doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.

Keď pápež Pavol VI. promulgoval konštitúciu Lumen gentium, vyslovil tieto slová: „Na tradičnom učení sa skutočne nič nemení. Chceme len to, čo chcel Kristus. Čo bolo, zostáva. Čo Cirkev po stáročia učila, učíme rovnako aj my. Ibaže to, čo sa doteraz žilo iba v praxi, je teraz vyjadrené vo forme učenia; čo bolo neisté, je jasné; o čom sa meditovalo, diskutovalo a čo bolo čiastočne kontroverzné, je teraz jasne formulovaným učením.[1] Keďže pápež bol v Cirkvi ustanovený ako učiteľ všetkých kresťanov, ktorému bola vo svätom Petrovi odovzdaná naším Pánom Ježišom Kristom plná moc pásť, riadiť a spravovať všeobecnú Cirkev,[2] je úplne samozrejmé, že ak chceme správne porozumieť dokumentu koncilu, ktorý pápež podpísal, musí byť pre nás smerodajná práve jeho interpretácia tohto dokumentu. Ak by sme sa pokúšali interpretovať text Lumen gentium v rozpore s východiskom, ktoré načrtol pápež pri jeho promulgácii, nevyhnutne by sme dospeli k interpretácii, ktorá je v rozpore  s učením učiteľa všetkých kresťanov, a tak v rozpore aj s úmyslom, s ktorým pápež tento dokument kresťanom predkladal, keď chcel objasniť katolícke učenie o Cirkvi.

Dokument Lumen gentium vo svojej ekleziológii zavádza výraz „subsistit in“, ktorý zasadený do kontextu vyjadruje takéto tvrdenie: „Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.[3] Tento text vyvolal medzi teológmi rôzne ekleziologické interpretácie. Slovník katolíckej dogmatiky v súvislosti s týmto textom tvrdí, že rovnosť medzi Kristovou a katolíckou Cirkvou bola na Druhom vatikánskom koncile zrušená.[4] Na základe tohto východiska sa nám teraz objavujú dve novodobé interpretácie náuky o katolíckej Cirkvi a jej vzťahu ku Kristom založenej Cirkvi.

Prvou možnosťou je, že Kristova Cirkev pozostáva z množstva rozličných cirkví vlastného vierovyznania, ktoré sa v histórii vytvorili rozkolmi medzi kresťanskými spoločenstvami. Katolícka Cirkev na čele s rímskym biskupom je tak jednou z mnohých cirkví, ktoré tvoria jednu Bohom založenú Kristovu Cirkev. Cirkev existuje preto, aby prostredníctvom prvkov posväcovania, ktorými disponuje, mohla byť pre kresťanov prostriedkom spásy. Keďže prvky posväcovania sú podľa učenia Lumen gentium prítomné aj mimo organizmu katolíckej Cirkvi,[5] vyplýva z toho, že prvkami posväcovania disponujú aj nekatolícke cirkvi. To znamená, že Kristova Cirkev je spoločenstvom prakticky rovnocenných cirkví, medzi ktorými sa nachádza aj katolícka Cirkev vedená rímskym biskupom. Schematicky to možno znázorniť prostredníctvom takéhoto modelu: @1

Ďalšia rozšírená interpretácia ekleziológie Lumen gentium tvrdí, že Kristova Cirkev je väčšie spoločenstvo ako katolícka Cirkev.[6] Katolícka Cirkev tvorí len podstatu Kristovej Cirkvi a je jej realizáciou na katolícky spôsob.[7] Podľa toho by bolo treba vnímať Kristovu Cirkev ako systém „sústredných kruhov“,[8] pričom katolícka Cirkev na čele s pápežom má tvoriť najvnútornejší kruh. Ďalším kruhom, ktorého okraj je od stredu vzdialenejší, sú pravoslávne cirkvi, a potom nasledujú väčšie kruhy protestantských cirkví, ktorých veľkosť, a teda vzdialenosť ich obvodu od stredu, je závislá od intenzity príbuznosti ich vierouky s vieroukou katolíckej Cirkvi. Schematicky by takýto model Kristovej Cirkvi vyzeral nasledovne:@2

Podľa tejto interpretácie Ježiš Kristus založil Cirkev, ktorá môže byť realizovaná rozličným spôsobom. Tak, ako môže byť legitímne realizovaná na katolícky spôsob, môže byť legitímne realizovaná aj na pravoslávny spôsob, či na spôsob podľa každej ekleziológie akejkoľvek protestantskej cirkvi.

Ak by sme však niečo také tvrdili, znamenalo by to, že na svete existujú kresťania, nad ktorými pápež nemá primát, pretože oni legitímne realizujú svoju účasť v Kristovej Cirkvi pravoslávnym, alebo protestantským spôsobom. Proti tomu však veľmi výrazne namieta Prvý vatikánsky koncil, ktorý v konštitúcii Pastor aeternus vysvetľuje, že pápež, ktorý je nástupcom apoštola Petra, má primát nad celou Cirkvou a je učiteľom všetkých kresťanov na svete. Kristova Cirkev je jedna, lebo je zjednotená pod mocou rímskeho biskupa, ktorý je jej najvyšším pastierom. Toto je podľa koncilu pravda, od ktorej sa nemôže nikto odchýliť, ak si chce zachovať pravú vieru a tak byť spasený.[9] Z toho vyplýva, že neexistuje žiaden kresťan, ani žiadne cirkevné spoločenstvo, nad  ktorým by pápež nemal primát.

Z uvedeného možno vybadať, že vyššie uvedené interpretácie ekleziológie Lumen Gentium sa začínajú odkláňať od pôvodnej náuky katolíckej Cirkvi, a tak i od úmyslu pápeža, ktorý Lumen Gentium podpísal s odôvodnením, že „čo Cirkev po stáročia učila, učíme rovnako aj my“.[10]

Už samotné východisko týchto interpretácií, ktoré je uvedené v Slovníku katolíckej dogmatiky, podľa ktorého rovnosť medzi Kristovou a katolíckou Cirkvou bola na Druhom vatikánskom koncile zrušená,[11] nesie v sebe zjavné znaky rozchodu z pôvodným učením katolíckej Cirkvi. Sväté ofícium vo svojom liste anglickým biskupom z roku 1864 uvádza, že „Pravá Cirkev Ježiša Krista, ktorá je predmetom nášho vyznania viery, bola božskou autoritou ustanovená so štyrmi znakmi a podľa nich sa poznáva. Každý z týchto znakov tak s ostatnými súvisí, že sa nedá od nich oddeliť. A potom sa veci majú tak, že tá Cirkev, ktorá sa nazýva a skutočne aj je katolícka, sa súčasne musí vyznačovať privilégiom jednoty, svätosti a apoštolskej následnosti. Katolícka Cirkev teda prejavuje zjavnú a dokonalú jednotu na celom svete a medzi všetkými národmi, tú jednotu, ktorej základom, koreňom a nepremožiteľným pôvodom je najvyššia autorita a „vyššie prvenstvo“ (Irenej) prvého spomedzi apoštolov svätého Petra a jeho nástupcov na rímskej stolici. Niet inej katolíckej Cirkvi, ako je tá, ktorá je vybudovaná na jednom Petrovi, rastie do jednoty viery a lásky, v jednom pevne skĺbenom a pospájanom tele. (porov. Ef 4,16).[12] Toto vyjadrenie Svätého ofícia reagovalo na názor, že tri veľké kresťanské spoločenstvá, latinská, grécka a anglikánska cirkev, sú rovnoprávne.[13]

O totožnosti Kristovej a katolíckej Cirkvi taktiež hovorí pápež Pius XII., keď v encyklike Mystici Corporis Christi z roku 1943 veľmi jasne zdôrazňuje, že Kristova Cirkev je svätá, katolícka, apoštolská a rímska Cirkev[14] a vo svojej encyklike Humani Generis z roku 1950 trvá na tom, že náuka, podľa ktorej tajomné Kristovo Telo a rímskokatolícka Cirkev[15] sú totožné, je založená na prameňoch Zjavenia, a preto je záväzná.[16]

Napokon dôležitým textom, ktorý dosvedčuje pôvodnú náuku Magistéria o totožnosti Kristovej a katolíckej Cirkvi, je prvá schéma konštitúcie o Kristovej Cirkvi, ktorá síce nie je oficiálnym dokumentom Cirkvi, ale bola podkladom pre takéto učenie, keďže obsahuje body, ktoré sa považovali za zrelé na definitívne cirkevné vyhlásenie. Prvý vatikánsky koncil mal v úmysle na základe tejto schémy definovať náuku o Cirkvi a nedošlo k tomu len preto, že tento koncil musel byť predčasne odročený.[17] V prípravnom texte sa uvádza, že „je predmetom viery, že Kristova Cirkev predstavuje dokonalú spoločnosť. A touto pravou, a tak šťastlivou Kristovou Cirkvou nie je iná ako jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev.[18]

Ak sa vrátime k teórii, podľa ktorej by bolo možné legitímne realizovať Kristovu cirkev na katolícky, pravoslávny, či protestantský spôsob, znamenalo by to prakticky rovnocennosť týchto spôsobov kresťanského života. V takom prípade by sa však javila ako nezmyselná neomylná dogma katolíckej Cirkvi vyhlásená na Florentskom koncile, ktorá tvrdí: “(…) nikto mimo katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale ani Židia, heretici a schizmatici nebudú mať účasť na večnom živote, ale vrhajú sa do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa pred smrťou k nej nepripoja.[19] Podobne znie dogma Štvrtého lateránskeho koncilu, ktorá tvrdí, že „je iba jedna katolícka Cirkev veriacich. Mimo nej nebude vôbec nikto zachránený. V nej je Ježiš Kristus kňazom a obetou súčasne. Jeho telo a krv sa opravdivo nachádza vo Sviatosti Oltárnej pod podobami chleba a vína, po premenení Božou mocou chleba na telo a vína na krv, aby sme my dostali z jeho, čo on prijal z nášho, na zavŕšenie tajomnej jednoty.[20]

Ak by život podľa pravoslávnej či protestantskej ekleziológie mal byť rovnocenný, neexistoval by dôvod, aby dogmy s takou vážnosťou nástojili na tom, že kresťan nesmie po krste odmietať katolícku vierouku ani poslušnosť hierarchii katolíckej Cirkvi. Prvé by ho totiž vohnalo do herézy a druhé do schizmy. I jeden i druhý prípad podľa Florentskej dogmy vedie do zatratenia, a tak nie je mysliteľné, aby bolo v Kristovom úmysle založiť Cirkev s legitímnou realizáciou ekleziológie podľa schizmatického či heretického učenia. Keďže podľa vyššie uvedených dogiem spása je možná výlučne prostredníctvom katolíckej Cirkvi, nevyhnutne z toho vyplýva záver, že ak chcel Kristus založiť Cirkev, založil jedine katolícku Cirkev. Spoločenstvo, ktoré nesie názov „Pravoslávna cirkev“ alebo „protestantské cirkvi“, zjavne založiť nechcel, a teda ani nezaložil.

Tvrdenie, že katolícka Cirkev, Pravoslávna cirkev a protestantské cirkvi sú skutočnými Kristovými Cirkvami, ktoré vznikli rozdelením pôvodne jednej Kristovej Cirkvi, je nesprávne z toho dôvodu, že delením by došlo k vytvoreniu mnohých skutočných Kristových Cirkví. To je však nemožné jednak preto, že Cirkev je len jedna (porov. DS 150) a jednak preto, že podstatným znakom a poslaním Cirkvi je sprostredkovať spasiteľnú účasť na Kristovom svätom živote, čo podľa vyššie uvedenej dogmy protestantské a pravoslávne spoločenstvá nedokážu zrealizovať. Z toho vyplýva, že oddelením sa niektorých kresťanov od učenia katolíckej Cirkvi žiadna ďalšia skutočná Kristova Cirkev nevznikla. Vzniklo len spoločenstvo kresťanov, ktorí nie sú ochotní rešpektovať Kristovu náuku.

Všetky uvedené argumenty poukazujú na fakt, že vyjadrenie Slovníka katolíckej dogmatiky, podľa ktorého totožnosť Kristovej a katolíckej Cirkvi bola Druhým vatikánskym koncilom zrušená, je v príkrom rozpore s úmyslom pápeža Pavla VI., ktorý dokument Lumen Gentium podpisoval v zmysle kontinuity učenia Cirkvi o ekleziológii, a nie v zmysle rušenia predošlého cirkevného učenia v tejto oblasti. Podobne možno prehlásiť o ďalších zmienených interpretáciách ekleziológie, ktoré sú postavené na predpoklade zrušenia totožnosti Kristovej a katolíckej Cirkvi, že ide o pokusy interpretovať ekleziológiu Druhého vatikánskeho koncilu v rozpore z dovtedajším učením katolíckej Cirkvi, a tak aj v rozpore s tým, ako túto náuku koncilu interpretuje samotný pápež.

To nás privádza k otázke, prečo sa v koncilovom dokumente po prvýkrát objavuje vyjadrenie „subsistit in“ a prečo koncil jednoducho netvrdí, že Kristova Cirkev „je“ katolícka Cirkev. No už v takto položenej otázke možno zbadať istú nepresnosť, ktorá uniká všetkým teológom, ktorí sa interpretujúc Lumen Gentium pokúšajú zastávať učenie o „netotožnosti“ katolíckej Cirkvi a Kristovej Cirkvi. Lumen Gentium totiž nie len že nijako neprotestuje proti učeniu, že Kristova Cirkev a katolícka Cirkev sú absolútne totožné skutočnosti, ale dokonca to výslovne tvrdí. Text, ktorý toto učenie potvrdzuje, znie takto: „Jediný Prostredník, Kristus, ustanovil a ustavične udržuje svoju svätú Cirkev ako viditeľný organizmus (…)Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.), a naveky ju vztýčil ako „stĺp a oporu pravdy“ (1 Tim 3, 15).[21] V tomto texte je dôležité všimnúť si, že Kristova Cirkev je tu nazývaná katolícka. Je to jediná existujúca Cirkev a je stotožňovaná s tou Cirkvou, ktorú Kristus zveril do správy apoštolovi Petrovi a logicky aj jeho nástupcom. Zjavne teda možno skonštatovať, že Lumen Gentium predstavuje Kristovu Cirkev ako tú, ktorá je totožná s katolíckou Cirkvou, na čele ktorej stojí pápež. Schematicky by bolo možné túto skutočnosť znázorniť takto:@3

Hneď nasledujúci text však zavádza výraz „subsistit in“ a možno z neho vybadať istú odlišnosť medzi Kristovou Cirkvou a Katolíckou cirkvou. Spomínané vyjadrenie znie takto: „Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.“[22] Kým teda najprv článok 8 konštitúcie Lumen Gentium výslovne tvrdí, že Kristova Cirkev je katolícka Cirkev vedená pápežom, vzápätí v tom istom článku ďalej uvádza, že Kristova Cirkev len jestvuje v (subsistit in) cirkvi vedenej pápežom. Zdá sa teda, akoby Kristova Cirkev bola akýmsi väčším spoločenstvom, než je Katolícka cirkev. Na prvý pohľad sa tu tak črtá akýsi rozpor v dvoch tvrdeniach jediného článku Lumen Gentium o identite Cirkvi.

Aby sme mohli lepšie porozumieť, prečo ide len o zdanlivý rozpor, musíme porozumieť zámeru koncilových otcov, s ktorým výraz „subsistit in“ do terminológie dokumentu Magistéria zaviedli. Jedným z dôvodov je opozícia voči mienke, že po rozdelení kresťanov neexistuje na svete kresťanské spoločenstvo, v ktorom by v plnosti a nepretržite v histórii až podnes pretrvávala Kristova Cirkev so všetkými schopnosťami, akými ju pred dvetisíc vystrojil samotný Kristus. Výraz „subsistit in“ vyjadruje, že túto Kristovu Cirkev možno v plnosti dodnes nájsť neporušenú v spoločenstve kresťanov, ktorý je vo svete známy pod názvom Katolícka cirkev.[23]

Druhý dôvod zavedenia výrazu „subsistit in“ je implicitne zahrnutý v samotnom texte 8. článku Lumen Gentium. Z textu možno vybadať fakt, že mimo spoločenstva, ktoré sa nazýva Katolíckou cirkvou, evidentne existujú prvky posväcovania, ktoré však, ako ďalej uvádza text 8. článku, sú darmi vlastnými Kristovej Cirkvi. Nastala tu teda otázka, ako možno vieroučne vyjadriť fakt, že dary vlastné Kristovej Cirkvi, zároveň existujú mimo Katolíckej cirkvi, ak Kristova Cirkev a katolícka Cirkev je absolútne totožná skutočnosť. Rysoval sa tu zdanlivý rozpor, ktorý tvrdí, že dary posväcovania, ktoré sú nevyhnutne súčasťou pôsobenia a vlastníctvom Cirkvi, zároveň existujú mimo Cirkvi.

K prvkom posväcovania zjavne patrí krst, či Sväté písmo, ktoré možno vidieť pri pôsobení protestantských kresťanských spoločenstiev, no i praktizovanie sviatostí, ktoré sú platne vysluhované v pravoslávnych cirkvách. Nemožno teda nijako pochybovať, že tieto prvky posväcovania sú prítomné mimo spoločenstva, ktoré je vo svete označované ako Katolícka cirkev. Na druhej strane sú to prvky, ktoré sú vlastné Kristovej Cirkvi, a tak nemôžu existovať mimo nej. Vyzerá to teda tak, že protestantské spoločenstvá i pravoslávne cirkvi sú nutne súčasťou Kristovej Cirkvi. Keďže však pravoslávne a protestantské spoločenstvá nie sú totožné s Katolíckou cirkvou, všetko to smeruje k záveru, že Kristova Cirkev je zložená z rôznych cirkví, z ktorých jedna je Katolícka, a tak totožnosť medzi Kristovou a katolíckou Cirkvou nemôže existovať. To by však bolo ako proti tradičnému učeniu Cirkvi, tak aj proti tvrdeniu samotného Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré stojí v úvode 8. článku Lumen Gentium. Tento problém a zdanlivé protirečenie potrebovali konciloví otcovia vysvetliť a ako riešenie zvolili práve spomínaný výraz „subsistit in“.

Aby sme mohli tomuto vysvetleniu správne porozumieť, nevyhnutne si musíme všimnúť, že keď koncil vysvetľuje, že prvky posväcovania sa nachádzajú mimo Katolíckej cirkvi, nemá na mysli katolícku Cirkev, ktorú na začiatku definoval ako Kristovu Cirkev zverenú pápežovi a jeho nástupcom. Nehovorí jednoducho, že mimo katolíckej Cirkvi sú prvky posväcovania, ale tvrdí, že tieto prvky posväcovania sú mimo jej organizmu. Text doslovne hovorí: „Cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi, ktorí sú v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.[24] Text teda hovorí o organizme, ktorý je usporiadaný na tomto svete. Ak sa chceme dozvedieť čosi viac o tomto organizme, veľmi k tomu napomáha paralelný text z dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu Unitatis Redintegratio, ktorý v rovnakej súvislosti hovorí o prítomnosti prvkov posväcovania. Tento text tvrdí: „Mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi.[25]

Keď teda koncil hovorí o prvkoch posväcovania, nechce tvrdiť, že sa nachádzajú úplne mimo katolíckej Cirkvi. Hovorí, že sa nachádzajú len mimo jej viditeľného okruhu. Vrátiac sa k 8. článku Lumen Gentium, keď koncil hovorí o organizme Katolíckej cirkvi usporiadanom na tomto svete, má na mysli viditeľný okruh skutočnej katolíckej Cirkvi, ktorú založil a zveril do správy pápežovi samotný Kristus. Pre správne pochopenie koncilového textu je teda potrebné prísne odlišovať katolícku Cirkev, ktorá je totožná s Kristovou Cirkvou a viditeľný okruh katolíckej Cirkvi, ktorú možno stotožniť s organizáciou, ktorú tento svet vníma pod názvom Katolícka cirkev. V tomto prípade teda ide o spoločenstvo kresťanov, ktorí sú formálne zapísaní do partikulárnych cirkví oficiálne uznávajúcich jurisdikčný primát legitímneho rímskeho biskupa. Takáto Katolícka cirkev je skutočne len časťou Kristovej, teda katolíckej Cirkvi, a tak možno povedať, že viditeľná a svetom vnímaná organizácia s názvom Katolícka cirkev existuje v rámci a vo vnútri Kristovej Cirkvi, ktorá je skutočnou katolíckou Cirkvou zverenou do správy pápežovi. Schematicky to možno znázorniť takto:@4

Tu by bolo možné hovoriť o určitých sústredných kruhoch v Kristovej Cirkvi, v žiadnom prípade však nie v tom zmysle, že by vnútorný kruh tvorila katolícka Cirkev na čele s pápežom, kým ostatné kruhy tvoria cirkvi nepodliehajúce pápežovi. Vnútorným kruhom v tomto prípade je len cirkevná organizácia, ktorá oficiálne združuje kresťanov rešpektujúcich primát rímskeho biskupa, pričom vonkajšie kruhy tvoria kresťania, ktorí nerešpektujú primát pápeža, a to napriek tomu, že nad nimi primát má. Keďže názov Katolícka cirkev, ktorým sa označuje „viditeľný okruh Kristovej Cirkvi“ je v podstate právny názov organizácie, javí sa ako vhodné písať ho v slovenskom jazyku s veľkým K a malým c, keďže výraz Katolícka v tomto prípade tvorí začiatok oficiálneho názvu, kým výraz cirkev upozorňuje na to, že ide o jedno z rôznych spoločenstiev, ktoré sa nazývajú cirkvami, pričom tieto iné cirkvi majú zas svoje vlastné oficiálne názvy. Naproti tomu ak hovoríme o skutočnej Kristom založenej katolíckej Cirkvi, je nevhodné použiť pre výraz katolícka veľké písmeno, keďže nejde o oficiálny názov jednej z niektorých cirkví, ale ide o podstatnú vlastnosť tejto Kristovej Cirkvi, pričom výraz Cirkev by nemala byť písaná s malým c, keďže ide o jedinú a jedinečnú skutočnosť, ktorá vo svete nemá adekvátnu alternatívu.

Tieto pojmy je nevyhnutné presne rozlišovať, pretože pri zámene týchto významov uvedených termínov dochádza k situácii, že sa hovorí o kresťanoch, nad ktorými má jurisdikciu rímsky biskup (katolícka Cirkev), a zároveň sa tým myslí na kresťanov, ktorí túto jurisdikciu aj rešpektujú (Katolícka cirkev). To sú však dve rozdielne skutočnosti a ich zmiešaním potom dochádza k predstave, že katolícka Cirkev, ktorú vedie pápež, je len jedna z mnohých cirkví, a nad týmito ostatnými cirkvami nemá pápež žiadne právo.

Celé toto vysvetlenie smeruje k záveru, že Kristova Cirkev, ktorá sa nazýva katolíckou, a ktorú Kristus zveril do správy Petrovi a jeho nástupcom, obsahuje okrem Katolíckej cirkvi, aj ďalšie cirkvi, ktoré sa nazývajú pravoslávnymi alebo protestantskými. Tento fakt potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa učenia katolíckej Cirkvi sa do Kristovej Cirkvi vstupuje krstom (porov. DS 1314). Ďalším dôležitým bodom je fakt, že krst je platný, ak je zachovaná správna matéria a forma aj v prípade, že krstí heretik (porov. DS 110, DS 1617).[26] Tieto skutočnosti naznačuje nasledujúce znázornenie:@5

Zdá sa, že takémuto tvrdeniu odporuje učenie Florentského koncilu, podľa ktorého je možné, byť z Cirkvi exkomunikovaný, čo v konečnom dôsledku znamená, že človek príde o spásu. Aby bolo jasné, kto je mimo Cirkvi, okrem nekresťanov sú tam menovaní aj schizmatici a heretici, teda všetci tí, ktorí sa odmietajú jurisdikčne alebo vieroučne podriadiť rímskemu biskupovi, čo sa zjavne týka aj pravoslávnych a protestantských kresťanov. Možno zladiť tvrdenie, že títo kresťania zároveň sú začlenení do Cirkvi a zároveň sú z nej exkomunikovaní?

Je zjavné, že Cirkev v tejto dogme neriešila spôsoby začlenenia do katolíckej Cirkvi, ale riešila podmienky spásy človeka. Podľa katolíckej náuky je človek v stave spásy vtedy, keď je v stave ospravodlivenia (porov. DS 1528), a toto ospravodlivenie získava pravou vierou, ktorá ho disponuje prijať od Krista schopnosť žiť podľa Božej vôle (porov. DS 1526, 1546, 1547) a sviatosťou krstu (porov. DS 1529), prípadne sviatosťou pokánia, ak o ospravodlivenie získané v krste prišiel spáchaním smrteľného hriechu (porov. DS 1542). Takýto človek žije plným kresťanským životom, a patrí do komunity ospravodlivených kresťanov, ktorí sa spolu zúčastňujú slávenia a prijímania sviatosti Eucharistie (porov. DS 1661). Naopak, ak človek o pravú vieru príde, alebo sa rozhodne konať proti nej, ospravodlivenie stráca, a tak sa stavia do stavu hriešnosti a zatratenia (porov. DS 1544), pričom účasť v spoločenstve kresťanov prijímajúcich Eucharistiu je vylúčená (porov. DS 1661). Ani strata ospravodlivenia a vylúčenie zo spoločenstva prijímajúceho Eucharistiu však nespôsobuje absolútnu exkomunikáciu z Kristovej, teda z katolíckej Cirkvi, keďže krst, ktorým sa človek do Kristovej Cirkvi začleňuje podľa učenia Magistéria zanecháva v človeku nezmazateľný znak (porov. DS 1609). Z toho vyplýva záver, že ak je raz niekto platne pokrstený, zostáva za každých okolností začlenený do Kristovej Cirkvi. 

Takto možno vidieť, že exkomunikácia z Cirkvi sa môže udiať len do určitého stupňa. Tým najjednoduchším stupňom je vylúčenie zo spoločenstva prijímajúcich Eucharistiu, teda zo spoločenstva ospravodlivených. Ťažším previneniam zodpovedá podľa predpisov cirkevného práva aj zodpovedajúci vyšší stupeň vylúčenia z cirkevného spoločenstva, ktorý je charakteristický okrem nemožnosti prijímať Eucharistiu aj napríklad vylúčením z možnosti zastávať cirkevné úrady alebo úkony riadenia Cirkvi, alebo mať účasť služby na obradoch kultu (porov. CIC kán. 1331, CCEO kán. 1434). Je zjavné, že pravoslávni a protestantskí kresťania sú vylúčení z možnosti zúčastňovať sa takýchto aktivít, a taktiež sú vylúčení zo spoločenstva prijímajúceho Eucharistiu, keďže absenciou pravej viery sa vylučujú zo spoločenstva ospravodlivených. Všetky tieto tvrdenia vedú k záveru, že vo vnútri katolíckej Cirkvi, ktorá je spoločenstvom všetkých platne pokrstených, sa nachádza spoločenstvo ospravodlivených kresťanov aktívne sa zúčastňujúcich na prijímaní Eucharistie a práve toto spoločenstvo zahrňuje tých kresťanov, ktorí sú v stave spásy. Ak chce byť človek spasený, musí patriť práve do tohto vnútorného spoločenstva kresťanov. Ak teda Florentská dogma vyhlásila, že mimo katolíckej Cirkvi niet spásy, čo sa týka aj schizmatikov a heretikov, nevyhnutne mala na mysli, že mimo katolíckej Cirkvi znamená mimo tohto vnútorného spoločenstva ospravodlivených, ktoré sa nachádza v katolíckej Cirkvi a je katolíckou Cirkvou v plnosti.

Výraz katolícka Cirkev môže mať teda význam spoločenstva všetkých platne pokrstených kresťanov, ale v prípade, že hovoríme o vylúčení z katolíckej Cirkvi, máme na mysli nie katolícku Cirkev ako takú, ale len jej vnútorné spoločenstvo ospravodlivených kresťanov, pričom vylúčenie z tohto spoločenstva sa môže svojou intenzitou odlišovať. Nikdy však nejde o absolútnu exkomunikáciu z katolíckej Cirkvi.[27] Tomuto zodpovedá aj tvrdenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý predstavuje kresťanov vyznávajúcich katolícku vieru a využívajúcich všetky prostriedky spásy, ktorými katolícka Cirkev disponuje,  ako takých, ktorí sú plne začlenení do katolíckej Cirkvi.[28] Z takéhoto tvrdenia logicky vyplýva záver, že iní kresťania nie sú síce plne, ale do určitej miery predsa len sú začlenení do katolíckej Cirkvi, čo Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje vyhlásením, že katolícka Cirkev sa cíti spojená aj s tými pokrstenými, ktorí nevyznávajú neporušenú vieru, alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod Petrovým nástupcom.[29] Florentská dogma teda tvrdeniu, že protestantskí a pravoslávni kresťania sú začlenení do katolíckej Cirkvi, neodporuje.

V súvislosti s rôznym stupňom začlenenia do katolíckej Cirkvi podstatne súvisí aj existencia a účinnosť prvkov posväcovania, ktoré sú mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi. Náuka o prítomnosti týchto prvkov aj v pravoslávnych a protestantských cirkvách dala niektorým teológom podnet k dezinterpretácii učenia Magistéria, podľa ktorého je jedno, v akej kresťanskej cirkvi človek praktizuje svoje kresťanstvo. Ak sú v každom cirkevnom spoločenstve v rámci Kristovej Cirkvi prítomné prvky posväcovania, človek môže byť posväcovaný, a tak dôjsť k svätosti, v ktorejkoľvek cirkvi, a preto nie je nevyhnutné, aby vyznával katolícku vieru.[30] V konečnom dôsledku táto interpretácia ústí do už vyššie zmieneného tvrdenia, podľa ktorého jednotlivé cirkvi sú, čo sa týka učenia, rovnocenné a ich odlišnosti sú len legitímnymi realizáciami Kristovej Cirkvi na katolícky, pravoslávny či protestantský spôsob.

Aby sme porozumeli prítomnosti prvkov posväcovania a pravdy mimo spoločenstva formálne zapísaných do miestnych cirkví rešpektujúcich pápeža, o ktorých zmienený citát z konštitúcie Lumen gentium hovorí, všimnime si ešte, že koncil učí rozličné stupne príslušnosti kresťanov ku katolíckej Cirkvi:

(1) Do Cirkvi sú v plnej miere včlenení tí, čo majú Ducha Kristovho a prijímajú celé jej zriadenie aj všetky prostriedky spásy, ktorými disponuje, a sú v jej viditeľnom ústrojenstve spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov (…).

(2) Ale sa nespasí, kto je síce privtelený k Cirkvi, no nezotrvá v láske: lebo ten zostáva v Cirkvi iba „telom“, a nie „srdcom“. (…)

(3) Cirkev sa z viacerých dôvodov cíti spojená aj s tými pokrstenými, čo sa síce honosia kresťanským menom, ale nevyznávajú neporušenú vieru, alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod Petrovým nástupcom (…) prijali krst, ktorý ich spája s Kristom.[31]

Z týchto troch odsekov možno vybadať tri najzákladnejšie stupne príslušnosti ku katolíckej Cirkvi. Prvým stupňom je plné včlenenie. Ide o tých kresťanov, ktorí majú skutočnú, živú účasť na Kristovom živote. Poznajú pravdivú Kristovu náuku a jeho vôľu prostredníctvom neomylného pápeža a disponujú správne všetkými prostriedkami, ktorými sa aplikuje Kristov život na nich ako na údy Kristovho tela, takže nič nebráni tomu, aby rástli v spravodlivosti, ktorú keď dokonale dosiahnu, budú môcť vstúpiť do neba.

Iným, už nie plným spôsobom sú do Cirkvi začlenení tí kresťania, ktorí sú síce formálne zapísaní do partikulárnej cirkvi, ktorá rešpektuje pápežov primát, nezotrvali však v láske. Ich viera nie je činná skrze lásku (porov. Gal 5,6), je mŕtva, keďže sa neprejavuje skutkami (porov. Jak 2,26). Ide o kresťanov, ktorí uznávajú katolícku vierouku len teoreticky. V praktickom živote konajú proti nej. Sú to kresťania, ktorí sú síce naštepení na Krista, no úmyselne konajú proti jeho vôli, čím odmietajú žiť jeho život, a tak sú suchými a neplodnými ratolesťami. V takomto stave kresťan spasený byť nemôže.

Napokon je tu tretí spôsob začlenenia do katolíckej Cirkvi, a k tomuto spôsobu patria kresťania, ktorí sú časťami Kristovho tela, keďže sú pokrstení, no nevyznávajú celú Kristovu náuku ani teoreticky, a tak nemôžu podľa nej ani konať. Ich konanie je poznačené falošnou predstavou o Kristovi, o spáse, a tak nevedia správne posúdiť, čo je Kristova vôľa, nevedia posúdiť, čo Kristus chce prostredníctvom nich ako svojich údov konať, ani nevedia to, akým spôsobom sa do nich Kristov život vlieva. To im bráni byť živými Kristovými ratolesťami, ktoré majú účasť na Kristovom spásnom živote.

Dekrét Unitatis redintegratio v tomto treťom spôsobe začlenenia do katolíckej Cirkvi rozlišuje ešte dva typy. K jednému typu priraďuje kresťanov, ktorí tvoria takzvané pravoslávne kresťanské spoločenstvá. Fakt, že tieto spoločenstvá sa sústreďujú okolo platne vysvätených kňazov a biskupov, ktorí platne slávia Eucharistiu,[32] spôsobuje, že ide o skutočné miestne cirkvi, a takéto označenie im nemožno uprieť.[33] Keďže všetky miestne cirkvi, ktoré tvoria Kristovu Cirkev, sú si navzájom sestrami, koncil taktiež tieto miestne cirkvi, ktoré sa nazývajú pravoslávnymi, keďže sú skutočnými miestnymi cirkvami, nazýva sestrami ostatných miestnych cirkví.[34]

Tu však treba poznamenať, že sestrami nie sú katolícka Cirkev a Pravoslávna cirkev, ako by šlo o nejaké dve Kristove Cirkvi, alebo o dve partikulárne cirkvi, ktoré sú súčasťou jednej Kristovej Cirkvi. Niečo také by sme mohli pripustiť len v právnom, a teda nepresnom zmysle slova. Čo sa týka objektívneho vieroučného hľadiska, pápež Benedikt XVI. ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery v L´Osservatore Romano z 28. októbra 2000 zdôraznil, že katolícka Cirkev nie je sestrou, ale matkou všetkých miestnych cirkví.[35] Znamená to, že všetky miestne cirkvi vrátane pravoslávnych (keďže sú skutočnými cirkvami) sú navzájom sestrami, keďže tvoria jednu katolícku Cirkev.

Existuje námietka, podľa ktorej pravoslávne miestne cirkvi nemôžu byť nazývané sestrami miestnych cirkví uznávajúcich primát pápeža, pretože nemajú za matku rímsku katolícku Cirkev. Neuznávajú totiž pápeža ako hlavu Cirkvi.[36] Takáto námietka je však neopodstatnená. To, že pravoslávne cirkvi nerešpektujú katolícku rímsku Cirkev ako matku, ešte neznamená, že táto Cirkev v skutočnosti ich matkou nie je. To, že neuznávajú pápeža ako svoju hlavu, ešte neznamená, že nie je ich hlavou. Ako sme už vyššie spomenuli, pápež je pastierom všetkých kresťanov na svete bez ohľadu na to, či to všetci kresťania chcú, uznávajú, alebo bez ohľadu na to, či to vedia. Tak aj rímska katolícka Cirkev je matkou všetkých pravoslávnych miestnych cirkví bez ohľadu na to, či to rešpektujú, alebo nie, preto ich právom možno považovať za sesterské cirkvi vo vzťahu k ostatným miestnym cirkvám vyznávajúcim katolícku vieru.

Samozrejme, že treba dodať, že sú to „márnotratné“ sestry, ktoré sa pokúšajú žiť podľa vlastných pravidiel nerešpektujúc vedenie svojej matky. Z toho dôvodu sa dopúšťajú mnohých previnení, ako je napríklad falšovanie Kristovej vierouky a mravouky, či nárokovanie si ich biskupov na jurisdikčnú moc nad kresťanmi, ktorá im nepatrí, lebo patrí pápežom menovanému biskupovi. Z tohto dôvodu praktizujú mnohé cirkevné činnosti síce platne, ale nedovolene, a tak proti Kristovej vôli. Tým sa však vylučujú z účasti na Kristovom živote a stávajú sa suchými a neplodnými Kristovými ratolesťami. To samozrejme neznamená, že miestne cirkvi verné Kristovej náuke majú týmito nevernými sestrami pohŕdať, alebo že nimi pohŕda samotná matka katolícka Cirkev.[37] Ani milosrdný otec z Kristovho podobenstva nepohŕdal svojim márnotratným synom, ale túžil po jeho pokání a návrate domov. Podobne aj miestne cirkvi verné Kristovi sú povolané k tomu, aby prispeli k návratu svojich poblúdených sestier k plnému začleneniu do katolíckej Cirkvi. 

K druhému typu spomínaného tretieho spôsobu začlenenia do katolíckej Cirkvi dekrét Unitatis redintegratio radí protestantských kresťanov a vyhlásenie Dominus Iesus upozorňuje, že tieto kresťanské spoločenstvá, keďže si nezachovali miestnu hierarchiu a podobu Cirkvi a nezhromažďujú sa na slávení Eucharistie okolo platného biskupa, nemôžu byť považované za skutočné miestne cirkvi a ak ich cirkvami nazývame, je to len v nepravom zmysle tohto slova.[38] Ide len o analógiu, t.j. spoločenstvo protestantských kresťanov sa na cirkev do určitej miery podobá, aj keď cirkvou v skutočnosti nie je.[39] Je to spoločenstvo kresťanov, ktorí sa stretávajú na určitých náboženských aktivitách, no spolu netvoria naozajstnú miestnu cirkev. Ich miestnu cirkev tvoria kresťania, ktorí sa na ich území zhromažďujú okolo platného biskupa, a platne slávia Eucharistiu, títo protestantskí kresťania však túto svoju miestnu cirkev nerešpektujú. Pokúšajú sa žiť kresťanský život podľa vlastných predstáv, čo smeruje k vytvoreniu si vlastnej vierouky a mravouky odlišnej od tej Kristovej, a takto sa stávajú neschopnými žiť Kristov život, stávajú sa neplodnými ratolesťami.

Hoci rozoberáme rozličné stupne a spôsoby začlenenia kresťanov do katolíckej Cirkvi, je nevyhnutné povedať, že medzi týmito rôznymi stupňami je jedna hrubá čiara, ktorá podstatne rozdeľuje kresťanov na dve časti. Jednu časť tvoria kresťania, ktorí sú plne začlenení do Cirkvi, a tak majú živú účasť na Kristovom živote. Druhú časť tvoria tí kresťania, ktorí plne začlenení do katolíckej Cirkvi nie sú. Nie je najdôležitejšie, či sú začlenení druhým, či tretím spôsobom. Nie je najdôležitejšie, či ide o „márnotratné“ sestry cirkvi, alebo len o kresťanské cirkvi v analogickom zmysle slova. Podstatné je to, že každý, kto nie je plne začlenený do katolíckej Cirkvi, nemá živú účasť na Kristovom živote, nerastie v spravodlivosti a nemôže byť spasený. Presne to mal na mysli Florentský koncil, keď vyhlásil neomylnú dogmu o tom, že „nikto mimo katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale ani Židia, heretici a schizmatici nebudú mať účasť na večnom živote, ale vrhajú sa do večného ohňa.[40] Spoločenstvo kresťanov plne začlenených do katolíckej Cirkvi nasledujúca schéma znázorňuje tým najvnútornejším kruhom:@6

Z uvedeného vyplýva, že Kristova katolícka Cirkev je prostriedkom záchrany len pre tých, ktorí sú do nej plne začlenení. Ďalšie stupne nie plného začlenenia do Cirkvi nemajú na spásu žiadny účinok, iba ak by takýto kresťan napokon prijal plné začlenenie do Cirkvi. Florentská dogma to definuje takto: „(…) nikto mimo katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale ani Židia, heretici a schizmatici nebudú mať účasť na večnom živote, ale vrhajú sa do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom, ak sa pred smrťou k nej nepripoja.[41]

Tu sa dostávame už k spomínanému tvrdeniu Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorého aj mimo zväzku katolíckej Cirkvi sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy.[42] Ako už bolo vyššie naznačené, koncil k týmto prvkom priraďuje „písané Božie slovo, život v milosti, vieru, nádej a lásku a iné vnútorné dary Ducha Svätého.[43] Niektorí kresťania „mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi“ disponujú taktiež platnou sviatosťou Eucharistie,  platným episkopátom a mnohými ďalšími prvkami posväcovania.[44]

Je úplne nepochybné, že týmito prvkami protestantskí a pravoslávni kresťania disponujú. Nie je na tom vôbec nič mimoriadne ani neočakávané, pretože viera týchto kresťanov vznikla len vynechaním niektorých evanjeliových právd a prekrútením niektorých článkov pravej viery. Nie však absolútnym odmietnutím celej Kristovej náuky a vytvorením od základu novej. Z toho dôvodu je úplne prirodzené, že v pravoslávnej, či protestantskej vierouke nachádzame zbytky skutočných prvkov posväcovania a pravdy, ktoré, ako hovorí koncil, sú darmi vlastnými Kristovej, teda katolíckej Cirkvi.[45]

Samotný fakt prítomnosti týchto prvkov v nekatolíckych cirkvách však ešte nie je dostatočným dôvodom na to, aby ich vierouka mohla byť účinne spásonosná. Podstatnou otázkou je, či tieto prvky pravdy a posväcovania naozaj sprostredkujú oddeleným kresťanom pravdu a posvätenie, ktoré potrebujú k spáse. Florentský koncil, ktorý definoval pravdu, podľa ktorej mimo katolíckej Cirkvi niet spásy, taktiež uznával fakt, že aj nie plne začlenení kresťania do katolíckej Cirkvi môžu disponovať takýmito prvkami. Hovoril o tom, že takíto kresťania môžu disponovať sviatosťami, dokážu sa postiť a prinášať almužny, či vykonávať rôzne iné diela nábožnosti. Zároveň však z neomylnou istotou definuje, že „až taký veľký význam má jednota tela Cirkvi, že cirkevné sviatosti, len tým prispievajú k spáse, ktorí v nej zotrvávajú, a že pôsty, almužny a iné diela nábožnosti a cvičenia v kresťanskom boji len tým prinášajú večnú odmenu. Nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba keby pre meno Krista vylial aj krv, nemôže byť zachránený, ak neostane v lone a jednote katolíckej Cirkvi.[46]

Takéto tvrdenie je úplne samozrejmé, keď si uvedomíme, že to, čo zachraňuje človeka, je účasť na Kristovom živote, teda plné začlenenie do katolíckej Cirkvi. Biblia, ktorou disponujú protestantskí kresťania, je nepochybne prvkom pravdy, no k spasiteľnej pravde neprivádza, ak kresťan, ktorý ju číta, svojvoľne prekrúca jej zmysel, a neriadi sa pri jej čítaní neomylným Magistériom. Podobne aj Eucharistia je nepochybne prvkom posväcovania. Nemôže však posväcovať toho, kto ju prijíma svätokrádežne, teda v rozpore s Kristovou vôľou úmyselne zotrvávajúc v neposlušnosti pápežovi, ktorý má od Krista moc nad všetkými kresťanmi.[47] Taktiež platný episkopát je prvok posväcovania. No ani biskupovi, ani jemu verným kresťanom nie je jeho sviatosť plného kňazstva na posvätenie, ak takýto biskup učí falošné evanjelium a uzurpuje si jurisdikciu nad územím, ktoré mu nebolo zverené pápežom vlastniacim z Kristovej vôle jurisdikčnú moc nad celou Cirkvou (porov. DS 3064).

Všetky tieto prvky posväcovania a pravdy môžu prispieť k tomu, aby človek našiel cestu k plnému začleneniu do katolíckej Cirkvi, no spasený môže byť človek len vtedy, keď sa napokon do katolíckej Cirkvi aj skutočne plne začlení (porov. DS 1351). Preto koncil hovorí, že tieto prvky posväcovania a pravdy „pobádajú ku katolíckej jednote“.[48] Možno z toho odvodiť záver, že ak niekto celý život zotrvá v niektorej z pravoslávnych alebo protestantských cirkví, je absolútne nemožné, aby bol spasený? Odpoveď na takto položenú otázku vyžaduje hlbšiu teologickú úvahu nad učením Cirkvi.

Druhý vatikánsky koncil tvrdí, že Svätý Duch svojou posväcujúcou mocou účinkuje aj v kresťanoch, ktorí sú mimo viditeľného okruhu katolíckej Cirkvi a to až do takej miery, že niektorým dal silu vyliať aj vlastnú krv za Krista.[49] Unitatis redintegratio dodáva, že zvlášť v pravoslávnych cirkvách „buduje sa a vzrastá Cirkev Božia“,[50] čo napokon potvrdzuje aj vyhlásenie Dominus Iesus, keď tvrdí, že Kristova Cirkev je činná aj v týchto cirkvách.[51] Je vôbec možné, aby protestantský alebo pravoslávny kresťan bol živým údom Kristovho tajomného tela? Ako sme už spomenuli, bez plného začlenenia do katolíckej Cirkvi byť živým údom Kristovho tela možné nie je. Koncil však naznačuje, že moc Kristovho života môže prúdiť aj do protestantov a pravoslávnych. Vyzerá to ako tvrdenie obsahujúce vnútorný rozpor: akoby mohol existovať protestant či pravoslávny kresťan, ktorý je plne začlenený do katolíckej Cirkvi.

Aby sme mohli správne porozumieť učeniu Magistéria, uvažujme najprv o tom, ako vyzerá viera človeka, ktorý je pokrstený v niektorej z miestnych cirkví uznávajúcich primát pápeža. Za predpokladu, že sa stal kresťanom ako nerozumné dieťa, začal vedome poznávať jednotlivé články katolíckej viery až v dobe, keď začal užívať rozum. Dôležitou skutočnosťou však je, že jednotlivé pravdy Kristovej náuky spoznával a prijímal postupne. Nie je vylúčené, že o mnohých duchovných skutočnostiach mal ako dieťa nesprávnu predstavu, a ako rástol a čoraz hlbšie Kristovu náuku spoznával, tým sa postupne odstraňovali aj jeho falošné a mylné predstavy o Kristovi. Takto postupne rástol v poznávaní pravdy podľa toho, ako ho do Kristovej náuky vovádzalo spoločenstvo, v ktorom žil. Ak bol vo svojich deviatich rokoch pripustený k prijímaniu Eucharistie, v žiadnom prípade to nemohlo zároveň znamenať, že Kristovu náuku vtedy poznal už absolútne dokonale a žiadne mylné vieroučné názory už nebolo potrebné z jeho zmýšľania odstraňovať. Ba dokonca aj študenti, ktorí študujú katolícku náuku na vysokých školách, musia priznať, že neustále rastú v poznaní Kristovej pravdy a pod vplyvom tohto nového poznania odstraňujú svoje doterajšie falošné pohľady na evanjelium. A nikto na svete si nemôže povedať, že čo sa týka Kristovej náuky, už dospel k plnému poznaniu pravdy.

Čo teda robí nášho pomyselného katolíka katolíkom? Plnosť poznania pravdy to zjavne nie je. Bol katolíkom, keď jeho poznanie viery bolo na úrovni deväťročného dieťaťa, bol katolíkom, keď bol dvadsaťročný a zanechal svoje detské chápanie viery plné rôznych omylov, a je katolíkom aj ako osemdesiatročný napriek tomu, že k plnosti katolíckej pravdy ešte stále nedospel. Katolíkom ho robí otvorenosť na prijímanie katolíckej náuky. Tým, že sa stal údom Kristovho tela, neustále rastie v poznaní pravdy, a čo je podstatné, je neustále pripravený a ochotný korigovať svoje presvedčenie a vzdať sa svojich omylov, ako náhle dôjde k poznaniu, že v nejakej oblasti Kristovej náuky sa mýlil. Nemožno uprieť deväťročnému katolíkovi, ktorého viera je ešte poznačená mnohými detskými predstavami, že je plne začlenený do katolíckej Cirkvi, ak je ochotný rásť v poznaní pravdy. Práve toto plné začlenenie do Krista spôsobuje, že tento kresťan môže rásť až k plnému poznaniu Kristovej náuky (porov. Ef 4,13-14), aby takto poznajúc v plnosti Kristovu vôľu mohol sa dokonale podriadiť jeho vláde v Božom kráľovstve. Bez prijatia Kristovej vôle v plnosti samozrejme spása nie je možná.

Všimnime si, ako je to s protestantským, alebo pravoslávnym kresťanom. Môžeme o ňom prehlásiť, že nemá plnosť poznania katolíckej pravdy, to však platí aj o tých, čo sú zapísaní do katolíckej Cirkvi. Najmä katolícke deti sú dosť ďaleko od poznania plnej pravdy. Oprávnene môžeme predpokladať, že medzi pravoslávnymi a protestantmi sa nachádzajú takí kresťania, ktorí túžia rásť v poznávaní pravej Kristovej náuky. Kvôli spoločenstvu, v ktorom vyrastajú, môže sa stať, že ich úroveň poznania Kristovej náuky je veľmi nízka a plná rôznych omylov. Podľa toho, čo sme vyššie uviedli, však momentálne úroveň poznania pravdy nehrá tu najdôležitejšiu úlohu. To najdôležitejšie je, či je kresťan otvorený na poznávanie pravdy. Či je ochotný Kristovu pravdu spoznávať, vzdávať sa svojich falošných pohľadov na Krista, a tak rásť až k plnému poznaniu Kristovej vôle.

Je nepochybné, že v tomto poznávaní pravdy má kresťan, o ktorého sa stará spoločenstvo verné pápežovi, obrovskú výhodu. Kým on sa môže vo svojom poznávaní Krista spokojne nechať viesť náukou neomylného pápeža, protestant a pravoslávny kresťan sa musí najprv dopátrať k pravde, že pápež je garantom neomylného učenia Kristovej náuky. V každom prípade však možno povedať, že tak katolík, ako aj protestant, či pravoslávny, ktorý hľadá pravdu o Kristovi, a je ochotný ju prijať, nech by zistil, že je akákoľvek, rovnako smerujú k vrcholnému bodu, ktorým je plné poznanie Kristovej náuky a jeho vôle, a teda všetci smerujú k spáse. Ak však takto postavíme na jednu rovinu katolíka, pravoslávneho i protestanta a vyhlásime, že plné začlenenie do Krista je sprevádzané rastom v poznávaní a prijímaní pravdy, potom musíme priznať, že protestant i pravoslávny, ktorí úprimne hľadajú Krista, sú v skutočnosti plne začlenení do katolíckej Cirkvi. Samozrejme, že cirkevné právo by s tým nesúhlasilo, ale to len kvôli tomu, že z právneho hľadiska je plne začlenený do katolíckej Cirkvi ten, kto je do nej formálne zapísaný. Z vieroučného hľadiska však neexistuje dostatočný dôvod na to, prečo by úprimne hľadajúci protestant či pravoslávny nemal byť plne začlenený do katolíckej Cirkvi. Úroveň ich poznania Krista môže byť značne nízka a prekrútená, no to isté môže platiť aj o katolíkovi, ktorý je ešte dieťaťom, prípadne ktorému sa dostala značne povrchná katolícka výchova napriek tomu, že úprimne túži spoznať Krista v plnosti. Rovnako takéhoto katolíka, ako aj protestanta, či pravoslávneho čaká ešte dlhá cesta k poznaniu plnosti pravdy. Dôležité však je, že všetci túžia plnosť pravdy spoznať a prijať ju, aj keby sa pri tom museli vzdať množstva svojich názorov na Krista a jeho učenie.

Z toho, čo sme práve uviedli, však nemôžeme odvádzať záver, že ak je to takto, potom sú vlastne všetci protestanti a pravoslávni plne začlenení do katolíckej Cirkvi. Je možné, že nie všetci úprimne hľadajú Kristovu náuku. Možno očakávať, že u niektorých existuje ľahostajnosť k viere, alebo falošné uspokojenie, že oni už pravdu poznajú. U niektorých môže existovať strach z toho, že ak by spoznali pravdu, museli by sa zriecť svojich pohodlných názorov na vieru. Ľudia si totiž ľahko nahovoria, že je falošné alebo aspoň pochybné to, čo by nechceli, aby bola pravda. A napokon musíme vziať do úvahy aj pýchu niektorých odlúčených kresťanov, ktorá im aj pri spoznaní pravdy o pravosti katolíckej Cirkvi môže brániť pokoriť sa pred pápežom a podriadiť svoj život ním ohlasovanému učeniu.

Nie je na mieste posudzovať, či takýchto „hľadajúcich nekatolíkov“ je veľa alebo málo. Určite raz príde deň, možno už počas ich života, alebo vo chvíli odchodu z tohto sveta, kedy Pán osvetlí, čo je skryté v tme a vyjaví úmysly sŕdc (porov. 1Kor 4,5). Vtedy každý spozná, že pravá Kristova náuka v plnosti je tá, ktorú počas celej histórie Cirkvi neomylne ohlasovali rímski biskupi a vtedy sa ukáže, či bol u protestantského či pravoslávneho kresťana postoj k hľadaniu pravdy skutočne úprimný a aktívny. Vtedy sa bude musieť vzdať svojich doterajších mylných postojov, čo môže byť spojené s veľkými nepríjemnosťami, lebo strata toho, na čo bol človek navyknutý, nebýva príjemná. Je to očistec, ktorý vypáli všetky omyly a nahradí ich pravdou a až vtedy človek skutočne spozná, či je ochotný túto „očistnú kúru“ podstúpiť.

Nesmieme však zabudnúť ani na kresťanov, ktorí sa hlásia k učeniu katolíckej Cirkvi. Oni totiž taktiež musia celý život rásť v poznávaní pravdy. Hoci to majú omnoho jednoduchšie, keďže sa nechávajú viesť neomylným pápežom, predsa aj ich čaká neustále zbavovanie sa svojich omylov, a to, že oni budú ochotní prijať napokon celú Kristovu náuku v plnosti, nie je úplne samozrejmé.

Pri týchto úvahách sa prirodzene črtá otázka, ako je to so spásou ľudí, ktorí nie sú vôbec pokrstení, vyznávajú nejaké nekresťanské náboženstvo, a tak nie sú začlenení do Kristovej Cirkvi. Zvlášť ak vezmeme do úvahy, že mnohí títo ľudia o Cirkvi ani nepočuli, alebo počuli len rôzne falošné interpretácie jej náuky, ktoré prirodzene a správne odmietajú, existuje pre nich nejaká cesta spásy, ktorú môžeme nájsť v učení Magistéria?

Medzi teológmi existuje mienka, podľa ktorej sú všetky náboženstvá rovnocenné a pravdivé, a ich odlišnosť je len analógiou odlišnosti jazykov. Každý jazyk inými zvukmi vyjadruje tú istú pravdu.[52] Z toho dôvodu je prakticky jedno, aké náboženstvo človek vyznáva. Toto tvrdenie je zjavne nesprávne, keďže učenia jednotlivých náboženstiev netvoria čriepky, z ktorých sa dá poskladať jedna zmysluplná mozaika, ale učenia jednotlivých náboženstiev si odporujú a navzájom sa vylučujú, preto nemôžu vyjadrovať tú istú náboženskú pravdu. O čosi miernejšie vyznieva tvrdenie, že to síce úplne jedno nie je, ale ak sa človek nestretol s učením katolíckej Cirkvi, stačí, ak takýto nekresťan žije podľa svojho svedomia a to mu záchranu zaručí. Takáto predstava je falošná z toho dôvodu, že neexistuje človek, ktorý by dokázal žiť úplne v súlade so svojím svedomím a nekresťanské náboženstvá nedisponujú žiadnym účinným spôsobom, ako by sa dalo dopracovať k úplnej morálnej dokonalosti. Hľadať možnosti spásy nekresťanov teda musíme inde.

Apoštol Pavol potvrdzuje, že aj pohania prostredníctvom svojho rozumu dostali dostatočné podmienky na to, aby mohli byť správne disponovaní na prijatie Krista, takže akákoľvek nevedomosť v tejto oblasti je aj u nich neospravedlniteľná. Sú totiž schopní vedieť o existencii Boha (porov. Rim 2,19-20), sú schopní spoznať, že majú konať dobro (porov. Rim 3,14-15) a samozrejme že majú schopnosť spoznať, že nedokážu žiť morálne dokonalý život (porov. Rim 7, 22-23). Tieto základné fakty človeka privádzajú k túžbe konať dobro a k hľadaniu odpovede na otázku: „Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24)

Úprimné hľadanie nekresťana nevyhnutne privedie k záveru, že jeho vlastné náboženstvo na túto otázku života a smrti nedokáže dať adekvátnu odpoveď. Tým je nútený vzdať sa svojho náboženstva a hľadať to, čo mu môže poskytnúť jedine náuka katolíckej Cirkvi: Spasiteľa Ježiša Krista. Vo chvíli, kedy nekresťan začne túžiť po tejto jedinej odpovedi a je rozhodnutý prijať ju, keď ju spozná, dostáva sa do vnútorného duševného rozpoloženia, v ktorom chce byť v zhode s Božou vôľou, čo v sebe implicitne zahŕňa túžbu po začlenení do katolíckej Cirkvi ako prostriedku záchrany, hoci zatiaľ o nej nič nevie. Táto implicitná túžba v takomto prípade má prakticky rovnaký efekt, ako má túžba nechať sa pokrstiť u katechumena. List Svätého ofícia arcibiskupovi Cushingovi v Bostone z roku 1949 uvádza: „Aby niekto mohol dosiahnuť večnú spásu, nevyžaduje sa vždy, aby bol skutočne začlenený do Cirkvi ako úd, ale vyžaduje sa aspoň to, aby patril k nej želaním a túžbou. Toto želanie nemusí byť vždy explicitné, ako je to u katechumenov, lež keď je človek v zajatí neprekonateľnej nevedomosti, Boh aj implicitné želanie prijíma, ktoré sa takto volá preto, že sa nachádza v tom duševnom rozpoložení, v ktorom človek chce byť v zhode s Božou vôľou.[53]

Aby sme mohli dobre porozumieť, prečo táto implicitná túžba po začlenení do Cirkvi stačí, musíme vziať do úvahy ešte ďalší bod náuky Cirkvi. Ak chce človek vstúpiť do neba, musí skôr či neskôr prijať plnosť pravdy o Kristovi a o spáse, musí prijať celú katolícku vieru (porov. DS 1870). Hľadanie pravdy o Bohu musí dôjsť do svojho cieľa. Človek musí prijať Boha takého, aký je. Ak uvažujeme o úprimne hľadajúcich nekresťanoch, musíme potvrdiť, že sú to ľudia nepochybne nasmerovaní prijať pravdu o Bohu, o spáse, o morálke, ale do konca svojho pozemského života ju v plnosti nemajú možnosť spoznať, a tak ani prijať. Odchádzajú z tohto sveta začlenení do Krista, teda účastní na Kristovom živote, no zároveň, keďže Krista a jeho život nepoznali, nemôžu tento dar v plnosti využívať na svoju záchranu. Sú v stave, ktorý opisuje apoštol Pavol: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7,18-19). A preto odchádzajú z tohto sveta s už spomínanou nezodpovedanou otázkou: „Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24).

Aby teda mohli hľadajúci nekresťania vstúpiť do Božieho kráľovstva, musí u nich nastať nejaký moment, kedy sa dozvedia plnú pravdu, kedy pochopia, v čom sa mýlili a čo robili, hoci nevedome, v rozpore s Božou vôľou, aby sa mohli tohto všetkého vzdať a podriadiť sa v plnosti svojmu Kráľovi, ktorým je Boh. Musia zažiť chvíľu, kedy sa dozvedia, že odpoveďou na to, ako dosiahnuť dokonalú bezhriešnosť, je bezvýhradné prijatie účasti na živote Ježiša Krista, aby toto prijatie mohli výslovne a vedome urobiť, a takto aby sa mohli oslobodiť aj od tých najnepatrnejších hriechov.

Sväté písmo dosvedčuje, že takýto moment v živote nekresťanov otvorených na pravdu naozaj existuje. Apoštol Peter dosvedčuje, že Ježiš Kristus sám prišiel zvestovať evanjelium mŕtvym (porov. 1Pt 3,19-20; 4,6). Podľa učenia Cirkvi k tomu došlo z pohľadu pozemského času na Veľkú sobotu, keď Kristovo telo bolo po umučení v hrobe. Vtedy totiž Kristus zostúpil k zosnulým (porov. DS 30). Nekresťania sa tak môžu dočkať odpovede na svoju otázku, ktorú boli disponovaní prijať, a takto prijmúc plnosť pravdy môžu sa nechať plne vtiahnuť do Kristovho spravodlivého života, ktorý ich oslobodí zo všetkých hriechov a privedie k úplnej spravodlivosti, takže budú schopní dokonale vstúpiť pod Božiu vládu v jeho kráľovstve.

Z pohľadu pozemského času sa zdá, že nekresťania žijúci pred Kristom museli na Krista v akomsi podsvetí čakať aj mnohé roky. Ešte problematickejšie sa toto riešenie môže zdať, ak si uvedomíme, že mnohí nekresťania odchádzajú z tohto sveta ešte aj teraz, čo je už dvetisíc rokov po Kristovom zostúpení do podsvetia. Môžu sa tam s evanjelium ohlasujúcim Kristom stretnúť, keď je Kristus už dávno vzkriesený a oslávený v nebi? Treba si však uvedomiť, že posudzovanie, kedy Kristus zomrel, zostúpil k zosnulým a kedy vstal z mŕtvych, my meriame pozemským fyzikálnym časom.  Ak si však uvedomíme, že duša, ktorá sa pri smrti oddeľuje od tela, oddeľuje sa aj od tohto fyzického materiálneho sveta, potom zrejme odchádza aj z času, ktorý je meradlom zmien v materiálnom svete a vstupuje do akejsi inej časovej dimenzie, ktorá je nezávislá od času materiálneho vesmíru.[54] V takom prípade existuje možnosť, že do tejto časovej dimenzie duší oddelených od tela môžu vstupovať duše zosnulých dokonca naraz, nezávisle od toho, v akom pozemskom čase zomreli a v tom istom okamihu tam môže vstúpiť aj zomrelý Kristus, ktorý z pozemského času vystúpil v prvom storočí kresťanského letopočtu.[55] V takomto prípade by sa dalo hovoriť ani nie tak o očakávaní Krista zosnulými v podsvetí, ale skôr o stretnutí sa zosnulých s Kristom ohlasujúcim plné evanjelium v okamihu osobnej smrti. Práve v tomto okamihu by nastávalo aj plné prijatie pravdy, po ktorom počas života úprimne túžili a na ktoré boli nasmerovaní a disponovaní nekresťania úprimne túžiaci po pravde. Vďaka tomuto plnému prijatiu zvesti o záchrane napokon títo úprimne hľadajúci nekresťania nebudú o nič menej plne začlenení do Kristovho tajomného tela, ktorým je katolícka Cirkev, ako ľudia, ktorí v pravej katolíckej viere prežívali už pozemský život. Vďaka tejto účasti na Kristovom živote budú môcť byť úplne vyslobodení zo všetkých svojich morálnych nedokonalostí a ako schopní dokonale spravodlivého života budú môcť byť Kristom vzatí do nebeskej slávy (porov. Ef 4,7-10). Schematicky tento proces možno znázorniť takto: @7

To, čo sme teraz povedali o nekresťanoch, zrejme možno do určitej miery vzťahovať aj na „úprimne hľadajúcich nekatolíkov“, ba dokonca aj na katolíkov, pretože každému človeku ešte čosi chýba k dokonalému poznaniu pravdy, ktorú nevyhnutne musí prijať v plnosti, aby sa mohol pravdivo podriadiť Božej vôli v jeho kráľovstve. Kristovo ohlásenie plného evanjelia mŕtvym (porov. 1Pt 4,6) zrejme čaká každého zosnulého človeka, aby mohol toto evanjelium v plnosti prijať.

V každom prípade možno o úprimne hľadajúcich nekresťanoch prehlásiť, že sú v nebi, aj keď odišli z tohto sveta pred Kristovým utrpením alebo hoci aj po ňom, ako to naznačuje dogma Benedikta XII. v konštitúcii Benedictus Deus.[56] Zároveň však platí, že nie sú zachránení mimo katolíckej Cirkvi. Do Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom a ktorá je z Božieho pohľadu nadčasová, boli začlenení svojou implicitnou túžbou po nej, a tak získali účasť na Kristovom živote, ktorá sa plne rozvinula pri Kristovom zostúpení k zosnulým.

Na tomto mieste však treba pripomenúť, že nie je jedno, či úprimne hľadajúci človek odchádza z tohto sveta v plnšom, alebo menej plnom poznaní pravdy. Ak je kresťan, ktorý ešte nespoznal katolícku vieru, hoci ju úprimne hľadá, vo veľkom nebezpečenstve poblúdenia, priam neporovnateľne viac to platí pre človeka, ktorý kresťanstvo zatiaľ nespoznal vôbec.[57] Preto Kristus naliehavo vyzýva kresťanov, aby šli do celého sveta a ohlasovali evanjelium (porov. Mt 28,19). Je trvalou úlohou Cirkvi hlásať evanjelium miliónom mužov a žien, ktorí ešte nepoznajú Krista.[58] Keďže Boh chce, aby pravdu potrebnú k spáse spoznali všetci ľudia (porov. 1Tim 2,4), každý človek má právo počuť evanjelium o Kristovi. Len tak totiž môže naplniť svoje povolanie byť zachránený.[59]

Článok bol publikovaný v: Ekleziológia konštitúcie Lumen gentium, Druhý vatikánsky koncil a Gréckokatolícka cirkev na Slovensku : reflexie nad Lumen gentium a Sacrosanctum Concilium, Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2013, S. 39-69, ISBN: 978-80-555-1033-0.

Podobný článok:

t_vyznam_oznaceni_cirkvi_v_ekumenickom_dialogu-1

Zoznam použitej literatúry:

SV. PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA, Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996.

BARTNIK, Cz. S.: Dogmatyka katolicka II., Lublin : Wydawnictwo KUL, 2003.

BEINERT, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc : MCM s.r.o., 1994.

BENEDIKT XII.: Konštitúcia Benedictus Deus. In : DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum, Freiburg Br. 1965.

BULLA UNIONIS COPTORUM 16, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003.

BULLA UNIONIS GRAECORUM, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003.

DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum, Freiburg Br. 1965.

Dominus Iesus, č.17, VyhlásenieKongregácie pre náuku viery, Bratislava : Don Bosco, 2000.

JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio 46, Trnava : SSV, 1997.

JÁN PAVOL II.: posynodálny apoštolský list Christifideles laici 35, Bratislava : Lúč, 1990.

Kongregácia pre náuku viery: Odpovedena otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi. In : http://www.kbs.sk/?cid=1184244550 (27.novembra 2007).

LIST SVÄTÉHO OFÍCIA ANGLICKÝM BISKUPOM (r. 1864), in : DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum, Freiburg Br. 1965.

LUMEN GENTIUM, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

MALÝ KATECHIZMUS KATOLÍCKEHO NÁBOŽENSTVA, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1971.

Medzinárodní Report, Ronov nad Doubravou : Triality, spol. s r. o., roč. 2000/11.

NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995.

Nový dokument o podstate Cirkvi nie je krok späť od ekumenického dialógu, ale, naopak, jeho podstatná podmienka. In : http://sk.radiovaticana.va/storico/2007/07/11/nov%C3%BD_dokument_o_podstate_cirkvi_nie_je_krok_sp%C3%A4%C5%A5_od_ekumenick%C3%A9h/slo-144090. (4.11.2013).

PASTOR AETERNUS, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005.

PIUS XII., encyklika Humani generis, Olomouc : 2004.

PIUS XII.: encyklika MYSTTICI CORPORIS CHRISTI, In : http://www.opoka.org.pl/biblioteka/W/WP/pius_xii/encykliki/mystici_corporis_29061943.html (3.2.2007).

POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel,Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006.

POSPÍŠIL, C.V.: Maria – mateřská tvář Boha, Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2004.

RATZINGER, J.: Wiara, prawda, tolerancia, Kielce : Jedność Herder, 2005.

SCHMAUS, M.: Cirkev. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1983.

SEMÍN, M.: Je dokument Dominus Iesus syllabem pro 21. století?,in : Medzinárodní Report, Ronov nad Doubravou: Triality, spol. s r. o., roč. 2000/11.

SV. JÁN ZLATOÚSTY: Homílie o Izaiášovi, in : JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia, Trnava : SSV. 2003.

ŚWĘTE OFFICIUM: List do abpa Bostonu Cushinga, In : G£OWA, S., SJ – BIEDA, I.,SJ: Breviarium fidei, Poznaň : Księgarnia św. Wojciecha, 2001.

UNITATIS REDINTEGRATIO, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.


[1] Kongregácia pre náuku viery: Odpovedena otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi. In : http://www.kbs.sk/?cid=1184244550 (27.novembra 2007).

[2] Porov. BULLA UNIONIS GRAECORUM 17, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 474,  (DS 1307).

[3] LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[4] Porov. BEINERT, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc : MCM s.r.o., 1994, s. 292.

[5] Porov. LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[6] Porov. SEMÍN, M.: Je dokument Dominus Iesus syllabem pro 21. století?,in : Medzinárodní Report, Ronov nad Doubravou: Triality, spol. s r. o., roč. 2000/11, s. 35.

[7] Porov. BARTNIK, Cz. S.: Dogmatyka katolicka II., Lublin : Wydawnictwo KUL, 2003, s. 67.

[8] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Maria – mateřská tvář Boha, Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2004, s. 54.

[9] Porov. PASTOR AETERNUS 16 – 18, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi, in: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 918, (DS 3059 – 3060).

[10] Porov. Kongregácia pre náuku viery: Odpovedena otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi. In : http://www.kbs.sk/?cid=1184244550 (27.novembra 2007).

[11] Porov. BEINERT, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc : MCM s.r.o., 1994, s. 292.

[12] LIST SVÄTÉHO OFÍCIA ANGLICKÝM BISKUPOM (r. 1864), in : DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum, Freiburg Br. 1965, 2888.

[13] Porov. NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, s. 208.

[14] Porov. PIUS XII.: Encyklika MYSTTICI CORPORIS CHRISTI 12, In : http://www.opoka.org.pl/biblioteka/W/WP/pius_xii/encykliki/mystici_corporis_29061943.html (3.2.2007).

[15] Termín „rímskokatolícka Cirkev“ tu nemá význam katolíckej cirkvi latinského obradu, ako sa často v tomto zmysle používa. V tomto prípade je to označenie Cirkvi, ktorej viditeľnou hlavou je rímsky biskup, teda označuje katolícku Cirkev ako celok, ktorú tvoria partikulárne katolícke cirkvi všetkých obradov. Porov. MALÝ KATECHIZMUS KATOLÍCKEHO NÁBOŽENSTVA, Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1971, 115 c).

[16] Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis 27, Olomouc : 2004.

[17] Porov. NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, s. 210.

[18] schéma . NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, s.

[19] BULLA UNIONIS COPTORUM 16, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 602 – 604,  (DS 1351).

[20] NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je Magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, 375 (DS 802).

[21] LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[22] LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[23] Nový dokument o podstate Cirkvi nie je krok späť od ekumenického dialógu, ale, naopak, jeho podstatná podmienka. In : http://sk.radiovaticana.va/storico/2007/07/11/nov%C3%BD_dokument_o_podstate_cirkvi_nie_je_krok_sp%C3%A4%C5%A5_od_ekumenick%C3%A9h/slo-144090. (4.11.2013).

[24] LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[25] UNITATIS REDINTEGRATIO 3, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[26] „Kto hovorí, že krst, ktorý udeľujú aj heretici v mene Otca i Syna i Ducha Svätého s úmyslom robiť, čo robí Cirkev, nie je pravým krstom, nech je exkomunikovaný“ (DS 1617).

[27] Porov. SCHMAUS, M.: Cirkev. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1983, s. 122.

[28] Porov. LUMEN GENTIUM 14, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu. In : POLČIN, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I. Rím :  Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[29] Porov. LUMEN GENTIUM 15, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu. In : POLČIN, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I. Rím :  Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[30] Porov. HAHN, S. – HAHN, K.: Naše cesta do katolické Církve. Ronou nad Doubravou : Triality, 2000, s. 70.

[31] LUMEN GENTIUM 14-15, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[32] Porov. UNITATIS REDINTEGRATIO 15, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[33] Porov. UNITATIS REDINTEGRATIO 14, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968. Porov. Dominus Iesus,č.17, VyhlásenieKongregácie pre náuku viery, Bratislava : Don Bosco, 2000.

[34] Porov. UNITATIS REDINTEGRATIO 14, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[35] Porov. Medzinárodní Report, Ronov nad Doubravou : Triality, spol. s r. o., roč. 2000/11, s. 9.

[36] Porov. SEMÍN, M.: Je dokument Dominus Iesus syllabem pro 21. století?,in : Medzinárodní Report, Ronov nad Doubravou: Triality, spol. s r. o., roč. 2000/11, s. 35.

[37] Porov. UNITATIS REDINTEGRATIO 14, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[38] Porov. Dominus Iesus,č.17, VyhlásenieKongregácie pre náuku viery, Bratislava : Don Bosco, 2000.

[39] Porov. Schmaus, M.:  Cirkev, Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1983, s. 133.

[40] BULLA UNIONIS COPTORUM 16, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 602 – 604,  (DS 1351).

[41] BULLA UNIONIS COPTORUM 16, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 602 – 604,  (DS 1351).

[42] Porov. LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[43] UNITATIS REDINTEGRATIO 3, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[44] Porov. UNITATIS REDINTEGRATIO 15, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[45] Porov. LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[46] BULLA UNIONIS COPTORUM 16, dekrét Florentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 602 – 604,  (DS 1351).

[47] „Aj ja povznášam svoj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie, aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.“ – SV. JÁN ZLATOÚSTY: Homílie o Izaiášovi, in : JÁN PAVOL II.: encyklika Ecclesia de Eucharistia, Trnava : SSV. 2003, s. 41.

[48] LUMEN GENTIUM 8, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[49] Porov. LUMEN GENTIUM 15, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[50] UNITATIS REDINTEGRATIO 15, dekrét Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[51] Porov. Dominus Iesus,č.17, vyhlásenieKongregácie pre náuku viery, Bratislava : Don Bosco, 2000.

[52] Porov. RATZINGER, J.: Wiara, prawda, tolerancia, Kielce : Jedność Herder, 2005, s. 22.

[53] ŚWĘTE OFFICIUM: List do abpa Bostonu Cushinga, In : G£OWA, S., SJ – BIEDA, I.,SJ: Breviarium fidei, Poznaň : Księgarnia św. Wojciecha, 2001, s. 97-98, (DS 3872).

[54] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel,Kostelní Vydří :Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 371.

[55] Za akýsi náznak takejto skutočnosti azda možno považovať Kristov rozhovor so Židmi, keď im vysvetľoval, že Abrahám sa zaradoval, pretože už videl „Kristov deň“ (porov. Jn 8,56), hoci vtedy z perspektívy pozemského času Kristus vykupiteľské dielo ešte nedokončil.

[56] Porov. BENEDIKT XII.: Konštitúcia Benedictus Deus, in : DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum, Freiburg Br. 1965, 1000.

[57] Porov. PIUS XII.: Encyklika MYSTTICI CORPORIS CHRISTI  86, in : http://www.opoka.org.pl/biblioteka/W/WP/pius_xii/encykliki/mystici_corporis_29061943.html (3.2.2007)

[58] Porov. JÁN PAVOL II.: posynodálny apoštolský list Christifideles laici 35, Bratislava : Lúč, 1990.

[59] Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptoris missio 46, Trnava : SSV, 1997.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *