24. Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva

doc. Štefan Paločko, PhD. – Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva

Súhrn: V dnešnej dobe sme svedkami odmietania cirkevnej autority a pokúšania sa stavať do pozície kresťana nezávislého od Cirkvi a od cirkevných predstavených. Preto je potrebné uvedomiť si, že spása človeka závisí od účasti na Kristovom živote. Táto účasť sa získava zaštepením sa do Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev. Aby človek mohol mať skutočnú živú účasť na Kristovom živote v jeho tajomnom tele, nevyhnutne musí mať živý kontakt s hlavou tohto tela, ktorou je samotný Kristus. Na tento kontakt medzi kresťanmi a Kristom sú v Kristovom tajomnom tele ustanovené zvláštne údy, ktoré disponujú sviatosťou kňazstva.

Kľúčové slová: Kňazstvo. Cirkev. Kristovo tajomné telo. Kristov život. Ohlasovanie. Vysluhovanie sviatostí.

V súčasnosti sa stretávame s ľuďmi, ktorí neodmietajú priamo kresťanské náboženstvo, alebo vieru v Krista a jeho evanjelium, ale predsa však odmietajú či už príslušnosť k Cirkvi, alebo Cirkev ako spoločenstvo, ktoré správne odovzdáva Kristovo učenie. Cirkev býva mnohými chápaná ako inštitúcia, ktorá si robí neoprávnený nárok na uchovávanie a správne vysvetľovanie Kristovho učenia a hrozí tomu, kto by chcel budovať svoj vzťah k Bohu nezávisle od cirkevného spoločenstva a od učenia Cirkvi. Ich heslom je: „Kristus áno, Cirkev nie.“ Z toho potom prirodzene vyplýva aj odmietavý postoj voči hierarchii Cirkvi, ktorá je priamo zodpovedná za vedenie Cirkvi a ktorá vyžaduje, aby jej interpretácia Kristovej náuky bola prijímaná do praktického života jednotlivých kresťanov.

Kresťanské náboženstvo dáva zmysel jedine v tom prípade, ak je chápané ako cesta spásy človeka, teda spôsob jeho záchrany z hriechu, aby takto schopný žiť spravodlivo a sväto mohol vstúpiť do večnej nebeskej radosti. Takýto stav však človek nie je schopný vlastnými silami dosiahnuť. Ježiš Kristus prichádza so svojimi radikálnymi morálnymi požiadavkami, ktorých vrcholom je nekompromisné vyhlásenie: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Niečo také dosiahnuť je človeku nemožné. Jedine Ježiš Kristus dokázal byť vlastnými silami bez hriechu. On nepodliehal ľudskej slabosti a hoci jeho spravodlivý život bol skúšaný prenasledovaním, nenávisťou, rôznymi útokmi na jeho osobu a napokon bičovaním a ukrižovaním, Kristus bol poslušný nebeskému Otcovi za akýchkoľvek okolností, aké sme mu my svojimi hriechmi na tomto svete pripravili.[1]

Človek, ktorý zdedil po Adamovi hriešny spôsob života, sa za každú cenu pokúša uchrániť si aspoň kúsok pohodlia, lebo do raja sa pre svoje otroctvo hriechu nevie dostať. Preto mu neostáva nič iné, len upadnúť do hriechu, ak je spravodlivé konanie spojené s nejakou nepríjemnosťou, alebo dokonca so stratou samotného života. Radšej zhreší, ako by si mal zničiť život.[2] Tento postoj možno dobre vidieť na apoštolovo Petrovi. Bol odhodlaný ísť s Kristom, hoci aj na smrť. Vedel, čo je v takej situácii správne a čo nesprávne. No keď došlo k reálnej situácii, že priznaním sa ku Kristovi bol jeho život v skutočnom ohrození, začal Krista zapierať. Človek, ktorý je odkázaný žiť svoj život vlastnými silami, si nemôže dovoliť poslúchať Boha až na smrť, pretože by prišiel o všetko, čo má.

Ježiš Kristus však poslušný na smrť bol. Ani smrť ho nemohla v jeho poslušnosti zastaviť, pretože smrť ho nemohla zničiť. On je mocnejší ako smrť, a preto si mohol dovoliť poslúchať Boha za akýchkoľvek okolností. Nie smrť premohla jeho, ale on premohol smrť, keď ňou prešiel opäť do života a následne ako človek vstúpil do neba.

1.1 Nikto z ľudí vlastnými silami nedokáže Krista napodobniť.

Nikto z ľudí vlastnými silami nedokáže Krista napodobniť. Nikto z neho nemôže urobiť výlučne len akýsi číri príklad morálneho života. Kristus sa však stal záchrancom ľudí, a to tým spôsobom, že nám ponúka účasť na jeho spravodlivom živote. Kristus totiž sám seba predstavuje ako vinič plný života, ktorý prináša ovocie spravodlivosti, naproti tomu my sme ratolesťami, ktoré, ak sú odkázané samy na seba, nikdy nedokážu priniesť ovocie, pretože postupne vysychajú. Záchrana takejto ratolesti spočíva výlučne v jej naštepení na vinič. Ak sa ratolesť slobodne rozhodne vzdať sa svojho nezávislého spôsobu života, môže prijať do daru život samotného viniča, a to tak, že sa stane jeho súčasťou (porov. Jn 15,1-7).

Apoštol Pavol používa na vysvetlenie tohto tajomstva obraz Kristovho tajomného tela. Predstavuje Krista ako hlavu tohto tela, pričom jednotliví kresťania sú jeho časťami, teda obrazne rukami, nohami, ústami… (porov. 1Kor 12,12-13.27; Kol 1,18). Vďaka takejto účasti na živote samotného Krista môže človek získať jednak moc nad smrťou, takže už sa nemusí pred problémami a ťažkosťami chrániť útekom do hriechu a jednak vďaka Kristovej moci môže čoraz hlbšie a účinnejšie porážať aj vlastné ľudské slabosti, až napokon dospeje k úplnej dokonalosti.[3]

Pavol nás učí, že Kristovo tajomné telo, ktorého hlavou je samotný Ježiš Kristus, je Cirkev. Z toho vyplýva, že ak má byť človek zachránený, musí byť začlenený do Krista, čo znamená, že človek musí byť začlenený do Cirkvi. Tak sa naplno odhaľuje vnútorná rozpornosť a nezmyselnosť tézy: „Kristus áno, ale Cirkev nie.“ Bez Cirkvi nie je možná záchrana človeka.

Ak vnímame kresťanský život ako účasť človeka na živote Cirkvi, teda na živote tajomného Kristovho tela, odkrýva sa nám dôležitosť hierarchického usporiadania jednotlivých kresťanov. Ako v tele musí byť medzi jednotlivými údmi poriadok a každý úd má svoje špecifické povolanie a dary, aby mohol ostatným údom slúžiť a aby tak mohlo telo správne fungovať, rovnako nevyhnutnosť takéhoto poriadku objavujeme aj v tajomnom Kristovom tele. Jednotlivý kresťania, ktorý sú obrazne Kristovými rukami, nevyhnutne potrebujú živý a pravdivý kontakt so samotnou hlavou.[4] Potrebujú vedieť, čo od nich hlava chce a potrebujú, aby do nich prúdila životodarná sila z hlavy, aby mohli svoje povolanie poslušne vykonávať.

Je úplne zjavné, že Kristus sa priamo jednotlivým kresťanom nezjavuje, aby s nimi komunikoval, ale na takúto komunikáciu medzi ním ako hlavou a ostatnými kresťanmi, ktorí sú jeho údmi ustanovil kresťanov so zvláštnym povolaním, aby mohli odovzdávať jeho slovo a jeho moc ostatným kresťanom. Apoštol Pavol v Liste Efezanom píše o tom veľmi dôležité slová: „On (Kristus) ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4,11-16).

1.2. Dve základné charizmy kňazov a biskupov – ohlasovanie Božieho slova a vysluhovanie sviatostí

Z uvedeného textu je zjavné, že jednotliví kresťania, aby mohli byť uchránení od sfalšovanej Kristovej náuky, a aby do nich prúdila Kristova moc, vďaka ktorej môžu rásť až k dokonalosti, potrebujú Kristom špeciálne ustanovených vodcov, ku ktorým patria aj učitelia a pastieri, v čom nepochybne možno vybadať nevyhnutnosť presbyterátu (kňazov) či episkopátu (biskupov) v Cirkvi, ktorý je obdarený dvoma základnými charizmami. Prvou charizmou je schopnosť ohlasovať Kristovo slovo. Nejde tu však len o akúsi informáciu o Božom slove. Ak biskup alebo presbyter ohlasuje Kristovu náuku v súlade s náukou Cirkvi, vtedy si ho Kristus používa ako svoje ústa, aby prostredníctvom nich sám kázal evanjelium ľuďom, ako je to vlastné jeho životnému poslaniu na tejto zemi (porov 1Sol 2,13). Z toho však nevyhnutne vyplýva, že tí, ktorí ohlasujú Božie slovo, musia toto slovo dobre poznať a musia sa nechať v pokore viesť Magistériom Cirkvi, ktorému dal Kristus charizmu neomylne uchovávať a interpretovať jeho slovo až do konca sveta.[5] V opačnom prípade si ich Kristus nebude môcť použiť ako svoje ústa, a stanú sa z nich akýsi od Krista nezávislí ohlasovatelia vlastnej náuky, ktorá falšuje evanjelium.

Druhou charizmou je vysluhovanie sviatostí, ktoré nie len znázorňujú, ale aj spôsobujú prúdenie Kristovej moci a Kristovho života do jednotlivých kresťanov, aby boli schopní v praxi napĺňať to, čo v ohlásenom slove počuli.

Pri slávení eucharistie tieto dve charizmy najzjavnejšie a v najplnšej miere vystupujú do popredia, keď v bohoslužbe slova sa sám Kristus prostredníctvom biskupa či presbytera prihovára jednotlivým kresťanom, aby následne opäť prostredníctvom špeciálnej moci biskupa a presbytera mohol pred zrakmi veriacich sviatostným spôsobom sprítomniť to, ako on sám v poslušnosti až na smrť a s mocou zvíťaziť nad smrťou napĺňa všetky požiadavky práve ohláseného slova.[6] Celá slávnosť eucharistie má pre kresťana praktický význam až vtedy, ak sa kresťan rozhodne naplniť slovo, ktoré práve počul, a preto pristúpi k prijatiu Kristovho tela a krvi, aby tak doňho, ako do živej časti Kristovho tela mohol prúdiť Kristov život so všetkou mocou víťaziť nad ťažkosťami života i nad samotnou smrťou, a tak aby mohol rásť až k dokonalej poslušnosti nebeskému Otcovi.

1.3 Záver

Takto sa nám z vieroučného hľadiska ukazuje nevyhnutnosť episkopátu a presbyterátu v Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom. Z pastoračného hľadiska však je potrebné upozorniť, že Božiemu slovu, ktoré či už biskup alebo presbyter ohlasuje, pridáva na vierohodnosti to, ak ohlasovateľ Božieho slova mu zjavne v praktickom živote verí. Ak je totiž obsahom Božieho slova fakt, že Kristus zvíťazil nad smrťou, a preto kresťan už nemusí byť ustarostený o svoj život, nemusí sa trápiť, ak niečo nevyjde podľa jeho plánov, nemusí hľadať kompromisy s hriechom, aby si zachránil časť svojho pohodlia, lebo v Kristovi je dedičom samotného raja, nepridá na vierohodnosti tohto slova, ak kresťan počúva toto slovo od presbytera, ktorý je závislý na vlastnom živote a na vlastných úspechoch a jeho spokojnosť, láska a trpezlivosť je závislá od toho, či okolnosti, v ktorých sa jeho život momentálne nachádza, zodpovedajú alebo nezodpovedajú jeho nárokom.

Je veľmi dôležité, aby predovšetkým samotní biskupi a presbyteri mali živý kontakt s hlavou tajomného tela, ktorou je Kristus, aby predovšetkým oni sami boli živými časťami Kristovho tela, aby následne nie len pravdivo, ale čo najúčinnejšie a najvierohodnejšie mohli sprostredkovať Kristov život aj ostatným kresťanom, a aby tak mohli verne vykonávať povolanie, na ktoré ich Kristus ustanovil.

Článok bol publikovaný v: Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva, Kňazi kňazom : zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou pri príležitosti Roku kňazov, 10.-11.11.2009, Prešov : Petra, 2010, s. 133-141, ISBN: 978-80-8099-044-2.

Použitá literatúra

DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, dekrét Tridentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005

Doctrina de s.s. Missae Sacrificio, dokument Tridentského koncilu, in : NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995

LUMEN GENTIUM, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968

PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007

PASTOR AETERNUS, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005

POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006


[1] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 365.

[2] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007, s. 38.

[3] Porov. DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308.

[4] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007, s. 57.

[5] Porov. PASTOR AETERNUS 36-37, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 924 – 926. Porov. LUMEN GENTIUM 12, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[6] Porov. Doctrina de s.s. Missae Sacrificio 1, dokument Tridentského koncilu, in : NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, 597.