Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.

3.2.7 Antické náboženstvá

Pod označením antické náboženstvá sa zameriame na náboženstvo starovekého Grécka a starovekého Ríma. Hoci tieto náboženstvá dnes už nemajú svojich nasledovníkov, z historických pamiatok je možné zrekonštruovať niektoré prvky týchto náboženstiev, preto je možné ich kriticky zhodnotiť v prípade, že by vznikol názor, podľa ktorého by návratom k týmto náboženstvám mohol človek vyriešiť svoj základný životný problém, ktorým je odvrátenie hrozby posmrtnej sankcie.

Najstaršie historické doklady z prostredia starovekého Grécka a Ríma potvrdzujú, že ľudia žijúci na tomto území vyznávali vieru v najvyššieho Boha stvoriteľa. V gréckom prostredí to bol Boh Zeus, ktorého meno má spojitosť s tvarom Dieus, Dyaus.^[1]S takýmto názvom pre Boha ako najvyššiu nebeskú či svetelnú bytosť sa možno stretnúť v tých najstarších dobách od Indie až po južnú Európu.^[2] Možno sa stretnúť aj s formuláciou Dyaus pitar, či dokonca Zeus pater, čo znamená označenie Boha ako otca, Stvoriteľa a pôvodcu všetkého.^[3]

Tvar Dyaus, či Dieus možno vypozorovať ako základ aj pre označenie Boha v oblasti starovekého Ríma. Známe sú tu výrazy Deus, Deus pater, či Diupiter, alebo najznámejšie Jupiter.^[4] Hoci tento Boh bol v najstarších dobách vnímaný ako Stvoriteľ všetkého, jediný skutočný nezávislý Boh, ktorý bol strážcom mravného poriadku, nevieme tu vysledovať žiadnu informáciu o tom, ako dosiahnuť odvrátenie posmrtnej sankcie. V týchto časoch teda možno hovoriť o náboženstve, ktoré malo znaky náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa a možno naňho vztiahnuť rovnakú kritiku, ako na náboženstvá tohto typu.

V dobe antiky však došlo k posunu chápania náboženstva. Náboženstvá starovekého Grécka a Ríma síce obsahujú pojem boha zvaného Zeus, či Jupiter, no chápanie tohto boha i celého náboženstva sa od pôvodnej viery značne odlišuje.

3.2.7.1 Náboženstvo starovekého Grécka

V starovekom Grécku sa objavuje náboženstvo, ktoré možno nazvať v pravom zmysle slova polyteistické. Existuje tu množstvo bohov, pričom má každý svoju špecifickú moc. Títo bohovia žijú v rodinných vzťahoch, pričom nemožno povedať, že tieto vzťahy sú vždy morálne. Bohovia medzi sebou bojujú, v manželstvách sú neverní, žiarliví a vzájomne sa podvádzajú.

Stále tu možno nájsť vieru v najvyššieho boha zvaného Zeus. Je to boh blesku a hromu. Nemožno ho však považovať za Boha v zmysle Prvej príčiny. Tento boh totiž nie je nezávislý Stvoriteľ všetkého. Zeus je už potomkom boha zvaného Kronos. Ten však taktiež nie je nezávislým všemohúcim Bohom, pretože Zeus sa dostal k moci tak, že Kronosa pripravil o moc. Kronos sa pred tým stal vládcom sveta, lebo premohol svojho otca Urana, ktorý bol nebom.^[5] Je zjavné, že boh, ktorý môže prísť o moc a je nahradený iným, nemôže byť ani analogicky chápaný ako Prvá príčina večná, nemeniteľná a nezávislá.

Ak by sme chceli v náboženstve starovekého Grécka vysledovať pôvod sveta, aby sme sa mohli dopracovať k nejakej Prvej príčine, alebo aspoň k jej analógii zobrazenej prostredníctvom náboženského podobenstva, došli by sme k teogónii Hesioda, starogréckeho básnika zo siedmeho storočia pred Kristom,^[6] ktorý je považovaný za hlavný zdroj pôvodu starogréckeho náboženstva.^[7] Podľa tejto teogónie bol na začiatku všetkého chaos. Ten však nie je chápaný ako Boh, osobný a múdry Stvoriteľ, ale ako prázdnota.^[8] Hesiodos sa vyjadruje v tom zmysle, že aj samotný chaos vznikol, pričom nijako nerozoberá, ako a z čoho vznikol. Chaos pokladá za úplný začiatok všetkého. Následne vznikla Gaia-Zem, Tartarus-Priepasť a Eros-Túžba. Pri týchto elementoch nevysvetľuje, akým spôsobom vznikli a či ich príčinou bol prvotný chaos. Jednoducho následne vznikli.^[9]

Možno teda skonštatovať, že náboženstvo starovekého grécka žiadnu inteligentnú dokonalú nemeniteľnú Prvú príčinu, ktorá by zodpovedala pravdivému pojmu Boha, nepozná. Vznik sveta sa podľa tohto náboženstva javí ako rozporný, nereálny, a tak evidentne nepravdivý. Podobne stavanie boha „tretej generácie“ zvaného Zeus do pozície najvyššej a najmocnejšej inteligentnej bytosti je v rozpore so znakmi skutočného najvyššieho Boha ako nezávislého, dokonalého, večného a nemeniteľného.

V antickom Grécku by sme našli mravný kódex, v ktorom badáme určité nabádanie ku konaniu dobra voči druhým. Zvlášť vyzdvihovaná bola cnosť umiernenosti.^[10] No morálny kódex mal ďaleko od dokonalosti, keď zoberieme do úvahy, že i samotní bohovia, ktorí boli zároveň chápaní ako strážcovia morálky^[11] a bola im preukazovaná úcta, konali často nemorálne a nemali na mysli vždy konanie dobra.

I pri tejto nedokonalej predstave o objektívnom morálnom kódexe možno vysledovať v starovekom Grécku vedomie morálnej záväznosti, ktorá je postavená na posmrtnej sankcii. Nájdeme tu vieru v posmrtný život, v ktorom sa koná spravodlivý súd, kde spravodlivý a nestranný boh podsvetia Hádes posiela spravodlivých na miesto blaženosti zvané Elysia a zlí odchádzajú do Tartaru, čo je miesto strašných múk.^[12] Kým kritérium autentickej morálnej záväznosti v starovekom Grécku nenachádzame naplnené pre nedokonalosť morálneho zákona, existenciu posmrtnej sankcie by sme mohli uznať ako dostačujúcu pre pravdivostné kritérium. Z toho dôvodu nás bude zaujímať spôsob, ako podľa starého gréckeho náboženstva odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie.

V súvislosti s týmto problémom je pre nás cenným svedectvom dielo Politeion^[13] filozofa Platóna, ktorý žil priamo uprostred kultúry starovekého Grécka, a tak je svedkom zmýšľania ľudí v tomto starogréckym náboženstvom ovplyvnených ľudí. V tomto spise fakticky potvrdzuje dobovú nejasnosť morálneho kódexu, keďže veľká časť dialógov obsiahnutých v tomto diele rieši otázku, aký spôsob správania sa je vlastne správny.^[14] Dôležitou témou je však riešenie otázky, prečo by mal vlastne človek konať spravodlivo.

V prvej a druhej knihe tohto spisu sa stretávame s argumentom, podľa ktorého by človek mal konať spravodlivo preto, lebo to človeku prináša výhody, no tento argument je pomerne ľahko vyvrátený tým, že čestným a spravodlivým ľuďom sa na svete často vodí zle, naproti tomu nespravodlivý človek, ktorý vie svoju nespravodlivosť pred druhými skrývať, dokáže zo svojej nespravodlivosti ťažiť veľké výhody. Na tomto mieste nastupuje náboženský argument, ktorý sa pokúša tvrdiť, že keďže bohovia sú spravodliví, tak sa zdá, že nespravodlivý človek bude bohom nenávidený a spravodlivý mu bude drahý. No v skutočnosti podľa náboženského systému sa priazeň bohov dá získať obetou. Preto aj keď je človek nespravodlivý, no prináša bohom obety, a takto si získava ich priazeň, v konečnom dôsledku vyjde z toho výhodnejšie, ako spravodlivý, ktorý sa zrieka svojich výhod kvôli spravodlivosti.^[15]

Toto je závažný argument proti zástupným zmiernym obetám v pohanských náboženstvách takéhoto typu, aký môžeme vidieť v antickom Grécku. Problém, ktorého riešenie očakávame od náboženstva, je odvrátenie hrozby posmrtnej sankcie. Tá človeku hrozí kvôli tomu, že nevie byť v súlade s morálnou záväznosťou, ktorá od neho vyžaduje konanie dobra za každých okolností. Zástupná zmierna obeta, ktorá má za cieľ nakloniť priazeň hriechom rozhnevaného boha, by mala vyriešiť problém hrozby posmrtnej sankcie tým, že zo strany boha prestane sankcia hroziť. Priaznivo naklonený boh totiž už nemá záujem hriešnika sankcionovať.

Toto riešenie so sebou prináša niekoľko problémov. V prvom rade predpokladá, že sankcia v prípade porušenia morálneho zákona je produktom hnevu a trestného útoku zo strany Boha. Rozhnevanie Boha hriechom predpokladá jeho meniteľnosť a závislosť. Ak je človek spravodlivý, vyvoláva to v Bohu priazeň. Ak je nespravodlivý vzbudzuje to v Bohu hnev. Následne ako človek prinesie Bohu obetu, Boh sa opäť upokojí a upúšťa od svojho zámeru. Ak by sme doslovne rátali s takýmito vlastnosťami Boha, museli by sme mu pripísať meniteľnosť aj závislosť na správaní človeka, lebo človek ním môže manipulovať. Privádza ho totiž k hnevu, alebo k priazni.

Druhý vážny problém znamená, že takýto náboženský systém predpokladá Boha, ktorý je pripravený útočiť na hriešneho človeka, teda priať mu nedostatok, nedokonalosť, absenciu toho, čo je preňho žiaduce. Teda ide z Božej strany o prianie absencie dobra človeku, čo je nemožné, keďže Boh je z definície prianím dobra stvorenstvu. Aj jeden aj druhý problém ukazuje, že takáto predstava Boha je nezlučiteľná s realitou.

A napokon systém zmiernych obiet neguje samotnú morálnu záväznosť. Nekonanie dobra prestáva byť problémom, pretože sa dá nahradiť obetou. Posmrtná sankcia je odvrátená prinesením obety, čím je získaná Božia priazeň. Tak už nie je potrebné konať spravodlivo za podmienky, že za nespravodlivé konanie bude prinesená obeta. V konečnom dôsledku to znamená, že Boh toleruje konanie zla, ak bude upokojený obetou. Za takýchto okolností predpokladáme Boha, ktorý nie je absolútne dobroprajný a morálna záväznosť nie je absolútna. I jeden i druhý predpoklad odporuje dokázaným faktom o Bohu a morálnej záväznosti a diskvalifikuje náboženstvo postavené na takýchto predpokladoch z možnosti, že by mohlo pochádzať od Boha ako jeho záchranný projekt.

Ak sa vrátime k Platónovmu Politeion, v závere tohto spisu sú farbisto opísané hrôzy posmrtnej sankcie, na ktorej stojí morálna záväznosť, a preto je tu silné varovanie čitateľa, aby sa predsa len usiloval spoznať, aké konanie je dobré a snažil sa ho naplniť. Varuje pred klamaním, pred podvádzaním, pred dlhmi a nabáda k úsiliu o spravodlivosť, aby človek nemusel odchádzať v strachu na druhý svet, ale aby bol drahý bohom.^[16] Možno len súhlasiť s Platónom, že ho neuspokojil systém zmiernych obiet, ale vníma nutnosť súladu s morálnymi zásadami. No i v tomto prípade je nutné skonštatovať, že jeho odporúčanie usilovať sa o spravodlivosť neprináša riešenie. Ľudské úsilie o morálnu dokonalosť je síce chvályhodné, no kvôli ľudskej krehkosti a nedokonalosti je odsúdené na neúspech. Človek je síce vlastnými silami schopný dosiahnuť určitú morálnu úroveň, no v žiadnom prípade nie dokonalú. Tvrdiť, že stačí dosiahnuť len takú, akú človek dokáže, by znamenalo tolerovať možno neúmyselné, ale predsa len skutočné konanie zla. Boh sa však s takým konaním nemá ako stotožniť, a tak si ho nemôže priať. Evidentne nemohol stvoriť svet, v ktorom by mohol súhlasiť s tým, že si budú stvorenia, hoci nechtiac, ubližovať. Jeho dobroprajnosť nutne musí smerovať k riešeniu, ako dosiahnuť dokonalé konanie dobra u toho, kto o to stojí, a kto má záujem fungovať vo svete, ktorý si praje Boh. Náboženstvo starovekého Grécka takéto Božie riešenie zjavne neponúka.

V súvislosti s náboženstvom starovekého Grécka stojí za zmienku, že okrem vyššie rozobratého verejného náboženstva tu existovali aj tajné kulty ako orfizmus, Dionýzovské mystériá a kult bohyne Demeter.^[17] Zvlášť v orfizme môžeme vysledovať určitú alternatívnu kozmogóniu, kedy na počiatku stvorenia nestojí chaos, ale boh Chronos, čo znamená Čas. Ten vytvoril strieborné vajce vesmíru, z ktorého vzišlo prvotné božstvo zvané Phanes, a ten následne stvoril svet.^[18] Takáto kozmogónia je však taktiež evidentne chybná, keďže čas sa nedá v realite považovať sa večný a bez vzniku. Je teda nutne závislý na predošlej príčine, ktorú ani táto kozmogónia nepripúšťa.

O tajných kultoch taktiež platí, že presné učenie o ich morálnom kódexe sa nezachovalo. Ak však vychádzame v rámci týchto tajných náboženstiev z kultu bohov, ktorí často neboli v súlade s objektívnou morálnou záväznosťou, možno predpokladať, že morálny kódex týchto tajných náboženstiev nemohol byť objektívne platný. V každom prípade samotný fakt, že morálny kódex týchto tajných kultov je prakticky stratený, je vážnym defektom pri zvažovaní možnosti objektívnej platnosti týchto náboženstiev, keďže ide o rozpor s prvým pravdivostným kritériom. Z dochovaných pamiatok sa zdá, že účelom týchto kultov bolo vykonávať rôzne rituály a zasvätenia, ktoré mali zabezpečiť akúsi formu spojenia s božstvom a tak si zabezpečiť blažený život v posmrtnom živote,^[19] no nie je dôvod domnievať sa, že by táto blaženosť, teda vyhnutie sa posmrtnej sankcii mala byť v rámci týchto kultov chápaná ako dosiahnutie morálnej dokonalosti.

3.2.7.2 Náboženstvo starovekého Ríma

Hoci náboženstvo starovekého Ríma môžeme nazvať, podobne ako v Grécku, polyteistickým, v porovnaní so starovekým Gréckom si Rím zachoval silnejšiu príbuznosť s monoteizmom. Najvyšší Boh Jupiter je totiž v Ríme chápaný ako skutočne najvyšší s titulom Optimus Maximus (najlepší). Ostatní bohovia sú popri ňom evidentne bohmi nižšej kategórie. Zdá sa však, že starovekí Rimania neriešili otázku, ako Jupiter vznikol, či vôbec vznikol a či je Stvoriteľom všetkého.^[20]Keďže obsah starorímskej náboženskej vierouky k tejto otázke mlčí, nemožno to síce Jupitera ako Pôvodcu všetkého potvrdiť, ale ani jednoznačne vyvrátiť. Dokonca možno pripustiť istý náznak totožnosti Jupitera a Prvej príčiny v jeho mene, keďže etymologicky Jupiter pochádza z Diupiter vyvinutého z Deus pater,^[21] čo ho označuje ako otca.

V každom prípade však k charakteristike Jupitera patrí, že bol chápaný ako najmocnejší, najvznešenejší, bol žiariaci, bol darcom blesku, búrky a dažďa a jeho dôležitým znakom bolo, že bol strážcom mravného poriadku.^[22] To nás privádza k otázke morálnej záväznosti v rámci starorímskeho náboženstva. Možno tu badať dôraz na čnosti ako je láska k rodine, či vlasti, prísaha bola považovaná za posvätnú. No môžeme v dobe tohto náboženstva vidieť aj nemorálne správanie k národom, ktoré si Rimania podrobili, alebo k otrokom, ktorých považovali za ľudí bez akýchkoľvek práv.^[23] Morálka v spoločnosti ovládanej starorímskym náboženstvom mala vážne nedostatky a zjavne sa odkláňala od objektívnej morálnej normy, ktorou je konanie dobra stvorenstvu.

Keďže starovekí Rimania vnímali Jupitera ako strážcu mravného poriadku, iste od tohto faktu odvádzali aj morálnu záväznosť. Nie je však jasné, do akej miery bola táto záväznosť pôvodne postavená na posmrtnej sankcii, hoci je známe, že v starovekom Ríme bola viera v nesmrteľnosť duše všeobecne prijímaná.^[24]

Staroveký Rím počas svojej existencie dobyl a ovládol mnohé cudzie národy, pričom panovalo presvedčenie, že priazeň ich bohov si získajú ich prijatím a uctením. Preto sa rímsky panteón postupne rozrastal a s ním sa modifikovala aj vierouka, ktorá do pôvodne rímskeho základu preberala aj defekty ostatných už vyššie spomenutých náboženstiev. Možno teda skonštatovať, že v tomto náboženstve nenachádzame súlad s pravdivostnými kritériami. Je síce možné stretnúť sa tu s vedomím morálnej záväznosti, no odpoveď na otázku, ako ju naplniť, ani tu nenachádzame.

3.2.8 Náboženstvá starej Európy

Hoci náboženstvá starej Európy postupne vytlačilo kresťanstvo, predsa sa aj v dnešnej dobe možno stretnúť s tendenciami, ktoré sa pokúšajú poukazovať na tieto náboženstvá ako na stratené, alebo zanedbané dedičstvo ľudstva, z ktorého možno čerpať riešenie ľudských problémov. Ako bolo vyššie dokázané, tým základným a najväčším problémom ľudstva, ktorého riešenie hľadáme v náboženstvách, je problém odvrátenia posmrtnej sankcie, ktorá človeku hrozí kvôli porušovaniu morálnej záväznosti. Aby sme zodpovedali otázku, či možno vyťažiť z náboženstiev starej Európy riešenie tohto najpálčivejšieho problému človeka, v tejto kapitole tieto náboženstvá kriticky zhodnotíme.

Už prvým problémom, na ktorý pri skúmaní náboženstiev starej Európy narážame, je nedostatok zdrojov, z ktorých by sme dokázali zostaviť systematickú podobu tohto náboženstva. Ide teda skôr o určité čriepky, ktoré nám poskytnú aspoň približný náhľad do viery starých Európanov. Treba poznamenať, že už aj táto nemožnosť dostať sa ku kompletnému náboženskému systému je vážnym problémom, ktorý naznačuje, že tieto náboženstvá nie sú určené pre našu záchranu. Boží zámer zachrániť človeka prostredníctvom náboženstva totiž vyžaduje, aby bol obsah náboženstva k človeku dopravený. Zánik náboženstva túto okolnosť znemožňuje. Aby sme sa však vyhli unáhleným záverom, preskúmame, či sa zo zachovaných čriepok nedajú zostaviť také prvky náboženstva, ktoré by obstáli pred ďalšími pravdivostnými kritériami.

Nositeľmi náboženstva starej Európy sú národy Keltov, Germánov a Slovanov. Podobne ako u mnohých náboženstiev Ázie môžeme vysledovať existenciu akéhosi prvotného náboženstva, ktorého stredobodom bol najvyšší boh, u Germánov je to boh zvaný Ziu, ktorý zodpovedal výrazu Dyaus, Zeus alebo tiež Jupiter. Ziu bol pôvodne chápaný ako Boh, ktorého nemožno zavrieť do chrámu a ani si ho nemožno predstaviť nejakým antropomorfným spôsobom. Bol bohom neba a svetla.^[25]Podobne Slovania uznávali najvyššieho boha, ktorého nazývali Bog. Mal to byť tvorca blesku a pán všetkého.^[26] Výraz boh sa spája s bohatstvom a tak označenie Bog by bolo možné chápať ako bohato rozdávajúci, dobrý darca.^[27] Kelti uctievali troch najvyšších bohov: Teutas bol chápaný ako boh neba a svetla, Tranis bol boh hromu a Esus bol slnečný, žiariaci boh ochranca obchodu. Títo traja bohovia majú pôvodnú spojitosť s nebom, či svetlom a pôsobia ako vyjadrenie jedného boha v troch podobách.^[28]

Hoci túto vieru v najvyššieho boha možno v týchto náboženských systémoch postrehnúť, nie sú tu známky toho, že by bolo možné tohto najvyššieho boha stotožniť s Prvou, nemeniteľnou, dokonalou a nezávislou príčinou. Náboženstvo starých Germánov nepredpokladá, že svet bol stvorený inteligentnou nemeniteľnou dokonalou Príčinou. Prvé stvorenie podľa tohto náboženstva vzniklo zmiešaním neživých nevedomých elementov.^[29] Rovnako ani u Keltov nenachádzame vysvetlenie stvorenia sveta jediným dokonalým a nemeniteľným Bohom. A napokon Bog starých Slovanov taktiež nie je Prvou príčinou. Na počiatku sa vždy ráta už s existenciou vody, ktorá je potrebná na vznik sveta a spravidla sú potrební dvaja tvorcovia. Jeden je Bog, alebo dobrý boh Bielbog^[30] a druhý je zlý boh zvaný Černobog.^[31] Bielbog je zodpovedný za stvorenie dobrých vecí a Černobog za stvorenie tých zlých. Hoci sa zdá, že Bielbog je mocnejší a Černobog má pred ním určitý rešpekt, predsa neexistuje žiadny stvoriteľ oboch bohov a obaja akoby vedľa seba existovali vždy.^[32] Zdá sa, že u Slovanov tento dualistický pohľad na realitu bol dosť intenzívne zakorenený, pretože existuje historické svedectvo, ktoré tento prvok slovanského náboženstva prirovnáva k manichejskému dualistickému princípu.^[33] Je evidentné, že nemôžu existovať dve Prvé príčiny ako aj fakt, že Prvá príčina nutne musí byť dokonalé a nekonečné Dobro.

Existencia najvyššieho boha, ktorú možno vysledovať niekde v pôvodných podobách náboženstiev národov starej Európy, bola časom zatienená úctou k mnohým ďalším bohom. Germánsky Ziu si nezachoval hodnosť najvyššieho boha, ale stal sa prioritne bohom vojny a začal byť považovaný za syna boha Odina.^[34] U Slovanov sa objavuje viera v najvyššieho boha Perúna, ktorý je bohom blesku, u severných a polabských Slovanov sa možno stretnúť s úctou k najvyššiemu bohu menom Svarožic, ktorý bol synom slnečného božstva.^[35] Popri týchto bohoch sa objavuje úcta k množstvu ďalších božstiev.^[36] V náboženstve Keltov sa napokon taktiež stretávame s pravým polyteizmom.^[37] Možno uzavrieť, že náboženstvá starej Európy nemali správny pojem Boha.

Z  niektorých historických svedectiev môžeme zistiť určité morálne zásady, ktoré tvorili morálny kódex európskych náboženstiev. No tieto správy sú príliš nedostatočné, aby bolo možné z nich zrekonštruovať ucelený mravoučný systém. Na druhej strane je však dostatočne zdokumentovaný fakt, že Kelti, Germáni, ba i Slovania prinášali svojím božstvám ľudské obete.^[38] Prinášanie ľudských obiet svedčí nie len o falošnom pojme pravého Boha, ktorý je z definície dobroprajný, ale aj o pokrivenej predstave o objektívne platnom morálnom kódexe, ktorým pravý Boh nutne zaväzuje človeka konať stvorenstvu dobro.

O posmrtnej sankcii v európskych náboženstvách v prípade porušenia morálneho zákona toho možno zistiť veľmi málo. U Germánov sa popis posmrtného života sústreďuje na predstavu, že dušiam zosnulých prinášali pozostalí rôzne obete^[39] a hrdinovia padlí v boji sa po smrti dostávali do posmrtného raja zvaného Walhalla.^[40]Keltských informácií je v tejto oblasti absolútny nedostatok, len u Slovanov sa stretávame s predstavou posmrtného pekla pre nespravodlivých, ktorí sa trápia v hrozných mukách a vo večnom ohni.^[41] Túto skutočnosť možno považovať za splnenie jediného pravdivostného kritéria, ktorým je požiadavka súhlasiť s existenciou hrozby posmrtnej sankcie, pričom v rámci starých európskych náboženstiev sa to dokázateľne týka len náboženstva Slovanov.

Keďže hľadáme náboženstvo, ktoré by bolo Bohom zjavené ako návod na to, ako odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie, možno skonštatovať, že tento účel náboženstvá starej Európy nespĺňajú. I keď sa obava z tejto hrozby aspoň u starých Slovanov objavuje, nenachádzame tu žiadny spôsob, ako dosiahnuť súlad s objektívne platným morálnym kódexom, ku ktorého dokonalému dodržiavaniu je človek nutne viazaný. Takýto návod sa ani nedá očakávať, keďže samotný morálny kódex uznávaný týmito náboženstvami má vážne defekty a odkláňa sa od zásady konať stvorenstvu dobro za každých okolností. Možno teda skonštatovať, že náboženstvá starej Európy nespĺňajú kritériá, na základe ktorých by ich bolo možné uznať za Bohom zjavený spôsob záchrany človeka pred posmrtnou sankciou.

Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.

---

^[1] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 130.

^[2] WEST, Martin L.: Indo-European Poetry and Myth. Oxford, England: Oxford University Press, 2007, s. 166-171. MALLORY, James P., ADAMS, Douglas Q.: The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford, England: Oxford University Press, 2006, s. 431.

^[3] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 130.

^[4] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 141.

^[5] HESIOD, EVELYN-WHITE, Hugh G.: Hesiod. The Homeric Hymns and Homerica. Scotts Valley: Createspace Independent Publishing Platform, 2018.

^[6] GRIFFIN, Jasper: Greek Myth and Hesiod. In: BOARDMAN, J., GRIFFIN, J. and O. MURRAY, O. (eds.), The Oxford History of the Classical World, Oxford: University Press, 1986, s. 88.

^[7] ANDREWES, Antony: Greek Society. London: Pelican Books, 1971, s. 254.

^[8] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 132.

^[9] HESIOD, EVELYN-WHITE, Hugh G.: Hesiod. The Homeric Hymns and Homerica. Scotts Valley: Createspace Independent Publishing Platform, 2018.

^[10] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 135.

^[11] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 134.

^[12] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 135.

^[13] Prekladá sa ako Republika, Štát alebo Ústava.

^[14] KENNY, Anthony: Struční dějiny západní filosofie. Praha: Volvox Globator, 2000, s. 66-67.

^[15] PLATO, SHOREY, Paul: Republic. Cambridge: MA, Harvard University Press; London: William Heinemann Ltd. 1967.

^[16] PLATO, SHOREY, Paul: Republic. Cambridge: MA, Harvard University Press; London: William Heinemann Ltd. 1967.

^[17] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 136.

^[18] LEEMING, David A.: Creation Myths of the World, An Encyclopedia. Santa Barbara, California: ABC-CLIO, LLC, 2010, s. 119.

^[19] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 137.

^[20] FOWLER, William Warde: The Roman Festivals of the Period of the Republic. London: Macmillan, 1899, s. 223-225.

^[21] MICHELITSCH, Anton: Allgemeine Religionsgeschichte. Graz: Styria, 1930, s. 486.

^[22] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 141.

^[23] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 144.

^[24] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 144.

^[25] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 153.

^[26] BERANOVÁ, Magdaléna: Slované. Praha: Libri, 2000, s. 224.

^[27] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 161.

^[28] MICHELITSCH, Anton: Allgemeine Religionsgeschichte. Graz: Styria, 1930, s. 534.

^[29] STURLUSON, Snorri, FAULKES, Anthony: Edda. London: Charles E. Tuttle, 1995, s. 10-12.

^[30] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 161.

^[31] HELMOLD: Kronika sławiańska. Warszawa: 1862, s. 126.

^[32] GIEYSZTOR, Alexander: Mitologia Słowian. Warszawa: Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2006, s. 156-166.

^[33] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 161.

^[34] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 154.

^[35] BRÜCKNER, Alexander: Mitologia slava. Bologna: Zanichelli, 1921, s. 92.

^[36] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 164.

^[37] CUNLIFFE, Barry: The Ancient Celts. Oxford: Oxford University Press, 1997, s. 183-208.

^[38] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 149, 156. HELMOLD: Kronika sławiańska. Warszawa: 1862, s. 126.

^[39] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 157.

^[40] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 155.

^[41] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 165.