Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
2.8.19 Existuje sankcia za porušenie morálneho zákona?
Ak hovoríme o dôsledkoch porušenia morálneho zákona, zaujíma nás, či existuje nejaká sankcia, ktorá nastúpi v prípade porušenia tohto zákona. V kapitolách, kde sme rozberali teórie existencie morálneho zákona postavené na čisto prirodzených princípoch, sme napokon vždy došli ku kolapsu týchto teórií práve preto, že neboli schopné za každých okolností zabezpečiť adekvátnu sankciu v prípade nemorálneho správania. Teraz je čas preveriť existenciu sankcie v prípade morálneho zákona, ktorého existenciu sme práve dokázali. Prvá téza tvrdí, že sankcia v prípade porušenia tohto Bohom stanoveného morálneho zákona neexistuje. Druhá tvrdí, že takáto sankcia existuje.
Prvá téza tvrdí, že keď človek neplní Božiu požiadavku rozdávať dobro druhému človeku, nemá to žiadne negatívne dôsledky. V takom prípade by však neexistovala žiadna záväznosť, prečo by mal človek konať dobro druhému človeku. Zákon by vyžadoval niečo, čo zároveň nie je záväzné. Boh by tak zároveň chcel, aby ľudia konali dobro, a zároveň by ich k tomu nijako nezaväzoval, bol by k tomu ľahostajný, čo je rozpor.
Keďže záväznosť zákona spôsobuje sankcia v prípade porušenia a morálny zákon musí byť záväzný, ak nemá byť Boh ľahostajný k správaniu svojho stvorenstva, nevyhnutne musí byť opatrený sankciou. Sankciou sa myslí nejaká nepríjemnosť, ktorá nastupuje po porušení zákona, ktorej je rozumné vyhnúť sa vyplnením zákona. Nepríjemnosť či sankcia je samozrejme opak toho, čo zdokonaľuje človeka, čo je schopné napĺňať jeho potenciál a dáva mu, čo je preňho žiadúce. (Tu myslíme nie na výchovnú sankciu, ktorá vedie človeka k náprave, ale na definitívnu sankciu, definitívny nežiadúci stav, ktorému je rozumné sa vyhnúť.) Ak by si Boh prial takúto sankciu, vyzerá to, že by to bolo v rozpore s jeho vôľou priať stvorenstvu dobro. Tu však treba upresniť, že Boh nevyhnutne musí priať každému človeku dobro, i zločincovi. Sankcia nemôže spočívať v tom, že mu Boh praje zlo, ale v tom, že zločinec slobodne odmietol dobro, ktorým ho Boh chce zahŕňať. Odvracia sa od Boha, od Dobra a hľadá naplnenie v niečom inom, čo mu Boh nijako nepraje. Boh tak naďalej praje človeku dobro a praje mu aj slobodnú vôľu, čím mu dáva možnosť slobodne sa rozhodovať. Praje mu, aby sa rozhodoval správne, aby ho mohol naďalej zahŕňať dobrom, no sloboda vôle predpokladá aj možnosť rozhodnúť sa nesprávne, čo Boh pri plnom rešpektovaní slobody človeku nijako nepraje. Možno teda uzavrieť, že v prípade dôsledku nenaplnenia prirodzeného morálneho zákona nemožno hovoriť o sankcii v doslovnom zmysle, teda v zmysle akejsi pokuty udelenej zvonku autoritou. V tomto prípade ide o sankciu skôr v prenesenom zmysle tohto slova, ktorý vyjadruje prirodzený nepriaznivý dôsledok nemorálneho správania, ktorý autorita Boha priestupníkovi nepraje a varuje pred ním.
2.8.20 Intenzita sankcie
Intenzita utrpenia, ktoré spôsobuje sankcia po porušení zákona, je veľmi dôležitý faktor, pretože určuje, či je sankcia adekvátna, alebo nie. Adekvátna v tomto prípade znamená dostatočne veľká na to, aby mohla účinne spôsobiť záväznosť zákona. Neadekvátna sankcia v konečnom dôsledku znamená nezáväznosť zákona, čo znamená negáciu samotného zákona. Intenzitu utrpenia, ktoré spôsobí sankcia v prípade porušenia morálneho zákona, možno posúdiť podľa miery utrpenia, ktoré spôsobí dodržanie morálneho zákona. Je totiž zrejmé a človek to intenzívne vníma, že dodržanie morálneho zákona so sebou prináša aj nepríjemnosti a utrpenie.
Ako bolo vyššie naznačené, podstata morálneho zákona spočíva v regulácii správania sa človeka v tom zmysle, aby jeho správanie bolo v súlade so zámerom Boha priať a dávať stvorenstvu a zvlášť ľuďom dobro. Teda to, čo je pre nich reálne žiaduce. Evidentne to znamená netrápiť ich, ale správať sa voči nim tak, aby bolo to, čo je pre nich nežiaduce, z ich života odstraňované. Takéto správanie však prináša človeku konajúcemu dobro dočasné nepríjemnosti a utrpenie. Dobré správanie sa voči druhému človeku so sebou môže prinášať zrieknutie sa svojho voľného času, časti svojho majetku, vzdávanie sa svojho pohodlia, či svojich plánov, v extrémnejších prípadoch to prináša so sebou výsmech, odsudzovanie niektorými ľuďmi, ba i stratu zamestnania, väzenie i mučenícku smrť. Aj konanie dobra teda so sebou prináša istú dávku utrpenia. Práve táto miera utrpenia tvorí meradlo intenzity utrpenia, ktoré spôsobuje sankcia v prípade porušenia morálneho zákona. Toto utrpenie spôsobené sankciou môže byť buď intenzívnejšie, ako utrpenie spojené s konaním dobra, alebo v opačnom prípade je menej intenzívne ako utrpenie, ktoré sprevádza dobré konanie.
Uvažujme teda o téze, podľa ktorej intenzita utrpenia vyvolaná sankciou v prípade porušenia morálneho zákona je menšia, ako je intenzita utrpenia spôsobená človeku konajúcemu dobro. Ak by platila takáto možnosť, bolo by rozumnejšie morálny zákon prestúpiť. Utrpenie, či nepríjemnosť je nedostatok dobra, teda toho, čo je pre človeka žiaduce. Je rozumnejšie trpieť menším nedostatkom dobra, než väčším. Ak teda plnenie morálneho zákona prináša viac utrpenia ako sankcia za jeho neplnenie, je rozumnejšie morálny zákon prestúpiť, čo znamená, že morálny zákon je v takom prípade nezáväzný. Vyššie bolo dokázané, že morálny zákon musí byť záväzný, no zároveň intenzita utrpenia vyvolaná sankciou, ktorá je menšia, ako intenzita utrpenia spojená s plnením morálneho zákona, spôsobuje nezáväznosť morálneho zákona. V tom je rozpor.
Ak nie je možné, aby intenzita utrpenia spôsobená sankciou v prípade porušenia morálneho zákona bola menšia, ako intenzita utrpenia spojená s dodržaním morálneho zákona, nevyhnutne to vedie k záveru, že intenzita utrpenia vyplývajúca zo sankcie musí byť väčšia, ako intenzita utrpenia spojená s vyplnením morálneho zákona. Tu je dôležité upriamiť pozornosť na fakt, že plnenie morálneho zákona, teda konanie dobra druhým ľuďom, môže byť v tomto svete spojená s veľmi intenzívnymi nepríjemnosťami, môže viesť k strate priateľov, práce, materiálneho zabezpečenia, dokonca môže viesť k strate zdravia k väzeniu, mučeniu i smrti. Človek je viazaný konať dobro aj v tých najťažších a najnepríjemnejších situáciách. Boh totiž nikdy nemôže ustúpiť so svojho rozhodnutia priať ľuďom dobro. Ani okolnosti utrpenia nedišpenzujú človeka z morálnej záväznosti, lebo Boží zámer priať ľuďom dobro je nemeniteľný. Takáto záväznosť môže stáť len na sankcii, ktorá je svojou intenzitou utrpenia väčšia, ako ta najväčšia intenzita utrpenia prameniaca z vyplnenia morálneho zákona. Človek je totiž viazaný konať dobro druhým, nech by ho to stálo čokoľvek. Ak môže byť konanie dobra spojené aj s mučením človeka, ktorý toto dobro koná, záväznosť konať dobro aj za takých okolností musí byť postavená na sankcii, ktorá je svojou intenzitou nepríjemnosti a utrpenia väčšia, ako je mučenie.
2.8.21 Existencia posmrtného života
To, čo sme doteraz dokázali, vyžaduje vyriešenie ďalšej otázky, ktorá prirodzene pramení z našej bežnej skúsenosti. Je totiž mnoho ľudí, ktorí sa počas celého svojho života nedočkali adekvátnej sankcie napriek tomu, že viac alebo menej morálny zákon porušili. Na niektoré priestupky sa počas celého ich života neprišlo, niektoré boli prirodzenými prostriedkami ako spoločnosť, či nepríjemný pocit nepostihnuteľné a napokon všetky sankcie za porušenie morálneho zákona spôsobovali príliš slabú intenzitu utrpenia na to, aby mohli byť dôvodom reálnej všeobecnej záväznosti morálneho zákona. Z predošlej kapitoly totiž vyplýva, že adekvátna sankcia musí byť svojou intenzitou nepríjemnejšia, ako to najväčšie utrpenie, ktoré môže byť spojené s konaním dobra. Inak by toto konanie za extrémne nepríjemných okolností nebolo záväzné, čo je v rozpore s Božím prianím dobra stvorenstvu. Je zjavné, že sankcia takejto intenzity človeku počas celého jeho života ani len nehrozí.
Vyššie dôkazy však nevyvrátiteľne potvrdzujú, že adekvátna sankcia za porušenie morálneho zákona existovať musí. Ako však bolo spomenuté, zjavne sa takáto sankcia počas celého života nedostaví, ba ani nehrozí. Ak by sme sa uspokojili s tvrdením, že existujú sankcie počas života človeka, ktoré svojou intenzitou síce nedosahujú záväznosť za každých, aj extrémne ťažkých okolností, predsa však v mnohých prípadoch sú nepríjemnejšie, ako problémy spojené s konaním dobra, tým by sme zastávali tézu, že v niektorých (napr. extrémne ťažkých) prípadoch sankcia za porušenie morálneho zákona neexistuje. Tým by sme sa nevyhnutne dostali k tvrdeniu, že morálny zákon nie je vždy záväzný, a teda Boh nepraje ľuďom vždy dobro. Ako sme vyššie videli, takéto tvrdenia sú absolútne nemožné a vyvrátené sporom. Musí teda platiť druhá téza, ktorá tvrdí napriek akejkoľvek skúsenosti, že adekvátna sankcia po porušení morálneho zákona vždy existuje (alebo minimálne reálne hrozí).
S absenciou sankcie počas celého života podstatne súvisí otázka existencie posmrtného života. Aj v tejto problematike možno postaviť dve protichodné tézy: Posmrtný život človeka buď existuje, alebo neexistuje. Ak vezmeme do úvahy druhé tvrdenie, znamená to, že ľudský život definitívne končí smrťou. V takom prípade porušenie morálneho zákona musí smerovať k reálnej adekvátnej sankcii, no zároveň táto sankcia musí byť uskutočniteľná, kým človek nezomrie. Jeho smrťou sa totiž skončí akákoľvek možnosť človeka sankcionovať. Faktom však je, že ľudia sa do konca života adekvátnej sankcie nedočkajú. Téza popierajúca posmrtný život vedie k záveru, že sankcia po porušení morálneho zákona existuje (keďže podľa vyššie uvedených dôkazov existovať musí) a zároveň neexistuje, keďže sa nemá ako do smrti dostaviť. Taktiež takáto téza tvrdí, že zároveň existuje morálny zákon, keďže vyššie uvedené dôkazy to potvrdzujú, no zároveň neexistuje, keďže jeho záväznosť kolabuje na nemožnosti uplatniť sankciu až do smrti.
Keďže existuje záväzný morálny zákon i sankcia v prípade jeho porušenia, nevyhnutne to vyžaduje možnosť jej uplatnenia. Keďže sankcia je neuplatniteľná počas života človeka, nevyhnutne to potvrdzuje tézu, podľa ktorej smrťou sa nemôže končiť uplatniteľnosť sankcie. To však znamená, že po smrti musí existovať pokračovanie života v nejakej forme. Tento fakt si však vyžaduje určité vysvetlenie.
Skúsenosť potvrdzuje, že keď človek zomrie, nevníma, strácame s ním kontakt a rozpadáva sa. Aby sme však boli presní, toto konštatovanie môžeme vzťahovať len na to, čo na človeku zmyslami vnímame, a to je matéria. Už pri dôkazoch existencie Boha sme ukázali, že je to nevyhnutne bytosť nemateriálna, takže existencia nemateriálnych skutočností by nemala byť ničím prekvapujúcim. Podobne aj u človeka môžeme badať, že sloboda jeho vôle a schopnosť myslením poznávať pravdu nevyhnutne musí mať nemateriálnu povahu. Matéria sa totiž správa determinovane, presne a prísne podľa prírodných zákonov. Poznanie pravdy a sloboda rozhodovania sa však vymyká determinácii. Determinované myslenie nie je schopné poznávať pravdu, ale nutne si myslí to, čo si myslí. Tým stráca svoje podstatné znaky, nie je myslením v pravom zmysle slova a stáva sa len ilúziou myslenia. Podobne aj determinovaná vôľa sa rozhoduje nutne, takže sloboda a zodpovednosť sú vylúčené. Determinácia vôle a myslenia však odporuje vyššie uvedeným dôkazom.
Tieto fakty naznačujú, že fakt akéhosi nemateriálneho elementu v človeku je niečo, čo sa dá prirodzene očakávať. Ak vezmeme do úvahy, že smrť znamená rozpad toho, čo je na človeku materiálne, no zároveň že kvôli posmrtnej sankcii musí existovať nejaká posmrtná forma života, nevyhnutne z toho vychádza záver, že z človeka po smrti musí niečo nemateriálne prežiť. To, čo z človeka prežíva, zas nevyhnutne musí obsahovať vedomie človeka. To, čo nemá vedomie, nemôže byť sankcionované. Ak si subjekt neuvedomuje utrpenie, tak netrpí, neznáša nedostatok toho, čo je preňho žiaduce a sankcia je tak neuskutočniteľná. Možno teda uzavrieť, že „ja“ človeka v nemateriálnej forme prežíva aj po smrti materiálneho tela a uvedomuje si svoju existenciu i svoj stav.
2.8.22 Vyvodenie dôsledkov
To, čo sme vyššie dokázali, vyžaduje niekoľko upresnení, po ktorých bude treba ukázať na nevyhnutné dôsledky našich zistení. Najprv si našu pozornosť vyžaduje doplnenie problematiky Božieho chcenia dobra.
Spomínali sme, že konanie dobra býva spojené s určitými nepríjemnosťami. Na základe toho sme odvádzali intenzitu utrpenia, ktoré spôsobuje sankcia v prípade porušenia morálneho zákona. Tento fakt však zvádza k predstave, že človek konajúci zlo smeruje k posmrtnej sankcii, ale človek konajúci dobro tiež trpí. Či koná zlo, alebo dobro, vždy zažíva utrpenie, teda nedostatok toho, čo je preňho žiaduce. Ak je to tak, stvorenie človeka nesvedčí o tom, že Boh chce človeku dobro. Či dobro koná, alebo nie, stále sa má viac alebo menej zle.
V prvom rade treba pripomenúť, že Božie chcenie dobra stvorenstvu, a teda aj človeku, je nevyvrátiteľne dokázané. Tento fakt nemôže byť spochybnený, opak sa totiž rozpadá v rozpore. Ak chceme v tejto oblasti dôjsť uspokojivému riešeniu, musíme vziať do úvahy Božiu dobrotu ako pevné východisko ďalších úvah.
Ďalším faktom je to, že pri porušení morálneho zákona s istotou existuje posmrtná sankcia. Teda problém takéhoto utrpenia sa smrťou nekončí. Neexistuje však dôkaz, že by malo pokračovať po smrti aj utrpenie sprevádzajúce konanie dobra. Ak by takéto utrpenie bolo trvalé, a pochádzalo by od Boha, mohli by sme tvrdiť, že Boh človeku dobro nepraje. No keďže Božia dobroprajnosť je fakt a východisko ďalších úvah o utrpení človeka, je neprípustný záver, podľa ktorého Boh stvoril človeka spôsobom, že ak urobí všetko tak, ako chce Boh, aj tak bude vystavený trvalému utrpeniu.
Takéto vyjadrenie sa však môže zdať dosť slabé na obhajobu Božej dobroprajnosti. Ak naozaj chce dobro človeku, prečo dovoľuje pri konaní dobra hoci len dočasné utrpenie? Nemali by sa mať dobrí ľudia dobre, ak im Boh dobro praje? Takáto námietka však neráta s tým, čo bolo uvedené vyššie o zle vo svete. Boh stvoril svet s tým, že mu praje všetko dobré. Keďže však stvoril slobodné stvorenia, ktoré zaviazal konať dobro, ich sloboda im dočasne umožňuje vzpierať sa Božím požiadavkám a ubližovať tým, ktorí zachovávajú morálny zákon. Preto vzťahovať pôvod utrpenia dobrých na Boha nie je jediné vysvetlenie, a ako sme vyššie videli, určite to nie je ani správne vysvetlenie.
Možno teda uzavrieť, že utrpenie dobrých má pôvod v nesprávne použitej slobodnej vôli človeka, ktorá sa dostala do rozporu s Božou vôľou. Zároveň nemôže byť v Božom záujme utrpenie človeka, preto nie je možné, aby Boh v tomto stave ponechal takého človeka, ktorý žije v súlade s Božou vôľou.
Tu sa naskytá otázka, ako môže Boh ponechať v posmrtnom utrpení zločinca, keď je absolútne nemožné, aby prial svojmu stvorenstvu zlo. Zločinec je predsa tiež jeho stvorením. Takáto otázka vyplýva z predstavy, že posmrtná sankcia je nejaká zloprajná Božia aktivita. Niečo také je však, ako správne uvádza námietka, nemožné. Boh nemôže upustiť od vôle dávať stvorenstvu dobro. Aby sme porozumeli podstate posmrtnej sankcie, je potrebné vziať do úvahy fakty dokázané o Božích vlastnostiach a o morálnom zákone.
Boh je samotné Dobro v nekonečnej miere. Zároveň si toto Dobro praje a tak nevie Dobro nepriať, keďže jeho prianie je akt jedinej dokonalej vôle, ktorou je on sám. Nevie toto Dobro nepriať stvorenstvu. Z toho dôvodu keď stvoril slobodne rozhodujúceho sa človeka, morálnym zákonom mu nariadil dobro, ktoré mu udeľuje, dávať ostatným ľuďom. Človek je tak zahŕňaný dobrom od Boha, a to má rozdávať ďalej. Ak človek považuje Boha za svoje najväčšie Dobro, vie, že Boh ho zahŕňa všetkým, čo potrebuje, veď je zdrojom všetkého, a túži sa v konečnom dôsledku dostať tak blízko k Bohu, aby z neho mohol trvalo a neobmedzene čerpať všetko dobro. Keďže si viac ako Boha, ktorý je zdrojom všetkého dobrého, ani nemôže priať, nemá problém dobro, ktoré od Boha dostáva, rozdávať ďalej. Boh je totiž nekonečný a nevyčerpateľný zdroj.
Keďže je človek slobodný, môže sa rozhodnúť považovať za svoje najväčšie dobro niečo iné, ako jeho zdroj, ktorým je Boh. Tým dobrom, ktorého získaniu podriadi svoj život, môže byť pohodlie, osobná prestíž, vplyv, moc, peniaze, alebo rôzne iné dočasné príjemnosti. Takto sa vzdá Boha ako dobra, kvôli ktorému sa oplatí vzdať sa čohokoľvek. Samozrejme ostatné „príjemnosti“ sú len dočasné a vyčerpateľné, nie sú zdrojom dobra, ako Boh. Preto ich má človek vždy málo, čo vedie k jeho sebeckému správaniu. Potrebuje ich získavať a strážiť si ich na úkor druhých ľudí, a tak spôsobuje zlo. Takýto človek sa nachádza v stave, ktorý mu Boh vôbec nepraje. Boh ho stvoril preto, aby ho mohol večne zahŕňať dobrom. Takýto človek si však slobodne vybral, že chce byť zahŕňaný dobrom dočasným a pominuteľným a tomu podriadil všetko svoje úsilie. Stvorený pre život aj po smrti sa smrťou tento jeho stav nekončí. Problém je to, že sa smrťou a niekedy aj skôr končí účinnosť dočasných a pominuteľných dobier. Takto sa človek dostáva do stavu, kedy by sa mu Boh rád rozdal, no rešpektuje slobodu človeka, ktorou je odmietnutý a vymenený za niečo, čo nemá trvalú účinnosť. Stav takéhoto človeka možno definovať ako nenaplnenie potenciálu a absencia všetkého, čo je preňho žiaduce. Ak vezmeme do úvahy absenciu naozaj všetkého, čo je pre človeka žiaduce, teda absenciu akéhokoľvek dobra, takéto prežívanie „ja“ človeka musí byť zjavne horšie, ako mučenícka smrť na tomto svete, čo zodpovedá dokázanému faktu, že posmrtná sankcia je svojou intenzitou utrpenia väčšia, ako najväčšie utrpenie na zemi spojené s konaním dobra.
Vo svete môžeme byť svedkami, že existuje množstvo ľudí, ktorí si užívajú úspech na úkor druhých ľudí. Najzjavnejšie prípady sú z radov tých politikov, ktorí uzatvárajú nevýhodné zmluvy, spolupracujú na aktivitách a prijímajú zákony, ktoré poškodzujú životy jednotlivcov i celých národov a za dane pracujúcich ľudí si ostentatívne užívajú svoje bohatstvo a pohodlie. Taktiež mnohí ľudia z titulkov časopisov sa prezentujú ako úspešní a šťastní, pretože neživoria, a môžu si kúpiť, čo si len zažiadajú, pričom dávajú najavo, že nie sú takí, ako tí jednoduchí ľudia, ktorí musia neustále šetriť, či dokonca zadlžovať sa. Je množstvo mediálne známych ľudí, ktorí radi prežívajú svoj súkromný život na verejnosti, aby bolo dostatočne známe, akí sú spokojní, šťastní a úspešní.
Mnohí ľudia, ktorí si uvedomujú, že sa takýto úspešný život často realizuje na ich úkor, to vnímajú ako výsmech, krivdu a vzbudzuje to voči takýmto ľuďom hnev, ba až prianie niečoho zlého, ktoré často vyznieva bezmocne. Z toho, čo sme vyššie uviedli, však nevyhnutne vyplýva, že Boh aj takýmto sebeckým prospechárom nevyhnutne praje dobro. Jeho vôľa totiž neobsahuje opačný postoj. Zároveň si však treba uvedomiť, že títo prospechári nie sú ľudia, ktorým by bolo čo závidieť, keďže svoj život podriadili získavaniu dočasných dobier, o ktoré skôr či neskôr prídu a z ich úspechu, „šťastia“, vplyvu, moci, bohatstva, či luxusu im zostane doslova absencia všetkého, čo je pre nich žiaduce, keďže vo svojej nerozumnosti vymenili zdroj všetkého dobrého prakticky za nič. Takýmto ľuďom v skutočnosti nie je čo závidieť rovnako, ako nie je čo závidieť umierajúcemu na rakovinu ani vtedy, keď jeho tvár je dokonale nalíčená, aby nebolo vidno mŕtvolnú bledosť. Práve o takýchto ľuďoch platí, že vôbec nepochopili, o čom je vlastne život, všetko svoje životné úsilie podriadili úplným bezvýznamnostiam a u ľudí, ktorí životu porozumeli a rešpektujú fakty reality, vzbudzujú skôr ľútosť, než závisť.
Keď sa zamýšľame nad morálnym zákonom a jeho nekompromisnou požiadavkou správať sa nesebecky a rozdávať ľuďom to, čo je pre nich žiaduce, pri úprimnom zhodnotení svojho života musíme skonštatovať, že nie vždy sa stalo, že sme sa zachovali nesebecky. Každý máme skúsenosť s takým konaním, na ktoré nie sme hrdí a zjavne sa nekryje s požiadavkou dať druhému to, čo je preňho žiaduce. Naopak, uvedomujeme si svoje činy, ktorými sme sledovali vlastný prospech na úkor niekoho druhého. Podľa vyššie dokázaných faktov za porušenie zákona musí existovať posmrtná sankcia, dokonca svojou intenzitou horšia, ako utrpenie spojené s konaním dobra. Vyzerá to tak, že sme všetci vydaní napospas posmrtnej sankcii a definitívne sme prehrali svoj život. Došlo k priestupku, musí existovať sankcia. Takýto záver je úplná katastrofa a ukazuje nám, že je úplne jedno, či Boha rešpektujeme, alebo nie, či plníme morálny zákon, alebo nie. Všetko je aj tak už prehraté. Došlo k zločinu, už ostáva len čakať na trest.
Aby sme potvrdili a prípadne vyvrátili tento záver, musíme vziať do úvahy niekoľko faktov. Keď sme dokázali záväznosť zákona, vysvetlili sme, že táto záväznosť stojí na existencii adekvátnej sankcie. Bez takejto sankcie neexistuje záväznosť. Naznačili sme však, že takáto záväznosť môže existovať aj na princípe reálnej hrozby adekvátnej sankcie. Túto možnosť je potrebné objasniť.
Predstavme si silné lieky, ktoré za určitých okolností môžu byť predpísané človekovi. Výrobca týchto liekov ako aj lekár, ktorý ich predpísal, má cieľ pomôcť chorému človeku uzdraviť sa. Nesprávne používanie tohto lieku však má značne negatívne účinky. Preto výrobca v letáku i lekár ústne oznámi pacientovi, že v žiadnom prípade nesmie prekročiť stanovené dávkovanie. Toto nariadenie je analógiou morálneho zákona, ktorým Boh – Tvorca vysvetľuje človekovi, ako má správne zaobchádzať so svojim životom a aké konanie je neprípustné. Pacienta však zaujíma, čo ho zaväzuje k tomu, aby neprestupoval dávkovanie. Inak povedané, spýta sa, čo sa stane, ak to dávkovanie prekročí. Lekár mu oznámi, že dôjde k úmrtiu. Podobne Boh oznámi človekovi, že v prípade porušenia morálneho zákona dôjde k posmrtnej sankcii. Je absolútne zrejmé, že tak ako lekár nepraje smrť pacientovi, ani Boh nepraje človekovi sankciu. Ide o prirodzený dôsledok odmietnutia správneho zaobchádzania s liekom. V prípade morálneho zákona ide o prirodzený dôsledok výmeny trvalého dobra za dočasné.
Napriek takto stanoveným pravidlám však môže dôjsť k tomu, že človek sa predpísanými liekmi predávkuje. Existujú prípady, kedy k úmrtiu dôjde okamžite. No my sledujme prípad, kedy medzi predávkovaním sa a úmrtím nastane určitý časový interval. Práve takýto prípad je analógiou prestúpenia morálneho zákona, keďže vo väčšine prípadov medzi sebeckým správaním a sankciou, ktorá sa dostaví až po smrti, nastáva dlhšie alebo kratšie časové obdobie. Predávkovaný človek teda v našom prípade nezomrie hneď. Situácia sa môže vyvíjať dvojako. Prvá možnosť je, že v stave predávkovaného človeka sa nič nezmení a tento stav trvá dosť dlho na to, aby sa napokon telo mohlo definitívne otráviť a sankcia sa s plnou silou dostaví. Človek reálne zomrie. Druhou možnosťou je, že v čase medzi predávkovaním a smrťou sa otráveného človeka ujme lekár a vráti jeho telo do normálneho stavu. Vypumpuje mu žalúdok, alebo nejako zneutralizuje jed v jeho tele, aby skôr, ako pacient zomrie, jeho telo bolo v stave správneho chemického vyváženia. V takomto prípade je možné sa sankcii vyplývajúcej z predávkovania vyhnúť a pacient bude žiť.
Ani pri druhej možnosti nemožno tvrdiť, že sankcia v prípade predávkovania neexistovala, alebo že nariadenie „Nepredávkovať sa!“ bolo nezáväzné. Ak by stav prestúpenia nariadenia trval dostatočne dlho, sankcia by sa dostavila. Keďže akt predávkovania bol včas zvrátený, podarilo sa reálnej sankcii predísť. Ak túto analógiu aplikujeme na morálny zákon, môžeme skonštatovať, že ak človek zotrvá vo svojom slobodnom rozhodnutí odmietnuť Boha a jeho trvalé dobro, sankcia sa nevyhnutne dostaví. No Boh necháva človeku čas po priestupku zvrátiť svoje rozhodnutie. Sankcia sa zjavne nedostavuje hneď po nemorálnom čine. Ak sa človeku podarí v priebehu intervalu medzi priestupkom a sankciou plne sa podriadiť Bohu a jeho vôli a odvrátiť sa od vyvyšovania dočasných príjemností nad Boha, nie je dôvod, aby sa takémuto človeku Boh so svojím dobrom nerozdal. Boh totiž nevie nepriať dobro a človeka práve preto stvoril, aby ho svojim dobrom trvale zahŕňal.
Existencia časového intervalu medzi priestupkom a sankciou napĺňa človeka určitou nádejou, ale len dovtedy, kým si neuvedomí svoju určitú nedostatočnosť, či ľudskú slabosť, alebo krehkosť, ako sa to často označuje. Jedna vec je totiž v priebehu spomínaného časového intervalu rozhodnúť sa podriadiť Bohu a konať len dobro, druhá vec je však reálne to dokázať v praxi. Je mnoho ľudí, ktorí chcú konať nesebecky a do značnej miery sa im to aj darí, no nikomu sa to nedarí úplne. Každý viac, alebo menej koná sebecky a to pri všetkej svojej snahe žiť bezúhonne.
Ak by sme sa pokúšali tvrdiť, že Boh predsa vidí snahu ľudí a zohľadní, že človek viac nedokáže, premenili by sme naše vedecké bádanie na uspokojenie sa s antropomorfnou predstavou Boha, ktorá síce vyhovuje našej fantázii, no s realitou nemá nič spoločného. Sankcia kvôli morálnemu priestupku totiž nenastupuje preto, že Boh čosi zohľadňuje alebo nezohľadňuje. Je to prirodzený dôsledok, ktorý vyplýva z nemenného charakteru Boha, ktorý je sám Dobrom a nemôže z toho nijako upustiť. Boh nemôže tolerovať zlé správanie, či už úmyselné, alebo neúmyselné, rovnako ako nemôže tolerovať prianie zla stvorenstvu. Človek buď nadobudne stav dokonale morálneho života, alebo nenadobudne. Buď bude v súlade s Božou vôľou robiť dobro, alebo nebude. Buď bude preňho Boh najvyšším dobrom, kvôli ktorému sa oplatí stratiť všetko, alebo bude vymenený za iné, i keď len dočasné dobro. Ak sa vrátime k predávkovanému pacientovi, ktorý sa potrebuje dostať do normálneho stavu, potom platí, že sa tomu pacientovi buď podarí dostať k záchrane, alebo nepodarí. Ak sa mu nepodarí využiť prostriedky k svojej záchrane, alebo dostať sa k správnemu lekárovi, samotná jeho snaha, nech je akokoľvek veľká, nebude stačiť na to, aby sa vyhol smrti. Tu to nemá kto zhovievavo zohľadniť. Je to systém bezrozpornosti. Pacient nemôže byť zároveň otrávený aj neotrávený. Snaha je síce dôležitá a bez nej to nejde, ale konečný úspech určuje až výsledok. Tak aj v morálnom živote je úspech zaručený, až keď sa človeku podarí nadobudnúť schopnosť viesť život absolútne dokonale v súlade s Božími požiadavkami. Človek nemôže byť zároveň v súlade s Bohom aj nebyť v súlade s Bohom.
Systém, ktorý sme objavili, vyzerá byť veľmi tvrdý a nekompromisný. S tým musíme súhlasiť. Reálne tu hrozí každému človeku katastrofálna budúcnosť, ktorá je charakteristická absenciou všetkého dobrého. Ak by sme však chceli tvrdiť, že na základe toho, čo sme zistili, sme beznádejne stratení, lebo nikto z nás morálny zákon nedokáže dokonale napĺňať, potom sme si ešte neuvedomili všetky zistené fakty. Najdôležitejším faktom je, že Boh praje svojmu stvorenstvu dobro a nemôže mu ho nepriať. Praje nám dobro, aj keď sme ho vymenili za dočasné dobrá a nevieme sa ich vzdať, aby sme Boha považovali za najväčšie dobro a dokonale mu podriadili svoj život. Ak je fakt, že Boh nám stále praje dobro a nevie inak, spôsob, ako stvoril svet, nevyhnutne musí obsahovať možnosť záchrany. Ak už obyčajný lekár sa pokúša priviesť k životu predávkovaného pacienta, je absolútne isté, že bytosť, ktorá nutne praje človeku dobro, taktiež urobí všetko pre to, aby človeka, ktorý o to stojí, zachránila z otroctva nemorálneho života a udelila mu schopnosť žiť správne.
Zároveň je potrebné vziať do úvahy fakt, že nemožnosť záchrany by spôsobila nezáväznosť morálneho zákona. Po prvom morálnom priestupku človeka by došlo k neodvratnému smerovaniu k posmrtnej sankcii. Všetko by bolo stratené a bolo by nezmyslom pridávať si k neodvratnej posmrtnej sankcii ešte aj utrpenie, ktoré je spojené s konaním dobra. Takto by človek nemal dôvod pokračovať v rešpektovaní morálneho zákona, výhodnejším by mu bolo konať zlo, čo by bolo nevyhnutne v rozpore s Božím zámerom stvoriť svet na princípe priania dobra stvorenstvu.
Tento záver samozrejme otvára ďalšie otázky. Ako spoznať spôsob, ako nadobudnúť schopnosť žiť morálne? Zatiaľ sme o morálnom živote zistili len hrubé rysy, keď sme ho definovali ako konať nesebecky, netrápiť druhých, dávať im, čo je pre nich reálne žiaduce. No keď to chceme preklopiť do praktického života, bolo by treba tento princíp previesť do konkrétnych situácií. Ako teda do detailov zistíme, ktoré konanie v ktorom prípade je určite v súlade s Božou vôľou a je rozdávaním toho, čo je reálne pre druhých žiaduce, a kedy je to len zdanlivo žiaduce? Odpovede na tieto otázky sú životne dôležité. Bez nich sa človek nezadržateľne blíži k posmrtnej katastrofe. Ľahostajnosť v tejto oblasti sa javí nanajvýš nezmyselne a iracionálne. To najdôležitejšie, čo človek v živote potrebuje urobiť, je za každú cenu zistiť, ako tejto katastrofe predísť. Inak definitívne prehrá celý svoj život. Utrpenie väčšie ako mučenie na tomto svete spojené s konaním dobra nie je žiadnou pozitívnou vyhliadkou do budúcna.
Zatiaľ sme teda dokázali existenciu Boha, existenciu záväzného morálneho zákona i posmrtného života. Vyššie uvedené otázky však vyžadujú ďalšie bádanie a dokazovanie, ktorým sa budeme zaoberať v nasledujúcich kapitolách.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.