Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
2.7 Zhrnutie a výsledky pokusov dokázať a vysvetliť existenciu prirodzeného morálneho zákona na prirodzených princípoch
Na začiatku nášho bádania ohľadom existencie prirodzeného morálneho zákona stál predpoklad, že tento zákon existuje. Spontánne to totiž takto vo všeobecnosti ľudia vnímajú, implicitne sa naňho odvolávajú a očakávajú, že aj ostatní ľudia sú si vedomí toho, že dobro majú konať a zlu sa vyhýbať. No dávna spontánna predstava, že za týmto morálnym zákonom stojí Zákonodarca, ktorým je Boh, bola podrobená kritike, keď sa objavili rôzne alternatívy, ktoré sa pokúšali vysvetliť a dokázať existenciu a záväznosť prirodzeného morálneho zákona nezávisle na Bohu. V predošlých riadkoch sme ukázali štyri pokusy, ktoré si robili nárok na schopnosť vysvetliť morálny zákon nezávisle na Bohu.
Prvý pokus tvorí teória spoločenských a humanitných vied, ktorá vysvetľuje morálny zákon ako produkt spoločnosti, pričom na jeho záväznosť dohliadajú sankcie udeľované spoločnosťou. Ukázalo sa, že spoločnosť nie je schopná v určitých prípadoch sankcionovať ľudí prestupujúcich nariadenia spoločnosti, čím je v týchto prípadoch spôsobená nezáväznosť morálneho zákona. Nezáväznosť zákona je však rozpor. Zákon robí totiž zákonom práve záväznosť postavená na adekvátnej sankcii v prípade jeho porušenia. Toto teória spoločenských a humanitných vied však svojim vysvetlením nevie zabezpečiť, a tak sa dostáva do absurdnej situácie, kedy musí tvrdiť, že v určitých prípadoch je minimálne prípustné, ba rozumné konať zločiny. Zjednodušene povedané, podľa tejto teórie možno kradnúť, ak nás nikto nevidí. Alebo inak povedané, táto teória nevie vysvetliť, prečo by sme vlastne kradnúť nemali, keď nás nemá kto prichytiť. Je zjavné, že toto nijako nevysvetľuje existenciu prirodzeného morálneho zákona tak, ako ho spontánne ľudia vnímajú.
Ďalšiu teóriu zastávajú filozofi etiky, ktorí sa pokúšajú definovať morálny zákon ako súhrn zásad správania sa ľudí, ktoré je pre spoločnosť, jej udržanie a prosperitu žiadúce. Záväznosť takéhoto zákona má spočívať v sankcii, ktorou je kolaps spoločnosti v prípade, že jednotlivci nekonajú tak, ako je pre spoločnosť žiadúce. Je v záujme každého jednotlivca, aby spoločnosť fungovala, lebo sám jednotlivec žije z výhod, ktoré mu spoločnosť poskytuje, a bez spoločnosti o tieto výhody príde. Praktický život však ukazuje, že správanie proti spoločnosti, ak je konané v rozumnej miere, nevedie k jej kolapsu, a aj veľmi vážne protispoločenské konanie potrebuje v mnohých prípadoch bezpečne dlhý čas, aby spôsobil pre nečestného jednotlivca citeľnú sankciu v podobe kolapsu spoločnosti. Táto teória tak rovnako neposkytuje vo svojom vysvetlení adekvátnu sankciu v prípade nemorálneho konania, čím v konečnom dôsledku popiera všeobecnú záväznosť morálneho zákona. Popieraním záväznosti zákona je však popretý zákon sám. Nezáväzný zákon je vnútorne rozporný. Neobsahuje totiž záväznosť, ktorá ho ako zákon definuje. Teória týchto filozofických etikov zjednodušene tvrdí, že možno kradnúť, pokiaľ to nespôsobí kolaps spoločnosti. Nevie odpovedať na otázku, prečo by sme vlastne kradnúť nemali, ak to spoločnosť vo svojom fungovaní ustojí. Opäť sa dostávame k schvaľovaniu zločinov, čo je v rozpore s tým, ako ľudia spontánne vnímajú existenciu a záväznosť prirodzeného morálneho zákona, a tak spomínaná teória nie je jeho žiadnym vysvetlením ani dokázaním.
Tretiu teóriu ako alternatívu k nadprirodzenému pôvodu prirodzeného morálneho zákona ponúkajú evoluční biológovia. Tí sa pokúšajú morálne vedomie človeka stotožniť s inštinktom altruizmu geneticky zdedenom po živočíšnych predkoch. Podľa tejto teórie je k morálnym skutkom človek pobádaný inštinktom altruizmu. Záväznosť rešpektovať tento inštinkt má byť postavená na sankcii, ktorú tvorí produkcia chemickej zlúčeniny v tele človeka. Tá sa spustí v prípade nemorálneho konania, pričom spôsobí človeku nepríjemné pocity, takzvané výčitky svedomia. Nepríjemným pocitom je rozumné sa vyhnúť, a týmto faktom je človek viazaný konať radšej morálne. Problém takto chápanej záväznosti je, že aj konanie altruistických, teda morálnych skutkov produkuje nepríjemné pocity. Takéto skutky bývajú spojené so sebazáporom, zriekaním sa vlastných výhod, v ťažších prípadoch môže kvôli morálnym skutkom dochádzať, k prenasledovaniu, strate zamestnania, výsmechu, strate finančného príjmu, ba dokonca k väzeniu, mučeniu i smrti. Evolučná biológia nevie svojou teóriou vysvetliť, prečo by mal človek konať podľa inštinktu altruizmu, čím sa vyhne nepríjemným pocitom z výčitiek svedomia, a nie radšej v rozpore s inštinktom altruizmu, teda nemorálne, čím sa vyhne hladu, výsmechu, prenasledovaniu, mučeniu alebo smrti. Evolučná teória vo svojom pokuse vysvetliť pôvod a záväznosť prirodzeného zákona sa dostala do rovnakej pasce, ako predošlé teórie. Za určitých okolností schvaľuje zločiny, keďže nevie zdôvodniť morálne konanie v určitých prípadoch. Jej sankcia sa javí ako neadekvátna, v mnohých prípadoch sa ukazuje rozumnejšie podstúpiť ju (radšej zlý pocit, ako väzenie, mučenie, či smrť), čím prestáva byť sankciou a zákon stráca svoju záväznosť, čím prestáva byť zákonom. Evolučná teória teda jednoducho povedané nevie vysvetliť, prečo by človek nemal kradnúť, keď nepríjemnosť z nedostatku peňazí mu spôsobuje nepríjemnejší pocit, ako biochemická zlúčenina, ktorá sa produkuje pri kradnutí a spôsobuje výčitky svedomia. A tak ani evolučná biológia neprichádza s teóriou, ktorá by dokázala vysvetliť pôvod a záväznosť prirodzeného morálneho zákona tak, ako ho spontánne ľudia vnímajú.
Napokon sme venovali pozornosť takzvanému zlatému pravidlu, ktoré vo svojej modifikovanej forme tvrdí, že ak chce človek, aby sa druhí k nemu správali dobre, musí sa najprv správať dobre on k nim. Možno povedať, že k tejto zásade sa akosi spontánne ľudia uchyľujú, pretože so samozrejmosťou očakávajú, že by tento princíp mal fungovať. Sankcia za nemorálne konanie by tak mala byť tvorená recipročným nemorálnym konaním zo strany ostatných ľudí. Aj keď to v mnohých prípadoch funguje, predsa z toho nemožno utvoriť pravidlo. Nie je vôbec samozrejmé, že dobré správanie prinesie pozitívnu reakciu, rovnako ako nie je samozrejmé, že nemorálne konanie nevyhnutne prinesie negatívnu reakciu. Preto ťažko toto domnelé pravidlo zaradiť k nejakým odborným teóriám pokúšajúcim sa vysvetliť existenciu prirodzeného morálneho zákona. Skôr by sme ho mohli zaradiť do oblasti ľudovej naivity. Táto zásada fakticky tvrdí, že ak dokážeme kradnúť tak, že pre to druhí ľudia nezačnú okrádať nás, nie je dôvod, aby sme nekradli. Aj táto teória teda napokon končí pri schvaľovaní zločinov, čím sa diskvalifikuje z možnosti, že by mohla byť adekvátnym vysvetlením, zdôvodnením a dokázaním existencie a záväznosti prirodzeného morálneho zákona tak, ako si ho bežne ľudia uvedomujú.
Po tomto zhrnutí nedostatočných vysvetlení prirodzeného morálneho zákona sa naskytá otázka, či okrem týchto štyroch teórií neexistuje ešte nejaká, ktorú sme opomenuli, alebo možno ešte zatiaľ neobjavili. Aby sme mohli uzavrieť túto otázku, je nevyhnutné vysvetliť, že tieto štyri falošné teórie pokúšajúce sa vysvetliť existenciu prirodzeného morálneho zákona nezahŕňajú celé spektrum možností, ako sa pokúsiť vysvetliť tento zákon v prirodzených podmienkach. Zaoberali sme sa nimi preto, lebo sa nimi najčastejšie argumentuje, sú populárne a našli si miesto dokonca aj v súčasných vedeckých oblastiach. Je však dôležité zodpovedať otázku, či je vôbec možné vysvetliť existenciu prirodzeného morálneho zákona na prirodzených princípoch. Či pri vylúčení akýchkoľvek nadprirodzených skutočností, len vďaka čisto materiálnemu vesmíru a prírodných zákonov je vôbec možné, aby prirodzený morálny zákon existoval.
Ak prirodzenému morálnemu zákonu rozumieme ako súhrnu nariadení, či predpisov, ktorými sa má človek riadiť za každých okolností, zjednodušenie povedané „aj keď ho nikto nevidí“, potom je tu nevyhnutné vyriešiť otázku jeho záväznosti. Ako bolo vyššie vysvetlené, záväznosť je určujúcim prvkom zákona. Zákon možno definovať ako záväzné nariadenie. Kde nie je záväznosť, nemožno hovoriť o zákone. Samotná záväznosť je zas postavená na sankcii, ktorá nastúpi v prípade porušenia zákona a touto sankciou sa myslí nejaká forma nepríjemnosti, ktorej je rozumné a výhodné vyhnúť sa dodržaním zákona. Sankcia je odpoveďou na otázku, čo sa stane, ak zákon nedodržíme. Tá odpoveď naznačuje takú formu nepríjemnosti, pri ktorej je rozumné zareagovať radšej plnením zákona, lebo jeho porušením sa človek vydá napospas nevýhode. Šiel by tak sám proti sebe, proti vlastnému dobru.
Je taktiež dôležité zvážiť, že plnenie zákona nevyhnutne nesie so sebou istú dávku nepríjemnosti. Tou nepríjemnosťou môže byť strata voľného času, nutnosť trpezlivosti s druhým človekom, obetovanie časti majetku, či zdravia, alebo nejaká iná forma sebazáporu, či v extrémnych prípadoch spomínané prenasledovanie v rôznej forme, ba aj smrť. Ak má byť zákon záväzný aj za takýchto okolností, sankcia v prípade jeho porušenia musí spôsobovať intenzívnejšiu nepríjemnosť, ako jeho dodržiavanie. V opačnom prípade by sankcia bola neadekvátna, teda príliš slabá na to, aby bolo rozumné vyhnúť sa jej. Ak by sankciou za prestúpenie zákona bola nutnosť zaplatiť pokutu, no plnenie zákona by skončilo doživotným väzením, v takom prípade by bolo zjavne výhodnejšie zákon porušiť. Sankcia by v porovnaní s nepríjemnosťou spôsobenou plnením zákona bola príliš slabá, a tak by stratila účinnosť. Neúčinná sankcia zas spôsobuje nezáväznosť zákona a nezáväznosť zákona anuluje samotný zákon.
Ak si uvedomíme tieto nevyhnutné podmienky či už zákona vo všeobecnosti, alebo konkrétne prirodzeného morálneho zákona, môžeme uvidieť, aké existujú možnosti vysvetliť a dokázať existenciu tohto zákona na prirodzených princípoch bez akéhokoľvek zásahu nadprirodzených skutočností: Podľa všeobecného vnímania ľudí tu existuje všeobecne záväzný prirodzený morálny zákon. Znamená to, že človek je povinný podľa neho konať za každých okolností. Ak je to tak, znamená to, že existuje dostatočná sankcia v prípade jeho porušenia. Podľa predpokladov prirodzených teórií musí táto sankcia existovať na princípe prirodzených skutočností. Práve v tomto bode však absolútne všetky možné a mysliteľné teórie narážajú na neprekonateľnú prekážku a rozpadajú sa. Všetky vyššie spomínané teórie sa totiž pokúšali navrhnúť nejaký druh prirodzenej sankcie, no žiadna nebola schopná obsiahnuť všetky prípady, čím legitimizovala konanie zla v mnohých oblastiach.
Ak by sme sa pokúšali konštruovať ďalšie vysvetľujúce teórie, ktoré by sme dopĺňali novými a novými návrhmi, čo by tou prirodzenou sankciou malo byť, zjavne by sme sa namáhali zbytočne. Neodškriepiteľným faktom je, že existuje mnoho ľudí, ktorí sa v živote dopustili mnohých väčších, alebo menších zlých činov, a žiadna adekvátna prirodzená sankcia, pre ktorú by bolo rozumnejšie a výhodnejšie konať morálne, sa počas celého ich života nedostavila, ba ani im nehrozila. Je tu teda kľúčová otázka: Zaväzovalo týchto ľudí niečo žiť v týchto prípadoch morálne? Mali žiť altruisticky, alebo sebecky? Ak altruisticky, prečo? Žiadna sankcia, ktorej by bolo rozumné sa vyhnúť, ich počas celého života neohrozovala. Na základe čoho možno teda povedať, že aj na týchto ľudí sa v prípadoch, kedy im nehrozila žiadna sankcia až do konca života, vzťahovala morálna záväznosť? Na túto otázku za predpokladu výlučných prirodzených podmienok neexistuje odpoveď. Ak nie je sankcia, nie je záväznosť. Kde nie je záväznosť, nie je zákon. Toto je záver akejkoľvek teórie prirodzeného morálneho zákona postavenej na čisto prirodzených princípoch. Žiadna takáto mysliteľná teória, ani minulá, ani budúca, nedokáže dať odpoveď na otázku, prečo by ľudia mali konať morálne v prípadoch, keď im do konca života nehrozí adekvátna sankcia, pretože žiadna takáto teória nedokáže poprieť v minulosti potvrdený fakt, že mnoho zlých činov od najmenších po najväčšie a mnoho zločincov až po tých najväčších tyranov sa v mnohých prípadoch nedočkali adekvátnej sankcie za celý svoj život.
Tieto fakty vedú k nevyhnutnému záveru, že ak zoberieme do úvahy výlučne prirodzené podmienky, ako to robí súčasná veda postavená na materialistických a naturalistických princípoch, je absolútne nemožné do tohto kontextu sveta zaradiť objektívnu existenciu všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona. Tento záver zvádza ku konštatovaniu, že ateista neprijímajúci nadprirodzené skutočnosti a uznávajúci materialistickú koncepciu sveta nemôže byť morálnym človekom. Morálny zákon v jeho koncepcii sveta totiž nemá miesto. Takéto tvrdenie samozrejme znamená značné podráždenie na strane ateistov, ktoré ústí do porovnávania morálneho života ateistov a nábožensky založených ľudí, pričom výsledkom býva, že mnohí ateisti sa v praktickom živote ukázali ako morálnejší, než prívrženci rôznych náboženstiev. Následne sa ateizmus bráni tvrdením, že podľa potvrdenej skúsenosti človek nepotrebuje náboženstvo, aby bol morálnym človekom. Ba dokonca sa možno stretnúť s tvrdením, že ateisti sú morálnejší než nábožensky založení ľudia, pretože veriaci človek koná dobro zo strachu pred božstvom, zatiaľ čo ateista v žiadny nadprirodzený trest neverí, a tak jeho altruistické konanie je nezištné a preto morálnejšie.
Tieto argumenty, keďže sú dosť časté a všeobecne rozšírené, vyžadujú bližšiu pozornosť. V prvom rade z vyššie uvedeného vyplýva, že materialistický ateizmus, či naturalistická koncepcia sveta s absolútnou istotou nepripúšťa možnosť existencie všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona. Absencia existencie adekvátnej sankcie v mnohých prípadoch neguje možnosť jeho existencie. S tým ateizmus nemôže nič urobiť. Úplne iná otázka je, či ateista môže byť morálny človek. To, že on na základe svojej teórie ateizmu nemôže uznávať existenciu morálneho zákona, keďže sa nevmestí do jeho koncepcie sveta, ešte neznamená, že sa nemôže rozhodnúť konať morálne. Môže tak urobiť kvôli zvykom, ktoré nadobudol výchovou, alebo kvôli dobrému pocitu zo seba, alebo ako sa to často formuluje, kvôli svojmu svedomiu. Určite to však nerobí absolútne nezištne, lebo absolútne nezištné konanie sa rovná konaniu bez motívu, a takéto vedomé konanie je nemožné. Ak sa teda ateista z nejakého dôvodu rozhodne konať morálne, v žiadnom prípade tak nemôže urobiť kvôli svojmu ateistickému a materialistickému videniu sveta. Práve toto videnie sveta, ak ho ateista berie poctivo, mu ukazuje, že žiadna reálna morálna záväznosť nemôže existovať.
Z toho vyplýva, že ateista sa síce môže slobodne rozhodnúť konať morálne, ale vo chvíli, kedy sa to preňho v prirodzených podmienkach stane nepohodlné, jeho ateistické a materialistické hodnotenie sveta mu nemôže ponúknuť žiadny argument na to, aby zostal morálnym človekom. Práve naopak. Ak dôjde do situácie, že morálny život mu začne spôsobovať problémy, na základe svojho vnímania sveta dôjde veľmi ľahko k vedomiu, že slepé rešpektovanie „dobrej výchovy“ mu nič dobré neprináša a výčitky svedomia sú len obyčajná reakcia mozgu na biochemickú zlúčeninu, ktorú je výhodnejšie ignorovať, aby sa človek nedostal do zbytočných problémov a nepremrhal akýmsi sebazáporom to, čo mu tento krátky život ešte ponúka. Ateista sa teda môže rozhodnúť žiť morálne, no keďže toto jeho rozhodnutie nemá základ v žiadnej stabilnej záväznosti, už o chvíľu sa môže rozhodnúť žiť nemorálne, čo je úplne v súlade s jeho materialistickým vysvetlením sveta. A aj keby sa rozhodol žiť trvalo morálne, jeho materialistický ateizmus, ktorý pokladá za správne vysvetlenie sveta, mu nedovolí, aby také správanie vyžadoval aj od ostatných ľudí, keďže na základe svojho svetonázoru popiera zmysluplnú odpoveď na otázku, prečo by tak mali robiť, čo ich k tomu zaväzuje.
Poctivý ateista teda nemá ako byť zásadový v morálnom živote. Môže sa síce sám slobodne rozhodnúť pre morálny život, ale keďže toto rozhodnutie stojí výlučne len na jeho čírej ľubovôli, kedykoľvek sa môže rozhodnúť pre nemorálny život. Z ateistického hľadiska neexistuje nič, čo by mohlo usvedčiť takúto ľubovôľu z nerozumnosti.
Na základe toho, čo sme vysvetlili, vyzerá zaujímavo, že aj materialistickí ateisti cítia potrebu dokazovať svoj morálny kredit, a tak porovnávajú svoj morálny život s morálkou veriacich a dokazujú, že sú v mnohých prípadoch morálnejší. Z prísne ateistického hľadiska takéto počínanie nedáva zmysel. Ako sme vyššie vysvetlili, ateizmus neposkytuje priestor pre existenciu morálneho zákona, preto ateistovi chýba norma, podľa ktorej by mohol porovnávať, či je morálnejší on, alebo veriaci človek. Chýba mu záväznosť, preto nedáva zmysel, aby vnímal svoju prestíž na základe konania, ktoré je pre ľudí vlastne nezáväzné. Zároveň porovnávať morálny život ateistu a veriaceho človeka nemá žiadnu výpovednú hodnotu, keďže môže byť porovnávaný ateista, ktorý sa zhodou okolností rozhodol žiť morálne, aj keď jeho vysvetlenie sveta ho k tomu nijako nezaväzuje a na druhej strane môže stáť veriaci, ktorý svoju vieru berie veľmi povrchne, a tak v praxi žije, akoby žiadna morálna záväznosť neexistovala. Nejde tu totiž o porovnávanie konkrétnych ľudí, ale o posúdenie toho, ktoré vysvetlenie sveta ráta s existenciou všeobecne záväzného morálneho zákona a ktoré jeho existenciu absolútne vylučuje. Z toho hľadiska je nutné skonštatovať, že koncepcia materialistického ateizmu neposkytuje priestor pre existenciu všeobecnej morálnej záväznosti.
Spomínaný poctivý ateista teda nemá dôvod k morálnemu porovnávaniu, k vyzdvihovaniu morálneho života, ani k vyžadovaniu morálneho života od druhých. Samotný fakt, že sa ateisti nevedia ubrániť pred morálnou indiferentnosťou, poukazuje na to, že vedomie morálneho zákona je hlboko zakorenené do vedomia človeka. Preto aj ateisti, hoci teoreticky tento zákon musia popierať, ak chcú zostať v súlade so svojou teóriou fungovania sveta, predsa sa spontánne na tento zákon odvolávajú, robia morálne súdy, očakávajú, že by sa podľa neho mali ľudia správať, a keď tak nekonajú, tak ich kritizujú a odsudzujú. Zjavne tu dochádza ku konfliktu medzi ateistickou teóriou a spontánnou morálnou praxou. Otvára sa teda otázka, ktorý z týchto dvoch postojov zodpovedá realite.
Prvý postoj je vlastný materialistickému ateizmu a súčasnej vede postavenej na naturalistickej filozofii. Hoci sa tomu mnohí prívrženci týchto smerov bránia, vyššie sme ukázali, že do týchto koncepcií sa nezmestí existencia reálne všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona. Podľa týchto myšlienkových smerov existujú nanajvýš oblastné a dobovo podmienené etické kódexy, ktorých záväznosť je veľmi problematická, keďže sankcia za porušenie kódexu je mnohokrát neuplatniteľná. Na základe častej neuplatniteľnosti sankcie tieto myšlienkové smery končia pri tolerancii akéhokoľvek správania. Stručne povedané, podľa týchto myšlienkových prúdov všeobecne záväzný prirodzený morálny zákon neexistuje.
Druhý postoj tvrdí, že všeobecne záväzný prirodzený morálny zákon existuje. Zdá sa, že všeobecné vedomie ľudí v každej dobe a v každej kultúre existenciu tohto zákona potvrdzuje. Oponenti sa síce snažia vyvrátiť existenciu tohto všeobecného vedomia poukázaním na rozličnosť etických systémov v rozličných dobách, kultúrach a náboženstvách, čím chcú dokázať jasnú relativitu morálky. No to je značné nepochopenie problému. Témou tohto bádania nie je presné znenie morálneho zákona, ale otázka, či vôbec nejaký morálny zákon existuje. Nie, či všetci ľudia rovnako vnímajú morálne predpisy, ale či si uvedomujú, že niečo ako morálne predpisy vôbec existuje. Samotný fakt, že sa ľudia hádajú o tom, ako má znieť presná podoba morálnych predpisov, poukazuje na to, že si uvedomujú, že nejaká správna norma určujúca predpisy existuje. Hádka je vždy pokus ukázať druhému človeku, že sa mýli, teda že nie je v súlade s normou správnosti. Ak by sa však predpokladalo, že žiadna norma správnosti neexistuje, hádka by stratila zmysel. Ak neexistuje norma, či je správnejšia modrá farba než žltá, nemá zmysel hádať sa s človekom, že preferuje žltú farbu a vysvetľovať mu, že je na omyle.
Ak teda ľudia posudzujú jednotlivé etické systémy i správanie jednotlivých ľudí, môžu sa síce mýliť v konkrétnom znení morálnych predpisov, ale zároveň dosvedčujú, že nejaké správne morálne predpisy musia existovať. Inak by samotná myšlienka posudzovania jednotlivých etických systémov stratila zmysel. Ako príklad môže poslúžiť modelová situácia, kedy dvaja ľudia stoja pri lôžku trpiaceho a pomaly zomierajúceho človeka. Jeden z nich skonštatuje, že ho nemôžu nechať takto sa trápiť. Bolo by mu treba podať smrtiacu injekciu, aby mohol v pokoji a dôstojne zomrieť. Druhý mu oponuje, že takéto konanie je neprípustné. Vysvetľuje mu, že je na omyle, pretože nie je správne usmrtiť človeka. Preto sú povinní tíšiť mu bolesti, nakoľko je to možné a doopatrovať ho do prirodzenej smrti. Táto pomyselná polemika medzi dvoma ľuďmi odkrýva ich rozdielne názory na to, ako konkrétne znejú v tomto prípade morálne predpisy. Aj jeden, aj druhý sa však odvoláva na to, čo je správne a čo je nesprávne. Výraz „správne“ označuje súlad s normou správnosti. Obaja teda uznávajú, že existuje nejaká norma správnosti, nejaký zákon, podľa ktorého sa majú zachovať, len sa v tejto situácii nevedia zhodnúť na konkrétnom znení tohto zákona.
Ak by predpokladali, že takýto zákon neexistuje, výrazy „správne“ a „nesprávne“ by boli v tomto prípade nezmyselné. Evidentne sa totiž nerozprávajú o svojom vkuse, ktorý určuje, akému konaniu by oni osobne dali prednosť, teda ktoré sa im viac páči. Takto možno hovoriť napríklad o preferovaní určitej farby. Jeden človek povie, že sa mu viac páči modrá, kým druhý dáva prednosť žltej. Nedáva však zmysel, ak by jeden s účastníkov rozhovoru tvrdil, že podľa jeho subjektívneho vkusu sa mu viac páči modrá a druhý by oponoval slovami: „Nemáš pravdu (odkláňaš sa od normy správnosti), pretože ja osobne dávam prednosť žltej.“ Keď však hovoria o morálnom konaní, tvrdenie prvého človeka spočíva v tom, že eutanázia nie je niečo, čo sa mu subjektívne páči, ale niečo, čo je správne urobiť, teda je to v súlade s normou správnosti a mali by to rešpektovať aj ostatní, keď chcú konať objektívne správne. Len za takýchto podmienok je zmysluplná reakcia oponenta, ktorý na takýto výrok povie: „Mýliš sa, nemáš pravdu“. Lebo práve takýto výrok znamená: „Odkláňaš sa svojim uvažovaním od normy správnosti.“ Bez takejto normy nemožno hovoriť o omyle a o pravde, ale len o vlastných preferenciách, ktoré nemajú hodnotu „správne-nesprávne“, ale len „iné“. Obvinenie z omylu nevyhnutne predpokladá existenciu normy správnosti, akejsi základnej platformy, na pôde ktorej má vzájomná polemika samotný zmysel.
Ak teda hovoríme o všeobecnom vedomí ľudí, že existuje všeobecne záväzný prirodzený morálny zákon, nemáme na mysli jeho konkrétne znenie, ale samotný fakt, že nejaká morálna záväznosť skutočne existuje. Zároveň možno skonštatovať, že rozdiely medzi rôznymi etickými systémami v rôznych dobách, kultúrach, či náboženstvách nie sú natoľko dramatické, ako sa to pokúšajú podsúvať kritici všeobecného prirodzeného morálneho zákona. Podstata morálneho konania bola vždy a všade vnímaná rovnako. Mohli by sme to sformulovať spôsobom, že konať dobro znamená konať v prospech druhých, a nekonať sebecky na úkor druhých. Rozdiely v jednotlivých spoločnostiach sa sformovali preto, že nie je bezprostredne jasné, čo je skutočne pre druhých prospešné a rovnako nie je hneď zjavné, kto sú „tí druhí“. Pre niektorých to bola rodina, pre ďalších národ, pre iných priatelia, či nevinní ľudia a zas pre ďalších „tí druhí“ znamenali všetci ľudia bez rozdielu. Taktiež bývajú situácie, kedy pri konaní v prospech druhých sa treba rozhodnúť, komu pred kým dať prednosť. To však vyžaduje určitú hierarchiu, v ktorej sa jednotliví ľudia taktiež nezhodujú. V každom prípade všetci ľudia vnímajú, že nejakí „tí druhí“, v prospech ktorých máme konať, existujú. To, že to platilo v podstate vždy a všade, dokazujú historické písomnosti z rozličných náboženstiev a kultúr, ako napríklad Vyznanie spravodlivej duše zo staroegyptskej Knihy mŕtvych, hinduistické Manuove zákony, babylonský Hymnus na Šamaša, babylonský Zoznam hriechov zo zariekacích dosiek, staročínske Konfuciove reči, Cicerovo dielo O povinnostiach, staronorský Popis veku, ktorý nastane pred koncom sveta a mnohé ďalšie, medzi ktoré samozrejme patrí i Korán a Biblia.[1]
Možno teda skonštatovať, že morálne vedomie ľudí vo všeobecnosti existuje. Dokonca to možno sformulovať tak, že ľudia v rôznych dobách, v rôznych kultúrach a v rôznych častiach sveta nezávisle od seba vnímajú, že existuje morálne a nemorálne správanie, teda že existuje záväzný morálny zákon. Toto vnímanie ľudí stojí v rozpore s vyššie vysvetlenou koncepciou ateistického materializmu, ktorý existenciu takéhoto zákona popiera. Otázkou je, ktoré tvrdenie je správne. Zdá sa, že samotný fakt všeobecného a vzájomne nezávislého morálneho vnímania ľudí by malo byť dostatočným dôkazom existencie tohto morálneho zákona. Ak pri vedeckom experimente nezávislí vedeckí pozorovatelia potvrdia rovnaký výsledok, ten sa na základe toho považuje za vedecky overený a tak dokázaný.[2] Nepripúšťa sa totiž možnosť, že by sa viacerí nezávislí pozorovatelia mohli úplne rovnako pomýliť, alebo podvádzať.
Na základe toho by vo vedeckom svete mala byť existencia záväzného morálneho zákona pomerne jasne preukázaná. Samozrejme, že v súčasnej dobe vo vedeckých kruhoch nemožno očakávať, že veda bude rešpektovať tento záver širokého množstva nezávislých pozorovateľov, ktorí vnímajú vo svojom vedomí morálny zákon. Dôsledky by boli totiž pre vedu založenú na naturalistickom svetonázore deštruktívne. Naturalizmus nepripúšťa mimo materiálneho vesmíru a prírodných zákonov žiadne ďalšie skutočnosti. A ako sme mohli vidieť, princíp morálnej záväznosti sa do materialistickej koncepcie nezmestí, teda siaha kamsi mimo matériu. Preto v tomto prípade sa aj veda radšej uchýli k síce veľmi nepravdepodobnej, no predsa len možnosti: Čo ak sa všetci ľudia ohľadom vnímania všeobecne záväzného morálneho zákona mýlia? Čo ak ide o nejakú formu kolektívnej halucinácie, alebo o nejakú geneticky podmienenú vadu? Aj mizivé percento takejto možnosti vnáša do problematiky oprávnenú pochybnosť a znemožňuje vyhlásiť existenciu prirodzeného morálneho zákona za absolútne dokázaný fakt.
To sú dôvody, pre ktoré sa nemôžeme uspokojiť len so všeobecne prítomným vnímaním morálneho zákona, hoci sa tiahne naprieč dobami, kultúrami a miestami na svete, čo zabezpečuje požadovanú „nezávislosť pozorovateľov“. Ak máme brať do úvahy všeobecne platný prirodzený morálny zákon, je potrebné predstaviť dôkaz, ktorý s absolútnou istotou vyvráti akékoľvek pochybnosti o jeho existencii.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.
[1] Podrobnejšie aj s konkrétnymi citátmi hovorí o týchto písomnostiach LEWIS, C.S. v knihe Zničení člověka. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1998, s. 46 – 57.
[2] BEHE, M. J.: Darwinova černá skříňka. Praha: Navrat domů, 2001, s. 318.