Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
2.8.8 Dobro a Prvá príčina
V tomto kroku získavania informácií o Prvej príčine sa naskytá otázka, či je Prvá príčina dobrá. Skôr, ako budeme skúmať tento problém, je dôležité ozrejmiť, čo pod výrazom „dobro“ vlastne myslíme, keďže toto označenie podlieha rôznym subjektívnym predstavám.
Pri tomto skúmaní ide o dobro, ktoré definujeme ako to, čo je schopné niečo zdokonaľovať, čo je schopné napĺňať jeho potenciál, dávať mu, čo je preňho žiaduce. Pri takto definovanom dobre musíme dať nabok akési subjektívne predstavy a mienky o tom, čo si myslíme, že by bolo pre iných ľudí, či iné stvorenia žiadúce a čo by podľa nášho názoru napĺňalo ich potenciál. Ide o objektívne skutočnosti, ktoré sú reálne schopné zdokonaľovať stvorené veci a sú pre nich naozaj žiaduce. Nemusíme vedieť, o aké konkrétne skutočnosti ide, ak uvažujeme v tej najvšeobecnejšej rovine. Zaujíma nás teda dobro, ktorým máme na mysli skutočnosti schopné napĺňať reálny potenciál stvorených vecí, a tak im dávať, čo je pre nich reálne žiaduce. Obsahuje Prvá príčina dobro v tomto zmysle? Je teda Prvá príčina dobrá?
Prvá téza tvrdí, že Prvá príčina nie je dobrá. Druhá téza naopak tvrdí, že Prvá príčina je dobrá. Ak tvrdíme, že Prvá príčina nie je dobrá, znamená to, že nedokáže zdokonaľovať, napĺňať potenciál stvorených vecí. V takom prípade to znamená, že stvorenia čerpajú svoje zdokonaľovanie z niečoho iného a nie z Prvej príčiny. Toto „niečo iné“ je tak zdrojom dokonalostí, ktoré Prvá príčina neobsahuje. To by však znamenalo, že toto „niečo iné“, ako zdroj zdokonaľovania, vlastní tieto schopnosti samé zo seba, a teda je alternatívnou Prvou príčinou, čo je v rozpore s jedinosťou Prvej príčiny. Ak však má schopnosť zdokonaľovať od Prvej príčiny, potom tieto schopnosti zdokonaľovať sú vlastné Prvej príčine. Berúc do úvahy tvrdenie prvej tézy by to znamenalo, že Prvá príčina nemá schopnosť zdokonaľovať stvorenia, lebo nie je dobrá, no zároveň má schopnosť zdokonaľovať stvorenia, lebo je zdrojom všetkého. To je rozpor.
Keďže Prvá príčina je zdrojom úplne všetkého, nevyhnutne musí byť zdrojom aj skutočností, ktoré majú schopnosť zdokonaľovať stvorenia, napĺňať ich potenciál, a tak sú pre nich reálne žiaduce. Znamená to teda, že Prvá príčina nevyhnutne obsahuje dobro, čím je dokázaná druhá téza. Keď vezmeme do úvahy jednoduchosť Prvej príčiny, nevyhnutne dochádzame k záveru, že dobro Prvej príčiny nemôže byť jej vlastnosť, ktorá ju sprevádza a spočíva na jej podstate ako na svojom nositeľovi. Nie je to nejaká čiastka, ktorá je pripojená k Prvej príčine. Tento fakt nás vedie ku konštatovaniu, že ak dobro patrí k Prvej príčine, môže tak byť len na princípe totožnosti dobra s jednoduchou, nedeliteľnou podstatou Prvej príčiny. Ak teda máme presne vyjadriť fakt dobra a Prvej príčiny, musíme konštatovať, že Prvá príčina je samotné Dobro.
2.8.9 Dokonalosť Prvej príčiny
Pod dokonalosťou rozumieme stav, v ktorom už nie je možné žiadne vylepšenie. Ide o úplnú absenciu stavu akejkoľvek zatiaľ neuskutočnenej možnosti. Ak by sme tvrdili, že Prvá príčina nie je dokonalá, znamenalo by to, že má v sebe akúsi neuskutočnenú možnosť, ktorá sa za určitých okolností môže zrealizovať. Ide napríklad o schopnosť niečo vykonať, čo doteraz ešte nevykonala, alebo o absenciu niečoho, čo jej chýba a za určitých okolností to môže získať. Až táto Prvá príčina nadobudne všetko, čo nadobudnúť môže, vtedy bude možné o nej prehlásiť, že je dokonalá. Každá jej predošlá možnosť sa stane skutočnosťou. Takéto uvažovanie o Prvej príčine je však v rozpore s jej nemeniteľnosťou. Tvrdenie, že Prvá príčina je v stave možnosti niečo získať, znamená, že môže prejsť procesom zmeny zdokonalenia. Takto téza popierajúca dokonalosť Prvej príčiny tvrdí, že je možné, aby sa nemeniteľná Príčina zmenila, čo je rozpor.
Problém tézy popierajúcej dokonalosť Prvej príčiny spočíva tiež v tom, že predpokladá možnosť, podľa ktorej by Prvá príčina mohla získať niečo, čo nemá. Ak je však Prvá príčina prvou a všetko ostatné na nej závisí a čerpá od nej svoju existenciu, je nemysliteľné, aby mimo tejto Príčiny mohlo existovať niečo, čo v Prvej príčine ako v zdroji nie je nejakým spôsobom prítomné. Prvá príčina by tak bola zdrojom existencie niečoho, čo nevlastní, a následne to, čo vytvorila, by použila na svoje zdokonalenie. Tak by zároveň ako zdroj vlastnila to, čo ako nedokonalá nevlastní. Rozpor takéhoto dôsledku je evidentný. Ak téza popierajúca dokonalosť Prvej príčiny je falošná, musíme za dokázané pokladať tvrdenie, podľa ktorého je Prvá príčina dokonalá.
Pri tomto tvrdení musíme ešte vziať do úvahy vyššie popísaný fakt, že Prvá príčina je zdrojom existencie absolútne všetkého. Ako zdroj musí nejakým spôsobom obsahovať všetko, čo sa vyskytuje v stvorených veciach. Zdroj totiž nemôže vyprodukovať viac, ako obsahuje. Ak by stvorenie obsahovalo viac, ako je obsiahnuté v zdroji, nevyhnutne by to, čo je navyše, muselo získať z niečoho iného ako z Prvej príčiny, keďže Prvá príčina to nevlastní. To nás však privádza k alternatívnej Príčine, ktorá je spolu s Prvou príčinou nezávislým a teda rovnocenným zdrojom existencie sveta. Možnosť viacerých Prvých príčin však už bola v jednom z predošlých krokov vyvrátená sporom.
Tieto fakty smerujú k nevyhnutnému záveru, že Prvá príčina je dokonalá a keďže ako jediný pôvodný zdroj stvorených vecí obsahuje nejakým spôsobom všetko, čo je v stvorenstve, nič nemôže by dokonalejšie ako ona a nejakým spôsobom ju presahovať. Prvá príčina je teda zo všetkého, čo existuje úplne najdokonalejšia.
2.8.10 Neobmedzenosť Prvej príčiny
Keď sme dokázali, že Prvá príčina je najdokonalejšia zo všetkého, čo existuje, alebo by vďaka nej existovať mohlo, vyvstáva otázka, či to, čo Prvá príčina vlastní, alebo lepšie povedané to, čím je, môže byť obmedzené. Má existencia Prvej príčiny nejaké hranice?
Zo skúsenosti rozlišujeme jednotlivé veci podľa toho, že jedna vec neobsahuje to, čo obsahuje druhá. Má iný tvar, inú polohu, iné schopnosti. Práve to, čo nejaká vec nemá, čo jej nepatrí, tvorí takpovediac jej hranice zvonku, obmedzuje ju. Z vnútra je zas limitovaná tým, čo má, čo jej patrí. Existujú veci, ktoré vlastnia to, čo ona nemá (inú polohu, farbu, tvar), no tie sú už za hranicou jej existencie i za hranicou toho, čím je. Vyvstáva teda otázka, či Prvá príčina je obmedzená rovnako ako stvorené veci.
Preverme tézu, podľa ktorej je Prvá príčina obmedzená. Z vyššie uvedeného popisu by to malo znamenať, že neobsahuje niečo, čo vlastnia iné stvorenia. Za hranicou Prvej príčiny podľa tejto tézy existujú skutočnosti, ktoré v rozsahu Prvej príčiny nemajú miesto. Zároveň však platí, že existencia všetkého závisí práve na Prvej príčine a táto je tak zdrojom existencie všetkého. Aby mohlo niečo existovať, musí čerpať svoju identitu od Prvej príčiny. Iný zdroj neexistuje. Preto všetko, čo existuje, pochádza z Prvej príčiny ako zo zdroja, a preto nemôže obsahovať niečo, čo by v Prvej príčine nebolo nejako obsiahnuté. Tieto fakty nás vedú nevyhnutne k záveru, že Prvá príčina nemôže byť zvonku obmedzená nejakým stvorením, ktoré by obsahovalo niečo, čo Prvá príčina nejakým spôsobom ako zdroj neobsahuje v najvyššej miere. Nemôže obsahovať ako zdroj všetko, a zároveň ako obmedzená neobsahovať všetko.
Je tu však ešte problém obmedzenosti Prvej príčiny z vnútra. To, že Prvá príčina obsahuje nejakým spôsobom všetko, čo je vložené do stvorených vecí, alebo čo by do nich vložené mohlo byť, ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že toto „všetko“ je nekonečné. Je namieste preveriť možnosť, či všetko existujúce, alebo možné, čo je nejakým spôsobom obsiahnuté v Prvej príčine ako v zdroji, je nekonečné, alebo obmedzené. Stále teda skúmame tézu, podľa ktorej by Prvá príčina mala byť obmedzená a tak konečná. Ak rátame naďalej s touto možnosťou, potom musí platiť, že Prvá príčina ako konečná skutočnosť stvorením sveta rozmnožila množstvo skutočnosti. Prvá príčina sama je totiž menej ako Prvá príčina + svet. Na prvý pohľad sa to zdá ako jasný a nepopierateľný fakt. Ak je však Prvá príčina zdrojom všetkého, a tak nemôže vyprodukovať viac, ako obsahuje, potom je nemožné, aby vyprodukovala viac skutočnosti, ako sama má. Svet teda nemôže pridať nič viac k tomu, čo Prvá príčina sama obsahuje.
V bežnom živote, s ktorým máme skúsenosť, platí, že zdroj, ktorý produkuje, sa zároveň vyčerpáva. No u Prvej príčiny niečo také nie je možné už len z toho dôvodu, že je nemeniteľná. Prvá príčina sa teda produkciou sveta nevyčerpáva, produkuje stvorenia, no zároveň nerozmnožuje množstvo skutočnosti. Takýto záver sa zdá absurdný a rozporný, pretože tvrdí, že Prvá príčina + svet sa rovná toľko isto skutočnosti ako samotná Prvá príčina. Rozpor možno vidieť v tvrdení, že svet je skutočný, keďže ho Príčina tvorí, aj nie je skutočný, pretože nijako nevplýva na množstvo skutočnosti.
Tento rozpor však platí len v prípade, že predpokladáme obmedzenosť Prvej príčiny. Ak však zoberieme do úvahy opačnú tézu, podľa ktorej je Prvá príčina neobmedzená, a tak nekonečná, situácia sa ukáže ako riešiteľná. Tvorením sveta totiž vzniká skutočnosť, ktorej množstvo síce môžeme pripočítať k skutočnosti Prvej príčiny, no ak je Prvá príčina nekonečná, pripočítaním čohokoľvek k nekonečnu nič nepribudne. Svet svojou existenciou skutočnosť nijako neobohatí.
Tu potrebujeme vziať do úvahy, že s nekonečnom nemôžeme zaobchádzať ako s kvantitou, či nejakým číslom, ako to robí matematika. Matematik dokáže s nekonečnom počítať, dokonca je schopný vypočítať, že jedno nekonečno plus druhé dáva dokopy dva nekonečna. Matematik však abstrahuje realitu na úroveň čírych čísel, s ktorými následne môže zaobchádzať spôsobom, aký by v realite nebol možný. My musíme uvažovať o nekonečne podľa jeho reálnej definície, teda ako o absolútnej neobmedzenosti, ktorú nemožno nijako zväčšiť, inak by to bolo proti jeho vlastnej definícii. Ak od nekonečna čokoľvek odoberieme, nekonečno nijako nezmenšíme, inak by to nebolo reálne nekonečno. A rovnako by to nebolo nekonečno, ak by sme ho pridaním niečoho mohli zväčšiť.
Taktiež treba vziať do úvahy, že sme už pomerne ďaleko za hranicami našich skúseností a nechávame sa unášať len racionálnymi krokmi, pričom každý ďalší krok je potvrdzovaný nemožnosťou a rozpornosťou opačného riešenia. Nie je teda relevantným argumentom tvrdenie, že nekonečnosť Prvej príčiny je neprijateľná, lebo je nepredstaviteľná. Jej prijateľnosť, ba dokonca nevyhnutnosť vyplýva z faktu, že akékoľvek opačné riešenie sa rozpadá v rozpore.
2.8.11 Slobodná vôľa Prvej príčiny
Doteraz sme o Prvej príčine uvažovali ako o nejakej neosobnej veci. Ukázalo sa, že je to nemateriálny zdroj všetkého, ktorý permanentne tvorí svet a je podmienkou jeho existencie. Postupné dokazovanie nás privádza k otázke, či je Prvá príčina skutočne len neosobnou vecou, akýmsi predmetom, alebo či možno o nej uvažovať ako o osobe. Je to niečo, alebo niekto?
Ak by sme mali uvažovať o Prvej príčine ako o osobe, je na mieste pýtať sa, či táto Prvá príčina má vôľu. Presnejšie, či má slobodnú vôľu, či sa rozhoduje pre konkrétnu činnosť, alebo je to vec, ktorá podlieha absolútnemu determinizmu a jej produkovanie sveta funguje na akomsi princípe nutnosti. Formujú sa nám tu teda dve protichodné tézy. Prvá tvrdí, že Prvá príčina nemá slobodnú vôľu. Druhá téza tvrdí, že Prvá príčina má slobodnú vôľu.
Pozrime sa na dôsledky prvej tézy. Absencia slobodnej vôle u Prvej príčiny nevyhnutne znamená, že stvorenie sveta je absolútne nutný úkon. Podľa tejto tézy je nemožné, aby Prvá príčina svet nestvorila, lebo sa nemá ako rozhodnúť k tomu, aby sa zdržala tvorenia. Chýba jej na to nástroj, ktorým je slobodná vôľa. Existencia sveta je tak absolútne nutná a nie je možné, aby neexistoval. V takomto prípade však platí, že je absolútne nemožné, aby Prvá príčina existovala bez sveta. Jej vnútorný determinizmus jej to nedovolí, keďže ju nevyhnutne núti tvoriť svet. Znamená to teda, že existencia Prvej príčiny je nemysliteľná bez produkovania sveta a bez jeho existencie. Ak Prvá príčina tvorí svet, svet je relatívny, teda závislý. No z toho zároveň vyplýva, že ak je Prvá príčina nutne stvoriteľskou činnosťou, potrebuje svet, aby sa mala komu rozdať. Jej činnosť potrebuje svojho adresáta. Stvorením získava finálny bod svojej stvoriteľskej činnosti, bez ktorého nemôže existovať stvoriteľská činnosť, teda samotná Prvá príčina, keďže činnosť a podstata v jednoduchom súcne sú totožné. Ak Prvá príčina nemôže existovať bez existencie sveta, potom stvorený svet je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby Prvá príčina existovať mohla. Ak má Prvá príčina existovať, nevyhnutne musí existovať svet. No zároveň svet, ako produkt Prvej príčiny je vo svojej existencii podmienený existenciou Prvej príčiny. Vyjadrené z opačnej strany to znamená, že svet nemôže existovať, ak neexistuje Prvá príčina, no Prvá príčina nemôže existovať, ak neexistuje svet. Táto vzájomná podmienenosť udržuje Prvú príčinu i svet v permanentnej nemožnosti existovať. Neexistencia Prvej príčiny a sveta sa však nekryje s realitou.
Prvá téza nás tak privádza k závislosti Prvej príčiny na svete. No Prvá príčina tým, že je prvá a tým, že je zdrojom všetkého, musí byť nevyhnutne nezávislá na čomkoľvek. Jej identita nemôže závisieť od toho, či okrem nej niečo existuje alebo nie. Ak je to tak, potom Prvá príčina je Prvou príčinou aj v prípade, že by svet neexistoval. Takáto možnosť musí byť reálna. Prvá téza však tvrdí, že Prvá príčina produkuje svet nutne, keďže nemá možnosť slobodne sa rozhodnúť neprodukovať. V takom prípade táto téza vedie k záveru, že Prvá príčina produkuje svet nutne (keďže nemá slobodnú vôľu) a zároveň ho produkuje nie nutne, pretože môže existovať aj bez tvorenia sveta. Takýto záver je však rozporný.
Téza o nutnosti produkcie sveta Prvou príčinou sa ukázala ako neudržateľná, čo nás vedie k záveru, že musí platiť téza potvrdzujúca nie nutnosť tvorenia sveta. Ak však Prvá príčina produkuje svet nie nutne, znamená to, že ho tvorí slobodne. To nám o Prvej príčine prezrádza, že má slobodnú vôľu a slobodne sa rozhodla stvoriť svet, hoci tak urobiť nemusela.
Toto zistenie má samozrejme dôsledky pre osobný život každého človeka. Nijaký človek totiž neexistuje bez toho, aby ho Prvá príčina slobodne chcela. Nemusela ho chcieť, ale slobodne sa rozhodla, že dá existenciu konkrétnemu človeku. Má teda záujem na tom, aby existoval. Zároveň si toto chcenie Prvej príčiny nemôžeme predstaviť ako dávnu udalosť, pri ktorej Príčina niečo spôsobila, čo v konečnom dôsledku viedlo k v vzniku konkrétneho človeka, a Prvá príčina si to už „nepamätá“, alebo je to už dávno mimo jej pozornosti. Prvá príčina totiž neexistuje v čase a všetko jej pôsobenie je jeden permanentný a nemeniteľný čin. Dávanie existencie konkrétnemu človeku sa u Prvej príčiny teda deje „stále teraz“.
Napriek tomu, že sme vylúčili možnosť, že by Prvá príčina tvorila svet nutne, predsa bude potrebné vysporiadať sa ešte s jednou námietkou, ktorá sa pokúša spochybniť slobodu Prvej príčiny tvoriť. Námietka vychádza z jednoduchosti Prvej príčiny a poukazuje na to, že tvorenie nemôže byť nejaká činnosť, ktorú Prvá príčina vlastní a ktorá jej podstatu sprevádza ako akcident existujúci na svojom nositeľovi. Jednoduchosť Prvej príčiny nevyhnutne vyžaduje, aby činnosť tvorenia bola chápaná ako totožná so samotnou podstatou Prvej príčiny. Prvá príčina teda je tvorenie sveta. Ona sama je tou činnosťou. Ak však tvrdíme, že Prvá príčina svet stvoriť nemusela, keďže stvorenie sveta nebolo nutné, siahame tým na identitu samotnej Prvej príčiny. Tvrdíme, že Prvá príčina je tvorením sveta, no zároveň svet tvoriť nemusela, teda je Prvou príčinou aj v prípade, že nie je tvorením sveta. Tak sloboda a nenutnosť stvoriteľského aktu tvrdí, že Prvá príčina je aj nie je stvoriteľský čin. Precízne riešenie tejto námietky si však vyžaduje objasnenie ďalších krokov pri spoznávaní Prvej príčiny, preto sa nateraz obmedzíme len na náznak tohto riešenia.
Ako bolo vyššie spomenuté, Prvá príčina z definície nemôže byť na ničom závislá, preto jej identita nemôže závisieť od toho, či existuje svet, teda či ho Príčina tvorí. Zároveň však platí, že tvorenie sveta nemôže Prvej príčine pridávať niečo, čo by bez existencie sveta neobsahovala. Zdá sa teda, že Prvá príčina musí byť tvorením sveta aj bez existencie sveta, teda bez jeho tvorenia? To je evidentný rozpor. Faktom však je, že existencia sveta je možná len vďaka tomu, že stvorenie, či by existovalo alebo nie, má svoj pôvod v Prvej príčine. Príčina stvorenie nejakým spôsobom obsahuje a vďaka tomu ho môže produkovať. Práve preto, že v Prvej príčine sú obsiahnuté všetky dokonalosti v nekonečnej miere, môže z nich ako zdroj produkovať stvorenia a to bez toho, aby stvorením pribúdalo niečo, čo Prvá príčina neobsahuje. Rovnaké riešenie sa vzťahuje aj na činnosť stvorenia sveta. Táto činnosť musí byť v nejakej forme a v najdokonalejšej miere prítomná a obsiahnutá v Prvej príčine, a to bez ohľadu na to, či je svet tvorený alebo nie. Samotné tvorenie sveta tak prebieha či pramení zo zdroja, ktorý nejakým spôsobom obsahuje túto činnosť v nekonečne dokonalej miere, a tak samotné tvorenie sveta nijako túto činnosť nerozmnožuje, nič k nej nepridáva, keďže ona je charakteristická svojou nekonečnosťou a je to práve táto zatiaľ nešpecifikovaná nekonečne dokonalá činnosť obsiahnutá v Prvej príčine, ktorá tvorí jej nemeniteľnú identitu bez ohľadu na to, či na jej základe je alebo nie je produkovaná činnosť tvorenia sveta.
2.8.12 Rozum Prvej príčiny
Ak uvažujeme o tom, či Prvá príčina je osobou, okrem jej schopnosti slobodne sa rozhodovať nás zaujíma, či je schopná poznávať, či má rozum. Prirodzene tak táto otázka stavia proti sebe dve tézy. Prvá tvrdí, že Prvá príčina nepoznáva, nemá rozum, druhá naopak tvrdí, že Prvá príčina poznáva, teda má rozum.
Ak Prvá príčina nemá schopnosť poznávať, znamená to, že sa rozhodla stvoriť svet, o ktorom nič nevie. Neobsahuje spôsob, ako by sa mohla niečo o svete dozvedieť. To je dôsledok absencie rozumu. Keď sa pri tom vrátime k otázke vôle, tá sa realizuje ako chcenie niečoho. Ak má bytosť vôľu, znamená to, že ju k niečomu tiahne. Toto tiahnutie môže byť nutné, alebo slobodné. Podľa toho možno usúdiť, či konkrétna bytosť má, alebo nemá slobodnú vôľu. Ak má bytosť slobodnú vôľu, môže sa rozhodnúť spomínané „niečo“ aj nechcieť. Aby bolo možné toto slobodné rozhodnutie, bytosť disponujúca slobodnou vôľou nevyhnutne musí predmet svojho potenciálneho tiahnutia poznať, aby sa mohla rozhodnúť, či ho chce alebo nechce. Bez tohto poznania nie je možné učiniť slobodné rozhodnutie. Slobodné rozhodnutie teda znamená rozhodovanie medzi alternatívami, a ak má byť toto rozhodovanie skutočne slobodné, bytosť musí tieto alternatívy rozoznávať, teda musí ich poznať.
Ak Prvá príčina nemá rozum, nemôže poznať svet, ktorý chce stvoriť, no zároveň ho musí poznať, aby sa mohla slobodne rozhodnúť, či ho stvoriť chce alebo nie. Podľa prvej tézy teda Prvá príčina nemôže poznávať a zároveň musí poznávať (keďže sa slobodne rozhoduje stvoriť svet), čo je rozpor.
Možnosť, že Prvá príčina nepoznáva, lebo nemá rozum, sa ukázala ako falošná, a tak nevyhnutne platí opačná téza, podľa ktorej Prvá príčina vďaka rozumu poznáva. Kým v predošlom dôkaze sme ukázali, že táto Prvá príčina má permanentný záujem na existencii každého jednotlivého človeka, keďže si aktuálne slobodne svojou vôľou praje jeho existenciu, ktorú aj realizuje, dôkaz poznávacej schopnosti Prvej príčiny nás vovádza do faktu, že sme permanentne obsahom jej poznania. Nemôže na nás zabudnúť, keďže jej akt poznania sa odohráva v „stálom teraz“. Existujeme každý jednotlivo preto, lebo táto Prvá príčina nás aktuálne pozná a slobodne si našu existenciu praje.
Doterajšie kroky, ktoré sme urobili na ceste hľadania Prvej príčiny, nás nevyhnutne priviedli k dôkazu existencie niečoho, čo si zasluhuje označenie Bytosť. Disponuje totiž rozumom i slobodnou vôľou, takže zjavne je to niekto. Zároveň ako pôvodca sveta, jeho zdroj, či stvoriteľ napĺňa akúsi základnú charakteristiku bytosti, ktorú ľudia, či mnohé náboženstvá označujú ako Boh. Hoci pojem Prvej príčiny, ktorý sa nám doteraz podarilo odvodiť, je zatiaľ dosť vzdialený od charakteristiky nejakého Boha konkrétneho náboženstva, predsa sa odvažujeme označenie Boh vztiahnuť na bytosť, ktorú práve objavujeme. Jednak na pojem Boha nemajú výsostné práva výlučne náboženstvá, keďže sa môžeme stretnúť aj s výrazom „Boh filozofov“, a jednak ak chceme hľadať naozaj skutočného Boha nepokriveného náboženskými, či ľudskými omylmi, tento Boh musí zodpovedať dôkazom, ktoré predkladáme. Preto ak si nejaký pojem zasluhuje názov Boh v pravom zmysle slova, ide o Bytosť ako zdroj sveta spoľahlivo dokázanú.
Zároveň na tomto mieste treba upozorniť, že na základe predložených dôkazov je nutné skonštatovať, že Boh nevyhnutne existuje. Jeho existencia teda nie je len predmetom nejakej fideistickej subjektívnej a tak pochybnej viery. Ani nejde o subjektívny názor nejakej skupiny ľudí. Ide o dokázaný fakt, keďže každý krok spomínaného dokazovania, bol vystavený pokusu o opačné riešenie, no každá takáto opozícia sa rozpadla v rozpore.
2.8.13 Praje Boh sám sebe dobro?
V tomto kroku nás bude zaujímať predmet Božieho chcenia. Konkrétne ide o chcenie dobra pre seba samého. Prvá téza by tak mala tvrdiť, že Boh sám sebe dobro nepraje. Druhá téza zas opačne tvrdí, že Boh sám sebe dobro praje.
Nechajme teda realizovať sa prvú tézu a predpokladajme, že Boh sám sebe dobro nepraje. V predošlých krokoch bolo zadefinované, že pod dobrom rozumieme v našom prípade to, čo je schopné zdokonaľovať niečo ďalšie, čo je schopné napĺňať jeho potenciál, dávať mu, čo je preňho reálne žiaduce. Vyššie bolo dokázané, že Boh obsahuje všetko to, čo možno v tomto zmysle nazvať dobrom. To dobro prítomné v Bohu nie je schopné zdokonaľovať Boha, keďže ten je dokonalý.
Boh nemôže chcieť svojou vôľou dosiahnuť dobro, keďže ho už má večne a nemeniteľne. No ak niekto dobro vlastní, to neznamená, že jeho vôľa si ho ďalej už nepraje. Aj keď ho vlastní, naďalej ho môže chcieť vlastniť, aj keď ho už má. Ostáva otázka, či Boh si praje vlastniť dobro, ktoré vlastní. Ak si Boh nepraje vlastniť dobro, ktoré je jeho vlastné, znamená to, že odmieta seba ako celok, keďže je jednoduchý, a tak on sám je Dobrom. Odmietaním dobra pre seba by si prial vlastnú neexistenciu. Zároveň, keďže má vôľu, slobodné chcenie, otvára sa otázka, že ak nechce seba, čo je predmetom jeho chcenia? Chcenie bez predmetu je nemysliteľné. Chcieť nič je negáciou samotného chcenia. Ak teda vylúčime možnosť, že Boh chce Dobro, teda seba, svoju podstatu, jediná alternatíva, ktorá sa tu otvára, je tvrdenie, že predmetom Božieho chcenia je stvorenie. To by však znamenalo, že chcenie Boha a teda samotná Prvá príčina je závislá na stvorení, lebo bez neho by nemohla byť Chcením, neexistovala by. Ako Prvá príčina by bol Boh nezávislý, no ako nutne chcejúci stvorenie by bol závislý, čo je rozpor. Zároveň by to znamenalo, že stvorenie obsahuje niečo hodné chcenia, pričom Boh to neobsahuje. Tak by Boh, teda Prvá príčina ako zdroj všetkého, ktorý obsahuje každé dobro, zároveň neobsahoval niečo hodné chcenia v stvorení, ktoré čerpá všetko od Prvej príčiny. To je rozpor.
Keďže Boh na základe svojej jednoduchosti je totožný so svojou slobodnou vôľou, táto vôľa s definície musí tiahnuť k nejakému dobru. Keďže Boh ako Prvá príčina je z definície nezávislý a nič odlišné od neho ho neurčuje, jeho chcenie musí smerovať k nemu samému. Boh teda chce dobro, ktoré vlastní, chce seba samého, praje si svoje vlastné dobro, svoju dokonalosť. To potvrdzuje druhú tézu dokázanú rozpadom antitézy.
2.8.14 Praje Boh dobro stvorenstvu?
Doteraz sme objavovali identitu Boha, no dostávame sa do fázy, kedy už nemôžeme stáť akosi bokom a spoznávať Boha len ako objekt, na ktorý sa dívame z odstupu. Doterajšie fakty jasne ukazujú, že sa nás existencia Boha podstatne a bytostne dotýka. Fakt jeho rozumu a vôle znamená, že pred jeho permanentným poznaním nemôžeme nijako uniknúť, keďže z jeho perspektívy neustále trvá jeho slobodné rozhodnutie produkovať nás. Pozná nás a chce nás. Je preto namieste zistiť, čo môžeme od neho očakávať, s kým máme dočinenia, či je priateľ, alebo nepriateľ. Máme dôvod k obavám, alebo naopak, sme v bezpečí? S tým súvisí základná otázka: Praje Boh stvorenstvu dobro?
Ak chceme skúmať odpoveď na uvedenú otázku, metóda vylúčenia tretej možnosti vyžaduje stanovenie dvoch protichodných téz: Prvá tvrdí, že Boh nepraje stvorenstvu dobro. Druhá tvrdí, že Boh praje stvorenstvu dobro. Zvážme najprv prvé tvrdenie.
Boh je totožný s vôľou, ktorá si praje dobro. Vyššie bolo uvedené, že Boh praje sám sebe dobro, ktoré vlastní. Jeho vôľu tak možno definovať ako dobroprajnú. Vo vzťahu k stvorenstvu Boh používa práve túto dobroprajnú vôľu, keďže inú nemá. Je to tá istá vôľa, ktorou tvorí, teda chce svet, keďže je jednoduchý, a tak je nemožné, aby mal viac vôlí. Tvrdenie, že Prvá príčina praje stvorenstvu zlo, nenaplnenie jeho potenciálu, absenciu toho, čo je pre stvorenstvo žiaduce, znamená to, že Boh praje stvorenstvu to, čo jeho vôli nie je vlastné, to, čo sa v Bohu objavilo až stvorením sveta. Stvorením sveta podľa tejto tézy Boh nadobudol zlomyseľnosť voči svetu, čím sa esencia Boha a jeho charakter stal podmieneným existenciou sveta a to je rozpor. Prvá príčina je z definície nezávislá na akýchkoľvek podmienkach.
Na tomto mieste by bolo možné vzniesť námietku, podľa ktorej Boh aj tak nadobudol niečo nové stvorením sveta, pretože pôvodne prial dobro len sebe samému, no teraz naviac praje dobro aj stvorenstvu. Jeho vôľa teda niečo získala, čo je v rozpore s jeho nezávislosťou a dokonalosťou. A ak mohla získať vôľu chcenia dobra voči stvoreniam, prečo by nemohla získať vôľu chcenia zla?
Treba však povedať, že podľa vyššie uvedených dôkazov nutne musíme trvať na tvrdení, že získanie čohokoľvek naviac vďaka svetu je u nezávislého Boha absolútne vylúčené. Ak vezmeme poctivo do úvahy predošlé dôkazy o Božej nekonečnosti, dokonalosti a obsahovaní všetkého ako zdroja, ľahko odhalíme neplatnosť takejto námietky. Stvorenie nepridáva ku skutočnosti nič naviac, keďže Boh ako zdroj je nekonečný, a tak jeho produkcia je pridávaním k nekonečnosti, čím sa skutočnosť nijako nezväčšuje. Chcenie dobra stvorenstvu nič naviac nepridáva k nekonečnému chceniu Boha prítomnému v jeho podstate. A napokon dôležitým faktom je to, že stvorenstvo je niečo, čo je v Bohu ako vo svojom zdroji nejakým spôsobom obsiahnuté v dokonalej miere. Preto chcenie dobra stvorenstvu je len odbleskom, zrkadlením chcenia dobra Boha sebe samému.
Pre praktický život je to dosť závažný fakt, keďže poukazuje na to, že Boh človeku praje dobro nie preto, že človek má Bohu čo ponúknuť, ale preto, že človek je odbleskom toho, čo je v samotnom Bohu obsiahnuté v najdokonalejšej miere.
Možno teda uzavrieť, že prvá téza v konečnom dôsledku vyžaduje, aby Boh, ktorý nezávislý od všetkého disponuje dobroprajnou vôľou, stvorením sveta nadobudol zlovôľu, čím by sa jeho charakter stal závislým od stvorenia, čo je rozpor. Musí teda platiť opačná téza, ktorá potvrdzuje, že Boh svojou vôľou praje stvorenstvu dobro.
2.8.15 Princíp stvoriteľskej činnosti Boha
V kapitole o slobodnej vôli Prvej príčiny sme nechali otvorený problém vysvetlenia stvoriteľskej činnosti s konštatovaním, že pre vyriešenie tejto otázky potrebujeme prejsť v dokazovaní ešte niekoľkými krokmi, aby sme mali k dispozícii všetok materiál, ktorý je nutný pri konštruovaní riešenia. Problém spočíva v tom, že na jednej strane sme dokázali, že Boh tvorí svet slobodne, teda nie nutne. Je teda mysliteľná alternatíva, že by Boh svet nestvoril. Na druhej strane zároveň je dokázané, že Boh je absolútne jednoduchý, čo znamená, že jeho činnosť nemôže byť jeho akcidentom, ale musí byť totožná s jeho podstatou. To znamená, že Boh je tvorením. Téza, ktorá potvrdzuje slobodnú vôľu Boha, hovorí, že Boh mohol svet aj nestvoriť. No téza potvrdzujúca, že Boh je totožný s tvorením sveta, zas hovorí, že alternatíva nestvorenia sveta by znamenala útok na Božiu identitu a tak jeho negáciu. Zdá sa, že obe dokázané tézy tvoria rozpor, podľa ktorého Boh je tvorením sveta, pretože svet tvorí a jeho činnosť je totožná s jeho podstatou, no zároveň nie je tvorením sveta, lebo môže rovnako dobre existovať aj bez toho, aby svet tvoril. Táto alternatíva je totiž na základe jeho slobodnej vôle taktiež mysliteľná. Vyššie sme už naznačili, že riešenie tohto zdanlivého rozporu bude spočívať v tom, že Božia stvoriteľská činnosť musí byť chápaná ako niečo, čo Bohu a jeho identite nič nepridáva. Musí to byť niečo, čo Boh obsahuje v dokonalej a nekonečnej miere, aj keby svet netvoril. Takto akt stvorenia sveta nie je niečo, čo je určujúcim znakom Boha, ale niečo, čo je obsiahnuté v nekonečnom a dokonalom určujúcom znaku Boha, ktorý je preňho charakteristický aj v prípade, že by svet netvoril. Teraz už máme dosť dôkazov na to, aby sme tento znak mohli popísať.
Stvorenie sveta je čin, teda úkon, ktorým sa produkujú stvorenia. Je treba brať do úvahy, že aj samotné jednotlivé stvorenia sú niečím, čo je nejakým spôsobom dokonale obsiahnuté v Bohu, keďže Boh je ich zdroj. Nemôžu vlastniť niečo, čo by v Bohu nejakým spôsobom nebolo večne prítomné, pretože to „niečo“ by museli nadobudnúť od alternatívnej Prvej príčiny, čo je v rozpore s jedinosťou Boha. Stvorením sveta teda nevzniká nič „naviac“ k skutočnosti. Ide len o odblesk toho, čo je v Bohu dokonale prítomné a bolo by to v ňom, aj keby svet nestvoril. Samotný úkon stvorenia je definovaný poznaním toho, čo Boh chce stvoriť a chcením, aby stvorenie malo existenciu. Toto poznanie akéhosi projektu sveta a prianím si, aby sa tento projekt realizoval teda tvorí samotný úkon stvorenia sveta.
Projekt sveta, ktorý Boh pozná, je však nevyhnutne obsiahnutý v Bohu ako v zdroji a je v ňom teda nejakým spôsobom večne prítomný v nekonečne dokonalej miere. Božie poznanie projektu sveta je tak obsiahnuté v nekonečnom a dokonalom Božom sebapoznaní. Poznanie projektu sveta sa tak večne realizuje v rámci Božieho poznania svojej vlastnej podstaty.
Je dokázané, že Boh si praje svoju vlastnú existenciu. To znamená, že Božie chcenie je večne nasmerované k prianiu si všetkého, čo obsahuje jeho podstata. Toto chcenie je dokonalé a nekonečné. Chcenie stvorených vecí sa tak deje v rámci Božieho nekonečného chcenia svojej vlastnej podstaty, teda všetkého, čo je nejakým spôsobom v Bohu obsiahnuté.
Ak to zhrnieme, Božia dokonalá činnosť v nekonečnej miere je jeho sebapoznanie a sebachcenie. V rámci tejto nekonečnej dokonalej činnosti je obsiahnutá každá činnosť nižšej dokonalosti, ale rovnakej charakteristiky, teda každé poznanie a chcenie toho, čo je v Bohu obsiahnuté. A tak v rámci tejto Božej večnej činnosti môže Boh poznať projekt, ktorý neobsahuje úplne všetko, čo je obsiahnuté v Bohu a na základe tohto obmedzeného projektu môže chcieť, aby sa tento projekt zrealizoval pridaním existencie. Realizácia tohto obmedzeného projektu, ktorý je obsiahnutý v nekonečnej Božej podstate, je produkciou sveta.
Tak možno skonštatovať, že samotný akt stvorenia sveta je večne obsiahnutý v nekonečnom Božom sebapoznaní a sebachcení. Nič k Bohu nepridáva, ani netvorí jeho definičnú charakteristiku, lebo je len obsiahnutý v dokonalej a nekonečnej činnosti Boha. Ak Boh tvorí, k nekonečnej a bezhraničnej činnosti Boha to nič nepridáva a rovnako ak by sa Boh rozhodol netvoriť, nič to z jeho nekonečnej a bezhraničnej činnosti neuberá. Boh je teda dokonale Bohom bez ohľadu na to, či tvorí, alebo netvorí svet. Ak by svet aj netvoril, nijako to nechýba jeho podstate, lebo je to len nižší dokonalostný stupeň Božieho poznania a chcenia, ktorý je v jeho bezhraničnej činnosti obsiahnutý.
2.8.16 Realizácia Božej dobroprajnosti
Vráťme sa teraz k dokázanému faktu, podľa ktorého Boh nevyhnutne praje svetu dobro. Z tejto Božej dobroprajnosti vyplýva fakt, že Boh stvoril svet takým spôsobom, v ktorom udeľuje stvoreniam dobro a napĺňa ich možnosti podľa toho, koľko dobra sú podľa svojej prirodzenosti schopné prijať a koľko je potrebné pre realizáciu ich účelu, pre ktorý boli stvorené. Podľa toho ustanovil zákonitosti, ktorými sa riadi stvorený svet. Boh všetko určil tak, aby nič nešlo proti dobru toho, čo je stvorené. V opačnom prípade by Boh prial stvorenstvu dobro, no zároveň by stvoril svet, ktorý funguje spôsobom, ktorý nenapĺňa stvorenstvo dobrom, takže Boh by bol voči stvorenstvu ľahostajný, alebo zlý, čo je rozpor. Boh svetu ustanovil prírodné zákony, ktoré ho determinujú k tomu, aby bolo stvorenstvo zahŕňané dobrom.
Uvedené konštatovanie však vyvoláva určité otázky, ak ho porovnáme s reálnou skúsenosťou. Máme totiž dojem, že prírodné zákony sú slepé a nijako nesledujú dobro stvorenstva. Dochádza k rôznym živelným katastrofám, zrážkam planét a meteoritov, k rôznym deštrukciám v prírode, a to veľmi nevyzerá ako napĺňanie stvorenstva dobrom. Bližší pohľad na tieto skutočnosti však ukazuje, že ide len o naše subjektívne hodnotenie, čo je pre prírodu dobré a čo nie. Planéty či meteority svojou deštrukciou nijako netrpia, neprežívajú akési nenaplnenie svojho potenciálu, pretože nemajú žiadny potenciál „cítiť sa pohodlne a príjemne“ tým, že budú uchránené od deštrukcie. Ich modifikovanie, či zánik nie je nijako na úkor ich potenciálu, ktorý by bolo pre nich žiaduce dosiahnuť. Ak splnili svoj účel vo vesmíre, pre ktorý ich Boh priviedol k existencii, dôjde k ich modifikácii, či k ukončeniu ich existencie a zjavne im to nijako nevadí.
To, čo sme doteraz skonštatovali, je úplne evidentné, pokiaľ sa to týka neživej prírody. Možno však tieto závery vzťahovať aj na živú prírodu? Čo sa týka vegetatívnej formy, tam sa zdá, že to nie je problém prijať. Rastliny taktiež nedisponujú potenciálom cítiť sa príjemne a túžbou dožiť sa v zdraví vysokého veku. Ak by sme povedali, že pre rastlinu je žiaduce, aby prežila, hovoríme o vlastnej, teda ľudskej túžbe, aby bola rastlina zachovaná. Samotná rastlina nemá žiadnu kapacitu na to, aby svojím zmarením mohla zažívať nejaký nedostatok. Možno povedať, že jej je jedno, či bude rásť o deň dlhšie, alebo sa dnes stane potravou pre nejaké zviera. Iste by bolo nesprávne zlikvidovať všetky rastliny s tvrdením, že im je to jedno, či presnejšie povedané, že si nič neuvedomujú. Ich zachovanie totiž nie je dôležité preto, aby sa vyhovelo rastlinám, ktoré nemajú žiadnu schopnosť svoj život a starostlivosť o nich zhodnotiť ako niečo pre nich pozitívne. Dôležitosť starať sa o rastliny spočíva v tom, že sú žiaduce pre človeka a prispievajú k napĺňaniu potenciálu človeka tým, že ho sýtia, tešia, ozdravujú jeho životné prostredie a podobne.
Väčšiu pozornosť v tejto problematike si však zasluhuje senzitívna forma života. Ak sa zameriame na zvieratá, zdá sa, že prírodné zákony vedia byť k nim veľmi tvrdé. K živočíšnej ríši totiž nevyhnutne patrí, že predátori usmrcujú iné živočíchy a živia sa nimi. Mnohé zvieratá sa stávajú obeťami lovu týchto predátorov a hynú roztrhané v ich zuboch, čo nevyzerá ako niečo pre nich žiaduce, čo by napĺňalo ich potenciál a zdokonaľovalo ich. Samotný fakt, že tieto zvieratá utekajú pred svojím lovcom, naznačujú, že sa chcú zachrániť, túžia po živote a smrť v zuboch predátora nie je niečo, čo by si žiadali. To, čo si žiadajú, je bezpečie, do ktorého by sa radi pred lovcom uchýlili. Ak zvážime, že sa to všetko deje na základe prírodných zákonov, ktorých súčasťou sú inštinkty determinujúce predátorov k lovu, vychádza nám z toho, že Boh, ktorý je autorom týchto prírodných zákonov, nepraje stvorenstvu dobro. Nechá ho trhať predátormi na kusy a predátory ani nemajú na výber. Sú stvorení tak, že to robiť musia, inak by neprežili od hladu. Vyššie sa však ukázalo, že tvrdenie, podľa ktorého Boh nepraje dobro stvorenstvu, je rozporné, a tak nezmyselné. Zdá sa, že sa dostávame do neriešiteľnej situácie. Skúsenosť totiž tvrdí to, čo nemôže byť pravda, lebo sa to rozpadá v rozpore. Je teda pravdivý dôkaz o dobroprajnosti Boha, alebo je pravdivá naša skúsenosť?
Treba skonštatovať, že rozpor tézy je absolútny dôkaz jej neplatnosti, lebo spôsobuje jej rozpad, čo znamená, že takáto téza nie je schopná tvrdiť ani to, čo tvrdí. Ak teda chceme vyriešiť náš problém, bude potrebné kriticky zhodnotiť našu skúsenosť s utrpením zvierat. Odkiaľ vieme, že lovené zviera trpí? Vyššie sme popísali, že takéto zviera sa snaží utekať pred predátorom do bezpečia, bráni sa, pri uhryznutí a zomieraní vydáva zúfalé zvuky. Tieto okolnosti majú svedčiť o tom, že zviera trpí bolesťou, čo je preňho nežiaduce. Jeho snaha prežiť naznačuje, že žiť je preňho žiaduce. Chce naplniť tento potenciál, no je mu to kvôli prírodným zákonom znemožnené. Otázkou je, či celé toto správanie sa zvieraťa sa dá vysvetliť výlučne tým, že trpí.
Skúsme si predstaviť robota, ktorý by sa dokonale podobal lovenému zvieraťu. Takéhoto robota by sa pokúšal roztrhať predátor. Akonáhle by naňho zaútočil, v robotovi by sa spustil program, ktorý by riadil robotov útek. Cestou by vyhľadával úkryty a vyhodnocoval ich stupeň bezpečia a pravdepodobnosť záchrany v nich. Predátor by však bol rýchlejší a robota by dobehol. Vo chvíli, keby sa doňho zahryzol, spustil by sa program sebaobrany. Robot by sa pokúšal využiť rôzne pohyby na to, aby sa vymanil zo zovretia. Zároveň by sa spustila produkcia zvukov, ktorá naznačuje, v akom stave deštrukcie sa tento robot nachádza. Finálna otázka je, ako by bolo možné rozoznať, či robot bolesť cíti, alebo je to len nevedomý program, ktorý sa v ňom spustil pri tom, ako je lovený. Je zrejmé, že robot by si žiadnu bolesť neuvedomoval a reagoval by nevedome len na základe programu. Ak by však človek nevedel, že ide o robota, s veľkou pravdepodobnosťou by konštatoval, že trpí. Zjavne je to možné na základe toho, že človek vlastnú skúsenosť, ktorú by prežíval na mieste tohto robota, premieta naňho. Vžíva sa doňho, a tak to hodnotí nie podľa loveného subjektu, ale podľa seba.
Ak sa vrátime k zvieratám, môžeme skonštatovať, že nemáme na základe skúsenosti vlastne žiadnu vedomosť o tom, čo tieto zvieratá pri love zažívajú. Máme len predstavu, čo by sme na ich mieste zažívali my. Ak by nás lovil predátor, utekali by sme, lebo by sme nechceli zomrieť. To, že zviera uteká pred predátorom, nám síce pripomína našu snahu prežiť, no u zvieraťa to nie je jediné vysvetlenie. Je celkom dobre možné, že zviera si neuvedomuje, čo to znamená „prežiť“ či „zomrieť“ a jednoducho sa v ňom spustil inštinkt, teda nevedomý spontánny program, ktorý ho má odviesť do bezpečia. No nie preto, aby sa cítil lepšie, vyhol sa bolesti, a tak bol naplnený jeho osobný potenciál. Zviera, podobne ako rastlina, nemá kapacitu na to, aby si uvedomilo, čo chce a čo je preňho lepšie. Je mu jedno, či je alebo nie je, podobne ako je to jedno dokonale naprogramovanému robotovi. V takom prípade sa naskytá otázka, prečo by takéto zviera malo utekať pred predátorom. No odpoveďou nie je jeho osobné blaho, ale dobro stvorenstva v tom zmysle, že bez pudu sebazáchovy, bez tohto programu riadiaceho ochranu života, by zvieratá rýchlo vyhynuli. Nebola by regulovaná rovnováha v prírode, čo by znamenalo celkovú deštrukciu stvorenstva. Netreba dokazovať, že takáto deštrukcia by evidentne nebola pre človeka žiaduca a bránila by napĺňať jeho potenciál, takže nebola by dobrá.
Podobne aj zvuky, ktoré my ľudia vyhodnocujeme ako vyjadrenia zúfalstva, či bolesti, môžu mať u zvieraťa iný význam, ako uvedomovanie si utrpenia. Môžu to byť signály, ktoré dávajú predátorovi najavo, v akom stave deštrukcie sa lovené zviera nachádza a aké úsilie je potrebné ešte vykonať, aby bolo premožené. Taktiež to môže byť signál pre tých, ktorí by mohli zvieraťu pomôcť zachrániť sa po tom, čo jeho pud sebazáchovy na záchranu už nestačí. Podobne rôzne výrazy u zvierat pripomínajúce radosť, či smútok nevyhnutne neznamenajú, že sa zviera vedome takto cíti. Môže ísť o signály navonok, aby človek porozumel, čo na „fungovanie“ zvieraťa pôsobí pozitívne a čo negatívne. To úsilie o to, aby zviera „fungovalo“ nie je jeho záujmom. Ono je k tomu reálne ľahostajné, lebo nemá žiadne vedomie, teda žiadnu kapacitu vyhodnotiť pozitívum, či negatívum tej ktorej možnosti. Ide skôr o človeka a o jeho záujem. On potrebuje vedieť, ako sa správať k zvieraťu, ak chce, aby prežilo a ako sa k nemu správať, ak chce, aby zomrelo.
Vykreslenie zvieraťa ako nevedomej bytosti podobnej naprogramovanému robotovi, je pre človeka v prvom momente neprijateľné, pretože sila empatie voči zvieraťu, teda projekcia ľudských pocitov do správania sa zvierat je veľmi silne do človeka fixovaná. Zvlášť ak ide o zvieratá skrotené, ktorým človek dáva konkrétne meno a žije s nimi v užšom spoločenstve. Taktiež je pre nás ťažko pochopiteľné, že by niekto dokázal vyrobiť takpovediac dokonalejšiu „umelú bytosť“, ako vieme s našimi poznatkami urobiť my. Nevyhnutne však musíme vziať do úvahy, že tvorcom zvierat nie je nikto menší, ako Prvá príčina, ktorá je totožná s nekonečným rozumom a teda nekonečným poznaním. Zároveň musíme vziať do úvahy, že predstava o tom, že zvieratá sa majú zle, teda sa im nedostáva to, čo je pre nich žiaduce a že sú schopné vnímať a prijať viac, ako sa im dostáva, sa kryje s tvrdením, že Boh nepraje stvorenstvu dobro. Toto tvrdenie, ako bolo vyššie dokázané, je absolútne nemožné. Musí teda platiť, že Boh praje stvorenstvu dobro, a tak všetko, čo ustanovil a čo tvorí nutné zákony prírody, napĺňa potenciál zvierat, a tak ich utrpenie ako absencia ich spokojnosti je nemožná.
Uvedený záver v žiadnom prípade nemôže znamenať, že je správne zvieratá týrať a nekontrolovane zabíjať. Týranie zvierat, aj keď nespôsobuje zvieraťu utrpenie, formuje človeka ako bezcitného, a tak ďalším jeho krokom môže byť týranie samotných ľudí. Zároveň nekontrolované zabíjanie zvierat síce samotným zvieratám nijako neubližuje, ale v konečnom dôsledku ubližuje človeku, pretože narúša v prírode rovnováhu, spôsobuje vyhynutie druhov, a tie Boh stvoril práve preto, že zvieratá sú žiaduce pre človeka či už ako potrava, skrášlenie sveta, čí reprezentácia Božej múdrosti, ktorú človek s úžasom odhaľuje skúmaním živočíšnej ríše.
Možno teda skonštatovať, že pripisovanie vedomia zvieratám a chránenie ich života z dôvodu eliminácie ich utrpenia nemá žiadny racionálny základ, ba je v rozpore s dokázanými faktami. Zakazovanie zabíjania zvierat, ich cvičenia v cirkusoch, používania na vedecké experimenty a podobne z dôvodu ich utrpenia vychádza z falošnej a vnútorne rozpornej predstavy o realite, ide proti dobru človeka, a tak ho s plnou vážnosťou možno nazvať zlom a nepochopením toho, ako funguje svet.
Napriek tomu, že sme obhájili nemožnosť utrpenia u zvierat, predsa ľudia vnímajú vo svete zlo, teda absenciu toho, čo je pre ľudí žiaduce, čo by mohlo napĺňať ich potenciál. Zvieratá si neuvedomujú život, smrť, utrpenie, nemajú vedomie samých seba, preto ich potenciál je naplnený tým, že poslúžia ako potrava alebo rovnováha, či krása prírody. Žiaden väčší potenciál nemajú a ten, čo majú, sa napĺňa prírodnými zákonmi, ktoré ich determinujú. Človek si však uvedomuje, že často nedosahuje to, čo by dosiahnuť mohol, k čomu je uspôsobený, uvedomuje si pozitívnu hodnotu života, poznania, príjemnosti, sú to dobrá, ktoré ho zdokonaľujú, a predsa na základe okolností, ktoré sú v tomto stvorenom svete, často je mu znemožnené tieto dobrá dosiahnuť.
Vo svete teda existuje zlo. Ako je to možné, keď Boh, ktorý stvoril svet a určil pravidlá jeho fungovania, praje stvorenstvu dobro? Jedinou možnosťou, ako vysvetliť tento stav, je to, že sa čosi vymyká z pravidiel, ktoré sú Bohom stanovené. Zatiaľ sme hovorili o pravidlách, ktorými sú prírodné zákony. Tie determinujú stvorenia, aby sa presne a prísne správali podľa nich. Existencia zla však predpokladá, že sa nejaké stvorenie vymyká nejakým Božím zákonom, ktorými Boh vedie stvorenstvo k tomu, aby si vzájomne neubližovalo. Znamená to, že je tu stvorenie, ktoré sa môže rozhodnúť, či Božie zákony bude rešpektovať, alebo nie. Už sme hovorili o neživej prírode, o vegetatívnej i senzitívnej forme života a všetky tieto stvorenia sú do posledného detailu prísne riadené prírodnými zákonmi. Ostáva ešte človek, ktorý si vyžaduje hlbšie preskúmanie. To, čo sme doteraz uviedli, naznačuje, že človek je voči Bohu do určitej miery slobodný. Nemusí vykonávať všetko tak, ako to Boh chce. Otázku, či človek má, alebo nemá slobodu rozhodovať sa, bude potrebné overiť.
2.8.17 Slobodná vôľa človeka
Ak skúmame slobodu ľudskej vôle, pripadajú do úvahy dve protichodné tézy: Buď človek slobodnú vôľu má, alebo nemá. Ak popierame v človeku slobodnú vôľu a zastávame tvrdenie, že jeho skutky sú determinované, znamená to, že si nárokujeme pravdivostnú hodnotu na výrok, podľa ktorého človek nemá slobodnú vôľu. Či je nejaký výrok pravdivý, legitímne určujeme podľa toho, že vychádzame z rozumovej evidencie. Racionálnymi úvahami sme došli k dôkazu, že výrok je pravdivý. Akékoľvek iné zastávanie pravdivosti výroku je nevierohodné, a tak nelegitímne. Ak tvrdíme, že ľudské činy sú determinované, potom samotné tvrdenie, že človek nemá slobodnú vôľu, nevyplýva z rozumovej evidencie, ale z determinovaného správania človeka. Človek tvrdí, že je to pravda preto, že nemôže tvrdiť opak. Je k tomu determinovaný. V takom prípade výrok stráca pravdivostnú hodnotu. Netvrdí sa, že je to pravda preto, lebo sa legitímne došlo k tomuto poznaniu, ale preto, že nie je možné tvrdiť opak. Zástanca determinizmu tak zároveň tvrdí, že je pravda, že človek nemá slobodnú vôľu, no zároveň tvrdí, že popretie slobodnej vôle človeka nemá pravdivostnú hodnotu, keďže je to nutné tvrdenie bez ohľadu na realitu. Popiera existenciu slobodnej vôle, no zároveň sám spochybňuje svoje popieranie.
To sa samozrejme týka akéhokoľvek výroku, na ktorý si človek robí pravdivostný nárok. Determinácia človeka vylučuje akékoľvek tvrdenie, na ktoré môže byť uplatnený legitímny pravdivostný nárok, a tak je vylúčené spoľahlivo pravdivé poznanie sveta. Človek za pravdu považuje nie to, čo je pravda, ale to, čo nutne za pravdu považovať musí bez ohľadu na realitu. V takom prípade by však muselo platiť tvrdenie, že pravdivosť žiadneho výroku sa nedá spoľahlivo dokázať. Zjednodušene povedané nutne platí tvrdenie, že platnosť každého tvrdenia je pochybná. Takéto tvrdenie však pripúšťa možnosť aj vlastnej neplatnosti. Je pochybná platnosť akéhokoľvek tvrdenia, teda aj tvrdenia, podľa ktorého je platnosť každého tvrdenia pochybná. Takéto tvrdenie je tak zároveň pochybné, ale na základe úvodného východiska je zároveň nutne platné. A to je rozpor.
Dôsledky pre ľudské myslenie v prípade determinizmu sú katastrofálne. Dochádza k spochybneniu nie len jednotlivých rozumových súdov, ale aj k spochybneniu identity jednotlivých pojmov. Ak chceme porozumieť akémukoľvek pojmu, musíme mu priradiť určitý konkrétny obsah. Toto priradenie je samotným rozumovým súdom, v ktorom subjektu, ktorým je pojem, pripisujeme predikát, ktorým je konkrétny obsah. V prípade determinizmu však súd, ktorý určuje identitu pojmu, je pochybný. Neoznačuje realitu, ale to, čo za realitu nutne pokladáme. V takom prípade človek vyjadruje pojmami niečo, čo nutne pokladá za ich obsah bez ohľadu na to, čo reálne znamenajú a rovnako počúvajúci rozumie pod pojmami obsah, ktorý nutne musí rozumieť bez toho, aby spoľahlivo vedel, čo hovoriaci pojmami myslí, alebo čo znamenajú. Takýto determinovaný proces sa nedá nazvať myslením a z reči, ktorá má reprodukovať myslenie, sa stávajú prázdne zvuky bez spoľahlivého obsahu.
Zaujímavé je, že determinizmom akékoľvek myslenie, ktoré má viesť k pravde, je tak nutne spochybnené. Potvrdenie absencie slobodnej vôle človeka sa deje prostredníctvom myslenia, no toto myslenie je v prípade absencie slobodnej vôle zároveň znemožnené. Na tvrdenie sa teda používa prostriedok, ktorý je nefunkčný. Dôsledkom je, že ak chceme poprieť slobodnú vôľu človeka, nutne musíme použiť myslenie, lebo nám umožňuje vytvoriť súd, že človek nemá slobodnú vôľu, no zároveň je myslenie nemožné, pretože človek nie je schopný vytvoriť spoľahlivý súd. Aby mohol človek zastávať tvrdenie, že nemá slobodnú vôľu, musí použiť slobodnú vôľu, ktorá mu umožňuje spoľahlivo myslieť, aby toto tvrdenie o absencii slobodnej vôle spoľahlivo zastávať mohol. V prípade determinizmu si totiž reálne nemôže myslieť nič, pretože bez slobodnej vôle je myslenie nerealizovateľné. Tak by nebolo možné ani položiť otázku, či človek slobodnú vôľu má a rovnako ani sformulovať akúkoľvek námietku proti jej existencii.
Keďže popretie slobodnej vôle končí v takýchto rozporoch, sloboda ľudskej vôle sa nedá legitímne poprieť, a preto musíme považovať opačnú tézu potvrdzujúcu existenciu slobodnej vôle u človeka za dokázanú.
2.8.18 Existencia morálneho zákona
V súvislosti so slobodou človeka sa naskytá otázka, či je človek okrem prírodných zákonov viazaný aj morálnym zákonom, ktorý nejako jeho správanie reguluje. Prvá téza tvrdí, že všeobecne záväzný morálny zákon neexistuje. Druhá téza naopak tvrdí, že takýto zákon existuje. Na základe vyššie dokázaných faktov môžeme preskúmať tieto tézy a zistiť, ktorá z nich je definitívne platná.
Prvú tézu tvorí tvrdenie, že morálny zákon neexistuje. Dokázaným faktom je, že Boh praje stvorenstvu dobro. Nevyhnutne preto stvoril svet s takými zákonitosťami, ktoré smerujú k napĺňaniu stvorení dobrom. Neslobodné tvory podliehajúce prírodným zákonom sú determinované k tomu, aby prostredníctvom nich mohli byť ďalšie tvory zahŕňané dobrom pochádzajúcim z Prvej príčiny. V tomto svete však žijú ľudia, ktorí nie sú výlučne determinovaní prírodnými zákonmi, pretože majú slobodnú vôľu a autonómne sa rozhodujú, ako budú konať. Ak neexistuje žiadny zákon ustanovený Bohom, ktorý by reguloval správanie človeka a jeho konanie je ponechané absolútnej ľubovôli človeka, znamená to, že Bohu nezáleží na tom, ako sa ľudia k sebe správajú a neobmedzene necháva, aby si ľudia vzájomne ubližovali. Takýto postoj Boha je však v rozpore s dokázaným faktom, že Boh praje stvorenstvu dobro. Znamenalo by to, že nutne dobroprajný Boh je zároveň ľahostajný k dobru stvorenstva, teda praje mu aj nepraje mu dobro.
Predošlá téza, ktorá odmieta existenciu zákona regulujúceho slobodné správanie človeka, skončila v rozpore. Keďže Boh praje ľuďom dobro, nevyhnutne musel zaviesť zákon, ktorý by reguloval slobodné správanie človeka a smeroval ho k tomu, aby bol prostriedkom rozdávania dobra ostatným ľuďom. Tento zákon však nemôže ovládať človeka, pretože by zrušil jeho slobodnú vôľu. Z toho vyplýva, že taký zákon musí existovať nie na princípe determinácie človeka, ale na spôsob imperatívu, záväznosti. Tak možno potvrdiť, že musí existovať Bohom stanovené nariadenie, ktoré zaväzuje človeka konať dobro ostatným ľuďom, keďže Boh si praje rozdávať dobro každému.[1]
Ukazuje sa, že všeobecné vnímanie ľudí počas celej histórie naprieč náboženstvami a kultúrami sa nemýli. Morálny zákon nariaďujúci konať druhým dobro je nevyvrátiteľne dokázaný. Je však čas vrátiť sa k dôvodom, pre ktoré sme po existencii tohto zákona začali pátrať. Pôvodne nás zaujímalo, či je možné dokázať existenciu Boha a potvrdiť pravosť konkrétneho náboženstva. Upozornili sme však na to, že poznanie týchto vecí má pre nás kľúčový význam, len ak Boh, náboženstvo, resp. niečo spoza materiálneho sveta nejako podstatne ovplyvňuje náš život. Kvôli tomu sme upriamili pozornosť na otázku existencie morálneho zákona, pretože ten sa tradične javí ako niečo, čo má človeka ovplyvňovať a jeho pôvod i dôsledky siahajú za hranice pozemského života. Z predošlých dôkazov sme si overili, že morálny zákon reálne existuje, dokonca popri tom sme dokázali aj existenciu Boha. Ostáva však otázka, či dôsledky záväznosti morálneho zákona skutočne siahajú až kdesi za hranice pozemského života a či tieto dôsledky sú naozaj natoľko vážne, že si zasluhujú našu pozornosť.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.
[1] Ak sme vyššie vysvetlili, že vo svete existuje zlo, nevyhnutne nás to priviedlo k záveru, že toto zlo nemôže byť výsledkom Božej vôle, ale vôle toho, kto má slobodu, a tak sa Božej vôli vzpiera. To nevyhnutne upriamilo našu pozornosť na človeka, ktorý svojou slobodnou vôľou môže v rozpore s Božími zámermi ubližovať ostatným ľuďom a tak brániť v napĺňaní ich potenciálu. Zdá sa, že tento fakt však neberie do úvahy zrejmú skúsenosť, že ľuďom ubližujú nie len ľudia, ktorí sú slobodní, ale aj zvieratá, živelné katastrofy, vírusy, baktérie, skrátka stvorenstvo, ktoré je prísne determinované prírodnými zákonmi, ktoré nastavil Boh. To nás následne vracia k otázke, ako chápať Božie prianie dobra stvorenstvu a zároveň determinované správanie stvorenstva, ktoré ubližuje ľuďom. Zdá sa, že ak pripustíme možnosť, že Boh chce ľuďom dobro, neguje ju fakt, že determinované stvorenia ubližujú ľuďom, čo znamená, že sám Boh ich nastavil tak, aby ľuďom ubližovali. Ak však budeme chcieť prijať možnosť, že Boh praje ľuďom zlo, keďže im prostredníctvom stvorenstva ubližuje, dostaneme sa do rozporu s vyššie uvedenými dôkazmi o nevyhnutnej Božej dobroprajnosti. Keďže obe alternatívy smerujú k rozporu, podľa ktorého Boh praje i nepraje človeku dobro, zjavne musí byť v takejto úvahe chyba. Zoberme teda do úvahy najprv všetky predpoklady, ktoré sú spoľahlivo dokázané. Prvým predpokladom je to, že Boh nevyhnutne praje človeku dobro. Druhým predpokladom je skutočnosť, že zlo môže byť spôsobené jedine konaním v rozpore s Božou vôľou, teda prostredníctvom stvorenia disponujúceho slobodnou vôľou, ktoré sa Božej vôli vzoprelo. Z týchto premís nevyhnutne vyplýva záver, že ak prírodnými zákonmi determinované stvorenie spôsobí človeku niečo, čo nie je preňho žiaduce, môže sa tak diať výlučne v dôsledku správania sa slobodného stvorenia, ktoré je v rozpore s Božou vôľou. Na tomto stupni uvažovania ešte nevieme jasne popísať súvislosť medzi porušením morálneho zákona a nejakou živelnou katastrofou, vírusovou infekciou, či smrtiacim útokom mäsožravej šelmy na človeka. Vyššie dokázané premisy smerujúce k jednoznačnému záveru však existenciu takejto súvislosti potvrdzujú. Nie je bez zaujímavosti, že v rôznych kultúrach, či náboženstvách sa akosi samozrejme ráta s určitým obdobím na počiatku ľudstva označovaným ako „Zlatý vek“, ktorý má byť charakteristický tým, že pôvodne vládlo na svete všeobecné dobro, čo sa zjavne kryje s dokázaným faktom, že Boh stvoril svet tak, aby stvorenstvo napĺňal dobrom. Katolícka interpretácia tohto veku vysvetľuje, že prví ľudia zažívali rajskú blaženosť, ktorú nemohli narušiť žiadne živelné katastrofy, útoky zvierat, či choroby, pretože títo ľudia disponovali schopnosťou ovládať prírodu. Porov. BARTNIK, Cz. S.: Dogmatyka katolicka I. Lublin: Wydavnictvo KUL, 2000, s. 323. O túto schopnosť prišli práve v dôsledku previnenia voči morálnemu zákonu (Gn 3,16-17; PALOČKO, Š.: Stvorenie a pád človeka. Prešov: GTF PU v Prešove, 2012, s. 53-57). Boh teda pri stvorení sveta determinoval prírodu prírodnými zákonmi, no zároveň stvoril človeka so schopnosťou regulovať správanie sa prírody tak, aby spôsobovala človeku dobro a človek si ju mohol prispôsobiť svojim legitímnym potrebám. Vzburou voči Bohu sa však človek vo svojej nerozumnosti tejto schopnosti vzdal a takto spôsobil nežiaduce správanie sa prírody aj voči svojim potomkom (DS 1512). Aby sme však mohli definitívne potvrdiť, alebo vyvrátiť túto katolícku interpretáciu súvislosti medzi nemorálnym správaním sa prvého človeka a nežiadúcim správaním sa prírody, musíme prejsť ešte mnoho postupných krokov v našom dokazovaní. Už teraz však môžeme uzavrieť s absolútnou istotou, že prejavy prírody, ktoré sú nežiaduce pre človeka, nevyhnutne nejako súvisia so správaním sa tvora so slobodnou vôľou, ktoré je v rozpore s Božím chcením.