplývalo, že človek nemá žiadnu možnosť živiť sa jedlom. Preto sú v tomto náboženstve ľudia rozdelení na vyvolených a poslucháčov, pričom vyvolení žijú prísnym asketickým životom, nepracujú, snažia sa vyhýbať akejkoľvek aktivite, ktorá by mohla akokoľvek ublížiť Svetlu uväznenému v stvorených veciach a poslucháči sa starajú o vyvolených, zbierajú pre nich plody a obsluhujú ich. Takto Svetlu neubližuje vyvolený, ale len poslucháč.^[25] Na poslucháča nie sú kladené také vysoké morálne požiadavky, pretože len vyvolený je v stave, že sa svetlo uväznené v jeho tele uvoľní a oslobodí. Poslucháč sa bude musieť po smrti znova vrátiť na zem a usilovať sa byť vyvoleným, aby v konečnom dôsledku mohol svoje svetlo po smrti oslobodiť.^[26]

V súvislosti s faktom, že v rastlinách sú obsiahnuté čiastočky svetla, ktoré treba oslobodiť, existuje jedna z najdôležitejších praktík manicheizmu, ktorou je jedenie rastlín vyvolenými. Výsledkom tejto praktiky je, že keď vyvolený v žalúdku trávi rastliny, dochádza k oddeleniu temnej matérie a Svetlo je oslobodzované tak, že ho vyvolený pri trávení vydychuje. Dôsledkom takejto praktiky je, že človek nemá podávať jedlo neveriacemu, hoci by bol akokoľvek hladný, pretože ten nespôsobí oslobodenie Svetla, ale naopak, pri jedení naďalej ponecháva Svetlo zajaté temnotou.^[27] Pri posúdení takejto morálnej praktiky môžeme pozorovať rozpor s morálnou zásadou konať v prospech druhých, dávať im to, čo je pre nich žiaduce.

Zároveň ak si uvedomíme, že podľa manicheistického chápania sveta, je samotná existencia sveta zajatím Svetla v temnote, celý svet má v sebe obsiahnuté zajaté Svetlo. Vezmúc tento fakt do dôsledkov znamená to, že i taká samozrejmá aktivita ako je chôdza po zemi, zraňuje zem, resp. Svetlo v nej uväznené, či mávanie rukou vo vzduchu zraňuje vzduch. Takýto prístup k životu znamená, že život bez hriechu je absolútne nemožný. Život ako taký a každý krok v ňom by bol nevyhnutne poznačený nutnosťou konať proti Svetlu.^[28] Tento problém manicheizmus rieši tým, že to, čo človek robí zle, vlastne nie je jeho vlastným hriechom. Za toto zlo je zodpovedná práve temnota, ktorá človeka tvorí. Svetlo uväznené v temnote, ktorá tvorí človeka, je samo osebe nevinné.^[29]Preto samotná hriešnosť nie je základným problémom človeka. Spása nespočíva v tom, že človek bude absolútne bezhriešny. Jednak to úplne nie je možné, a jednak to nie je prioritne jeho vina, ale vina temnoty, z ktorej je bez vlastnej viny stvorený. Spásonosná úloha človeka je prispievať oslobodzovaniu Svetla od temnoty a to robí predovšetkým tak, že problém uväznenia Svetla v temnote spozná a uvedomí si ho. Až na základe tohto poznania môžu jeho skutky začať prispievať k oslobodzovaniu Svetla. Práve týmto poznaním je motivovaná askéza, neviazanie sa na materiálny svet, alebo dokonca stránenie sa plodenia detí, keďže zrodenie človeka spôsobuje zajatie Svetla v temnej matérii.^[30]

Z tohto popisu morálneho systému manicheizmu možno usúdiť, že jeho zásady sa plne nekryjú s dokázanou požiadavkou konať za každých okolností to, čo je pre druhých žiaduce. Priorita oslobodzovania Svetla z temnoty má prednosť pred aktívnou charitatívnou činnosťou. Stvorenstvo je chápané ako produkt vzbury Zla proti Dobru, a ako výsledok uväznenia Svetla v temnote, a tak je v manicheizme voči nemu určitý postoj antipatie. Dobro sa nepraje stvorenstvu, ale len Svetlu, ktoré je v temnote tvoriacej stvorenstvo uväznené. Na základe týchto faktov možno skonštatovať, že kritérium autentickej morálnej záväznosti v manicheizme nie je naplnené.

Ak by nás zaujímala otázka adekvátnej posmrtnej sankcie v prípade porušenia morálnej záväznosti v tomto náboženstve, už samotný fakt, že etický kódex v tejto vierouke je chybný, by znamenal, že posmrtná sankcia sa nedostavuje z toho správneho dôvodu, ktorým je rozchod so všeobecnou dobroprajnosťou Boha. Zároveň je v manicheizme problémom aj otázka existencie individuálnej duše, resp. individuálneho vedomia po smrti.^[31] Ak manichejci prijímali učenie, podľa ktorého vedomie po smrti nepretrváva, len neosobné čiastočky Svetla uväznené v telách sa buď rozplynú v Bohu, alebo sa vrátia na zem, aby boli opäť uväznené do matérie, a tak tvorili nové stvorenie, znamená to, že spása nie je v pravom zmysle spásou človeka, ale spásou Boha, ktorý čosi stratil pri útoku Kráľa temnoty na svoje pozície. Vplyvom tohto útoku boli totiž čiastky jeho Svetla uväznené v temnote. Na druhej strane ak sa toto oslobodenie Svetla v určitých prípadoch nepodarí a čiastočky Svetla z človeka sa opäť budú musieť spojiť s temnou matériou, pri absencii vedomia človeka, ktoré by malo pretrvávať po smrti, nemožno hovoriť, že by konkrétny človek mohol zažívať posmrtnú sankciu. Na znášanie určitej intenzity nepríjemnosti je totiž nevyhnutné, aby si danú nepríjemnosť indivíduum uvedomovalo, a aby táto nepríjemnosť mala charakter sankcie, musí si toto jednotlivé vedomie aj pamätať, kvôli čomu toto utrpenie znáša. Absencia vedomia po smrti však takúto posmrtnú sankciu znemožňuje.

Z uvedeného chybného chápania morálnej záväznosti ako aj posmrtnej sankcie vyplýva, že zvesť o záchrane človeka, ktorú v jednotlivých náboženstvách hľadáme, nemôže byť v manicheizme autentická a tak Bohom zjavená. Manicheizmus ignoruje problém, ktorý treba vyriešiť a to je neschopnosť človeka dosiahnuť úplný morálny súlad s Božou dobroprajnosťou. Žiadnu funkčnú zvesť, ktorá by tento základný životný problém človeka riešila, manicheizmus neobsahuje, a tak ho kvôli tomu, ako aj kvôli rozporom s ostatnými pravdivostnými kritériami, nemožno uznať za pravdivé náboženstvo.

3.2.5 Náboženstvo Babylonu

Problém náboženstva starého Babylonu je jeho dávny zánik. Za posledných približne sto rokov sa vykonalo v oblasti starovekého Babylonu obrovské množstvo archeologickej práce, vďaka čomu sa našlo mnoho informácií aj z oblasti dobového náboženstva.^[32] No ak máme vziať do úvahy kritérium, že pravdivé náboženstvo musí mať tendenciu šíriť sa vo svete, jeho zmiznutie zo sveta na mnoho storočí a jeho objavenie sa až v storočí dvadsiatom predstavuje pre toto kritérium značný problém. Z archeologických nálezov síce môžeme pozbierať určité čriepky tohto náboženstva, no ucelený náboženský systém sa zrejme z týchto pamiatok zostaviť nikdy nebude dať.

Zároveň to, čo sa podarilo zistiť z obsahu starovekého babylonského náboženstva, sa často dostáva do značnej kolízie s pravdivostnými kritériami, ktoré autentické náboženstvo zjavené Bohom nutne musí obsahovať. V Babylone sa stretávame s polyteizmom, no ako to často v polyteistických náboženstvách býva, môžeme tu nájsť najvyššieho boha Marduka, ktorý je stvoriteľom sveta. Tento Marduk však nie je Prvou príčinou, ktorá je absolútne nezávislá. Ako vysvetľuje babylonský epos o stvorení zvaný Enuma eliš,^[33] Marduk patrí už do tretej generácie bohov. Prví bohovia, ako úplný začiatok akéhokoľvek stvorenia, boli stvorení dvoma bohmi, akýmisi prarodičmi všetkého. Mužský princíp sa nazýval Apsú a ženský Tiamat. Tieto dve skutočnosti by mali byť prvými príčinami stvorenia. Samotný fakt, že sú dve, a nie jedna, odporuje dokázaným atribútom skutočného Boha ako pôvodcu všetkého.

Zároveň ďalší historický vývoj podaný v spomínanom epose vylučuje možnosť, že by Apsú a Tiamat boli večnými, nemeniteľnými a nezávislými zdrojmi. Apsú si totiž zaumieni stvorených bohov zničiť, no boh Ea z druhej generácie bohov Apsúa usmrtí. Nahnevaná Tiamat je rozhodnutá pomstiť sa, no tú premôže boh tretej generácie Marduk, a ten ju rozreže a z nej stvorí svet. Je zjavné, že Apsú a Tiamat nie sú prestaviteľmi večnej, nemeniteľnej Príčiny permanentne produkujúcej svet. Samotná predstava postaviť sa proti tomuto Zdroju, manipulovať ním, ba dokonca zlikvidovať ho, je evidentne rozporná s pojmom Prvej príčiny, ktorá večne a nemenne produkuje svet, pričom všetko existujúce je permanentne závislé na nej. Zároveň možno vidieť rozpor v tom, že stvorenie je v realite produktom dobroprajnosti Prvej príčiny, kým babylonský mýtus podáva náuku o stvorení sveta ako o produkte boja, hnevu a nepriateľstva medzi bohmi.

Ak by nás zaujímala morálna záväznosť v rámci babylonského náboženstva, nemožno tvrdiť, že by Babylončania morálne povinnosti neuznávali. Ba uvedomovali si aj to, že nemorálnym konaním sa protivia vôli bohov a vystavujú sa ich hnevu. Zdá sa však, že ako sankciu za prehrešenia vnímali rôzne pozemské nešťastia, ktoré sa pokúšali odstraňovať utišovaním hnevu bohov a to tak, že im prinášali rôzne obety.^[34] Sankcia v podobe pozemského nešťastia sa evidentne nemôže vyrovnať s intenzitou posmrtnej sankcie, ktorej existencia je dokázaná z reálnej morálnej záväznosti.

Nie je známe, že by babylončania verili v nejakú posmrtnú sankciu v zmysle dôsledku nemorálneho života. Posmrtný život vnímali ako pobyt v krajine temnôt, z ktorého niet návratu. Zo zachovaných babylonských eposov ako je epos o Gilgamešovi, alebo sága o Adapovi, vyplýva, že túžbou Babylončanov bolo hľadanie života, či nesmrteľnosti na tomto svete a vyhnúť sa tak posmrtnému večnému pobytu v krajine temnôt.^[35] V týchto eposoch sa však získanie nesmrteľnosti, či moci nad smrťou, nespája s dosiahnutím schopnosti dostať sa do súladu s morálnou záväznosťou. Možno teda uzavrieť, že okrem falošného pojmu Boha v babylonskom náboženstve zaznamenávame nejasnú predstavu o morálnej záväznosti, absenciu adekvátnej posmrtnej sankcie vyplývajúcej s porušenia morálnej záväznosti, ako aj absenciu zvesti, ako takúto sankciu odvrátiť. Toto náboženstvo preto nespĺňa kritériá pre pravdivé a Bohom zjavené náboženstvo.

3.2.6 Náboženstvo Kanaánu

Podobne, ako náboženstvo starovekého Babylonu, tak aj náboženstvo starovekého Kanaánu je dnes už zaniknuté a k určitým čriepkom z tohto náboženstva máme prístup predovšetkým vďaka archeológom. Nie sme schopní zostaviť kompletný náboženský systém, preto sa o tomto náboženstve zmienime len okrajovo.

Zaujímavosťou je, že hoci Kanaánčania, podobne ako Babylončania, boli polyteisti, nachádzame u nich najvyššieho boha zvaného El. V niektorých interpretáciách nesie tento boh znaky Prvej príčiny ako nezávislosť na ostatných bohoch, on je pôvodca existencie všetkého, je večný, múdry, dobrý.^[36]

Naproti tomu, čo sa týka morálneho kódexu, nemáme o tomto náboženstve komplexné správy. No z úkonov kultu, ktoré sa v kanaánskej oblasti praktizovali, možno usúdiť, že zásada konania dobra v prospech druhého tu nebola v absolútnej miere rešpektovaná. Kanaánske náboženstvo totiž poznalo krvavé ľudské obety, ktoré sa prinášali božstvám. Obetovali sa dokonca aj nevinné deti, a to zvlášť krutým spôsobom, keď sa tieto obete vhadzovali do rozpálenej kovovej sochy. Takéto obety sa prinášali bohom predovšetkým vtedy, keď ľuďom hrozilo nejaké nešťastie a dúfali, že si takýmto spôsobom naklonia ich priazeň.^[37]

Je zjavné, že takáto prax sa nutne rozchádza so záväznosťou konať dobro stvorenstvu. Predstava, že by Boha uspokojovala nejaká forma ľudského utrpenia, je vnútorne rozporná jednak pre Božiu dobroprajnosť, a jednak preto, že Boh je nemeniteľný a nemožno si jeho priazeň nakloniť, ani nič mu nemožno ponúknuť, čím by bol obohatený. Taktiež nutne platí, že ak by sme aj počítali s existenciou duchovných bytostí, ktoré sú Bohom stvorené, vo vzťahu k ľuďom nadprirodzené a zasluhujú si od ľudí úctu, nie je možné, aby si Boh prial prinášanie ľudských obiet a mučenie ľudí ako dar týmto bohom. Tieto duchovné bytosti ako Bohom stvorené, obdarené rozumom a slobodnou vôľou by totiž boli nutne viazané morálnym zákonom podobne ako ľudia. Boh, ktorý je z definície dobroprajný, musí priať stvorenstvu dobro. Z toho dôvodu by aj títo bohovia boli nutne viazaní priať dobro ľuďom. Vyžadovanie ľudského mučenia z ich strany by teda bolo evidentne v rozpore s Božou vôľou, a tak by bolo zločinom, z ktorého by nutne vyplývala sankcia. Rovnako i ľudia takto slúžiaci zločinným bohom by sa nutne previňovali voči vôli Boha, čo by muselo mať ako dôsledok hrozbu sankcie. Prinášanie ľudských krvavých obiet teda možno chápať ako rozpor s morálnou záväznosťou a ak je takáto prax súčasťou náboženského kultu, je to jednoznačný dôkaz, že náboženstvo nepochádza od Boha.

Podobná kritika sa dotýka aj náboženstva indiánskych kmeňov vyššieho kultúrneho stupňa, akými boli Aztékovia.^[38] Hoci u nich môžeme vidieť náznaky viery v najvyššieho Boha, pôvodcu všetkého, medzi bohov nižšieho stupňa patril boh vojny, ktorému Aztékovia prinášali krvavé ľudské obety vykonávané zvlášť krutým spôsobom. Obeti bolo za živa vyrezané ešte tlčúce srdce, ktoré bolo obetované bohu slnka a telo bolo odhodené k nohám sochy boha vojny.^[39] Tento fakt stačí k tomu, aby sme o tomto náboženstve ako o potenciálne pravom ďalej neuvažovali. Preto mu nevenujeme ani zvláštnu kapitolu.

3.2.6 Náboženstvo starovekého Egypta

K informáciám o náboženstve starovekého Egypta sa možno dostať vďaka egyptológii, vede, ktorá vznikla v osemnástom storočí a zaoberá sa skúmaním všetkých pamiatok, ktoré súvisia so starovekou históriou egyptskej civilizácie.^[40] Z týchto informácií vieme zistiť, že hoci je náboženstvo starovekého Egypta polyteistické, môžeme tu, podobne ako v Babylone a v Kanaáne, vysledovať existenciu jedného najvyššieho Boha.

Vidíme tu dve tradície. Podľa jednej by mal byť najvyšším bohom stvoriteľom Amon. Je to tajomný skrytý boh,^[41] pričom podľa určitých egyptských interpretácií ostatní bohovia by mohli byť chápaní len ako jeho aspekty. Problém tohto boha, ak by sme ho chceli stotožniť s Prvou príčinou, je v tom, že tento boh podľa spomínanej tradície vznikol, či povstal z prvotného chaosu zvaného Nun. Tento prvotný chaos je však opisovaný ako niečo, v čom sa ukrýva princíp života, poriadku a vedomia.^[42] Takýto pojem chaosu sa však javí značne nejasný až rozporný.

Zmysluplnejšie sa javí druhá tradícia, ktorá predpokladá existenciu Boha zvaného Ptah, ktorý má byť Stvoriteľ absolútne všetkého.^[43] Tento Boh vytvoril všetko svojim slovom. Rušivo však pôsobí fakt, že Ptahovo slovo sa nejaví ako jeho všemohúca vôľa, ale ako zaklínadlo, teda spôsob, ako môže ovládať nejakú moc, ktorá nie je totožná s ním samým. V takom prípade by pri tvorení sveta bol závislý na existencii takejto moci, ktorá by ho diskvalifikovala z možnosti, že je Prvou jedinou a nezávislou príčinou.

Ak by sme prijali interpretáciu, podľa ktorej je Ptah skutočne pravým Bohom Stvoriteľom v zmysle Prvej príčiny, teda že jeho slovo je on sám, ktorý je všemohúcou a nezávislou vôľou, je zjavné, že všetkých bohov v egyptskom panteóne by sme museli chápať ako bytosti stvorené a závislé na Ptahovi, hoci vo vzťahu k ľuďom nadprirodzené a úctyhodné. Jedine takáto interpretácia by dávala možnosť súladu staroegyptského náboženstva s druhým pravdivostným kritériom, ktoré vyžaduje správny pojem Boha. Stojí za zmienku, že v starovekom Egypte sa zvláštnej úcte tešili zvieratá. Táto úcta sa vysvetľuje tým, že nižšie božstvá mali zoomorfnú podobu. Boli zobrazovaní s ľudským telom a zvieracou hlavou. V praxi potom mali Egypťania v úcte samotné takéto zvieratá. Len ťažko sa však dá prijať interpretácia, podľa ktorej by samotné zviera ako také považovali za nadprirodzenú bytosť. Skôr sa javí prijateľnejšia interpretácia, že niektoré zvieratá, ktoré mali Egypťania v úcte, boli považované za „telesnú podobu“,^[44] ktorú na seba božstvo na zemi bralo, prípadne prostredníctvom ktorej prejavovalo svoju moc.

Tretie pravdivostné kritérium posudzuje prítomnosť morálnej záväznosti v náboženskom učení. Starovekým Egypťanom treba priznať silné morálne povedomie, ktoré bolo obsiahnuté v ich vierouke. Vo svojich náboženských textoch mali výslovne obsiahnuté morálne zásady, ktoré vyjadrujú vedomie o tom, že človek je povinný konať dobro voči druhým. S týmto vedomím súvisí i uvedomovanie si dôsledkov morálneho života po smrti. Egyptská vierouka tvrdila, že podsvetie spravuje boh Osiris a jeho kráľovstvo je miestom blaženosti.^[45]

Aby sa tam však mŕtvy mohol dostať, najprv musel prejsť súdom. Medzi najznámejšie staroegyptské náboženské knihy patrí Kniha mŕtvych, ktorá vo svojej 125. kapitole tento súd popisuje. Na tomto súde sa váži srdce zosnulého, pričom na druhú misku váh sa položí pštrosie pero, ktoré je symbolom pravdy a spravodlivosti. Zomrelý pri tom prechádza jednotlivé morálne zásady a pred súdom tvrdí, že ich neporušil. Tvrdí, že nezabíjal, neklamal, nikto kvôli nemu nehladoval a podobne. V prípade, že váhy zostali v rovnováhe, znamenalo to, že mŕtvy je spravodlivý a Osiris ho môže odviezť do ríše blaženosti. V prípade, že srdce na váhach prevážilo symbol spravodlivosti, mŕtvy bol uznaný súdom za vinného. V takom prípade bol predhodený zvieraťu zvanému Amemait. Bola to bytosť žijúca v súdnej sieni, ktorá nespravodlivého človeka po smrti zhltla, čím sa jeho existencia definitívne skončila.^[46]

Tento náhľad do morálky a posmrtnej sankcie nám dáva možnosť kriticky zhodnotiť jej vzťah k pravdivostným kritériám. Opomeňme otázku, či likvidácia existencie hriešnika zhltnutím obludou je adekvátnou sankciou a môže sa stotožniť s utrpením väčším, ako je to najväčšie utrpenie spojené s konaním dobra na tomto svete. Túto otázku môžeme nechať otvorenú, pretože ďalšie kritériá nám ponúkajú dostatočné možnosti na zhodnotenie prípadnej pravdivosti staroegyptského náboženstva.

Je zjavné, že s morálnou záväznosťou sa v staroegyptskom náboženstve rátalo a človek uznával potrebu prísť na druhý svet nevinný. Pred súdom sa popieraním svojich možných priestupkov pokúšal stavať do pozície spravodlivého a aj samotná Kniha mŕtvych hovorí, že len ak tvrdenie človeka o vlastnenej spravodlivosti je na súde pravdivé, iba v takomto prípade je človek odvezený na posmrtné miesto blaženosti. Hoci Kniha mŕtvych s možnosťou spravodlivého človeka na súde ráta, je zjavné, že ide len o teoretickú možnosť. V praxi je človek morálne slabým a krehkým. Problémom, ktorý potrebuje náboženstvo človeku vyriešiť, je, ako dosiahnuť schopnosť žiť dokonale v súlade s požiadavkou konať dobro. Toto egyptské náboženstvo nerieši. Ráta len z človekom, ktorý nezhrešil. Taký však nie je, a bez hriechu človek pre svoju nedokonalosť nedokáže byť. Preto samotný oznam, že do posmrtnej blaženosti sa dostáva človek bez hriechu, je síce pravdivý, rozumu neodporuje, no neprináša pre hriešneho človeka žiadne riešenie. Toto konštatovanie nás tak od tretieho pravdivostného kritéria previedlo priamo k nesplneniu piateho. Staroveké egyptské náboženstvo neobsahuje žiadnu zvesť o záchrane človeka, ktorý sa nedokáže zbaviť svojich morálnych nedokonalostí. Preto zjavne nie je náboženstvom, ktoré by zjavil Boh na záchranu človeka pred posmrtnou sankciou.

Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.

---

^[1] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 120.

^[2] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 103.

^[3] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 122.

^[4] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 104.

^[5] TUR, Vojtěch: Zoroastrizmus – starobylé náboženství Iránu. In: Rozmer, č. 3/2007, s. 26-30.

^[6] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 104.

^[7] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 104.

^[8] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 105.

^[9] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 125.

^[10] TUR, Vojtěch: Zoroastrizmus – starobylé náboženství Iránu. In: Rozmer, č. 3/2007, s. 26-30.

^[11] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 125.

^[12] MICHELITSCH, Anton: Allgemeine Religionsgeschichte. Graz: Styria, 1930, s.433.

^[13] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 124.

^[14] TUR, Vojtěch: Zoroastrizmus – starobylé náboženství Iránu. In: Rozmer, č. 3/2007, s. 26-30.

^[15] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 124.

^[16] V bežnom chápaní považujeme za dobrého človeka takého, ktorý nemusí byť bezhriešny. Stačí, že jeho charakter vykazuje viac dobra, než zla.

^[17] Mithraism. In: Encyclopaedia Iranica. https://iranicaonline.org/articles/mithraism (26.1.2022).

^[18] DONIGER, Wendy: Merriam-Webster’s encyclopedia of world religions. Springfield, Mass.: Merriam-Webster, 1999, s. 690.

^[19] http://manichaean.org/united-manichaean-assembly/welcome/links/inquiries/ (26.1.2022)

http://www.oocities.org/athens/rhodes/3991/NeoMan2.html (26.1.2022)

^[20] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 127.

^[21] SV. AUGUSTÍN: Vyznania 5,5. Bratislava: Lúč, 1997.

^[22] Cosmogony and cosmology III. in Manicheism. In: Encyclopaedia Iranica. https://iranicaonline.org/articles/cosmogony-iii (27.1.2022).

^[23] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 209-215.

^[24] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 233.

^[25] SV. AUGUSTÍN: Vyznania 3,10. Bratislava: Lúč, 1997.

^[26] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 233.

^[27] SV. AUGUSTÍN: Vyznania 3,10. Bratislava: Lúč, 1997.

^[28] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 233.

^[29] SV. AUGUSTÍN: Vyznania 5,10. Bratislava: Lúč, 1997.

^[30] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 231.

^[31] JONAS, Hans: The Gnostic Religion. Boston: Beacon Press, 1958, s. 236-237.

^[32] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 61.

^[33] HRUŠKA, Blahoslav a kol. (eds.): Mýty staré mezopotámie. Praha: Odeon, 1977, s. 121 – 148. In: https://is.muni.cz/el/phil/podzim2012/RLB295/um/Myty_stare_Mezopotamie.pdf (29.1.2022).

^[34] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 66.

^[35] HELLER, Jan: Starověká náboženství. Praha: Kalich, 1978, s. 227.

^[36] HELLER, Jan: Starověká náboženství. Praha: Kalich, 1978, s. 266-273.

^[37] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 70.

^[38] Čo sa týka druhého takéhoto kultúrneho indiánskeho kmeňa, ktorým sú Inkovia, možno skonštatovať, že i keď je to náboženstvo polyteistické, všetko vrátane bohov je stvorené  neviditeľným, všadeprítomným Bohom, Stvoriteľom sveta, ktorý sa javí ako Prvá príčina a tomuto Bohu je všetko podriadené. No je príliš málo čriepok zachovaných z tohto náboženského systému, aby bolo možné sa ním kriticky zaoberať. Možno ho teda považovať za nedostupné a zaniknuté. KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 46.

^[39] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 43-45.

^[40] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 127.

^[41] HELLER, Jan: Starověká náboženství. Praha: Kalich, 1978, s. 40.

^[42] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 141.

^[43] LEXA, František: Náboženská literatúra staroegyptská. Praha: 1947, s. 317-323.

^[44] KIŠIDAY, F. A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 134.

^[45] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 81.

^[46] VACHALA, Břetislav: Staroegyptská Kniha mrtvých. Praha: Dokořán, 2009.