29. Úvod – hriešnosť ľudí ako základný problém

doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.

Je zjavné, že tento svet nemožno nazvať rajom. Človek sa borí s najrozličnejšími problémami ťažkosťami, s finančnou i zdravotnou neistotou, pokazenými medziľudskými vzťahmi a samozrejme i so samotnou smrťou. Každý deň ľudstvo bojuje o lepší zajtrajšok, no len čo sa vyriešia jedny problémy, objavia sa iné. Neustály boj ľudí „za lepší svet“ ukazuje, že človek nie je stvorený pre takýto spôsob života, ktorý momentálne žije a nevie sa uspokojiť, kým tento problém nevyrieši. Skúsenosť však ukazuje, že v ľudských silách sa riešenie nenachádza.

Táto monografia si kladie za cieľ previesť čitateľa dielom záchrany človeka, ktorú preňho pripravil Ježiš z Nazareta ako jediný skutočný Záchranca na svete. Predstavuje tohto muža ako milujúceho Boha, ktorý svojim spasiteľným dielom dáva človeku riešenie ako dôjsť k úplnej spokojnosti a večnej blaženosti.

Prvá kapitola tvorí vovedenie do základného problému človeka. Predstavuje odvrátenie sa od Boha a od spravodlivosti ako zdroj všetkého nešťastia vo svete a poukazuje na to, že odstránenie tohto problému nie je v silách človeka.

V druhej kapitole je predstavená osoba Ježiša z Nazareta a historický boj Cirkvi proti nesprávnym mienkam a pokusom zničiť pravú náuku o Kristovi, čo by následne znamenalo aj zničenie pravej náuky o záchrane človeka.

Tretia kapitola rozoberá samotné Kristovo spasiteľné dielo. Predstavuje jeho ľudský život, smrť a zmŕtvychvstanie ako základný princíp, na ktorom sa odohráva záchrana človeka a rozoberá falošné i pravé interpretácie tohto Kristovho diela i jeho zmyslu.

Napokon posledná kapitola rozoberá aplikáciu Kristovho spasiteľného diela na život jednotlivého človeka. Prechádza celým procesom záchrany človeka až po samotné zavŕšenie vo večnej blaženosti.

Práca vychádza predovšetkým z výrokov magistéria Cirkvi zachytených v jej oficiálnych dokumentoch, ako aj z výrokov a statí Svätého písma. Usiluje sa načúvať náuke, ktorú nám odovzdali apoštoli a ktorú Cirkev spoľahlivo a neomylne uchováva a interpretuje. Kde je to potrebné pre hlbšie pochopenie a zdôvodnenie, jednotlivé výroky Cirkvi sú zasadené do historického kontextu. Z týchto východísk sú potom odvádzané logické závery potrebné pre praktické porozumenie dôsledkov učenia Cirkvi.

Nie je zámerom práce ísť do prílišnej šírky soteriologickej, či kristologickej problematiky, ktorej sa venovali už iné publikácie. Skôr je zámerom podať základnú líniu celej náuky o záchrane človeka, ktorá má byť odpoveďou na základné problémy človeka a východiskom pre ich riešenie.

Publikácia tiež upozorňuje na niektoré bludné náuky, s ktorými sa človek bežne môže stretnúť a podvracia ich vo svetle náuky katolíckej Cirkvi a rozumu. Správne porozumenie spôsobu záchrany človeka Kristom je nevyhnutnou podmienkou pre správny praktický kresťanský život, ako aj pre dosiahnutie samotnej večnej spásy človeka.  

1. HRIEŠNOSŤ  ĽUDÍ AKO  ZÁKLADNÝ  PROBLÉM

Človek nemusí mať mimoriadne pozorovacie schopnosti, aby postrehol, že v tomto svete nie je všetko v poriadku. Uvedomuje si, že ľudia by sa mali správať podľa istých pravidiel spravodlivosti, ktoré nie vždy dodržujú. Na tomto uvedomení si je dôležité, že ľudia toto previnenie voči spravodlivosti vnímajú v každej dobe a v každej kultúre.[1] Prvým faktom je, že táto záväznosť konať spravodlivo je mocnejšia, ako je záväznosť nejakých spoločenských či právnych pravidiel a systémov, pretože zaväzuje človeka konať spravodlivo bez ohľadu na to, či spoločenský právny systém je alebo nie je schopný nespravodlivé konanie odhaliť a potrestať. Druhým faktom je, že každý úprimne uvažujúci človek si uvedomuje svoje previnenie sa voči tomuto zákonu spravodlivosti, keďže nikto nežije dokonale spravodlivo.

Tento záväzný zákon spravodlivosti poznajú ľudia ako prirodzený zákon zapísaný vo svedomí človeka, i keď pre spresnenie treba poznamenať, že priamo svedomím človek spoľahlivo poznáva len základný a všeobecný aspekt spravodlivosti, podľa ktorého je človek viazaný konať dobro. Čo presne v jednotlivých okamihoch to dobré konanie je, na to svedomie vždy spoľahlivo odpovedať nevie, keďže býva formované rozličnými okolnosťami. V zásade si však ľudia uvedomujú, že sú viazaní konať v prospech druhých a nie v prospech seba na úkor druhých a taktiež si uvedomujú, že v súlade s touto záväznosťou vždy nekonajú.

Záväznosť je však vo svojej podstate charakterizovaná tým, že v prípade porušenia zákona musí byť možné uplatniť sankciu. Ak by takáto možnosť neexistovala, nemožno hovoriť o záväznosti. Len sankcia v prípade porušenia zákona dokáže urobiť zákon záväzným, a tak len v takomto prípade možno hovoriť o skutočnom zákone.[2]

Ľudia si takto od dávna uvedomovali, že takýto život, ktorý nie je v úplnom súlade so zákonom spravodlivosti, je ohrozený sankciou. To, čo o tejto sankcii môžeme bezpečne vedieť, je fakt, že musí existovať a že sa dostaví až po smrti, keďže počas života množstvo ľudí, ktorí zotrvali vo svojej nespravodlivosti, nijako nebolo potrestaných. Taktiež možno s istotou vedieť, že spomínaná sankcia musí byť pre človeka veľmi veľkou nepríjemnosťou. Spravodlivé konanie vo svete býva totiž spojené s rôznymi a to aj značne veľkými nepríjemnosťami. Ak je človek viazaný konať dobro aj za takých značne nepríjemných okolností, je to možné len v prípade, ak konanie zla je spojené s ešte väčšou nepríjemnosťou ako konanie dobra. Inak by nebolo možné hovoriť, že konanie dobra je záväzné. Konanie zla by totiž bolo výhodnejšie, a tak by bolo zjavne rozumnejšou voľbou. Svedomie však jasne potvrdzuje záväznosť konať dobro za akýchkoľvek okolností. Ako táto posmrtná sankcia vyzerá a kto ju udeľuje, na to svedomie nedáva jednoznačnú odpoveď, preto sa môžeme v rôznych dobách a v rôznych kultúrach či náboženstvách stretnúť s rozličnými pokusmi odpovedať na tento problém.

Človek vo svojej prirodzenosti a skúsenosti vie, že ak sa previní voči nariadeniu niekoho, kto má nad ním moc, hrozia mu nepríjemné dôsledky. Aby sa týmto dôsledkom vyhol, potrebuje nájsť spôsob, ako si toho, kto má moc, udobriť. Vedomie, že nad človekom stojí nariadenie, ktoré ho zaväzuje konať spravodlivo, pričom táto záväznosť nemá pôvod v tomto materiálnom svete, evokuje predstavu nejakej mocnej bytosti, ktorá tento zákon spravodlivosti vyhlasuje a zároveň, na rozdiel od tohto materiálneho sveta, je schopná uplatniť aj sankciu v prípade porušenia tohto zákona.

Práve s takouto predstavou sa môžeme stretnúť v prirodzených náboženstvách, kde jednou z charakteristík je upokojovanie a uzmierovanie rozhnevaného božstva. Vyznávači týchto náboženstiev sú presvedčení, že žijú pod mocou týchto božstiev a v prípade, že neplnia ich nariadenia, ocitajú sa pod hrozbou sankcie. Aby vyriešili tento problém, hľadajú spôsob, ako si božstvo uzmieriť. Vychádzajúc z bežnej praxe v medziľudských vzťahoch, kde je na upokojenie zákonodarcu či mocnejšieho človeka potrebné zaplatiť nejakú pokutu alebo priniesť nejaký dar na uzmierenie, v prirodzených náboženstvách možno vidieť, že dochádza k premietnutiu takýchto uzmierujúcich úkonov do vzťahu k božstvu. Výsledkom je praktizovanie rozličných rituálov, ktorých obsahom sú modlitby alebo obety, ktoré majú za cieľ upokojiť božstvo a tak eliminovať nebezpečenstvo sankcie.[3]

Tieto prirodzené náboženstvá vychádzajú z predpokladu, že obeta je adekvátnou náhradou za prestúpenie zákona spravodlivosti. Určitý druh hriechu je anulovaný určitým druhom obety. Ak človek urobí hriech, zaplatí obetou podobne, ako keď si v samoobsluhe zoberie tovar a následne zaplatí obchodníkovi peniazmi, aby sa nedostal do obchodníkovej nevôle.

Takýto náboženský systém však v sebe obsahuje podstatnú slabinu. Ak by platil, znamenalo by to, že človek vlastne môže urobiť zlý čin v prípade, že má možnosť zaplatiť obetou. Na braní tovaru z regálov v obchode nie je nič neprípustné, ak má človek dosť peňazí, ktorými zaplatí. Podľa tohto prirodzeného náboženského systému by malo byť v poriadku urobiť zlý čin s úmyslom, že zaňho bude niečo obetované. Svedomie však proti takému chápaniu zákona spravodlivosti tvrdo protestuje. Nepripúšťa vykonanie zla ani v prípade, že má človek v úmysle zaplatiť Bohu adekvátnu náhradu v podobe obety.[4] Ba dokonca ak by tento systém fungoval, bolo by možné dokonca vopred priniesť Bohu obetu, čím by sa zabezpečilo „predplatenie“ prehliadnutia budúceho hriechu. Svedomie, ktoré vyžaduje konať dobro za každých okolností, s niečím takým absolútne nesúhlasí. Nedovoľuje urobiť hriech ani v prípade, že človek zaňho obetu už vopred priniesol.[5]

Keďže žiaden človek nežije v dokonalom súlade so zákonom spravodlivosti, problém a hrozba tejto posmrtnej sankcie sa týka každého. Preto je rozumné za každú cenu hľadať spôsob, ako by sa mohol človek tejto sankcii vyhnúť.

2. Problematika prvotného a dedičného hriechu

Už vyššie sme spomenuli, že človek prostredníctvom svedomia spoznáva, že sa nespráva tak, ako by sa správať mal, z čoho v konečnom dôsledku vyplýva, že po smrti človeka reálne ohrozuje nejaká bližšie neurčená sankcia, pred ktorou sa potrebuje za každú cenu zachrániť. Sväté písmo vysvetľuje, ako došlo k situácii, v ktorej nedokážeme žiť tak, ako máme.

Človek bol pôvodne stvorený ako dobrý. Nič mu nechýbalo, pretože žil v absolútnej zhode s Bohom, ktorý je zdrojom všetkého šťastia. Ak by sme schematicky chceli znázorniť pôvodný súlad človeka s Bohom, vyzeralo by to takto:

Človek sa však stal zlým po historicky prvom hriechu (porov. Gn 3, DS 1511). Boh musel prvým ľuďom dať nejaký príkaz, ktorý by im dával možnosť slobodne sa rozhodnúť pre poslušnosť Bohu, alebo proti nemu. Bez takéhoto príkazu by nebolo možné zhrešiť, ale ani slobodne sa pre Boha rozhodnúť. Človek by bol „naprogramovanou“ bytosťou, ktorá by nebola schopná lásky, pretože láska je slobodné rozhodnutie sa pre druhého. Človek dostal teda možnosť milovať Boha, v čom spočíva celé jeho šťastie.

Z biblickej správy nemožno doslovne odvádzať, že sa jednalo o zákaz jesť z nejakého stromu. Strom dobra a zla je metaforou hriechu a zla. Nemôžeme presne vedieť, o aký príkaz sa jednalo, v každom prípade to však bol príkaz veľmi vážny, lebo jeho porušenie znamenalo obrovskú katastrofu. Stav, v ktorom sa človek ocitol po hriechu vyzerá schematicky takto:

Boh tento stav označil ako smrť: „PánBoh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš  jesť.  Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!  Lebo v deň, keď by si  z neho jedol, istotne zomrieš““ (Gn 2,16-17).Podobne pripomína aj apoštol Pavol, že „mzdou  hriechu je smrť“ (Rim 6,23). Smrť sa stala trestom za hriech na základe faktu, že Boh je zdrojom života. Všetko, čo žije, čerpá túto moc od neho. Ak sa však človek od Boha hriechom odvrátil, odmietol jeho moc a zostal odkázaný na svoje vlastné sily. No nie je v ľudských silách udržať si život. Preto človek starne a zomiera.

Biblia však zjavne nemá na mysli výlučne telesnú smrť. Dokonca Božie vyjadrenie, že Adam zomrie „v deň, keď by z neho (zo stromu poznania dobra a zla) jedol“ (Gn 2,17), naznačuje, že sa jedná aj o smrť v nejakom inom zmysle ako telesnom. Adam totiž žil po hriechu v telesnom zmysle ešte mnoho rokov (porov. Gn 5,3-5). Zo samotnej podstaty hriechu však vyplýva smrť v duchovnom zmysle. Boh je totiž tiež zdrojom všetkého šťastia a blaženosti. Ak sa však človek hriechom vzdal Boha, vzdal sa aj tohto zdroja svojho šťastia. Tým nevyhnutne stratil dar, ktorý nazývame rajskou blaženosťou.

K charakteristikám duchovnej smrti však nepatrí len strata blaženosti, ale aj upadnutie do otroctva hriechu. Človek sa rozhodol odvrátiť sa od Boha, postaviť sa na jeho miesto a sám si určovať životné pravidlá. V tú chvíľu však zostal odkázaný na svoje vlastné sily, bez Božej moci, ktorú odmietol. Pred tým bol svätý a spravodlivý. No v skutočnosti svätosť a spravodlivosť sú Božie vlastnosti. „Nik  nie je dobrý jedine Boh“ (Mk 10,18), hovorí Ježiš Kristus. Ak bol človek svätý a spravodlivý, bol taký len preto, že sám Boh v ňom prebýval a napĺňal ho mocou, aby takým mohol byť. Vo chvíli, kedy sa človek Boha vzdal a chcel byť sám sebe Bohom, musel sa snažiť udržať svätosť a spravodlivosť už len vlastnými silami a to bol vopred prehratý boj. V tú chvíľu prestal byť schopným žiť pod Božou vládou a začal sa dopúšťať ďalších a ďalších hriechov. Tým, že prestal byť schopný, žiť sväto a spravodlivo, nevedel sa už vrátiť naspäť k Bohu, a teda nevedel naspäť nadobudnúť stratený raj. Biblia na tento stav používa obraz, v ktorom dvaja cherubíni strážia vchod do raja, takže je človeku nemožné vrátiť sa tam (porov. Gn 3,24). Znamená to, že Adam odkázaný len na vlastné sily už nedokázal dokonale poslúchať Boha a stal sa otrokom hriešnosti.

Biblia medzi tresty za hriech radí aj prekliatie zeme („nech  je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť“ – Gn 3,17) a telesnú bolesť („Veľmi  rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš  rodiť deti“ – Gn 3,16). Z toho možno usúdiť, že Adam mal pôvodne určitú vládu nad prírodou. To, že človek ovládal prírodu, neznamenalo nič iné, ako fakt, že Boh vládol nad prírodou prostredníctvom človeka. Bola to Božia moc, ktorou človek disponoval, aby sa mu príroda podriaďovala. Keď však človek Boha hriechom odmietol, a chcel si život riadiť sám a nezávisle na Bohu, prírodu zrazu ovládať nemohol. Zdroj moci, ktorou prírode vládol, totiž opustil. Odkázaný na svoju vlastnú moc už nedokázal prírodu riadiť, ale naopak, príroda začala vládnuť nad ním.[6] V Biblii je tento dôsledok vyjadrený prekliatím zeme (porov. Gn 3,17-18). Boh však nepreklína priamo zem. Len konštatuje, že spôsob, ktorým človek k prírode bude po hriechu pristupovať, bude sa líšiť od spôsobu predošlého. Predtým zem rodila podľa potreby človeka. Bola rajom. Po hriechu bude príroda ovplyvňovaná už len prírodnými zákonmi a človeku odkázanému len na ľudské sily to bude spôsobovať veľa utrpenia. 

Z takéhoto pohľadu na tresty za hriech môžeme jasne postrehnúť, že nie Boh je príčinou trestov, ale príčinou je skôr „nedostatok Boha“, jeho odmietnutie človekom. Je pravda, že tak v Biblii, ako aj v dogmatických vyjadreniach Cirkvi sa stretávame s termínom Boží hnev (porov napr. DS 1511). Tento termín však nemôže označovať akýsi násilný cit. Ba dokonca nemožno to vnímať ani ako Boží stav, ktorý dnes existuje, a zajtra sa upokojí. V Bohu totiž neexistuje žiadna zmena. Božím hnevom môžeme rozumieť jeho nutný postoj odmietania zla a hriechu. Boh je totiž svojou podstatou opakom všetkého zla. Preto voči zlu nevyhnutne musí mať odmietavý postoj. Zároveň jeho hnev môžeme vnímať ako „nedostatok Boha“, teda stav, v ktorom je človek od Boha odvrátený a nemôže požívať spoločenstvo s ním. Také niečo je tá najväčšia katastrofa pre človeka, pretože Boh je zdrojom všetkého, čo človek k šťastnému životu potrebuje. Ak človek v takomto stave „Božieho hnevu“ zotrvá až do smrti, zostane v ňom navždy. A tento stav nedostatku všetkého, čo treba k šťastiu, je pre človeka tou najväčšou hrôzou, ktorú nazývame peklom. Toto je konečný a večný dôsledok, ktorý so sebou hriech prináša. Je to smrť v tom pravom slova zmysle.

Už v Starom zákone sa objavujú náznaky, že hriech Adama a Evy mal nejaký vplyv aj na ich potomkov. V knihe Exodus sa zdôrazňuje, že hriech rodičov je nejakým spôsobom zviazaný aj s potomkami, nie je to súkromný čin osoby, ktorý sa vo svojich následkoch dotýka len jej. Boh hovorí: „Nebudeš  sa im (cudzím bohom) klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som  žiarlivý  Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do  tretieho a štvrtého pokolenia  u tých, čo ma nenávidia“ (Ex 50,5). Taktiež náznak dedičného vplyvu hriechu možno vybadať aj v 51. žalme: „Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať“ (Ž 51,7). V prípade, že sa niekto narodí v hriechu, znamená to, že je hriešnikom skôr, ako by mohol čokoľvek dobré, alebo zlé vykonať, a to naznačuje, že hriech získal dedičstvom po rodičoch.

Farizeji učili, že Adamov hriech, ak aj mal nejaký vplyv na potomkov, nezahrnul do svojich dôsledkov všetkých ľudí, a z moci hriechu sa človek môže vyslobodiť prostredníctvom Tóry. Zákon je podľa nich to, čo človeka oslobodzuje z hriechu.[7] Celý Zákon bol totiž postavený na zmluve medzi Izraelom a Bohom, podľa ktorej ak Izraeliti vyplnia všetky Božie príkazy, dosiahnu Božie požehnanie, ale ak ich nevyplnia, budú prekliati (porov. Dt 26,16-19; 28,1nn; 28,15-68). Farizeji boli presvedčení, že táto zmluva sa pomocou vlastného úsilia vyplniť dá. 

Naproti tomu sa postavilo novozákonné učenie apoštola Pavla, že všetci ľudia sú pod vládou hriechu („Všetci  sú pod hriechom, ako je napísané: „Nik  nie je spravodlivý,““   Rim 3,9-10) a Zákon je úplne bezmocný v probléme vyslobodenia človeka z hriechu: „Lebo  zo skutkov podľa zákona nebude pred nim ospravedlnený nijaký  človek“ (Rim 3,20). Pavol učí, že Adamov hriech je z nejakého dôvodu príčinou hriešnosti a utrpenia aj ostatných ľudí. Kľúčovými textami  sú:

„Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť,  tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo  všetci zhrešili“ (Rim 5,12).

„Aj vás,  hoci ste boli mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, v ktorých  ste  kedysi žili podľa ducha tohto sveta, podľa kniežaťa vzdušnej mocnosti, ducha, ktorý teraz pôsobí v neposlušných  synoch.  Medzi nimi sme kedysi žili aj  my všetci, keď  sme podľa žiadosti svojho tela robili, čo chcelo telo a myseľ, a tak sme boli od prírody deťmi hnevu ako ostatní“( Ef 2,1-3).


[1] Pre hlbšie rozobratie tejto problematiky odkazujeme na publikáciu LEWIS C. S.: Zničení člověka. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1998.

[2] Porov. TONDRA, F.: Morálna teológia I. Spišská Kapitula – Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka 1994, s. 101.

[3] Porov. KIŠIDAY, F.A.: Základná bohoveda I. a II. Košice : 1992, s. 44,  KENNY, A.: Stručné dějiny západní filosofie. Praha : Volvox Globator, 2000, s. 67, ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí/I. Bratislava : Agora, 1995, s. 70.

[4] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov: Petra, 2007, s. 20.

[5] Tým samozrejme nechceme popierať možnosť, že aj medzi vyznávačmi prirodzených náboženstiev sa môžu nachádzať ľudia, ktorí sa úprimne pokúšajú viesť spravodlivý život. Ide nám len o teoretický popis náboženského systému, ktorý sa v praxi nedá použiť, lebo je v rozpore so zrejmými faktami, ktoré človek svojim svedomím vníma a poznáva.

[6] Porov. Lewis, C.S.: Problém bolesti, Ostrava: Vydavatelství křesťanských sborů 1992, s. 52-53.

[7] Porov. BARTNIK, Cz. S.: Dogmatyka katolicka, Lublin 2000, s. 337.

Uverejnené v: PALOČKO, Š.: Ježiš z Nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita
v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010, s.5-14., ISBN 978-80-555-0174-1.

Related Posts