doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.

Celé náboženstvo Izraela sa sústreďuje okolo Zákona, ktorý bol daný ľuďom prostredníctvom Mojžiša vo forme zmluvy, ktorú možno sformulovať takto: Ak bude človek poslúchať Boha vo všetkom, dočká sa veľkého požehnania (porov. Dt 26,16-19; 28,1nn). Zároveň však keď človek nevyplní úplne všetko, čo mu Boh káže, alebo to nebude robiť s radostným srdcom, doľahnú naňho kruté prekliatia (porov. Dt 28,15-68).[1]

Ak si uvedomíme, že poslúchať Boha podľa Mojžišovho Zákona znamená okrem rôznych liturgických a rituálnych predpisov a okrem lásky k Bohu aj láskyplné a spravodlivé konanie voči druhým (porov. Lv 19,9-18), potom môžeme konštatovať, že izraelský Zákon nás vyzýva k tomu istému ako naše svedomie. Taktiež rozličné prekliatia, ktoré hrozia človeku v prípade neuposlúchnutia Boha, ak by sme ich chápali ako symbol, či obrazné znázornenie posmrtnej sankcie, mohli by zodpovedať jej charakteru, ktorý nám naznačuje svedomie. Potiaľto by však náboženstvo Izraela nebolo ničím zvláštnym. Bolo by len zdôraznením toho, čo už zo svedomia spoľahlivo vieme. My však hľadáme odpoveď na otázku, ako sa zachrániť pred posmrtnou sankciou.

Náboženstvo Izraela vidí čiastočné riešenie pri prestúpení Zákona v zmiernej obeti (Lv 6,24; 16,1-33). Pred vchodom do svätyne jeruzalemského chrámu stál zápalný oltár, na ktorom prinášali kňazi obety za hriechy ľudí. Zmierna obeta v Izraeli má však iný zmysel ako vo vyššie zmienených prirodzených náboženstvách. U Izraelitov totiž nejde o utíšenie Božieho hnevu, o naklonenie si jeho blahovôle, aby netrestal za hriechy, alebo o akýsi „úplatok“, aby sudca prehliadol prestúpenie zákona a nevyniesol spravodlivý rozsudok. Keď Izraeliti upadli do predstavy, že obeta je len akýsi magický rituál, ktorý mal za cieľ zmenu Božieho zmýšľania, proroci proti tomu tvrdo protestovali (porov. napr. Am 5,18-27).

Dar, ktorý sa prináša ako zmierna obeta na oltár, symbolizuje samotného hriešneho človeka, ktorý sa túži darovať Bohu. Hriech totiž znamená rozchod s Bohom a zmierna obeta znamená návrat človeka pod Božiu vládu, obnovu Zmluvy a spoločenstva s ním. Ide o zmierenie človeka s Bohom nie v tom zmysle, že Boh, ktorý sa pred tým hneval a bol rozhodnutý trestať, pohnutý obetným darom upustil z plánovaného trestu. Ide o zmierenie, v ktorom sa vzbúrený a neposlušný človek zmieruje s Božou vládou nad sebou a vzdáva sa konania hriechov v budúcnosti.[2]

Z tohto možno jasne vidieť, že Izraeliti chápali to, čo nám dosvedčuje aj svedomie, že bez absolútnej poslušnosti morálnemu zákonu sa sankcii nevyhnú. Izraelské náboženstvo však ráta s jedným prvkom, ktorý sme zatiaľ nespomenuli. Izrael sa totiž správne snaží o dosiahnutie morálnej dokonalosti, no čo z hriechmi spáchanými pred dosiahnutím úplnej svätosti? Hrozí kvôli nim posmrtná sankcia? Nie je snaženie o absolútnu morálnu dokonalosť aj tak zbytočné, keďže pred ňou bolo už aj tak spáchaných viacero hriechov, ktoré si zasluhujú sankciu?

Izraelské náboženstvo tvrdí, že Boh je milosrdný a odpúšťajúci (porov. Iz 43,25; 1,18). On nemá záujem na trestaní hriešneho človeka, ale tvrdí, že ten, kto sa odvráti od svojich zlých činov a polepší sa, tomu sa jeho hriechy už nikdy nebudú pripomínať. Naopak, ak sa spravodlivý uchýli k hriechom, stihne ho sankcia (porov. Ez 33,10-16). Pokánie, teda odvrátenie sa od hriešneho života, podľa náboženstva Izraela maže predošlé hriechy. Je takéto zmýšľanie zlučiteľné s tým, čo poznáme zo svedomia?

Skúsme si predstaviť zákaz požitia veľkého množstva liekov na príbalovom letáku nejakých tabliet. Tento zákaz je záväzný, pretože obsahuje sankciu v prípade jeho porušenia, ktorou je smrť otravou. Zároveň však platí, že ak sa podarí žalúdok dostať do stavu, v akom bol pred požitím liekov, skôr, ako sa sankcia dostaví, napríklad vypumpovaním žalúdka, človek sa sankcii môže skutočne vyhnúť. Ak by sme uvažovali o svedomí analogicky, zistili by sme, že svedomie proti takémuto zmýšľaniu neprotestuje. Človeku konajúcemu zlo reálne hrozí posmrtná sankcia. Ak sa však človek dostane do stavu konania výlučného dobra skôr, ako sankcia začne účinkovať, môže sa sankcii vyhnúť. Napokon, ak samotné svedomie trvá na tom, aby sme robili dobro aj vtedy, keď máme už za sebou množstvo hriechov, zjavne naznačuje, že konanie dobra hoci aj v takomto prípade ešte stále nie je zbytočné.

Na prvý pohľad by sa tu dalo namietať, že ak je to tak, potom by človek mohol spokojne konať zlo, ak má v úmysle v budúcnosti ho už nekonať, pretože následné konanie dobra anuluje jeho zlé činy. Takéto zmýšľanie by tak bolo v rozpore so svedomím, ktoré konanie zla nedovoľuje za žiadnych okolností, a tak ani návrat ku konaniu dobra by zjavne nemohol človeka zbaviť sankcie za predošlé hriechy.

Takáto námietka je však nedôsledná. Človek, ktorý sa rozhoduje pre konanie zla, totiž nemôže uvažovať spôsobom, že v budúcnosti ho už nebude konať. Nekonať zlo totiž znamená zároveň ho ani neschvaľovať. Byť dobrým zároveň znamená s ľútosťou a odmietnutím dívať sa na minulé zlé činy, odsudzovať ich ako nesprávne a túžiť po tom, aby sa nikdy nestali. Človek, ktorý zavraždil druhého, a potom sa polepšil, nemôže byť skutočne dobrý len pre to, že už nikdy nikoho nezabije, ale aj preto, že by si prial, aby sa vražda, ktorú spáchal, nikdy nestala. Ak je dobrý človek ten, ktorý odmieta zlé činy, potom nie je možná situácia, aby ten, kto teraz schvaľuje zločin, zároveň teraz tvrdil, že je rozhodnutý zajtra ho už neschvaľovať a priať si, aby ho nikdy neurobil.   

Uvažovanie, že je možné zároveň chcieť konať zlo, a zároveň mať úmysel v budúcnosti vzdať sa takéhoto konania, vedie k úplnej absurdite. Ako príklad môže poslúžiť nasledujúca ilustrácia: Človek si ide kúpiť do obchodu topánky. Keď stojí s párom topánok pri pokladni, priateľ ho upozorní, aby ich nekupoval, lebo sú deravé. Kupujúci by však odpovedal, že ich kúpi aj tak a žiadnu škodu mať nebude, pretože už teraz ich plánuje zajtra reklamovať. Takéto konanie nemá zmysel. Ak je kupujúci presvedčený o tom, že topánky sú deravé a teda zlé, vôbec ich nekúpi. Ak je presvedčený o tom, že sú dobré a oplatí sa ich kúpiť, nemôže zároveň plánovať zajtrajšiu reklamáciu. Ak nákup zlých topánok znázorňuje konanie zla a reklamácia pokánie, potom je zjavné, že oba tieto stavy v mysli človeka nemôžu existovať súčasne.

Zisťujeme, že izraelský spôsob vyhnutia sa posmrtnej sankcie, ktorým je pokánie, teda návrat k absolútnemu konaniu dobra, je v súlade so svedomím. Predsa tu však nachádzame jeden vážny nedostatok. Mojžišov Zákon totiž vyžaduje pokánie, úplné odovzdanie sa pod Božiu vládu. Túžbu po pokání symbolizuje zmierna obeta, pri ktorej je zviera odovzdávané Bohu znakom hriešnika odovzdávajúceho sa do Božích vládnucich rúk. Problém je však v tom, že človek obetujúci zmiernu obetu vôbec nekoná dokonalé pokánie. Ďalej zostáva hriešnikom a upadá prinajmenšom do neúmyselných hriechov napriek svojej túžbe dokonale sa polepšiť. Neprekonateľnou prekážkou je v tomto prípade ľudská slabosť ako aj strach pred rozličnými nepríjemnosťami, s ktorými je spravodlivé konanie spojené. Obety zvierat nedokážu uskutočniť to, čo symbolizujú, t.j. dokonalé odovzdanie sa hriešnika Bohu a jeho vláde (porov. Hebr 10,4). A tak by sme mohli o náboženstve Izraela povedať, že nedáva riešenie, ako dosiahnuť dokonalú poslušnosť morálnemu zákonu, teda ako sa vyhnúť posmrtnej sankcii.

Skôr však, ako by sme vyriekli úsudok, že náboženstvo Izraela prakticky nič nerieši, a teda je zbytočné, musíme si všimnúť ešte jeden prvok, ktorý sa u Izraelitov objavuje. Stredobodom ich náboženstva nie je len zmluva medzi Bohom a ľuďmi nabádajúca k dokonalému pokániu, ale aj stále opakujúce sa proroctvá, podľa ktorých má na svet prísť záchranca – Spasiteľ.

1. Starozákonné mesiášske očakávania

Druhá Samuelova kniha zachytáva udalosť, kedy prorok Nátan prichádza za kráľom Dávidom, aby mu zvestoval proroctvo od Boha: „Chcem svojmu ľudu, Izraelu, určiť miesto a zasadiť ho tam. Tam bude bývať a už sa nebude triasť, ani zlosynovia ho už nebudú utláčať ako prv, aj odo dňa, čo som ustanovil sudcov nad svojím ľudom, Izraelom. Chcem ti dopriať pokoja od všetkých nepriateľov. A Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe. Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom“ (2Sam 7,10-14a). Pôvodne sa tento text chápal ako proroctvo o Dávidovom synovi Šalamúnovi. No keď sa ukázalo, že Šalamún nesplnil očakávania, ktoré boli doňho vďaka tomuto proroctvu vkladané, očakávanie Dávidovho potomka – kráľa, ktorý bude naplnením tohto proroctva, sa presunul do bližšie neurčenej budúcnosti.[3] Kráľovská vládnuca dynastia však neviedla k blahobytu, ale čoraz k väčšiemu úpadku, ktorý napokon viedol až k babylonskému zajatiu. Po tomto exile židovského národa sa už nepodarilo obnoviť vládu dávidovskej dynastie, čo malo za následok, že očakávanie mesiáša z Dávidovho rodu nabralo eschatologický charakter.[4]

K tomuto očakávaniu prispievali aj proroci, ktorí mnohokrát upozorňovali na to, že sa raz narodí kráľ, Dávidov potomok, ktorý bude ideálne a spravodlivo vládnuť pokojnej ríši, v ktorej budú vyriešené všetky problémy ľudí (porov. Iz 11; Jer 23,5-6).

Pod vplyvom babylonského zajatia však možno pozorovať vznik ďalšej tradície očakávania Mesiáša, tento raz však Mesiáša kňazského.[5] Zvlášť v kňazskej vrstve očakávanie Mesiáša z Dávidovho rodu po tom, čo táto vládnuca dynastia zlyhala a priviedla národ do zajatia, bola vážne otrasená. Kňazi ako základ svojho mesiášskeho očakávania považovali výrok 110. žalmu: „Pán prisahal a nebude ľutovať: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“ (Ž 110,4). Nevyhnutnosť Mesiáša ako kňaza videli v tom, že je to práve kňaz, kto je prostredníkom medzi ľudom a Bohom a kto prostredníctvom dokonalého praktizovania kultu a vysvetľovania Tóry privedie ľud k spáse.

Napokon sa v starozákonných textoch môžeme stretnúť s očakávaním Mesiáša ako proroka. Istý náznak možno vidieť už v Deuteronomiu, keď Mojžiš predpovedá: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj (…) Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem.“ (Dt 18,15. 18) Texty, ktoré zdôrazňujú prorocký charakter Mesiáša možno zvlášť badať u Izaiáša a v jeho piesňach o Jahveho služobníkovi (porov. Iz 42, 1-9; 49, 1-6; 50,4-11; 52,13-3,12). Najmä v poslednej piesni sa zdôrazňuje veľké utrpenie tohto proroka, čo do značnej miery stojí v protiklade s úspešným politickým vojvodcom, ktorého vykresľovalo očakávanie dávidovského Mesiáša. Zrejme aj preto sa na začiatku nášho letopočtu v židovskom národe s očakávaním Mesiáša ako trpiaceho proroka prakticky nestretávame. Napriek tomu si môžeme v týchto proroctvách všimnúť veľmi dôležitú charakteristiku očakávaného Mesiáša, podľa ktorej bude mať tento Jahveho služobník schopnosť urobiť spravodlivými ostatných ľudí. On ospravedlní mnohých (Iz 53,11).

Ľudskej povrchnej prirodzenosti akosi zodpovedá vidieť problémy v materiálnych, zdravotných či v spoločenských nedostatkoch a na riešenie týchto problémov sa viac hodí Mesiáš – kráľ a neohrozený vojvodca, prípadne dokonalý učiteľ a vykonávateľ rituálov, ako trpiaci a tak svojim spôsobom neúspešný prorok. V dobe začiatku nášho letopočtu tak môžeme síce vidieť očakávanie Mesiáša medzi jednoduchým židovským ľudom, toto očakávanie však zodpovedalo práve predstave dávidovského Mesiáša – kráľa a vojvodcu, ktorý vyrieši najpálčivejšie problémy ľudu, k akým patrila predovšetkým nadvláda Rimanov.

Vodcami ľudu boli v tej dobe farizeji, ktorí v ľude živili tieto nádeje a taktiež očakávali dávidovského Mesiáša, ktorý zničí hriešnikov a nastolí vládu pokoja, kde budú žiť len spravodliví.[6] Usilovali sa o dokonalú spravodlivosť, aby ich Mesiáš nemohol zaradiť medzi hriešnikov, ktorí sú určení na likvidáciu. Preto u nich možno badať pokusy dodržiavať Zákon do najmenších podrobností[7] a tiež nervozitu, ak boli obviňovaní z hriechov.

Zelóti mali podobnú predstavu o Mesiášovi, no vo svojej príprave na jeho príchod dávali dôraz skôr na vojenskú pripravenosť, než na podrobné plnenie Zákona. Mesiáš, ktorý potiahne víťazný boj proti pohanom a tak obnoví slávu dávneho Izraela, potrebuje podľa nich oddané vojsko, do čela ktorého by sa mohol postaviť.[8]

Náboženská skupina esénov očakávala zrejme dvoch Mesiášov. Jedného dávidovského kráľovského vojvodcu, druhého kňazského, ktorému bude dávidovský podriadený a ktorý nastolí dokonalú teokraciu.[9] Čo sa týka saducejov, u nich sa s očakávaním Mesiáša na začiatku nášho letopočtu nestretávame. Táto bohatá židovská vrstva sa cítila pomerne dosť dobre zabezpečená aj pod rímskou nadvládou, a tak Mesiáš im v živote nechýbal. Ba dokonca sa obávali, že ak by sa niekto za Mesiáša začal prehlasovať, mohlo by to vyprovokovať politické a spoločenské nepokoje, a tak zničiť relatívne pokojné vzťahy medzi nimi a Rimanmi.[10]

Problematika ľudskej hriešnosti ako základného a najdôležitejšieho problému človeka, ktorú je absolútne nevyhnutné riešiť, bola zasunutá do úzadia.


[1] Porov. PETRO, M.: Prednášky z morálnej teológie Dekalóg 1-3. Prešov : PRO COMMUNIO, 2006, s. 50.

[2] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2006,  s.346-347.

[3] Porov.: POSPÍŠIL, C. V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2006,  s. 39.

[4] Porov.: SCHUBERT, K.: Židovské náboženství v proměnách věků. Praha : Vyšehrad, 1999, s. 66.

[5] Porov.: POSPÍŠIL, C. V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2006,  s. 40.

[6] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel, Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 48-49.

[7] Porov. HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied, Rím : SÚSCM, 1992, s. 385.

[8] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel, Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 49.

[9] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel, Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 49.

[10] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel, Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 48.

Uverejnené v: PALOČKO, Š.: Ježiš z Nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita
v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010, s.15-21., ISBN 978-80-555-0174-1.

Related Posts