Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
3 Kritická religionistika
Prvá kapitola nás priviedla k poznaniu, že žijeme pod tlakom morálneho zákona. Skúsenosť potvrdzuje, že tento zákon prestupujeme. Deje sa tak buď schválne, alebo na základe akejsi ľudskej slabosti, kedy človek pri všetkej svojej snahe žiť dobre predsa viac alebo menej ubližuje druhým ľuďom. Zároveň je potvrdeným faktom, že odklon od morálnej normy so sebou nevyhnutne prináša katastrofálne následky v posmrtnom živote. Tento bod v našom uvažovaní sa teraz stáva východiskovým bodom, pre ďalšie naše skúmanie, bádanie a dokazovanie.
Vyvstáva tu totiž životne dôležitá otázka: Čo máme robiť, aby sme odvrátili hrozbu posmrtnej sankcie, ku ktorej náš život kvôli odkloneniu sa od morálnej normy smeruje? Tvrdenie, že treba žiť dobre, nie je riešením. Nutne naráža na ľudskú neschopnosť žiť dokonale dobre, ako aj na nejasnosť, čo presne je v ktorom okamihu života v dokonalom súlade s morálnou normou. Preto síce nemožno odporovať tvrdeniu, že treba žiť morálne dobre, keďže je to zrejmé, no kľúčovou otázkou je skôr, ako to dokázať.
V tomto momente je potrebné zvážiť, aké máme možnosti dostať na túto otázku odpoveď. Na aké zdroje sa môžeme obrátiť? Sú nejaké zdroje, ktoré sú v tejto oblasti absolútne spoľahlivé? Ide o životne dôležité otázky, ktoré neznesú pochybné odpovede. Aké sú teda možnosti?
Doteraz sme postupovali od nevyvrátiteľného faktu existencie zmeny a postupnými krokmi, ktorých absolútnu platnosť sme zaisťovali princípom sporu a vylúčením tretej možnosti, sme sa dopracovali až k existencii Boha, morálneho zákona, posmrtného života a posmrtnej sankcie. Zdá sa, že sme sa dostali na hranicu toho, čo môžeme takto v oblasti posmrtnej sankcie odvodiť a dokázať a pre ďalšie dokazovanie a bádanie by sme potrebovali nejaké spoľahlivé vstupné informácie. Pohybujeme sa totiž kdesi za hranicami pozemského života a aby sme mohli spoľahlivo spoznať systém fungovania posmrtnej sankcie, či odvracania jej hrozby, zrejme by sme potrebovali nejakým spôsobom „nazrieť“ kamsi do záhrobia mimo tento náš materiálny svet.
Táto ambícia sa zdá byť v prvom momente nereálna. Zdá sa, že neexistujú ľudské schopnosti, ktoré by umožňovali spoľahlivo, ba s absolútnou istotou dopátrať sa k informáciám „z druhého sveta“. Už samotná súčasná veda, ktorej princípy sme zdedili po osvietenstve, si zakázala pátrať po metafyzických skutočnostiach s odôvodnením, že človek na to nemá spoľahlivý poznávací aparát. O tom, že takýto prístup vedy je deštruktívny pre samotnú vedu, sme už písali vyššie, preto nás tieto osvietenské princípy vedy nemusia vyrušovať. Faktom je, že to, čo sa v súčasnej dobe považuje za vedecké kruhy, nie je schopné poznávať svet v celom jeho kontexte a tak ani skúmať pozamateriálnu oblasť a dávať odpovede na podstatné otázky ľudského života. Zdroj informácií teda bude potrebné hľadať inde.
Ak sa zaujímame o informácie spoza materiálneho sveta, nemusíme dlho uvažovať na to, aby sme si všimli, že touto problematikou sa zaoberajú učenia jednotlivých náboženstiev. Ďalší krok v úvahe nás privádza k zisteniu, že sú to prakticky len náboženstvá, ktoré sa tým zaoberajú. Každé náboženstvo sa totiž pri zdôvodňovaní svojho učenia odvoláva na nadprirodzený zdroj, z ktorého sa informácie nejakým spôsobom dostali do nášho pozemského sveta. Ak vezmeme do úvahy záver prvej kapitoly, podľa ktorého Boh nutne chce zachrániť človeka pred posmrtnou sankciou a zároveň tu máme výlučne náboženstvá, ktoré sa zaoberajú problematikou posmrtného života a posmrtnej sankcie, vyplýva z toho zistenie, že Božia záchrana sa bude realizovať nejakým spôsobom práve prostredníctvom náboženstva.
Toto zistenie však nevzbudzuje veľa dôvery. Mnohé náboženstvá pôsobia naivne až primitívne a vážnym problémom je fakt, že rôzne náboženstvá predkladajú rôzne náboženské učenia. Aj keď existujú interpretácie, podľa ktorých náboženstvá učia v podstate to isté, len sa dívajú na pozamateriálnu skutočnosť z rôznych pohľadov,[1] takýto prístup musíme nutne zamietnuť ako nezmyselný. Učenia jednotlivých náboženstiev by mohli byť všetky pravdivé v prípade, že by sa dopĺňali a spolu tvorili nejaký zmysluplný celok. Ako však neskôr uvidíme, rozličnosť náboženstiev nespočíva v tom, že sa vzájomne dopĺňajú, ale že ich učenia si odporujú a vzájomne sa vylučujú. Pri zohľadnení princípu sporu tak nevyhnutne musíme skonštatovať, že nemôžu mať všetky pravdu. Pravda nemôže byť vnútorne rozporná. Z toho vyplýva záver, že určite existujú náboženstvá, ktoré sú falošné a ak má byť medzi nimi nejaké pravdivé, vyvstáva otázka, akým spôsobom ho nájsť.
Zároveň sa tu rysuje problém obrovského počtu rozličných náboženstiev. Preskúmať všetky je časovo nemožné zvládnuť. Náboženstvá sa ďalej štiepia, vznikajú neustále nové odnože, len kresťanských denominácií je v súčasnosti okolo 45 000[2] a každá prichádza so svojou interpretáciou kresťanstva.[3] Aby bolo možné v tejto oblasti urobiť nejaký výskum a skutočne nájsť náboženstvo, ktoré je s nevyvrátiteľnou istotou pravdivé, bude potrebné stanoviť spoľahlivú metodológiu výskumu.
3.1 Kritériá posudzovania náboženstiev
Keďže Boh praje ľuďom dobro, a porušením morálneho zákona ľudia smerujú k posmrtnej sankcii, je zjavné, že Boh na základe svojej podstaty, ktorá je totožná s dobrom a dobroprajnosťou, nemôže byť k tomuto stavu človeka ľahostajný. Znamená to, že nevyhnutne vyvíja nejakú aktivitu charakterizovanú jeho dobroprajnosťou, aby človeka zachránil pred posmrtnou sankciou pri rešpektovaní slobodnej vôle človeka, ktorá je jednou z charakteristických čŕt človeka. Ako bolo vyššie popísané, aby bolo možné sa s takouto záchrannou aktivitou oboznámiť a následne ju aplikovať na svoj praktický život, je potrebné nájsť zdroj informácií o tejto problematike. Jediný dostupný zdroj, ktorý sa tejto oblasti venuje, sa javí učenie náboženstiev. Nedostupný a neznámy zdroj je nemysliteľný, pretože taký zdroj by nijako nespĺňal Boží zámer zachrániť človeka. Znamenalo by to, že Boh chce zachrániť človeka, lebo dáva informáciu o záchrane, ale zároveň ho nechce zachrániť, alebo takúto informáciu robí nedostupnú, lebo nezabezpečil, aby zdroj sa stal známym.
Ak má byť zdrojom informácie o záchrane učenie nejakého náboženstva, otázka je, ako spoznať to pravé učenie, ktoré je skutočne od Boha. Na takýto výskum sú nevyhnutné kritériá, ktoré nutne takáto autentická informácia musí spĺňať, aby sme jej autenticitu mohli definitívne potvrdiť ako dokázanú. Samozrejme také kritériá musia byť jasne zdôvodnené, nemôže ísť o nejaké relatívne nastavenie kritérií, ktoré si stanovíme na základe akýchsi subjektívnych preferencií. Aj kritériá, ktoré majú potvrdiť pravdivostnú hodnotu nejakého náboženského učenia, musia byť potvrdené princípom sporu, aby boli absolútne relevantné.
Vyššie sme spomínali, že náboženstiev je obrovské množstvo a každé má svoje učenie. Preskúmanie všetkých jednotlivých náboženstiev je absolútne nemožné. Na druhej strane si však možno všimnúť, že učenia jednotlivých náboženstiev nie sú od seba úplne izolované, nezávislé, ale tvoria akési rodiny. Mnohé náboženstvá vyrastajú zo spoločného základu a ďalej sa rozrastajú do jednotlivých odnoží. Ak sme spomenuli, že kresťanstvo má dnes vyše 45 000 denominácií, tým zároveň tvrdíme, že majú akýsi spoločný základ, nejaké východisko, vďaka ktorému o nich môžeme uvažovať ako o kresťanských. Podobne môžeme vysledovať aj ďalšie takéto spoločné východiska a základy iných náboženstiev. Ak je nejaká chyba v samotnom základe, z ktorého vychádzajú ďalšie odnože konkrétneho náboženstva, nutne sa táto vada základu prenesie aj do odnože, ktorá je z tohto základu odvodená. Samotný základ totiž obsahuje ten najvšeobecnejší obsah, ktorý zjednocuje všetky náboženstvá z neho odvodené. Samotné odnože pri zachovaní spoločného základu ďalej na seba naberajú ďalšie časti náboženského učenia, čím sa odlišujú od príbuzných odnoží.
Tento princíp nám umožňuje vyhnúť sa v prvom kroku zaoberaním sa jednotlivými odnožami. Svoju pozornosť zameriame na samotný náboženský základ a kriticky ho preveríme, či by mohol byť pravdivý. Ak sa dokáže, že je určite falošný, výsledkom bude zamietnutie naraz všetkých odnoží, ktoré sú z tohto základu odvodené, keďže sa tento defekt do nich nevyhnutne prenáša. V prípade, že základné náboženské východisko splní všetky nastavené kritériá pravdivosti, potvrdí sa, že v nejakej konkrétnej forme tohto základu, teda v nejakej odnoži, je obsiahnuté pravdivé náboženské učenie. Na jeho odhalenie bude však potrebné nastaviť nejaké ďalšie kritérium, vďaka ktorému ho dokážeme odlíšiť od falošných odvodenín pravdivého základu. V prvej fáze výskumu, ktorú tvorí kritická religionistika, sa teda budeme zaoberať len základmi a najvšeobecnejšími východiskami jednotlivých náboženstiev. Je zjavné, že pre náš výskum nie je nevyhnutné a ani žiaduce zaoberať sa učeniami náboženstiev do najmenších podrobností. Podrobný prehľad a rozbor prvkov jednotlivých náboženstiev je cieľom iných vedeckých disciplín. Pre oblasť kritickej religionistiky obsiahnutej v našom výskume je podstatné nájsť a posúdiť tie oblasti náboženstiev, v ktorých je dôležité zistiť súlad alebo nesúlad s nižšie uvedenými pravdivostnými kritériami.
Prvé kritérium, ktoré takýto náboženský základ nutne musí spĺňať, je jeho úsilie rozšíriť sa vo svete. Ak chceme oprávnenosť takéhoto kritéria dokázať, postavíme dve protichodné tézy s vylúčením tretej možnosti. Prvou tézou je, že pravdivé náboženstvo neobsahuje úsilie rozšíriť sa vo svete. Druhá téza tvrdí, že pravdivé náboženstvo takéto úsilie obsahuje. Ak necháme realizovať sa prvú tézu, znamená to, že Boh síce nejakým spôsobom dopravil na zem informáciu o tom, ako sa zachrániť pred posmrtnou sankciou, no nenástojí na tom, aby sa táto informácia dostala do sveta a stala sa známou. Nie je obsahom ním zjavenej informácie to, aby návod na záchranu ľudí bol šírený. Taktiež Boh nijako nemotivuje ľudí, ktorí sa k tejto informácii dostali, aby ju rozširovali a dávali k dispozícii ďalším ľuďom. Ľudia disponujúci informáciou o záchrane pred posmrtnou sankciou by neboli motivovaní k tomu, aby túto informáciu šírili, čo by bolo v rozpore s morálnym zákonom, ktorý, ako sme už dokázali, zaväzuje ľudí, aby konali voči ostatným dobro. Nešírenie tak dôležitej zvesti, ako je informácia o záchrane človeka pred posmrtnou sankciou, je evidentne v rozpore s konaním dobra voči druhému človeku, teda v rozpore s požiadavkou dávať mu to, čo je preňho žiadúce a čo napĺňa jeho potenciál. Ak by teda zvesť o záchrane neobsahovala ambíciu byť všeobecne šírená k ďalším ľuďom, bolo by to v rozpore s Božou dobroprajnosťou a z toho odvodene aj s morálnym zákonom. Z rozporov prvej tézy vyplýva, že nutne musí platiť druhá téza, podľa ktorej pravdivé náboženstvo musí v rámci svojej náuky obsahovať ambíciu rozšíriť sa vo svete.
Kritérium ambície šírenia sa vo svete však vyžaduje ešte jednu upresňujúcu poznámku. Je totiž nevyhnutné vziať do úvahy možnosť, že existovalo náboženstvo, ktoré ambíciu šíriť sa vo svete malo, ba dokonca že svojho času bolo rozšíreným, populárnym, či vplyvným náboženstvom. Jeho problémom však je, že v určitej historickej dobe zaniklo. Možno takéto náboženstvo uznať ako spĺňajúce kritérium ambície šíriť sa vo svete?
Ak by v histórii existovalo náboženstvo, ktoré spĺňalo všetky pravdivostné kritériá, no napokon by zaniklo, ľudia, ktorí v histórii toto náboženstvo vyznávali, mali by všetky dôvody domnievať sa, že je pravé. Ak by Boh dovolil takúto možnosť, znamenalo by to, že toto náboženstvo, i keď by mohlo byť pravé, je pre nás bezpredmetné, a tak nie je určené pre nás. Niet preto dôvod sa ním zaoberať a spôsob, ako nás Boh chce zachrániť, je iný. Ostáva nám teda hľadať medzi náboženstvami, ktoré nezanikli.
Ak hovoríme o zaniknutom náboženstve, máme na mysli také náboženstvo, ktoré po sebe zanechalo rôzne stopy vo forme archeologických nálezov ako sú svätyne, sochy, maľby, či fragmenty písomností, no ani vďaka týmto pamiatkam nemožno spoľahlivo zostaviť ucelený komplex jeho vierouky. Zvesť, ktorú takéto náboženstvo chcelo odovzdať ľuďom, je nejasná a neexistujú už ani stúpenci tohto náboženstva, ktorí by dokázali obsah tejto vieroučnej zvesti objasniť.
Naproti tomu môže existovať náboženstvo, ktoré v histórii síce zaniklo v tom zmysle, že dnes už nemá žiadnych vyznávačov, predsa však existuje dostatok verejne známych písomností a zdrojov, z ktorých sa ucelený vieroučný komplex obsahujúci zvesť o záchrane dá zrekonštruovať. Na prípad takéhoto náboženstva nemožno aplikovať zásadu jeho diskvalifikácie z možnosti, že je určené pre nás ako záchranný Boží projekt. Jeho zánik sa totiž nedá kvalifikovať ako absolútny. Dalo by sa totiž predpokladať, že toto náboženstvo mohlo byť Bohom zjavené a hoci po čase sa jeho stúpenci vytratili, prístup k takémuto náboženstvu je stále otvorený, a tak z tejto potenciálne záchrannej zvesti môže človek opäť začať čerpať. To, že ľudia odmietli použiť túto zvesť na svoju záchranu hoci aj niekoľko storočí, nijako nebráni v tom, aby aktuálne záujemca toto náboženstvo mohol začať praktizovať. Takto by bola zachovaná Božia dobrota i ambícia ponúknuť záchranu človeku, pretože by sa postaral o to, aby sa zvesť o záchrane nestratila. To, či túto zvesť v tej-ktorej historickej epoche niekto používa, alebo nie, je otázkou slobodnej vôle človeka a nie Božieho pôsobenia. Z Božej strany by ponuka a možnosť prijať zvesť o záchrane bola trvalá.
Ak teda vezmeme do úvahy kritérium, podľa ktorého pravdivé náboženstvo musí mať ambíciu šíriť sa vo svete, budú nás zaujímať také náboženstvá, ktorých učenie je verejne známe, dostupné a majú misijný charakter. Naopak, náboženstvá, ktoré nemajú ambíciu presiahnuť svoju lokalitu, sú nedostupné, neznáme, ich vierouka a mravouka zanikla, alebo sú určené len pre úzky okruh ľudí, tie evidentne nespĺňajú kritérium ambície všeobecného šírenia sa, a tak sú týmto kritériom nevyhnutne vylúčené z možnosti, že by mohli byť pravdivé a určené pre nás ako Boží záchranný projekt. Niet teda dôvod sa z hľadiska pátrania po pravdivej informácii od Boha nimi zaoberať.
Ďalším pravdivostným kritériom pri skúmaní učenia náboženstva je celá charakteristika Boha, ktorá bola dokázaná a popísaná v dôkaze prirodzeného morálneho zákona. V jednotlivých krokoch dôkazového reťazca bol skonštruovaný popis podstaty Boha a jeho charakteristiky ako rozumnej a slobodnej osoby. Z uvedených dôkazov vyplýva, že Boh nutne musí spĺňať popísané charakteristiky, keďže akékoľvek odmietnutie dokázaných charakteristík Boha sa rozpadá v rozpore. Náboženstvo, ktoré predkladá Boha ako najvyššiu a najdokonalejšiu bytosť, no zároveň je jeho pojem Boha v rozpore s dôkazmi, ktoré ho autenticky popisujú, nemôže byť pravdivým náboženstvom.
Pri posudzovaní pravdivosti náboženstva nás nutne musí zaujímať jeho vzťah k morálnemu zákonu. Pripadajú do úvahy dve možnosti. Buď pravdivé náboženstvo vo svojom učení rešpektuje morálny zákon, teda uznáva, že človek je viazaný konať vždy za každých okolností voči druhým dobro. Opačná téza bude tvrdiť, že pravdivé náboženstvo neuznáva absolútnu záväznosť konať dobro, to znamená, že pripúšťa minimálne za určitých okolností, že človek nie je viazaný konať dobro.
Ak by sme pripustili druhú tézu, znamenalo by to, že Boh chce zachrániť ľudí prostredníctvom informácie, ktorá toleruje za určitých okolností alebo úplne konanie zla. Boh by tak na základe vyššie dokázaného bol dobroprajný, nutne by zaväzoval človeka konať dobro druhým, no zároveň by bol ku konaniu človeka ľahostajný, tolerantný, teda nebol by dobroprajný a nezaväzoval by človeka konať dobro. Takýto rozpor diskvalifikuje náboženstvo z možnosti, že je pravdivé, ak ono nezastáva vo svojom učení požiadavku absolútnej morálnej záväznosti. Nutne teda platí kritérium, podľa ktorého pravdivé náboženstvo musí vo svojom učení zahŕňať požiadavku záväznosti konať dobro.
Z faktu morálnej záväznosti sa odvádza existencia posmrtnej sankcie a teda aj posmrtného života. Učenie náboženstva sa k tejto problematike môže stavať dvojako. Buď existenciu posmrtnej sankcie uznáva, alebo neuznáva. A to nám tvorí zároveň dve protichodné tézy, ktoré tvoria základ pre odvodenie ďalšieho pravdivostného kritéria. Prvá téza bude tvrdiť, že pravdivé náboženstvo musí vo svojom učení súhlasiť s existenciou posmrtnej sankcie. Druhá téza bude tvrdiť, že pravdivé náboženstvo popiera existenciu posmrtnej sankcie. Ak vezmeme do úvahy druhú tézu, znamená to, že informácia od Boha, ktorou disponuje pravdivé náboženstvo, neuznáva existenciu posmrtnej sankcie, na ktorej, ako bolo vyššie dokázané, spočíva morálna záväznosť. Keďže bez posmrtnej sankcie je morálna záväznosť nerealizovateľná, neuznanie posmrtnej sankcie znamená vo svojom dôsledku neuznanie morálnej záväznosti. Náboženstvo, ktoré neuznáva morálnu záväznosť, sa dostáva do rozporu s predošlým kritériom ako aj s dobroprajnosťou Boha a s vyššie dokázaným faktom existencie morálnej záväznosti.
Nutne teda musí platiť téza, podľa ktorej pravdivé náboženstvo vo svojom učení musí súhlasiť s existenciou posmrtnej sankcie a napokon aj s existenciou posmrtného života, ktorá s posmrtnou sankciou nevyhnutne súvisí. Učenie obsahujúce informáciu o posmrtnej sankcii tak tvorí ďalšie pravdivostné kritérium, ktoré nám pomôže odhaliť pravdivé náboženstvo.
Všetky vyššie uvedené kritériá vyplývajú z faktov, ktoré už boli dokázané v predošlej kapitole. Ide tak o hľadanie náboženstva, ktoré je v súlade s realitou. Je evidentné, že ak by nejaké náboženstvo nespĺňalo niektoré kritérium, ktoré dokázateľne vyžaduje súlad náboženstva s objektívnou realitou, nemôže byť pravdivé.
Tento výskum náboženstiev potrebujeme urobiť kvôli tomu, aby sme sa v ich učení dopátrali k informácii o tom, ako odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie. Momentálne je to jediný dôvod, pre ktorý nás náboženstvá zaujímajú. Náboženstvo teda chápeme ako spôsob, prostredníctvom ktorého Boh dopravuje na tento svet informáciu o našej záchrane. V prípade, že by učenie nejakého náboženstva neobsahovalo učenie o odvrátení posmrtnej sankcie, prípadne toto učenie by bolo vnútorne rozporné, nutne by také náboženstvo bolo v otázke záchrany zbytočné. Ak teda Boh chce zachrániť ľudí a koná to prostredníctvom náboženstva (keďže iné oblasti ľudského života riešenia tejto otázky neobsahujú), nutne náboženstvo musí informáciu o záchrane obsahovať. Ak by taká informácia v náboženstve absentovala, Boh by chcel prostredníctvom náboženstva zachrániť človeka, no keďže náboženstvo by informáciu o záchrane neobsahovalo, tak zároveň by Boh človeka prostredníctvom náboženstva zachrániť nechcel. Tento rozpor diskvalifikuje možnosť, že by pravdivé náboženstvo mohlo neobsahovať zmysluplnú zvesť o záchrane človeka pred posmrtnou sankciou. Nutne teda musí platiť ešte piate kritérium, podľa ktorého pravdivé náboženstvo musí obsahovať zmysluplnú informáciu o tom, ako môže človek odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie.
Aby sme teda mohli posúdiť pravdivostnú hodnotu jednotlivých všeobecných náboženských východísk, musíme sa orientovať podľa pravdivostných kritérií, ktorých relevanciu sme vyššie dokázali. Ak má byť všeobecný náboženský základ pravdivý, nutne musí spĺňať tieto kritériá: Musí mať ambíciu všeobecne sa šíriť, jeho pojem Boha musí zodpovedať dokázaným charakteristikám tohto pojmu, musí trvať na morálnej záväznosti, musí rátať s posmrtnou sankciou a napokon musí obsahovať zmysluplnú zvesť o záchrane človeka pred posmrtnou sankciou.
V rámci výskumu základných náboženských východísk budeme hľadať takú ich interpretáciu, ktorá by mohla čo najviac zodpovedať pravdivostným kritériám, ktoré musí náboženstvo spĺňať, aby si mohlo zachovať možnosť, že pochádza od Boha. Je to potrebné z toho dôvodu, aby sme sa vyhli možnosti, že náboženstvu neprávom pripíšeme tvrdenia, ktoré sú v rozpore s kritériami neprávom, prípadne na základe predsudkov. Chceme teda hľadať také interpretácie, ktoré sú čo najbližšie k pravdivostným kritériám, aby sme tak mohli zachovať maximálnu možnosť, že ide o pravdivé náboženstvo a vyvrátiť ho ako falošné jedine vtedy, ak sa aj jeho najpriaznivejšia interpretácia ukáže ako neudržateľná.
V prípade, že učenie nejakého náboženstva nebude spĺňať čo i len jedno pravdivostné kritérium, bude to dôkaz, že nie je pravdivé, teda jeho učenie nemá pôvod v Božej ambícii zachrániť človeka. Naopak, ak sa objaví náboženstvo, ktoré spĺňa všetky pravdivostné kritériá, bude to znamenať, že jeho učenie ako všeobecný základ môže byť pravdivé.
3.2 Kritické zhodnotenie jednotlivých náboženstiev
V nasledujúcich podkapitolách sa budeme zaoberať prehľadom náboženstiev, ktoré sú poznateľné, dá sa k nim dopátrať a majú nejakým spôsobom potenciál šíriť sa vo svete, stať sa známymi a sú určené pre všeobecné ľudstvo, a nie pre úzku uzavretú skupinu ľudí. Práve táto charakteristika zodpovedá vyššie zdôvodnenému prvému kritériu, podľa ktorého pravdivé náboženstvo musí mať ambíciu šíriť sa vo svete. Náboženstvo určené pre úzku skupinu ľudí by popieralo všeobecné Božie prianie dobra, teda znamenalo by, že Boh všetkým ľuďom dobro nepraje. To je však v rozpore z dokázaným Božím charakterom všeobecnej dobroprajnosti. Kritérium ambície šírenia sa vo svete tak vylučuje všetky náboženstvá, ktoré vylučujú zo sféry svojho zamerania nejakých ľudí. Týmito náboženstvami, ktoré neprešli ani týmto prvým kritériom, je zbytočné sa zaoberať, keďže nesplnili hneď prvú požiadavku, ktorú pravdivé náboženstvo spĺňať musí.
Vďaka tomuto vylúčeniu nerelevantných vierovyznaní sa nám zároveň počet náboženstiev, ktoré potrebujeme preskúmať, zníži na únosnú mieru. Bude však potrebné tieto náboženstvá systematicky usporiadať do spoločných skupín podľa ich základných charakteristík, aby bolo možné preskúmať ich základné východiská a posúdiť ich pravdivostnú hodnotu.
3.2.1 Náboženstvo národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa
V dnešnej dobe rozvinutá civilizácia zasiahla už takmer do každého kúta sveta a ovplyvnila aj zaostalé kultúry, a tak obsah náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa je už ťažko možné spoznávať priamo od ich vyznávačov. Našťastie v prvej polovici dvadsiateho storočia ešte existovali pomerne izolované komunity národov a kmeňov žijúcich na takomto jednoduchom civilizačnom stupni a zároveň to bola doba, kedy už existoval vedecký a systematický výskum náboženstiev vo svete, ktorý sa zaoberal aj týmito najprimitívnejšími kultúrami.[4] Z výsledkov tohto bádania môžeme pre naše potreby čerpať práve tie charakteristiky tohto druhu náboženstva, ktoré môžeme podrobiť stanoveným pravdivostným kritériám.
Prvé pravdivostné kritérium, podľa ktorého sa chystáme kriticky hodnotiť náboženstvá, vyžaduje tendenciu šíriť sa po svete. Pri národoch základného civilizačného stupňa si vieme len ťažko predstaviť nejakú či už systematickú alebo aspoň živelnú misijnú činnosť. Skôr by sme očakávali, že v rôznych oblastiach sveta budú mať tieto málo civilizované kmene či národy sebe vlastné náboženstvá, a tak v rôznych kútoch sveta nájdeme široko rozmanité spektrum tých najrôznejších náboženstiev. Na základe takéhoto predpokladu by sme hneď na začiatku mohli tieto náboženstvá vylúčiť z výskumu ako jednoznačne nepravdivé a viac sa nimi nezaoberať. No výskum týchto náboženstiev odhalil zvláštny fakt. Národy, ktoré môžeme zaradiť do najjednoduchšieho civilizačného stupňa v prvej polovici dvadsiateho storočia, boli už značne malé a izolované v odľahlých častiach sveta. K takýmto národom patrili napríklad Algonkini žijúci v Kanade, ľudia kmeňa Yagan v Ohňovej zemi, kmene Pygmejov v Ázii, národy arktickej Ázie ako Nenci, Tunguzi či Eskimáci, národy rovníkovej Afriky ako Krováci a Hotentoti a napokon primitívne kmene Austrálie ako Kurnaiovia, Kulinovia či kmene Yuin – Kuri.[5] Napriek tomu, že tieto národy boli roztrúsené po celom svete a nemali kontakt ani s ostatnou civilizáciou, ani kontakt medzi sebou navzájom, predsa možno objaviť medzi náboženstvami týchto národov podstatné spoločné znaky. Práve táto príbuznosť a podstatné charakteristické znaky týchto náboženstiev nám dovoľujú zaradiť tieto náboženstvá do nášho výskumu. Evidentne nemožno ich príbuznosť odvádzať od akejsi vedomej misijnej činnosti, napriek tomu musíme skonštatovať, že ide o náboženstvá príbuzné na základe svojej podstatnej vieroučnej schémy, a tak nie sú určené pre uzavretú elitu, ale majú svoje univerzálne zameranie. Otázku, ako je možné, že v rôznych kútoch sveta bez kontaktu medzi sebou existujú podstatne príbuzné náboženstvá, prenecháme religionistom. Pre nás je podstatné, že tieto náboženstvá národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa zodpovedajú prvému kritériu, podľa ktorého potenciálne pravdivé náboženstvo musí mať schopnosť šíriť sa vo svete.
Následne je potrebné objasniť základné charakteristické znaky týchto náboženstiev, aby sme ich mohli podrobiť ďalším kritériám.
Pri úvahe nad národmi, či kmeňmi, ktoré zostali na akomsi základnom civilizačnom stupni charakteristickom lovom divej zveri, zberom plodov, kočovníctvom, či jednoduchým roľníctvom, má človek prirodzene predstavu, že aj ich náboženstvo musí byť nevyhnutne primitívne a zjavne protirečiace zdravému rozumu. No zaujímavým znakom týchto náboženstiev je ich monoteizmus. Môžeme tu vypozorovať kult najvyššej Bytosti, ktorá je všemohúcim Pánom života a smrti. Táto Bytosť je morálne dobrá, neviditeľná, večná.[6] Ako sme spomenuli, druhým kritériom posudzovania náboženstva je súlad ich pojmu Boha s racionálnymi dôkazmi toho, aký Boh reálne je. Práve vyššie spomenuté charakteristiky pojmu Boha v týchto náboženstvách zodpovedajú týmto racionálnym dôkazom.
Ak by sme aj našli vo výpovediach týchto primitívnych kmeňov určité vyjadrenia, podľa ktorých je Boh jasný, svetlý, ohnivý, prípadne, že pôvodne žil na zemi s ľuďmi a neskôr sa vzdialil do neba,[7] treba mať na pamäti, že náboženský jazyk je symbolický, analogický, plný podobenstiev a prirovnaní, a tak by sme boli nespravodliví, ak by sme v kritike náboženstva postupovali na základe doslovného znenia týchto výrokov. Preto môžeme pripustiť, že na základe pojmu Boha tieto primitívne náboženstvá nemôžeme s istotou označiť za také, ktoré kritérium pravdivého pojmu Boha jednoznačne nespĺňajú.
V poradí tretím kritériom je súhlas náboženstva s nekompromisnou morálnou záväznosťou. Pravdivé náboženstvo teda musí súhlasiť s tvrdením, že máme robiť dobro. Ak sa pozrieme na spoločné charakteristiky týchto primitívnych náboženstiev v tejto oblasti, zisťujeme, že pojem morálnej záväznosti majú, odvádzajú ju od požiadavky samotného Boha, ktorý je morálnou Bytosťou, je vševediaci a sleduje ľudské správanie. U týchto primitívnych národov možno vypozorovať pomerne vysokú úroveň mravnosti. Pestuje sa tu rodinná morálka, vovedenie mládeže do morálnych povinností, úcta k starším, manželská vernosť. Stretávame sa tu aj s hlbokou úctou k Bohu, so sústredenou modlitbou a s rastlinnými, či zvieracími obetami, ktoré majú charakter vďačnosti Bohu a sú prejavením závislosti na ňom.[8] Vedomie záväznosti konať v prospech druhých je v týchto náboženstvách evidentne prítomná.
Štvrté kritérium posudzovania náboženstiev vyžaduje, aby morálna záväznosť bola postavená na posmrtnej sankcii. Musí tu teda byť prítomná viera v posmrtný život a s ním spojené posmrtné utrpenie v prípade porušovania morálnej záväznosti. Z výskumov náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa môžeme zistiť ich vieru v posmrtný život, či už ide o úctu k predkom, o moc Boha nad mŕtvymi, či o explicitné vyjadrenia, že mŕtvi odchádzajú pred Boha do ríše predkov.[9] S vedomím posmrtnej sankcie to u týchto náboženstiev nie je úplne jednoznačné. Zdá sa, že väčšina týchto náboženstiev nemá premyslený koncept posmrtnej sankcie. Obavy z nepriaznivých dôsledkov nemorálneho života sa zrejme sústreďujú okolo nepriaznivých pozemských javov ako sú rôzne živelné pohromy. Predsa však možno vybadať u mnohých primitívnych kmeňov akési pohrebné obrady, ktoré majú zabezpečiť pokoj duše zosnulého, čo spontánne pripúšťa možnosť, že by k spokojnému životu po smrti nemuselo dôjsť. No zdá sa, že tento nepokoj nespočíva v nemorálnom živote zosnulého, ale v absencii určitých rituálov, ktoré treba pri pohrebe zachovať.[10]
Predsa však nemožno úplne vylúčiť tieto náboženstvá na základe tohto kritéria, pretože aj medzi nimi sa nájdu také, ktoré predsa len pojem posmrtných trestov obsahujú. Minimálne jazyková skupina kmeňov zvaná Bantu, ktorej domovom je rovníková Afrika, pozná posmrtné miesto trestov, ktoré nazývajú Ototolan.[11] Z toho vyplýva, že existuje určitá línia v rámci náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa, ktorá spĺňa aj štvrté kritérium vyžadujúce existenciu posmrtnej sankcie v prípade porušenia morálneho zákona. Je otázkou, či u ostatných náboženstiev tento pojem úplne chýba, alebo je akosi implicitne prítomný vo viere v morálnu záväznosť, ktorá u nich bezpochyby prítomná je. Možno teda uzavrieť, že nenachádzame dostatočné dôvody na to, aby sme kvôli štvrtému kritériu mohli náboženstvá primitívnych kmeňov definitívne diskvalifikovať z možnosti, že by mohli byť pravdivé.
Napokon zostáva posledné kritérium, ktoré vyžaduje od pravdivého náboženstva vlastnenie zvesti o spôsobe, ako odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie, pričom tento systém záchrany musí byť minimálne teoreticky funkčný. A tu prichádzame k poznaniu, že takáto zvesť sa v týchto náboženstvách nenachádza. Nie je o nej ani zmienky. Iste je tu požiadavka na mravné konanie, no samotný príkaz správať sa morálne ešte neuschopňuje človeka, aby tak konal. Ľudská krehkosť, slabá vôľa, nepozornosť, spontánne, unáhlené, emotívne konanie, to všetko sú dôvody, prečo človek koná často nemorálne, hoci to výslovne ani nechce. A obavy z nepríjemností, ktoré pramenia z poctivého konania na tomto svete často človeka zaženú k tomu, že sa zachová zo strachu nemorálne aj úmyselne. Samotný apel na to, aby sa človek predsa len správal morálne, lebo nemorálne konanie je zakázané, tento problém nerieši.
V niektorých náboženstvách, ktoré budeme ešte kriticky hodnotiť na nasledujúcich stranách, sa môžeme stretnúť so zmiernymi obetami, ktorými sa pokúšajú utíšiť Boží hnev a tak eliminovať posmrtný trest. U týchto náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa, sa taktiež môžeme stretnúť s obetami, či už rastlinnými, alebo zvieracími, ktoré sú prinášané Bohu, no tu nejde o uzmierovanie rozhnevaného Boha. Úlohou týchto obiet nie je naprávať porušenú morálnu záväznosť, ale vyjadrovať vďačnosť a úctu najvyššej Bytosti, čo je iste na jednej strane chvályhodné, no na druhej strane to nijako nerieši problém odstránenia posmrtnej sankcie, ktorá človeku hrozí, keďže v živote porušuje morálnu záväznosť.
Možno teda skonštatovať, že aj keby sme so všetkou ústretovosťou uznali náboženstvám národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa ich súlad s prvými štyrmi pravdivostnými kritériami, súlad s piatym v žiadnom prípade uznať nemôžeme. Zmysluplná zvesť o záchrane pred posmrtnou sankciou tu jednoducho evidentne chýba. Tieto náboženstvá nedávajú odpoveď na otázku, ako sa máme vyhnúť posmrtnej sankcii, keď nevieme naplniť morálnu záväznosť. Keďže náboženstvo, ktoré si chce zachovať ambíciu byť pravým náboženstvom, nutne musí splniť všetkých päť pravdivostných kritérií, musíme skonštatovať, že náboženstvá primitívnych kmeňov nie sú Bohom zjaveným náboženstvom pre našu záchranu.
3.2.2 Náboženstvá Číny a Japonska
Najstaršie náboženstvo Číny nieslo podobné znaky, aké sme mohli pozorovať u náboženstiev národov najjednoduchšieho civilizačného stupňa. Stretávame sa tu s vierou v jedného Boha, ktorý je pôvodcom človeka,[12] je morálnym Bohom a zaväzuje človeka k morálnemu konaniu.[13] Pozorujeme tu taktiež vieru v posmrtný život, no nenachádzame žiadnu zmysluplnú a funkčnú zvesť o tom, ako dosiahnuť dokonalé morálne konanie, aby človek odvrátil hrozbu posmrtnej sankcie. Na toto prapôvodné náboženstvo Číny teda môžeme vzťahovať rovnaké hodnotenie, ako na náboženstvá primitívnych kmeňov.
V súvislosti s Čínou nás však budú zaujímať náboženstvá, ktoré sa objavili v tomto priestore po úpadku tohto prvotného čínskeho náboženstva. Konkrétne nás v tejto kapitole bude zaujímať taoizmus a konfucianizmus. I keď sa tieto náboženstvá nerozšírili po svete natoľko, aby sme ich mohli považovať za svetové náboženstvá v pravom zmysle, predsa by sme boli k nim nespravodliví, keby sme ich obvinili z toho, že sú určené na základe svojho učenia len pre úzku skupinu ľudí. Ich vyznávači sa ich pokúšali šíriť, stali sa tak náboženstvami vo svete známymi, a preto im možno priznať súlad s prvým pravdivostným kritériom, ktoré vyžaduje ambíciu náboženstva šíriť sa a byť k dispozícii podľa možnosti každému.
V súvislosti s týmito náboženstvami sa javí potrebné spomenúť náboženstvo Japonska zvané šintoizmus, keďže na základe etnologických a historických výskumov možno skonštatovať, že čínska kultúra mala svoj podiel pri jeho formovaní.[14] Toto náboženstvo však spomíname len v súvislosti s tým, že je to náboženstvo, ktoré je známe a v Japonsku má veľké množstvo vyznávačov. Z toho dôvodu sa javí ako potrebné objasniť, prečo tomuto náboženstvu nebude venovaná zvláštna podkapitola. Aj keď ide na základe relatívne veľkého počtu vyznávačov o väčšie náboženstvo, predsa je to náboženstvo lokálne, úzko viazané na územie Japonska a prakticky nespĺňa žiadne pravdivostné kritérium. Neuznáva jedného najvyššieho Boha ako Prvú príčinu, nemá morálny zákon, ani posmrtnú sankciu,[15] a tak nemá ani žiadnu zvesť o odvrátení posmrtnej sankcie.
3.2.2.1 Taoizmus
Za zakladateľa taoizmu sa pokladá Lao-c žijúci v 6. storočí pred Kristom a základným zdrojom jeho učenia je kniha Tao-te-king.[16] Jeho úsilie bolo zameraná na obnovu mravnosti, ktorá bola v jeho dobe v úpadku.[17]
Podľa druhého pravdivostného kritéria pojem Boha pravdivého náboženstva musí byť v súlade s dokázanými charakteristikami skutočného Boha, ktorý je osobnou Prvou príčinou sveta. Podľa Taoizmu je praprincípom všetkého existujúceho Tao. Tento praprincíp je príčinou všetkého existujúceho, no nie na spôsob stvorenia sveta, ktorý je odlišný od Prvej príčiny, ale na spôsob panteizmu. Teda všetko existujúce je súčasťou Tao v tom zmysle, že je prejavom jeho univerzálnej sily. Tao tvorí imanentnú podstatu všetkého. Vyvíja sa v existujúce veci.[18] Taktiež mravný zákon, ktorý vstupuje do ľudského života, je totožný s Tao.[19] Podstatným znakom Tao je, že je to neosobná skutočnosť. Už tieto charakteristiky stačia na to, aby sme mohli skonštatovať, že ak má byť Tao chápané ako Prvá príčina, čo fakticky taoizmus tvrdí, táto Príčina sa nekryje s dôkazom, podľa ktorého nutne musí ísť o osobnú skutočnosť. Taktiež fakt, že Tao sa vyvíja, odporuje pojmu Prvej príčiny, keďže Prvá príčina je nemeniteľná. Možno teda skonštatovať, že druhé kritérium splnené nie je.
Tretím pravdivostným kritériom je súlad náboženstva s morálnou záväznosťou. Ako bolo vyššie skonštatované, motívom Lao-c, ako zakladateľa tohto náboženstva, bolo pozdvihnúť upadnutú morálku spoločnosti. Z tohto hľadiska by bolo možné skonštatovať, že súhlas tohto náboženstva s morálnou záväznosťou prítomný je. No z predošlého dokazovania je zrejmé, že táto morálna záväznosť nutne musí stáť na existencii posmrtného života a posmrtnej sankcii. Práve táto skutočnosť tvorí štvrté pravdivostné kritérium náboženstva. Pri taoizme tu však narážame na problém, kedy sa s posmrtným životom neráta. Snahou taoizmu je dosiahnuť dlhý a spokojný život tu na zemi. Absencia učenia o posmrtnom živote a posmrtnej sankcii taktiež diskvalifikuje toto náboženstvo z možnosti, že by mohlo byť pravdivé.
Napokon nás ešte môže zaujímať spôsob, ako chce toto náboženstvo naplniť morálnu záväznosť. Zaujímavosťou je, že podstata taoistickej morálky nie je prioritne zameraná na činnosť, dokonca na horlivú činnosť konania dobra, ale skôr na nečinnosť. Je treba nechať veci plynúť a nezasahovať. Najdôležitejšou činnosťou je meditácia, v ktorej má človek opustiť svoje myslenie, svoje túžby a žiadosti a má tak prehlbovať svoje uvedomovanie si totožnosti s Tao. Tieto praktiky ho majú priviesť k striedmosti, k sebadisciplíne a k sebakontrole.[20] Z uvedeného môžeme usúdiť, že takáto prax ani len teoreticky nemôže pochádzať od Boha, aby jej účelom mohlo byť dosiahnutie morálnej dokonalosti. Samotná meditácia, v ktorej človek dosahuje uvedomovanie si totožnosti s Tao, nemôže pochádzať od Boha, keďže Tao nemôže reálne existovať ako neosobná Prvá príčina a zároveň ľudské ja ako osoba nemôže byť totožná s neosobnou a reálne neexistujúcou Prvou príčinou. Samotné východisko, ktoré by malo viesť k morálnej dokonalosti, je teda falošné. Zároveň očakávané výsledky ako sebakontrola či sebadisciplína vedú skôr ku kontrole a k obmedzeniu činnosti. Naproti tomu konanie dobra vyžaduje často horlivú aktivitu, čo sa javí v rozpore s taoistickou ideou nezasahovania a nechávania vecí plynúť. Piate kritérium o zmysluplnej zvesti o záchrane človeka pred posmrtnou sankciou tak nemôžeme pokladať za splnenú. Možno teda skonštatovať, že taoizmus nie je náboženstvom, ktoré by mohlo byť považované za pravdivé.
3.2.2.2 Konfucianizmus
Konfucius sa narodil v roku 551 pred Kristom, čo znamená, že bol prakticky súčasníkom zakladateľa taoizmu Lao-c. Dokonca podľa legendy sa títo dvaja myslitelia stretli a pri tomto stretnutí bol Lao-c už starým majstrom, ktorý mal vyjadriť nespokojnosť s aktivitami Konfucia. Kým Lao-c bol skôr metafyzik, Konfucius bol praktik.
V pozadí jeho myslenia síce možno vidieť určité prvky starého čínskeho náboženstva, no náboženské pravdy pre Konfucia neboli dôležité. Preto ak chceme zhodnotiť jeho predstavu o Bohu a porovnať ju s dokázanými faktami o tejto absolútnej Bytosti, nenachádzame v konfucianizme o tom prakticky žiadnu náuku. Aj keď Konfucius na označenie tejto Bytosti používal výraz „Nebo“,[21] nijako bližšie ju nevysvetľoval a táto problematika bola natoľko na okraji jeho záujmu, že v novokonfucianizme, ktorý sa v 12. storočí z konfucianizmu vyvinul, sa už stretávame s otvoreným ateizmom.[22] Ak má byť konfucianizmus posúdený podľa druhého pravdivostného kritéria o súlade náboženstva so správnym pojmom Boha, potom by sme mohli skonštatovať, že tento pôvodný konfucianizmus buď pojem Boha nemá, alebo ho má natoľko nevyjadrený a zastretý, že ho ťažko posúdiť. Na posúdenie pravdivosti tohto náboženstva však nie sme odkázaní na toto jediné kritérium, a tak nie je problémom, že existujú určité ťažkosti s uzatvorením jeho hodnotenia.
Podľa tretieho pravdivostného kritéria pravdivé náboženstvo musí súhlasiť s absolútnou morálnou záväznosťou, teda s imperatívom konať dobro. A práve splnenie tohto kritéria je podstatným jadrom konfucianizmu. Toto náboženstvo radikálne nástojí na správnom morálnom konaní. Ba dokonca by bolo možné tvrdiť že konfucianizmus je viac morálnym systémom, než náboženstvom. Zámerom Konfucia totiž bolo pozdvihnúť morálny úpadok v spoločnosti. Preto zdôrazňoval čnosti ako poznanie, ľudskosť a statočnosť, pričom tieto čnosti nariaďoval uplatňovať vo všetkých medziľudských vzťahoch. Súlad konfucianizmu s tretím pravdivostným kritériom môžeme pokladať za splnené.[23]
Štvrté pravdivostné kritérium vyžaduje učenie pravdivého náboženstva o posmrtnom živote a posmrtnej sankcii. Čo sa týka posmrtného života, od Konfucia sa dozvedáme, že človek má vyššiu a nižšiu dušu. Obe sa pri smrti od tela odlučujú, pričom nižšia zostáva s telom v hrobe, no vyššia vystupuje k „Nebu“. Istý náznak posmrtného života tu teda môžeme vidieť, no konfucianizmus o posmrtnom živote nehovorí nič bližšie.[24] Ako bolo vyššie spomenuté, pre Konfucia náboženské skutočnosti nie sú podstatné, preto sa im nevenuje. Tento fakt je však pre jeho náboženstvo diskvalifikačný, pretože ako bolo vyššie dokázané, morálna záväznosť dokáže stáť výlučne na posmrtnej sankcii. Ak je posmrtná sankcia pre náboženstvo nepodstatná, niet o čo oprieť skutočne záväzný morálny systém a ten sa nutne zrúti. Absencia náuky o posmrtnej sankcii tak znemožňuje konfucianizmu, aby bol správnym popisom reality morálneho zákona.
Napokon stojí za zmienku posledné kritérium, podľa ktorého v pravdivom náboženstve musí existovať zmysluplné učenie o tom, ako sa vyhnúť posmrtnej sankcii, resp. ako sa človek môže dostať do súladu s dokonalou morálnou záväznosťou. Keďže sa konfucianizmus nezaoberá posmrtnou sankciou v prípade nemorálneho konania, nezaoberá sa ani otázkou, ako sa tejto sankcii vyhnúť. No predsa možno povedať, že sa usiluje dať človeka do súladu s mravnými normami. Tento cieľ sa však podľa tohto náboženstva má dosiahnuť čisto prirodzeným ľudským úsilím a cvičením. Skúsenosť však potvrdzuje, že človek sa vie polepšiť len do určitej miery. Nie je v ľudských schopnostiach byť morálne dokonalý. Jednak tomu bráni ľudská prirodzená slabosť a krehkosť a jednak obavy z nepríjemností, ktoré konanie dobra na tomto svete často so sebou prináša, pričom sú niekedy natoľko závažné, že dokážu ničiť život človeka. Apel na ľudské prirodzené sily, vďaka ktorým má človek dosiahnuť absolútnu morálnu dokonalosť, v žiadnom prípade nemôže stačiť na to, aby človek dosiahol bezchybné konanie dobra. Konfucianizmus teda neponúka zmysluplné riešenie, ako odvrátiť posmrtnú sankciu, a tak ho nemôžeme uznať pravdivým náboženstvom.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.
[1] PIUS XI.: encyklika Mortalium animos, 2. In: https://www.vatican.va/content/pius-xi/en/encyclicals/documents/hf_p-xi_enc_19280106_mortalium-animos.html (6.5.2022), GLASENAPP, H. V.: Päť svetových náboženstiev. Bratislava: TALENTUM, s. r. o., 2009, s 430-431.
[2] Center for the study of Global Christianity: Status of Global Christianity, 2019, in the Context of 1900 – 2050. In: https://www.gordonconwell.edu/wp-content/uploads/sites/13/2019/04/StatusofGlobalChristianity20191.pdf?__cf_chl_captcha_tk__=a3178f869afeed696cae6792f06e1969b2a97e8d-1612605522-0-Adxp22Xn1Q02epPkdm3JhCgbPwgjz7fLCeGVurUJ48L2qZZ6U3wPfiIEba3pC7R8qEMYNM7VAm3nBlmnst99w7A87xdwt7ju3EBs7t-apxU1UY3FJNgzCZRsSQtVAvkJ2THSpRbofdCbtFhdHx_-NXiAXHm2iPhMuqZx-LwkecjkJYDyP25Ra7toCka8n5qpwVDs6RKIgkadpn65a1e6VfMOUoW2s8q2m0zgC5rRk99ZjwB6n8BHxB6j4pL4qnn5X7dz28aP9AyRVXi_e8jZibkXbbKcCcCoobvGPAd6pRj-JypEaAemdXpbCayTZBhdr0yq2-gf2vQE7L_Fh6dQb2wm8a7aDuQyMhcGSxkyeVS67GWHJ3QpO-w43w4KSPM8fY9M-RsqVw5huo2_i-1UHyH8H8mToxmksVIGA8CDDMet-S6jFp6iaY5LBRNKplfXLZJfLNusJZ9EUk9-zntgVG50PopQI13yCqK72FLycW8hOo-kKCo9ldcxJuZSDBHbabKglTNoALXqA3NMEeBwal9B3kqgcKkSQaI0T4JgVHolRQmZdoMq5G7HAsl5SBh3BUvALiWPXdw1vXq6kWbZaxf6_C8sgxGuOu_cj-V8HlVm9VGlX5AyyfZ_yO0DVY-p7TPp2_tXrr5HX-m6zN9NcLE6tiyHUAeU5pblcPm3tERhUi8vVULCGItBZS_3VBj5wwEDDHBt4Or6MS_ywhEZxdI (6.2.2021)
[3] PRODI, Marcus: Čo je pravda?In: MADRID, Patrick: Prekvapila ich pravda. Bratislava: LÚČ, 2006, s.37.
[4] Napr. SCHMIDT, Wilhelm: Der Ursprung der Gottesidee I-VI. Münster: Aschendorffsche Verlagsbuchhandlung, 1929-1936.
[5] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 39-43.
[6] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 44.
[7] SCHMIDT, Wilhelm: Der Ursprung der Gottesidee VI. Münster: Aschendorffsche Verlagsbuchhandlung, 1936, s. 397.
[8] SCHMIDT, Wilhelm: Der Ursprung der Gottesidee VI. Münster: Aschendorffsche Verlagsbuchhandlung, 1936, s. 431-444.
[9] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s.42.
[10] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 37.
[11] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 38.
[12] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 49.
[13] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 47.
[14] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 51
[15] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 57-59.
[16] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 49
[17] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s.50
[18] EDER, Matthias: Die Religion der Chinesen. In: KÖNIG, Franz (ed.): Christus und die Religionen der Erde III. Freiburg: Herder, 1956, s. 336.
[19] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 51.
[20] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 51.
[21] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 48.
[22] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s. 53.
[23] KUBALÍK, Josef: Dějiny náboženství. Praha: Česká katolická Charita, 1988, s.53.
[24] KIŠIDAY, F.A.: Náboženstvo. Košice: 1992, s. 49.