22. Princíp nerozlučnosti manželstva

doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.

Kľúčové slová: Voľné zväzky. Božia láska. Manželská láska. Nerozlučnosť manželstva.

Človek akosi prirodzene smeruje k manželstvu, čo napokon potvrdzuje aj fakt, že ustanovizeň manželstva je známa v každej dobe a v každej kultúre. Zároveň však život v manželskom vzťahu prináša mnohé hlboké problémy a životné zranenia a mnohí potvrdzujú, že táto ustanovizeň nespĺňa nároky a očakávania, ktoré sú do nej ľuďmi vkladané. Táto skúsenosť privádza ľudí k otázke, či manželstvo je spôsob života, ktorý by mal byť preferovaný, alebo či je vôbec rozumné takýmto spôsobom žiť.

Médiá vo filmoch a seriáloch predstavujú kultúru, kde je úplne normálny spoločný intímny život bez manželstva a aj keď dvaja ľudia do manželstva vstúpia, je naporúdzi možnosť rýchleho a ľahkého rozvodu, takže sobáš má charakter len určitej romantickej atrakcie bez hlbšej záväznosti a možno si ju podľa ľubovôle kedykoľvek a s kýmkoľvek zopakovať. Podobný život vedú mnohé mediálne hviezdy, čím sa tu prezentuje spôsob života, ktorý vcelku dobre funguje aj bez manželstva. Nie je teda ustanovizeň manželstva niečo, čo sa ukazuje ako kultúrne prekonané? Nie je volanie po návrate k manželstvu ako k nezrušiteľnému zväzku, kedy jeden človek je pripútaný k druhému, niečím podobným, ako keby sme sa chceli  vrátiť k dávno prekonanému otrokárstvu? Mnohí ľudia, ktorí vyznávajú súčasné trendy a volajú po zjednodušení rozvodového konania, by zrejme na takéto otázky odpovedali kladne. Aké teda existujú dôvody na zachovanie, ba utvrdenie manželskej ustanovizne?

Existuje pomerne známy a rozšírený názor, ktorý tvrdí, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, a ak táto základná bunka nie je stabilná, upadá tým celá spoločnosť. Napriek tomuto názoru si možno všimnúť, že spoločnosť nevyvíja veľký záujem na stabilizovaní manželských vzťahov. Skôr možno sledovať zjednodušovanie rozvodového konania, zdôrazňovanie, že intímny vzťah dvoch ľudí je čisto ich súkromnou záležitosťou a ani štát, ani Cirkev, ani žiadna iná organizácia nemá právo zasahovať do toho, kto s kým akým spôsobom a na ako dlho intímne žije. Prečo teda spoločnosť prakticky podporuje nestabilitu manželstva, ak to pre ňu samú má v konečnom dôsledku znamenať úpadok? Tu je namieste ísť do konkrétností a uvažovať nad tým, ako presne nestabilita manželstiev ubližuje spoločnosti.

Jeden z negatívnych dopadov, ktoré nestabilita manželstiev so sebou prináša, je množstvo detí, ktoré sa rodia mimo manželstva. Takéto deti prirodzene preberajú hodnotovú orientáciu svojich rodičov a považujú za správne alebo aspoň normálne a tolerovateľné striedať partnerov, žiť vo voľných zväzkoch a privádzať na svet deti ako slobodné matky. Takéto tvrdenia však nemôžu byť dostatočnou motiváciou pre podporu manželstva, pretože uvoľňovanie manželských zväzkov je v súčasnej spoločenskej kultúre predstavované ako pokrok a neviazanie sa na partnera sa vníma ako výhoda a sloboda. Ak deti vychovávané mimo manželstva preferujú takýto slobodný a nezáväzný spôsob života, chápe sa to tak, že len prijímajú hodnoty slobody, ku ktorým spoločnosť dnes dospela a odmietajú sa vracať k prekonanému spôsobu života, ktorý človeka len zotročoval a nedovolil mu slobodne kráčať za svojim šťastím.[1]

Za trochu hlbšie zamyslenie stojí fakt, že dôsledkom uvoľňovania manželských zväzkov dochádza k poklesu pôrodnosti. Vo vzťahu muža a ženy sa začal klásť veľký dôraz na osobné šťastie. Kým vzťah s intímnym partnerom prináša osobné uspokojenie, existuje podstatný dôvod na to, aby trval. Až sa toto osobné uspokojenie vytratí, je na mieste na základe práva na vlastné šťastie, hľadať uspokojenie niekde inde.[2] Pri takomto spôsobe života môžu samozrejme v mnohých prípadoch deti zohrávať negatívnu rolu, keďže venovanie sa deťom prináša mnoho obmedzení a sebazáporu, čo sa zdá byť v priamom rozpore s realizáciou osobnej spokojnosti a šťastia. Do úvahy pripadá jedno, maximálne dve deti, čo sa javí v niektorých prípadoch ako vcelku dobre zvládnuteľný problém aj v prípade, že by matka musela vychovávať deti sama. Vývoj umelej antikoncepcie a všeobecná dostupnosť umelých potratov výrazne prispieva k znižovaniu počtu detí a akýkoľvek pokus obmedziť alebo dokonca zakázať takéto praktiky je chápaná ako siahanie do súkromia ľudí, bránenie im v osobnom šťastí a dokonca ako nezodpovednosť, na základe ktorej môže v konečnom dôsledku dôjsť k takému preľudneniu, že najprv spoločnosť a neskôr aj samotná planéta nebude schopná uživiť toľkú populáciu.[3]

Naproti tomu stojí taktiež rozšírený názor, že pokles pôrodnosti, ktorý je logickým dôsledkom manželskej nestability a nezáväzného životného štýlu, je v konečnom dôsledku samovraždou samotnej spoločnosti.[4] Nedostatok detí spôsobí najprv starnutie obyvateľstva, čoho následkom bude neúmerné zaťaženie ľudí v produktívnom veku, na ktorých pleciach bude stáť výživa i všeobecná starostlivosť o populáciu, ktorá sa pre svoj vysoký vek už nebude vládať o seba sama postarať, až napokon dôjde k celkovému kolapsu spoločnosti, až jej zániku.[5] Môže byť tento argument dostatočným dôvodom k tomu, aby sa ľudia vrátili k stabilným manželstvám, s ktorými majú takú negatívnu skúsenosť?

Blaho, prosperita a budúcnosť spoločnosti sa s akousi samozrejmosťou predkladajú ako hodnoty, ktoré je jednotlivec povinný podporovať a to aj za cenu určitého obmedzovania osobných výhod. Tvrdenie, že ak sa bude správať človek nezodpovedne, spoločnosť v budúcnosti neprežije, sa zdá byť dostatočnou motiváciou k osobnej zodpovednosti. Zásada, že spoločnosť musí prežiť, sa predstavuje ako akási axióma, o ktorej platnosti nemá zmysel ani diskutovať.[6] Zdá sa to byť akousi obdobou pudu sebazáchovy, ktorý človek prirodzene nasleduje. A ak by sa predsa len objavili nejaké pochybnosti, či je človek skutočne viazaný prispievať k prosperite spoločnosti, nepriestrelným argumentom by malo byť, že prosperita spoločnosti je zároveň zárukou úspechu aj jednotlivca, ktorý v tejto spoločnosti žije. Ak by chcel niekto zlikvidovať spoločnosť, šiel by v konečnom dôsledku sám proti sebe.

Hoci na teoretickej úrovni sa s takýmto uvažovaním stretávame, v praktickom živote môžeme vidieť, že ľudia nemajú problém žiť na úkor spoločnosti a ťažiť z nej pre svoj osobný prospech. Nezdá sa že by hrozba budúceho kolapsu spoločnosti bola dôvodom, ktorý ľudí privádza k masovému sebaobetovaniu v prospech všeobecnej prosperity. Vyššie popísaná teória totiž nezohľadňuje podstatný fakt, ktorým je značný rozdiel medzi vekom života jednotlivca a dĺžkou existencie, rozvoja, či úpadku spoločnosti. Katastrofické scenáre o citeľnom úpadku spoločnosti sa týkajú často budúcnosti, ktorej sa súčasný jednotlivec nedožije. Ostáva teda pragmatická otázka, prečo by vzdialená budúcnosť spoločnosti mala zaujímať jednotlivca, ktorý žije  a prežíva svoj život teraz. Pred svojim narodením ho stav spoločnosti nijako netrápil, prečo by ho mal trápiť po jeho smrti? Spoločnosť skôr či neskôr zanikne a nebude ani prvá a zrejme ani posledná, ktorá prestane fungovať a rozpadne sa. A či sa tak stane o päť miliárd rokov, alebo sekundu po smrti konkrétneho jednotlivca, stále zostáva otázka, prečo by to malo dotyčného jednotlivca trápiť.

Obviňovanie zo sebeckosti človeka, ktorý sa nezaujíma o budúcnosť spoločnosti, z ktorej žije, je namieste jedine v prípade, že existuje všeobecne záväzný morálny zákon zakazujúci byť vo vyššie spomínaných prípadoch sebecký. Na základe materialistického prístupu k realite, ktorý je preferovaný vo vedeckom svete, je však niečo také neobhájiteľné, a tak sa tu spontánne dostávame do náboženskej roviny. Tá je však v dnešnej dobe preferujúcej ideológiu sekularizmu zatláčaná do úzadia, čo prakticky znemožňuje zmysluplne reagovať na sebecký trend jednotlivcov žijúcich na úkor spoločnosti.

V každom prípade rozvrat tradičného manželstva so sebou nevyhnutne prináša jeden kľúčový negatívny jav. Život nezáväzného striedania partnerov nemôže človeku naplniť jeho životnú potrebu byť milovaný.  Filmy, seriály, či mediálne hviezdy usmievajúce sa z fotografií bulvárnych časopisov sa pokúšajú prezentovať takýto život ako spokojný a šťastný, no rôzne výskumy a napokon aj samotná skúsenosť ľudí, ktorí takýto život praktizujú, ukazuje, že ide len o fikciu, ktorú vyrába mediálny svet. U ľudí praktizujúcich takýto „slobodný“ spôsob života býva pozorovaná nižšia úroveň psychickej pohody a príznaky psychického zaťaženia ako sú depresie a psychosomatické problémy. Taktiež je medzi nimi pozorovaný väčší počet závislých od alkoholu a drog ako to býva u ľudí žijúcich v stabilnom manželstve.[7]

Samozrejme, že možno oponovať tvrdením, podľa ktorého aj v trvalých manželstvách existujú ľudia, ktorí trpia psychickým diskomfortom alebo závislosťou na alkohole, takže zdá sa, že to závisí od jednotlivých prípadov a nie od toho, kto žije v manželstve a kto nie. Tu však treba zohľadniť fakt, že nie všetci ľudia žijúci v manželstve, žijú v skutočne usporiadanom a spokojnom vzťahu. Samotná existencia manželského zväzku samozrejme nie je zárukou spokojného života. Vracia nás to k domnienke, že spokojné manželstvo je skôr náhodná výnimka ako pravidlo, a tak je tu opäť otázka, či nie je výhodnejšie žiť nezáväzne hoci nespokojný, ako žiť nespokojne a ešte k tomu byť aj neodvolateľne pripútaný k nejakému manželskému partnerovi. Odpoveď na takto postavenú otázku sa zdá byť jasná.

Predsa si však treba všimnúť, že v trvalom manželstve podľa vyššie uvedených informácií žije viac spokojnejších ľudí, ako medzi praktizujúcimi nezáväzné vzťahy. Hlbšia reflexia nad touto skutočnosťou nás privádza k záveru, že spokojní ľudia, ktorí žijú v trvalom manželstve museli nájsť nejaký zdroj svojej spokojnosti a naplnenia svojej potreby byť milovaný, na základe ktorej si potom môžu dovoliť rozdávať lásku v trvalom manželstve. I keď to nie sú zďaleka prípady všetkých manželstiev, zjavne takéto úspešné prípady existujú. Naproti tomu stoja ľudia žijúci vo voľných zväzkoch, ktorí svojim postojom demonštrujú, že stále lásku hľadajú, no zároveň definitívnou neochotou vstúpiť do trvalého vzťahu vyjadrujú, že neexistuje taký zdroj lásky, z ktorého by mohli čerpať natoľko, aby si následne mohli dovoliť trvalo lásku rozdávať manželskému partnerovi v nerozlučnom zväzku. Takíto ľudia sú charakteristickí tým, že sa hľadania skutočnej lásky už vzdali, pretože sú presvedčení, že voľný vzťah je maximum, čo môžu dosiahnuť, no ten už zo svojej podstaty nemôže byť zdrojom naplnenia dokonalou láskou. Možnosť, že ten, od ktorého dúfame, že nás láskou naplní, nás môže kedykoľvek opustiť, priamo neguje možnosť, že by mohol byť zdrojom dokonalej lásky.

Maximum, čo voľný vzťah môže poskytnúť, je krátkodobá emocionálna spokojnosť, ktorá sa časom mení na sebaobranné a manipulatívne praktiky, ktoré majú na jednej strane pomôcť vyťažiť zo vzťahu čo najviac spokojnosti, no na druhej strane uzatvárajú človeka do strachu, že môže o vzťah prísť. Táto skutočnosť ani z ďaleka nezodpovedá stavu, v ktorom má človek naplnenú potrebu byť milovaný. Človek žijúci vo voľných zväzkoch prakticky ani neočakáva, že by mohol od života dostať čosi viac, a tak je odsúdený na takýto nešťastný život. Keďže človek potrebuje byť milovaný, nedostatok lásky pôsobí neprekonateľnú duševnú bolesť, ktorá ak sa nedá odstrániť, tak ju treba aspoň utlmiť. Ako náhrada tejto lásky slúžia dočasné vzťahy založené na sexuálnej rozkoši, pominuteľných príjemných intenzívnych emóciách, alebo na alkohole, zábave, prípadne na úspechu v práci. Nič z toho však v skutočnosti nemôže uhasiť smäd človeka po láske, a tak človek s takýmto postojom ani nemá inú možnosť ako zostať nešťastný.

Keďže dieťa je prirodzene naklonené preberať pohľad na život od rodičov, táto neviera v skutočnú lásku sa presúva aj na ďalšiu generáciu, ktorá je presvedčená, že nezáväzné vzťahy, zábava, alkohol, prípadne uznanie pracovného úspechu, to je maximum, čo človek môže získať. Keďže nič z toho nie je skutočným a trvalým uspokojením pre dušu, títo ľudia zostávajú odsúdení na nešťastný život.

Ak by vyššie popísaný pohľad na život bol skutočným odrazom reality, človek by bol ten najbiednejší tvor na svete. Disponoval by totiž životnou potrebou, ktorá sa nedá ničím naplniť. Taká láska, ktorú človek potrebuje k spokojnému, šťastnému a naplnenému životu, by podľa vyššie popísaného presvedčenia ľudí jednoducho neexistovala, a tak by človeku na tomto svete neostávalo iné, ako bolestivejšie, či menej bolestne tento život nejako preživoriť, kým to všetko neukončí smrť. Ak sa človek takto díva na život, potom závislosti rozličného druhu, či narkománia, ktoré utlmujú pálčivosť života a napokon samotná samovražda, sa vôbec nemusia zdať takým nezmyselným riešením. Evidentne nás dôsledky takéhoto uvažovania privádzajú až k otázke, či ľudský život vôbec stojí za to žiť.

Ak na takúto otázku máme dať kladnú odpoveď, potom musí existovať to, čo naplní životné potreby človeka a musí to byť dosiahnuteľné. V tomto prípade ide konkrétne o lásku, ktorá človeku naplní jeho duševnú životnú potrebu. Môžeme však skonštatovať, že manželstvo a manželský partner nie sú riešením tohto problému.

Ak je človek vyzývaný k vykonávaniu skutkov lásky, skôr či neskôr, výslovne či vo vnútri začne volať otázku: „A kto bude milovať mňa? Kto, alebo čo naplní moju potrebu byť milovaný?“ V prvom momente sa môže zdať, že postoj, ktorý je demonštrovaný takouto otázkou, je vyjadrením sebectva. Bolo by však čírim moralizovaním jednoducho žiadať od človeka, aby sa prestal sústrediť na túto svoju potrebu a jednoducho sa zaprel a začal myslieť na potreby druhých. Jednak človek nemôže rozdávať to, čo sám nemá, a jednak potrebu lásky nemožno hodnotiť ako sebectvo, pretože ide o potrebu, bez ktorej hynie ľudská osobnosť. Človek je stvorený tak, že bez lásky nemôže žiť.[8]

Ak by sa ju na vedomej úrovni pokúsil ignorovať, aj tak sa ju podvedome bude usilovať naplniť. Takéto podvedomé úsilie býva charakteristické zosilnenou vnútornou náklonnosťou utišovať bolesť z nedostatku lásky prostredníctvom rôznych manipulačných praktík, ktoré majú zabezpečiť láskyplné správanie manželského partnera, alebo to môže byť sklon k hádkam, alkoholu, nevere, alebo k rôznym iným náhradám skutočnej lásky.[9] V takomto prípade človek ani nemusí rozumieť, prečo má v týchto oblastiach také veľké pokušenia.

Problém teda nie je v tom, že človek hľadá lásku. Problém je v tom, kde hľadá naplnenie tejto potreby. Je zrejmé, že alkohol, drogy, alebo zábava nemôžu slúžiť ako zdroje lásky, ale len ako prostriedky, ktoré utlmujú pálčivú bolesť z jej nedostatku a dočasne poskytujú únik z reality. Ak človek prestane veriť, že zdroj lásky skutočne existuje, práve tieto prostriedky sa stávajú najprirodzenejšou voľbou.

Na trochu vyššej úrovni pri hľadaní lásky stoja voľné intímne vzťahy, ktoré svojou povahou ponúkajú prežívanie určitej napodobeniny, alebo karikatúry lásky. Človek prežívajúci príjemné emócie v takomto vzťahu si aspoň dočasne užíva dojem, že je milovaný. Z podstaty takéhoto vzťahu však nevyhnutne vyplýva, že ide len o číri dojem, ktorý nemá s realitou veľa spoločného, keďže to, čo je takýto vzťah schopný človeku dať, sú len dočasné príjemné pocity. Tie sa evidentne nedajú stotožniť s láskou, ktorú človek potrebuje k spokojnému životu. Skutočná láska je totiž definovaná stabilným bezpodmienečným prijatím bez strachu, že človek bude odvrhnutý a opustený aj keď sa dopustí chýb.

Zatiaľ najvyššie stojí hľadanie lásky v manželskom zväzku, ktorý má byť trvalý. Samotné tiahnutie žiť v trvalom zväzku a dúfanie, že manželský partner zostane verný, môžu naznačovať, že ľudia vnímajú práve svojho manželského partnera ako zdroj lásky, bez ktorej normálne nemôžu žiť. Z toho vyplývajú aj známe romantické formulácie ako „žena môjho života“, „bez teba nemá môj život zmysel“, či „nemôžem bez teba žiť“. Aj keď zrejme väčšina manželstiev začína radostnou slávnosťou, skôr či neskôr sa v každom manželskom vzťahu začnú objavovať znaky, ktoré potvrdzujú, že aj ten najlepší manžel, či manželka nevedia, alebo nechcú napĺňať svojho manželského partnera takou dokonalou láskou, akú k spokojnému životu potrebuje.

Výsledkom sú rôzne manipulatívne postoje, ktoré majú zabezpečiť polepšenie manželského partnera, alebo naopak sebaobranné postoje ako uzavretosť, vyhýbanie sa dlhšej a hlbšej spoločnosti s manželom, únik ku koníčkom, zábave či práci. Takéto praktiky majú zabezpečiť elimináciu možného duševného zranenia, nepochopenia alebo odmietnutia zo strany manželského partnera, a tým sa uchrániť od ďalšej bolesti, ktorú človeku nedostatok lásky spôsobuje.[10]

Všetky tieto fakty smerujú k záveru, že bez lásky človek nemôže žiť, preto neustále, či chce alebo nechce, bude nasmerovaný na hľadanie tejto lásky, kým ju nenájde a nenaplní sa ňou. No zároveň skúsenosť ukazuje, že žiaden človek nedokáže druhého človeka naplniť takouto láskou, a to ani v prípade, že človek náhodou nájde na svete toho najlepšieho človeka, s ktorým vstúpi do manželstva. Aj ten najlepší človek je nedokonalý hriešnik, ktorý sa proti láske viac alebo menej hoci neúmyselne previňuje.[11]

Znamená to teda, že hoci na prvý pohľad to tak môže vyzerať, že manželstvo je ustanovizeň, ktorej úlohou je naplniť človeka potrebou byť milovaný, predsa to tak nie je. Človek akosi prirodzene očakáva, že do manželstva vstupuje s človekom preto, aby ho niekto chápal, zdieľal s ním problémy, starosti i radosti, aby mu bol niekto na blízku, s kým sa cíti dobre, skrátka aby ho mal niekto rád. Často sa práve tento motív uvádza ako dôvod, prečo sa niektorý človek rozhodne pre manželstvo a nie pre celibát. Jednoducho potrebuje mať vedľa seba niekoho, kto by ho mal rád.[12] Práve táto predstava o manželstve a motív vstupovať doňho preto, aby manželský partner napĺňal človeku potrebu lásky, je kľúčovým problémom spôsobujúcim krízu manželstva a často v konečnom dôsledku aj jeho rozpad. Ako už bolo spomenuté, žiaden človek nie je schopný dokonale milovať, a tak manželstvo práve z tohto dôvodu v žiadnom prípade nemôže byť riešením, ktoré uhasí smäd po láske.

To, že ľudia hľadajú lásku na nesprávnych miestach, vyjadruje Boh v knihe proroka Jeremiáša takto: „Dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu“ (Jer 2,13). Tento citát potvrdzuje, že ľudia trpia smädom, ktorý potrebuje byť uhasený, ak má človek prežiť. Voda tu reprezentuje životné potreby, medzi ktoré potreba byť milovaný evidentne patrí. Tak, ako sa nedá ignorovať smäd po vode, tak sa nedá ignorovať ani smäd po láske, pretože takýto postoj by nevyhnutne viedol k smrti. V prvom prípade k smrti tela, v druhom prípade k vnútornej smrti osobnosti.[13] Preto keď Boh v knihe proroka Jeremiáša vytýka dva hriechy, nenachádza sa medzi nimi výčitka, že človek sa pokúša uhasiť svoj smäd. Chcieť sa napiť, chcieť byť milovaný, či chcieť naplniť svoje životné potreby je prirodzené a nevyhnutné. Človek bol tak stvorený samotným Bohom, že tieto potreby musí naplniť, ak chce normálne žiť. A potreba normálne a šťastne žiť je zakódovaná v najhlbšej podstate ľudskej bytosti, keďže človek bol stvorený pre prežívanie rajskej blaženosti.[14]

Problém teda nenastáva tým, že človek potrebuje byť milovaný, ale v tom, kde naplnenie tejto svojej životnej potreby hľadá. Podľa Božieho výroku si človek vybudoval cisterny, ktoré mu majú zachytávať vodu, aby sa z nej mohol následne napiť. Ak to prevedieme do problematiky napĺňania duševnej životnej potreby, môžeme si všimnúť, že budovanie cisterien znamená úsilie človeka, ktorým sa pokúša sám vyrobiť, či vytvoriť nejakú zásobáreň lásky, z ktorej následne môže čerpať. Ako už bolo spomínané, takým pokusom vytvoriť niečo, z čoho by človek chcel čerpať lásku, sú či už voľné intímne vzťahy, alebo samotné manželstvo. Ak sa na manželstvo pozrieme ako na zväzok, ktorý má trvalý charakter, v prípade, že sa ukáže manželský partner ako neochotný či neschopný rozdávať lásku, nie je možné ho jednoducho vymeniť za druhého. Vtedy nastupujú rôzne praktiky, ktoré majú zabezpečiť zmenu manželského partnera. Buď je to rôzna forma trestov, hádok, či chladu, ktoré mu majú dať najavo, že má začať prejavovať lásku, alebo rôzne formy manipulácie, ktorá sa prejavuje skutkami pozornosti a lásky, ktoré sú investované do manželského partnera, aby ho motivovali lásku opätovať.

Hoci tieto praktiky sa stali pevnou a bežnou súčasťou ľudského spôsobu života, predsa sa ľudia môžu denne presviedčať o tom, že sú neúčinné. Z manželských a už vôbec z voľných intímnych vzťahov sa človeku nedostáva toľko lásky, koľko potrebuje. Boží výrok z knihy proroka Jeremiáša vysvetľuje, v čom je problém. Hovorí, že cisterny, ktoré si človek buduje, sú popraskané a nemôžu udržať vodu. Dôležité je všimnúť si, že aj v popraskanej cisterne za určitých podmienok, ak napríklad práve naprší, sa môže nachádzať voda. Dôležité však je, že je to len dočasný stav. To, že tam dnes voda je, neznamená, že tam bude aj zajtra. A to, že práve do nej pred chvíľou napršalo, nie je zárukou toho, že táto cisterna človeka stabilne udrží pri živote. Podobnú skúsenosť má človek aj s medziľudskými vzťahmi. Keď je začínajúci vzťah nabitý príjemnými emóciami, keď má manželský partner dobrú náladu, keď sa mu darí v práci, keď je zdravý, keď mu človek prejaví pochopenie, pozornosť, ústretovosť, skrátka keď sú priaznivé okolnosti, vtedy môže pôsobiť ako chápajúci, milujúci, dokonca i obetavý.[15] Stačí však, že sa priaznivé okolnosti pominú, alebo sa len jednoducho prejaví ľudská slabosť, nedokonalosť a hriešnosť a cez tieto praskliny pomyselná voda vytečie, prejavy lásky sa vytratia. Nastupuje nervozita, sebectvo, presadzovanie svojej vôle, nepochopenie, ponižovanie a mnohé iné prejavy, ktoré druhého človeka v manželskom vzťahu nie len že nenapĺňajú láskou, ale priamo ho zraňujú.

Keďže aj ten najlepší manželský partner je len hriešny a nedokonalý človek, zákonite môže byť nanajvýš popraskanou cisternou, ktorá vodu nemôže udržať. Manželstvo tak už na základe tejto skutočnosti nemôže naplniť potrebu človeka byť milovaný. Stále však platí, že bez lásky človek nemôže normálne žiť. Podľa citátu z knihy proroka Jeremiáša sa človek do stavu nedostatku tejto životnej potreby dostal preto, že naplnenie hľadá na nesprávnych miestach, pričom možnosť naplnenia skutočne existuje, len človek túto možnosť nerozumne zavrhol. Boh doslovne tvrdí: „Mňa opustili, prameň živých vôd“ (Jer 2,13).

Neexistuje na svete bytosť, ktorá by človeka milovala viac ako Boh. Je to práve on, ktorý človeka stvoril, ktorý rozumie, ako človek uvažuje, čo potrebuje, čoho má nedostatok, kedy klame samého seba, kedy žije v omyle o tom, čo ho urobí skutočne šťastným a kedy žije v pravde. Nie len že dokonale vidí do človeka, ale zároveň bezchybne rozumie celému kontextu jeho života, ktorý je zasadený do histórie a okolností tohto sveta. Vidí do budúcnosti, vidí aký efekt neskôr prinesú súčasné činy. Nikto človeku nemôže rozumieť lepšie ako Boh a jeho porozumenie je absolútne neomylné. Pri tom všetkom Boh svojim spasiteľným dielom dokonale dokázal, že nestojí proti človeku, ale naopak, je ochotný nechať sa hoci aj umučiť, ak mu tým má pomôcť dostať sa do večnej blaženosti. Takto sa môže človek bez výhrad a bez strachu odovzdať Bohu do rúk a žiť v láskyplnom spoločenstve s ním s vedomím, že má pri sebe neustále toho, kto ho zahŕňa dokonalým porozumením a láskou. Dokonca aj vtedy, keď vo svojej všemohúcnosti dopúšťa na človeka okolnosti, ktoré sú emocionálne nepríjemné, alebo až bolestivé, i vtedy si človek môže byť istý, že všemohúci a láskavý Boh niečo také môže dovoliť len preto, že vo svojej vševedúcnosti a prozreteľnosti vie, že tieto ťažké okolnosti smerujú k takému dobru a šťastiu, pre ktoré sa dočasne trpieť bezpochyby oplatí. „Utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8,18).

Z toho teda vyplýva, že povolanie do manželstva nemožno chápať ako spôsob, vďaka ktorému bude mať človek vedľa seba človeka, ktorý naplní jeho potrebu byť milovaný. Pre nedokonalosť človeka niečo také ani nie je možné. Manželstvo je nevyhnutné chápať ako ustanovizeň, kde Kristus chce čo najhlbšie prostredníctvom muža prejavovať lásku žene a prostredníctvom ženy prejavovať lásku mužovi. Toto je základ, na ktorom musí byť postavené akékoľvek manželstvo, ak má v ňom človek prežívať šťastie.

Ak za základ manželstva postavíme skutočnosť, že ide prakticky o vzťah Boha a človeka, pričom človek vstupujúci do manželstva je povolaný zobrať na seba úlohu prostredníka tejto lásky ako ruky tajomného Kristovho tela, prináša to ďalekosiahle dôsledky. Na nerozlučnosť manželstva má človek vo svojej prirodzenej náboženskosti sklon pozerať ako na Boží príkaz. Iste pre slabosť a hriešnosť človeka je potrebné, aby to bolo aj prikázané, ale hlbší pohľad na skutočnú manželskú ustanovizeň ukazuje, že na opustenie manželského partnera vlastne neexistuje dôvod a zmysluplný motív. Ako dôvody rozvodov manželstiev sa zvyknú uvádzať nevhodné správanie manželského partnera, manželská nevera, alkoholizmus či žiarlivosť manželského partnera, závislosť manželského partnera od rodičov, lenivosť manželského partnera, nezhody v sexuálnej oblasti, neuvážený sobáš či rozdielnosť pováh.[16] Spoločným menovateľom týchto dôvodov je skutočnosť, že manželský partner v nejakej oblasti človeku nevyhovuje. Keďže nespĺňa jeho životné nároky, nenapĺňa jeho životné potreby, zdá sa nerozumné zotrvávať vo vzťahu s takýmto človekom a kaziť si život. Poradenská prax, ktorá dokáže ponúknuť hľadanie naplnenia láskou len v rámci ľudských nedokonalých vzťahov, nie je schopná ponúknuť v takýchto situáciách prakticky nič iné ako rozvod, pričom, ako sme už vyššie ukázali, v konečnom dôsledku takéto riešenie opäť prináša len sklamanie.

No človek, ktorý je naplnený Bohom, sa v manželstve nepotrebuje zameriavať na to, či ho láskou napĺňa manželský partner. Táto okolnosť prestáva byť preňho kľúčovou. Všetko, čo pre naplnený život potrebuje, dostáva od Boha, a tak prestáva byť podstatné pre jeho vzťah k človeku, s ktorým žije v manželstve, či je ním milovaný viac, alebo menej, alebo dokonca vôbec. Motívom jeho života v manželstve totiž je to, že chce lásku rozdávať. Nie čerpať. Je povolaný a odhodlaný byť Božím nástrojom, cez ktorý chce Boh čo najhlbším spôsobom prejavovať lásku konkrétnemu človekovi, s ktorým uzavrel manželstvo. A keďže Boh miluje každého človeka a chce lásku prejavovať dobrým aj zlým, to, aký je manželský partner, prestáva hrať podstatnú rolu. Boh chce cez človeka milovať jeho manželského partnera za každých okolností.

Použitá literatúra:

Crabb, L.: Manželství je vztah. Praha : Návrat domů, 1994.

Crabb, L.: Skutečná změna je možná, jestliže začneš uvnitř. Praha : Návrat, 1993.

DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, dekrét Tridentského koncilu. In : Baron, A. – Pietras, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005.

Denzinger, H. – Schönmetzer, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum. Freiburg Br. : 1965.

Dumont, G.-F.: Kronova hostina. Bratislava :Charis,1995.

Gluchmanová, M. – Gluchman, V.: Učiteľská etika. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2008.

Kandera, P.: Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ I. a II. Košice : 1992.

Kremský, P.: Načo je nám manželstvo? Dopady manželských a nemanželských zväzkov na modernú spoločnosť. In : http://blog.etrend.sk/peter-kremsky/2011/02/15/naco-je-nam-manzelstvo/ (13.7.2013).

Lewis, C. S.: Bůh na lavici obžalovaných. Praha : Návrat domů,1997.

Lewis, C. S.: K jádru křesťanství. Praha : Návrat, 1993.

Malinski, M.: Prv než povieš milujem. Štetín : Štetínske diecézne vydavateľstvo Ottonianum, 1990.

SV. PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996.


[1] Porov. Kremský, P.: Načo je nám manželstvo? Dopady manželských a nemanželských zväzkov na modernú spoločnosť. In : http://blog.etrend.sk/peter-kremsky/2011/02/15/naco-je-nam-manzelstvo/ (13.7.2013).

[2] Porov. Lewis, C. S.: Bůh na lavici obžalovaných. Praha : Návrat domů,1997, s. 90.

[3] Porov. Dumont, G.-F.: Kronova hostina. Bratislava : Charis,1995, s. 13-14.

[4] Porov. Dumont, G.-F.: Kronova hostina. Bratislava : Charis,1995, s. 41-42.

[5] Porov. Kremský, P.: Načo je nám manželstvo? Dopady manželských a nemanželských zväzkov na modernú spoločnosť. In : http://blog.etrend.sk/peter-kremsky/2011/02/15/naco-je-nam-manzelstvo/ (13.7.2013).

[6] Porov. Lewis, C. S.: K jádru křesťanství. Praha : Návrat, 1993, s. 21,  Gluchmanová, M. – Gluchman, V.: Učiteľská etika. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2008, s. 136.

[7] Porov. Kremský, P.: Načo je nám manželstvo? Dopady manželských a nemanželských zväzkov na modernú spoločnosť. In : http://blog.etrend.sk/peter-kremsky/2011/02/15/naco-je-nam-manzelstvo/ (13.7.2013).

[8] Porov. Crabb, L.: Skutečná změna je možná, jestliže začneš uvnitř. Praha : Návrat, 1993,  s. 58.

[9] Porov. Crabb, L.: Manželství je vztah. Praha : Návrat domů, 1994,  s. 26 – 27.

[10] Porov. Crabb, L.: Manželství je vztah. Praha : Návrat domů, 1994, s. 29-31.

[11] Porov. DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 11. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In : Baron, A. – Pietras, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 302. DS 1537.

[12] Porov. Malinski, M.: Prv než povieš milujem. Štetín : Štetínske diecézne vydavateľstvo Ottonianum, 1990, s. 9-10.

[13] Porov. Crabb, L.: Manželství je vztah. Praha : Návrat domů, 1994,  s.26.

[14] Porov. Kandera, P.: Boh Stvoriteľ a Povýšiteľ I. a II. Košice : 1992, s.44.

[15] Lewis. C. S.: K jádru křesťanství.  Praha : Návrat, 1993, s.144-145.

[16] Porov. http://www.psychologia.sk/texty/manzelstvo4.htm. (16.8.2013).