Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.

4 Dokazovanie autentickej interpretácie kresťanstva

Pri praktickej aplikácii kresťanstva dochádza k zásadnému problému. Už vyššie bolo spomenuté, že v súčasnej dobe existuje vyše 45 000 interpretácií kresťanstva. Je zjavné, že pre praktickú aplikáciu nestačí akási hrubá predstava o kresťanstve. Vyššie bola uvedená interpretácia, ktorá je bezrozporná, no pre praktické kresťanstvo sú dôležité detaily, ktoré vyžadujú spresnenie. Ako presne vyzerá kresťanstvo, ktoré Kristus zanechal ľuďom? Ako konkrétne prebieha zaštepenie do Krista? Ako vyzerá krst? Ako vyzerá znovunavrátenie k spravodlivosti po jej odmietnutí hriechom? Deje sa to prostredníctvom nejakého obradu? Ak áno, akého? Kto tento obrad má moc vykonať? To je len niekoľko z množstva otázok, ktoré nie je možné vyriešiť, ak nemáme k dispozícii autentickú interpretáciu kresťanstva, ktorá pochádza od Boha. Keď sme hľadali pravé náboženstvo medzi množstvom vierovyznaní, vystačili sme si s tým, že každé náboženstvo okrem kresťanstva sa ukázalo ako odporujúce nejakému kritériu, a tak kresťanstvo nemalo alternatívu. No ak sa pozrieme na rôzne interpretácie kresťanstva, môžeme vidieť, že mnohé z týchto interpretácií samé osebe rozumu neodporujú.

Ako príklad možno použiť otázku krstu. Ak by zaštepenie do Krista malo prebiehať prostredníctvom obradu krstu, rozumu by to neodporovalo. Je to možné. No rovnako by rozumu neodporovalo, ak by Boh ustanovil nejaký iný spôsob zaštepenia do Krista. Ak na to ustanovil krst, otvára to otázku, ako má krst prebiehať. Má sa použiť voda, alebo niečo iné? Obyčajná voda, alebo nejaká špeciálna? Má sa človek pri krste do vody ponoriť, alebo sa má vodou poliať, či pokropiť? Má sa človek krstiť sám, alebo ho musí pokrstiť iný človek? Ak to má byť iný človek, kto to má byť? Ktokoľvek, alebo len určité osoby? Nech by sme odpovedali na všetky tieto otázky akokoľvek, žiadna z odpovedí, by sama osebe nebola v rozpore s rozumom, a tak by nebolo možné posúdiť, ktorá je v súlade s autentickým kresťanstvom, a ktorá je mylná.

Je teda zjavné, že praktická aplikácia kresťanstva vyžaduje odpovede na mnohé podrobnosti, na ktoré spomínaných päť pravdivostných kritérií už nestačí. Aby sme účinne mohli vo svojom živote kresťanstvo použiť, potrebujeme sa nutne dopátrať k autentickej interpretácii kresťanstva aj v oblasti týchto podrobností, čo znamená, že je potrebné zistiť také znenie kresťanského náboženstva, aké Kristus na tomto svete ľuďom reálne zanechal. Kresťanstvo, ktoré je už modifikované ľudskými vplyvmi, predstavami a omylmi, hoci by aj rozumu samo osebe nevyhnutne neodporovalo, bolo by pre človeka nie len zbytočné, ale malo by preňho doslova fatálne dôsledky. Pokúšal by sa totiž odvrátiť hrozbu posmrtnej sankcie nefunkčným spôsobom, teda spôsobom, ktorý nie je Božím reálnym projektom na záchranu človeka. Preto je potrebné zamerať sa na riešenie otázky, ktorá interpretácia kresťanstva je autentická a predostrie dôkaz reálnej pravdivosti tejto interpretácie.

4.1 Stanovenie metódy

Ako bolo povedané, vyššie pravdivostné kritériá už nestačia na to, aby sa dala spoľahlivo odlíšiť falošná interpretácia kresťanstva od tej pravej. Nutne je potrebné stanoviť metódu, vďaka ktorej bude možné tento problém rozriešiť.

Pre stanovenie takejto metódy je nevyhnutné vziať do úvahy fakt, že kresťanstvo je Boží projekt na záchranu človeka. Z toho vyplýva, že tento projekt musí byť funkčný. Dobroprajný a všemohúci Boh nemôže vyprodukovať nefunkčný projekt. Keďže podstatou kresťanstva je Kristovo spasiteľné dielo, ktorého interpretáciu odovzdal apoštolom a tí ho mali ohlásiť ostatným ľuďom, aby si ho vypočuli, uverili mu a aplikovali ho na svoj život, k funkčnosti takéhoto projektu je absolútne nevyhnutné, aby sa táto správna interpretácia kresťanstva kvôli jeho správnej aplikácii na praktický život človeka dostala k tomuto človeku neporušená, teda autentická. Z toho vyplýva, že tento Boží projekt zvaný kresťanstvo nutne musí byť opatrený nejakým prvkom, ktorý dokáže garantovať autentické odovzdávanie kresťanskej zvesti ostatným ľuďom.

Ak by sme prijali druhú možnosť, teda že kresťanstvo nie je opatrené nejakým prvkom, ktorý dokáže garantovať autentické odovzdávanie kresťanskej zvesti ostatným ľuďom, znamenalo by to, že Boh vytvoril projekt na záchranu ľudí, ktorý ani len teoreticky nemôže fungovať, pretože je postavený na odovzdávaní autentickej zvesti, ktorá sa ale nemá ako autenticky odovzdávať. Znamenalo by to, že Boh chce zachrániť ľudí, lebo vytvoril projekt záchrany a zároveň nechce zachrániť ľudí, lebo sa nepostaral o to, aby projekt fungoval. A to je rozpor. Takáto téza nepripadá do úvahy. Ak máme dokázané, že Boh chce zachrániť ľudí prostredníctvom kresťanstva, nutne musíme považovať za dokázané, že Boh sa postaral o fungovanie kresťanstva, teda o neomylné odovzdávanie kresťanskej zvesti ľuďom. Opačná možnosť sa nám rozpadla v rozpore.

Na tomto mieste je však dôležité zaoberať sa námietkou, podľa ktorej je treba zvážiť, či kresťanstvo je skutočne autentickým záchranným Božím projektom. Vyššie popísaná úvaha totiž vychádza z toho, že kresťanstvo takým projektom je, a preto musí obsahovať prvok, ktorý zagarantuje jeho neomylné tradovanie. Vzniká však otázka, či sa na to nedá dívať z opačnej strany: Aby bolo možné považovať kresťanstvo za Boží projekt, musí obsahovať garanta neomylnosti. V prípade, že ho neobsahuje, jednoducho to znamená, že Božím projektom nie je. Tvrdenie, že by to znamenalo absenciu Božej záchrany, by bolo nesprávne. Dôkaz správnosti kresťanstva je totiž založený na tom, že kresťanstvo spĺňa všetky pravdivostné kritériá, a preto musí byť pravdivé. Inak by jeho falošnosť bola neodhaliteľná a Boh, ktorý dopustil objavenie neodhaliteľne falošného náboženstva, by sám ľudí voviedol do omylu, čo je v rozpore s jeho dobroprajnosťou. No ak by sme medzi kritériá pravdivého náboženstva zaradili nutnosť prítomnosti garanta neomylnosti, existovala by možnosť, že toto kritérium kresťanstvo nespĺňa, a tak je falošné. Síce by to na jednej strane znamenalo, že všetky známe náboženstvá vrátane kresťanstva sú ako projekty záchrany nefunkčné, no v rozpore s Božou dobroprajnosťou by to nebolo, pretože stále by bola možnosť, že sa pravdivé náboženstvo ešte len v budúcnosti objaví, alebo že Boh zachraňuje človeka zjavením záchranného projektu v okamihu smrti človeka.

Vyvstáva teda otázka, či k piatim kritériám, podľa ktorých sme hľadali pravdivé náboženstvo pochádzajúce od Boha, nie je nutné zaradiť ešte šieste, ktorým je prítomnosť garanta neomylného tradovania náboženskej zvesti v rámci učenia konkrétneho náboženstva. Môže byť pravdivé náboženstvo od Boha aj bez takéhoto garanta? Ak nie, na potvrdenie kresťanstva je nutné s absolútnou istotou dokázať, že taký garant existuje a až následne bude možné z toho odvodiť, že kresťanstvo je pravdivým náboženstvom. V úvode tejto podkapitoly bola však naznačená presne opačná metóda, podľa ktorej východiskom hľadania garanta neomylnosti je už dokázaná pravdivosť kresťanstva. Je teda nutné objasniť, ktorý z týchto dvoch postupov je legitímny.

Pri otázke zostavovania pravdivostných kritérií teda vzniká otázka, či je nutné, aby pravdivé náboženstvo malo garanta neomylnosti. Je mysliteľné náboženstvo od Boha aj bez takéhoto garanta? Garant neomylného odovzdávania náboženskej zvesti ďalším generáciám je potrebný len v tom prípade, ak nejaké ďalšie generácie existujú. Pripadá totiž do úvahy aj možnosť, že sa náboženstvo na svete objaví v takzvaných posledných časoch, čo by mohlo znamenať, že koniec sveta, či ľudstva nastane ešte v priebehu života generácie, za života ktorej sa pravdivé náboženstvo objavilo, prípadne v priebehu života druhej, alebo tretej generácie od zjavenia náboženskej zvesti. V takom prípade by nutnosť garanta nebola nevyhnutná, keďže by prívrženci náboženstva mali blízky kontakt so samotnými svedkami zjavenia. V prípade kresťanstva by šlo o kontakt so samotnými apoštolmi, prípadne s ich bezprostrednými žiakmi, ktorí by boli prakticky priamymi svedkami Kristovej záchrannej zvesti. Za takých okolností by teda garant neomylnosti nebol nevyhnutný, a tak by nemohol tvoriť nutné kritérium pre posúdenie Božského pôvodu náboženstva.

Faktom je, že kresťanstvo nie je náboženstvom posledných troch generácií, keďže od jeho zjavenia uplynulo už dvetisíc rokov. Teda zdá sa, že takáto úvaha sa na kresťanstvo vzťahovať nedá, preto jeho pravdivosť je podmienená existenciou garanta. No faktom tiež je, že prvé generácie kresťanov nemohli vedieť, či koniec ľudstva nepríde ešte počas ich života. Samotné kresťanstvo vo svojej náuke obsahuje tvrdenie, že nikto nevie, kedy sa skončí svet. To znamená, že sa môže skončiť kedykoľvek, aj v priebehu prvej, či druhej generácie kresťanstva. Títo prví kresťania by mali k dispozícii náboženstvo, ktoré spĺňa všetky pravdivostné kritériá, pričom by nemali ako vedieť, či garant neomylnosti je nutný. Boh by ich uviedol do zmätočnej situácie, kedy by nemali ako posúdiť, či teda kresťanstvo je pravda alebo nie. Ak svet onedlho skončí, garant potrebný nie je, a tak by mohli usúdiť, že kresťanstvo je pravdivé. Ak svet neskončí, garant potrebný je a ak ho kresťanstvo neobsahuje, potom je nutne falošné. Ostáva teda otázka, či svet čoskoro skončí, alebo nie, no táto otázka by pre prvé generácie kresťanov bola neriešiteľná, a tak by bolo neriešiteľné aj zhodnotenie pravdivosti kresťanstva. Tento stav by však zjavne bol v rozpore s Božou dobroprajnosťou a s jeho úmyslom zachrániť ľudí.

Z uvedeného teda možno jednoznačne usúdiť, že prítomnosť garanta neomylnosti nie je nevyhnutnou podmienkou pre potvrdenie Božského pôvodu náboženstva. Pre pravdivosť stačí, ak je splnených nutných päť už vyššie stanovených pravdivostných kritérií. Ak sa však časom ukáže, že náboženstvo trvá viac generácií, kedy by mohlo v priebehu dlhšej doby dôjsť k prekrúteniu jeho zvesti, z Božej dobroprajnosti a múdrosti nutne vyplýva, že Boh svoje pravdivé náboženstvo musel zabezpečiť prvkom, ktorý by strážil tradovanie náboženskej zvesti pred omylom.

Keďže teda bola dokázaná pravdivosť kresťanstva podľa piatich pravdivostných kritérií, ostáva vyriešiť otázku, čo je tým prvkom, ktorý dokáže autenticky garantovať neomylné odovzdávanie Kristovej náuky ľuďom. Aby bolo možné túto otázku vyriešiť, musia existovať nejaké pravdivostné kritériá, ktoré takýto garant neomylnosti nutne musí spĺňať a podľa ktorých bude možné takéhoto garanta identifikovať. Keďže ide o nutné kritériá, nemôžu byť vytvorené podľa subjektívnych preferencií. I platnosť kritérií musí byť dokázaná.

Prvým kritériom, ktorý garant neomylného odovzdávania Kristovej náuky musí spĺňať, je jeho poznateľnosť, s tým, že musí byť verejne známy. Nemôže to teda byť niečo tajné, neznáme, nepoznateľné. Toto kritérium vyplýva z faktu, že Boh si praje, aby človek mal možnosť dopátrať sa k zvesti o záchrane. Ak by však garant neomylného odovzdávania Kristovej náuky bol neznámy, človek by nemal žiadnu možnosť obrátiť sa na nejaký relevantný zdroj, ktorý by mu dokázal túto náuku autenticky sprostredkovať. Aj keby taký spoľahlivý zdroj existoval, no nebol by známy, bol by tak nepoznateľný, alebo tajný, pre bežného človeka by to bolo to isté, ako keby neexistoval. V praxi by jednoducho nebol k dispozícii. Boh teda musel ustanoviť taký prvok garantujúci neomylné odovzdávanie Kristovej zvesti, ktorý je človeku dostupný, a tak je všeobecne známy.

Pod týmto kritériom však nemožno rozumieť fakt, že ide o prvok, ktorý všetci kresťania za garanta neomylnosti aj považujú. To, či nejaký kresťan niečo považuje za garanta neomylnosti, nemôžem byť dôkazom jeho pravosti. Kresťan totiž môže na základe svojho rozhodnutia alebo nedostatočnej vedomosti pravého garanta neomylnosti aj odmietať. K splneniu tohto kritéria bude potrebné len to, aby existovala verejne známa informácia, že tento kandidát na garanta neomylnosti, ktorého autenticitu preverujeme, je nejakými kresťanmi za garanta neomylnosti považovaný, prípadne aspoň v histórii za takého garanta považovaný bol, alebo tento systém, ktorý takýmto garantom má byť, sám seba navonok nejako prezentoval ako prvok, ktorý s neomylnou istotou stráži autenticitu kresťanskej zvesti.

Zároveň k charakteristike všeobecnej dostupnosti tohto systému musí patriť, že je známy ako garant neomylnosti počas celej histórie kresťanstva. Nie je možné, aby sa objavil až v nejakom neskoršom kresťanskom storočí, lebo takáto okolnosť by znamenala, že pre kresťanov, ktorí žili v storočiach pred objavením sa takéhoto garanta, bola autentická kresťanská zvesť nedostupná. Nemali totiž žiadny prvok, ktorý by garantoval neomylné odovzdávanie Kristovej náuky. Taká situácia je však nemnožná vzhľadom k tomu, že Boh postavil záchranu ľudí na kresťanskej zvesti, ktorá má byť ohlasovaná a jej autentická interpretácia má byť človekom prijatá a aplikovaná na praktický život. Tento systém by v dobe bez garanta nemohol fungovať, a tak by Boh v určitej dobe chcel, aby sa ohlasovala jeho zvesť a zároveň by bol ľahostajný k prekrúcaniu a falšovaniu jeho zvesti, čo by znamenalo, že by vtedy zároveň chcel zachrániť ľudí kresťanstvom, a zároveň nechcel. Prvé pravdivostné kritérium, ktoré autentický garant neomylného odovzdávanie Kristovej zvesti musí spĺňať, možno teda sformulovať ako charakteristiku, podľa ktorej musí byť garant neomylnosti všeobecne známy počas celej histórie kresťanstva.

Druhé pravdivostné kritérium, v súlade s ktorým nutne musí garant neomylnosti byť, je fakt, že takýto garant musí byť ustanovený Bohom. Musí pochádzať od neho. Človek nedokáže vytvoriť a ustanoviť systém, ktorý bude navždy bezchybne a neomylne zabezpečovať autenticitu kresťanskej zvesti, lebo človek sám robí chyby a mýli sa. Nemôže teda on, ako tvor, ktorý robí chyby, vytvoriť systém, ktorý navždy funguje bezchybne. Boh je však dokonalý, a absolútne neomylný, preto práve on, ako dokonalý, bezchybný a neomylný autor kresťanskej zvesti a Tvorca všetkého je jediný schopný byť tvorcom systému, ktorý spoľahlivo a neomylne zaručí odovzdávanie jeho zvesti ľuďom v každej dobe.

Napokon tretie pravdivostné kritérium vyžaduje, aby systém, o ktorom sa má uvažovať ako o možnom garantovi neomylnosti, bol minimálne teoreticky funkčný. V prípade, že skúmaný kandidát na garanta neomylného odovzdávania Kristovej náuky, by ani len teoreticky nemohol fungovať, bol by to jasný dôkaz, že takýto systém nemôže byť Bohom vytvoreným prvkom na spoľahlivé a neomylné odovzdávanie informácie o záchrane človeka.

Možno teda zhrnúť, že autentický garant neomylného odovzdávania zvesti o záchrane človeka pred posmrtnou sankciou nutne musí byť verejne známy počas celej histórie kresťanstva, musí byť ustanovený Bohom a musí byť minimálne teoreticky funkčný.

V nasledujúcich kapitolách budeme skúmať a preverovať kandidátov na takého garanta neomylnosti, ktorí by mohli pripadať do úvahy. Na základe Božej dobroprajnosti a jeho vôle zachrániť človeka, ako aj na základe dokázanej pravdivosti kresťanstva, ktoré funguje na princípe ohlasovania jeho náuky a jej následnej akceptácie v praktickom živote, možno s istotou usúdiť, že taký garant, ktorý zabezpečuje neomylné odovzdávanie kresťanskej zvesti, určite existuje. Ostáva vyriešiť, čo tým garantom je. Na základe neho následne možno spoznať do detailov autentickú kresťanskú zvesť. Jednotlivých kandidátov na garanta, ktorí pripadajú do úvahy, preveríme prostredníctvom nastavených pravdivostných kritérií. V prípade, že kandidát nesplní čo i len jedno z troch vyššie popísaných kritérií, bude to dôkaz, že nemôže byť skutočným garantom neomylnosti. Pravý garant nutne musí spĺňať všetky pravdivostné kritériá.

Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.