Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
2.8 Dokazovanie všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona
Ak má byť dôkaz absolútne spoľahlivý, nemožno pri ňom vychádzať z predpokladov, ktoré môžu byť spochybnené. Rovnako sa nemožno odvolávať na autoritu nejakého odborníka vo filozofii, alebo v akejkoľvek inej oblasti. Keďže autorita je omylná (až na prípad, že by bol dokázaný opak), jej tvrdenia, ktoré by mali tvoriť východisko dokazovania, budú vždy pochybné. Preto je nevyhnutné pri spoľahlivom dokazovaní použiť vyššie načrtnutú metódu, ktorá spočíva na princípe sporu a na vylúčení tretej možnosti. Dôkaz tak nebude súhrnom informácií, ktoré tvoria akýsi prehľad subjektívnych názorov, ale bude to sprevádzanie mysle človeka po ceste k nespochybniteľnému záveru. Každý si sám bude môcť pri každom kroku overiť, či predložený záver možno namietnuť, alebo sa námietka, či antitéza nevyhnutne rozpadne v rozpore. Samozrejme nemožno očakávať, že táto cesta ku konečnému záveru, ktorým je nevyvrátiteľný dôkaz, bude pohodlná a jednoduchá. Bude sa totiž treba vydať až za hranice každodenných skúseností a bežnej ľudskej predstavivosti. No ak zvážime, že ide o rozriešenie otázky, či život človeka je len súčasťou materiálneho charakteru vesmíru, ktorý sa riadi výlučne prírodnými zákonmi, alebo sa človek zodpovedá reálnemu všeobecne záväznému morálnemu zákonu, ktorý svojou účinnosťou siaha až za hranice matérie a človek či chce, alebo nechce, bude musieť niesť nepredstaviteľne tragické následky svojich činov, túto namáhavú cestu sa oplatí podstúpiť. Môžeme totiž vidieť, že ide o jednu z najkľúčovejších informácií, ktorá radikálne ovplyvňuje zmysel ľudského života. Byť ľahostajný k otázke existencie všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona vedie k nezmyselnému riziku, že človek namáhajúci sa naplniť svoj život spokojnosťou sa napokon dopracuje k definitívnej a trvalej tragédii.
2.8.1 Zákon kauzality
Vo svete neustále niečo vzniká. Rodia sa noví ľudia, budujú sa nové domy, opravujú sa cesty, ako beží čas, tak sa mení množstvo vecí. Aj na imanentnej úrovni si možno všimnúť vznikanie nových myšlienok, postupné zaznamenávanie ďalšieho a ďalšieho textu tejto knihy, či nadobúdanie vedomostí, ktoré sme pred tým nemali.
Neexistuje spôsob, ako by sa dala existencia vznikania vo svete spochybniť. Každý pohyb, každá zmena je vznikaním niečoho, čo pred tým nebolo (napríklad vznikaním zaujatia nového priestoru). Ak by sme sa aj pokúsili tvrdiť, že zmena neexistuje, všetko vo vesmíre je nemeniteľné, akákoľvek zmena, akýkoľvek pohyb je len ilúzia a je to len spôsob, ako sa nám vesmír javí, ani touto námietkou nemôžeme poprieť existenciu zmeny. Ak by zmena bola len ilúziou, tým by sme tvrdili, že subjektu, ktorým je človek, sa najprv zdá, že niečo nie je a následne sa mu zdá, že to vzniklo. Aj keby ten vznik neprebiehal v externom vesmíre, ale len v mysli subjektu, nevyhnutne tým tvrdíme, že vnímanie mysle subjektu prešlo zmenou. Najprv to bola myseľ, ktorej sa zdala neexistencia javu, no toto vnímanie prešlo zmenou, keď v nasledujúcej fáze už došlo k vnímaniu existencie javu. Domnelá ilúzia sama tak prešla zmenou a potvrdila, že zmena existuje.
Spontánne sa akosi očakáva, že všetko, čo vzniklo, bolo niečím spôsobené. Ak sa stane nejaká nehoda, alebo neprávosť, spontánna otázka, ktorá sa naskytá, je, kto za to môže. Ak pozorujeme umelecké dielo, prirodzene nás zaujíma, kto to vytvoril. Ak to zovšeobecníme, môžeme vidieť, že ak čokoľvek vzniklo, je na mieste otázka, čo tento vznik spôsobilo, zapríčinilo. Toto je, možno povedať, predvedecká prirodzená reakcia založená na každodennej skúsenosti, ktorá vychádza z predpokladu, že vznik vecí je podmienený nejakou príčinou.
Ak chceme byť úplne presní a dôslední, mohli by sme sformulovať tvrdenie, že všetko, čo vzniká, vzniká od niečoho iného. Niečo iné je príčinou vzniku novej veci. Táto príčina je podmienkou, aby nová vec mohla vzniknúť. Takáto formulácia znie ako pravidlo, ako zákon, ktorý platí vždy a za každých okolností. No samotné toto tvrdenie, hoci je založené na každodennej skúsenosti ľudí, ešte nemožno považovať za fakt. Stále je tu v hre možnosť, že niekde niečo mimo pozorovanie ľuďmi vzniká bez toho, aby k tomu potrebovalo niečo iné, prípadne že pozorovanie vzniku niečoho prostredníctvom iného je len ilúzia.
Z toho dôvodu pripadajú do úvahy dve protichodné tézy. Prvá téza hovorí: Aby niečo vzniklo, vždy je potrebná existencia niečoho. (To „niečo“, je nevyhnutnou príčinou podmieňujúcou vznik veci.) Druhá téza hovorí: Aby niečo vzniklo, nie je vždy potrebná existencia niečoho. Túto tézu možno sformulovať aj v pozitívnom zmysle: Aby niečo vzniklo, aspoň niekedy je potrebné absolútne nič. (Resp. nie je potrebné nič. Nič stačí k tomu, aby niečo vzniklo.) Tieto dve tézy pokrývajú celé spektrum možností, takže tretia možnosť je vylúčená. V prípade, že sa potvrdí prvá téza, zákon kauzality bude dokázaný. V prípade, že sa potvrdí druhá téza, zákon kauzality neplatí, alebo minimálne neplatí vždy, čo by znamenalo, že tento zákon neplatí absolútne. Keďže veci vznikajú, niektorá z týchto dvoch téz platiť musí. Obidve naraz platiť nemôžu, pretože to vylučuje princíp sporu. Nemôže v tom istom prípade zároveň byť potrebné niečo k vzniku a zároveň nebyť potrebné niečo k vzniku.
V tejto fáze dokazovania je priestor k tomu, aby sme umožnili druhej téze realizovať sa, čím overíme jej funkčnosť. Hypotéza teda ráta s tým, že je reálne možné, aby niečo vzniklo pričom na jeho vznik je potrebné absolútne nič. Nič je úplná absencia všetkého. Teda je to zároveň absolútna absencia akejkoľvek aktivity. V absolútnom nič nie je mysliteľná žiadna činnosť, žiaden pohyb. V absolútnom nič neexistuje žiaden subjekt, ktorému by sme činnosť mohli priradiť. Absolútne nič je teda z definície absolútna pasivita. Táto pasivita je nevyhnutne permanentná, pretože kde nie je aktivita, nie je žiadna zmena. Kde nie je zmena, nie je čas, keďže pod časom vo všeobecnosti rozumieme meradlo postupných zmien. Teda v absolútnom nič neexistuje žiadne predtým, teraz a potom. V permanentnej pasivite sú tieto pomyselné úseky času absolútne totožné, ničím sa nelíšia, preto ich možno označiť jednotným označením „permanentné teraz“. Ak nie je čas ani žiadna aktivita, pasivita je večná a nemeniteľná. Preto v nej nemôže dôjsť k aktívnemu procesu vzniku, teda prechodu z neexistencie do existencie. Pripisovať permanentnej pasivite aktivitu je rozpor.
Možnosť, že by niečo mohlo vzniknúť, pričom východzí bod vzniku by bolo absolútne nič, sa ukázala ako rozporná, teda nezmyselná. Tým sa druhá hypotéza rozpadla a zostala len jediná možnosť: Aby niečo vzniklo, vždy je potrebná existencia niečoho. Takto možno s absolútnou istotou túto hypotézu brať ako potvrdenú. Pri bližšom pohľade na takto sformulovaný zákon sa však otvára ešte jedna otázka: Čo je to „niečo“, čo musí existovať ako príčina podmieňujúca vznik veci? Na všeobecnej úrovni pripadajú do úvahy dve podstatne odlišné možnosti. Buď každé niečo vzniká vždy od niečoho iného, alebo aspoň niečo vzniká samé od seba. Samé si je príčinou podmieňujúcou svoj vlastný vznik. Takto sa nám opäť utvorili dve tézy, ktoré podmieňujú celé spektrum možností v už dokázanom prípade, že všetko, čo vzniká, vzniká z niečoho. Tieto dve tézy sú postavené tak, že vylučujú možnosť tretej a vzájomne sa absolútne vylučujú. Jedna z nich nevyhnutne musí platiť a je absolútne nemožné, aby platili obe naraz, keďže takúto možnosť diskvalifikuje princíp sporu. Nemôže zároveň niečo vzniknúť od seba a zároveň nie od seba, teda od iného.
Opäť je čas dať možnosť jednej z téz realizovať sa, aby sme mohli overiť jej relevanciu. Keď hovoríme o vzniku niečoho, máme na mysli prechod z neexistencie do existencie. Ide teda o dve časové fázy. Fáza „predtým“, je charakteristická neexistenciou veci, ktorej vznik sledujeme a fáza „potom“ obsahuje existenciu tejto veci. Ak zoberieme do úvahy tézu, podľa ktorej niečo je samo sebe príčinou podmieňujúcou vlastný vznik, tým v skutočnosti tvrdíme, že toto pomyselné „niečo“ existuje ako príčina a podmienka svojho vzniku vo fáze „predtým“, teda keď ešte neexistuje. Ak by v tej fáze už existovalo, nemožno hovoriť o vzniku, o prechode z neexistencie do existencie. Máme teda „niečo“, čo zároveň vo fáze „predtým“ neexistuje, pretože ešte nevzniklo, no zároveň v tejto istej fáze existuje ako príčina podmieňujúca vlastný vznik. Téza, ktorá tvrdí, že niečo vzniklo samé od seba, sa tak stotožňuje s tvrdením, že niečo v to istom čase zároveň existuje i neexistuje, čo je rozpor. Možnosť vzniku niečoho samého od seba sa tak rozpadla. Keďže veci vznikajú a nemôžu za žiadnych okolností vzniknúť samé od seba (ani z ničoho), absolútne nespochybniteľným záverom je, že všetko, čo vzniká, vzniká od iného ako príčiny, ktorá podmieňuje jeho vznik. Tento fakt nemá alternatívu. Každá sa totiž rozpadla v rozpore. Možno tak uzavrieť, že všeobecná platnosť zákona kauzality (príčinnosti) je absolútne dokázaná.
2.8.2 Rad príčin
Podľa zákona kauzality príčinou podmieňujúcou vznik niečoho, je niečo iné. Ak toto „iné“ v určitej dobe tiež vzniklo, nevyhnutne sa naňho musí taktiež vzťahovať zákon kauzality. Znamená to teda, že aj toto „niečo iné“, je účinkom niečoho ďalšieho. „Niečo ďalšie“ je tak nutne príčinou podmieňujúcou vznik vyššie spomínaného „niečoho iného“. Týmto spôsobom môžeme sledovať tvoriaci sa rad príčin a účinkov do minulosti. To, čo vzniklo teraz, je účinkom predošlej príčiny, ktorá, keďže vo svojom čase tiež vznikla, je účinkom zas ďalšej predošlej príčiny, a tá zas vznikla vďaka ďalšej predošlej príčine. Skúsenostne dokážeme sledovať tento rad príčin a účinkov len do určitej miery, potom sa nám stráca v hmle minulosti. Vzniká tak otázka: Pokračuje tento rad účinkov a príčin do minulosti do nekonečna?
Ak chceme hľadať definitívnu odpoveď na túto otázku, podľa vyššie popísanej metódy potrebujeme položiť dve vzájomne vylučujúce sa tézy, ktoré pokryjú celé spektrum možností a overiť ich princípom sporu. Je zjavné, že rad príčin a účinkov do minulosti existuje. To je dôsledok dokázaného zákona kauzality. Preto existujú len dve možnosti. Prvá je sformulovaná tézou: Rad príčin a účinkov ide do minulosti do nekonečna. Druhá téza tvrdí protiklad: Rad príčin a účinkov nejde do nekonečna, teda má začiatok.
Zákon kauzality znamená, že ak berieme do úvahy niečo konkrétne, čo vzniklo, nevyhnutne musíme tvrdiť, že pre jeho vznik musela byť splnená podmienka, ktorou je existencia predošlej príčiny. Inak povedané, to čo vzniklo, by reálne nemohlo vzniknúť, keby neexistovala podmienka jeho vzniku. Existencia predošlej príčiny je nevyhnutnou podmienkou vzniku. Bez nej sa vznik nezrealizuje. Táto podmienka môže byť však splnená len za predpokladu, že je splnená podmienka vzniku samotnej predošlej príčiny, a tou podmienkou je existencia ďalšej predošlej príčiny. Tá však nemôže existovať, kým nie je splnená podmienka, ktorou je existencia ešte predošlej príčiny. Je nevyhnutné vziať do úvahy, že takto sa podmienka vzniku konkrétnej veci postupne odsúva do minulosti. Ak na vysvetlenie tohto javu použijeme prvú tézu, bude to znamenať, že odsúvanie podmienky vzniku konkrétnej veci sa bude diať do nekonečna.
Pre názornosť tohto javu možno použiť takúto modelovú situáciu: Murári majú postaviť tretie poschodie domu. Problém je však v tom, že ak ho majú postaviť, najprv musí stáť druhé poschodie. To je nevyhnutnou podmienkou, aby tretie poschodie mohlo stáť. Jeho existencia je závislá od existencie druhého poschodia. Ak však majú murári postaviť druhé poschodie, musí najprv stáť prvé, bez neho je druhé nemysliteľné. Problémom je, že ani prvé nemôže existovať, kým nie je splnená podmienka existencie prízemia. Zdá sa že sme konečne došli k bodu, kedy možno začať stavať dom a v konečnom dôsledku zrealizovať stavbu tretieho poschodia. No ak túto modelovú situáciu používame ako názorný príklad nekonečného radu príčin a účinkov, potom sa nemôžeme zastaviť na prízemí, ale pokračovať ďalej a to skutočne až do nekonečna. To znamená, že prízemie nemôže stáť, kým najprv nie je v podzemí zbudovaný suterén, teda poschodie -1. Toto poschodie však nemôže stáť, kým sa najprv nepostaví poschodie -2, to je však závislé na poschodí -3 a tak ďalej. Podmienku, vďaka ktorej môže byť vybudované tretie poschodie, odsúvame hlbšie a hlbšie, a keďže toto odsúvanie nemá konca, možno definitívne uzavrieť, že nevyhnutná podmienka existencie akéhokoľvek poschodia vrátanie spomínaného tretieho nebude nikdy naplnená a tak existencia takéhoto domu je nereálna. Tretie poschodie nebude nikdy postavené. V prípade, že spomínané tretie poschodie stojí, znamená to, že podmienka existencie predošlého poschodia bola naplnená, teda nebola odsúvaná do nekonečna.
Vráťme sa späť k téze, podľa ktorej rad príčin a účinkov sa stráca v nekonečne. Podľa tejto tézy má existovať účinok závislý na podmienke, ktorou je existencia predošlej príčiny. Zároveň však táto téza tvrdí, že podmienka existencie predošlej príčiny sa odsúva do nekonečna, čo znamená, že nikdy nebude naplnená. Účinok podľa tejto tézy tak zároveň existuje, pretože táto téza má ambíciu vysvetliť možnosť jeho existencie, no zároveň neexistuje, keďže podmienka jeho vzniku sa nekonečným odsúvaním do minulosti nemôže nikdy zrealizovať. Tak sa táto hypotéza rozpadá v rozpore.
Iný pohľad na nezmyselnosť nekonečného radu príčin do nekonečna poskytuje otázka, koľko príčin musí minúť, aby mohol nastať nami zvažovaný vznik konkrétnej veci. Pri rešpektovaní nekonečného radu príčin nevyhnutná odpoveď na takúto otázku musí byť, že pred sledovaným účinkom musí uplynúť nekonečný rad príčin. Inak povedané, pred vznikom konkrétnej veci sa musí skončiť (uplynúť) nekonečný počet príčin. Pripisovať nekonečnému počtu konečnosť je rozpor. Nekonečný počet z definície nemôže skončiť. Takto sa nám len potvrdzuje rozpornosť tézy, ktorá pripúšťa nekonečný rad príčin a účinkov do minulosti do nekonečna. Z dvoch téz sa jedna rozpadla v rozpore, čím druhá téza o konečnosti radu príčin a účinkov stratila alternatívu. Takto je s absolútnou istotou dokázaná. Možno teda uzavrieť, že rad príčin a účinkov nevyhnutne musí mať niekde v minulosti začiatok.
2.8.3 Prvá príčina
Záver predošlého kroku nás privádza k začiatku radu príčin a účinkov. Z faktu začiatku tohto radu nevyhnutne vyplýva existencia Príčiny, ktorá je v celom tomto rade prvá. Táto Prvá príčina si zasluhuje zvláštnu pozornosť. V prvom rade sa prijatie jej existencie nezaobíde bez námietky, ktorá sa pýta na pôvod tejto Prvej príčiny.[1] Rozšírená námietka poukazuje na zákon kauzality, podľa ktorého existencia všetkého je podmienená nejakou predošlou príčinou. Na tomto princípe je predsa vystavané celé predošlé dokazovanie. Prečo by nejaká Prvá príčina mala mať dišpenz z tohto pravidla? Buď zákon kauzality neplatí, a potom je celé predošlé dokazovanie falošné, alebo platí, a tak sa mu musí podrobiť aj domnelá Prvá príčina, ktorá je týmto spôsobom diskvalifikovaná z pozície svojho prvenstva. Ide o pokus ukázať, že obe tézy, konečnosť aj nekonečnosť radu príčin končí v absurdite, a tak spochybniť hodnotu ľudského myslenia. Takýto počin je však od základov nezmyselný, keďže by šlo o pokus podľa pravidiel ľudského myslenia dokázať pravdivý fakt, ktorým je nezmyselnosť ľudského myslenia.
Vráťme sa však k námietke, podľa ktorej zákon kauzality káže, že aj existencia Prvej príčiny musí byť podmienená existenciou nejakej predošlej príčiny. Táto námietka je však nepochopením zákona kauzality. Oponent tento zákon formuluje spôsobom, podľa ktorého existencia všetkého musí mať predošlú príčinu. Zákon kauzality sa však prísne viaže na vznik, teda tvrdí, že všetko, čo vzniklo, musí mať predošlú príčinu, je podmienené existenciou niečoho iného. Otázka teda nestojí tak, čo spôsobilo Prvú príčinu, ale či Prvá príčina musela nevyhnutne vzniknúť.
Ak sa vrátime k predošlým záverom, vychádza nám, že rad príčin a účinkov musí mať začiatok. Táto možnosť nemá alternatívu. Začiatok radu príčin a účinkov nevyhnutne predpokladá existenciu Prvej príčiny. Ani tento fakt nemá alternatívu. Prvá príčina teda existovať musí. Fakt existencie Prvej príčiny pripúšťa dve mysliteľné protichodné tézy. Prvá téza tvrdí: Nutne existujúca Prvá príčina vznikla. Druhá téza oponuje: Nutne existujúca Prvá príčina nevznikla.
Ak necháme realizovať sa prvú tézu, ňou tvrdíme, že Prvá príčina ako vzniknutá, je závislá na predošlej príčine. To znamená, že Prvá príčina ako závislá na predošlej príčine nie je prvá. Tvrdenie, že Prvá príčina nie je prvá, sa rozpadá v rozpore. Výsledkom je nutná pravdivosť druhej tézy, podľa ktorej nutne existujúca Prvá príčina nikdy nevznikla.
Na základe bežných skúseností je človek náchylný spontánne prehlásiť, že všetko, čo existuje, muselo predsa niekedy vzniknúť, ak by to nevzniklo, tak by to jednoducho neexistovalo. To potvrdzuje naša každodenná skúsenosť, no otázka je, či naša skúsenosť obsahuje nevyhnutne všetky možnosti v tejto oblasti. Je možné, aby niečo existovalo, a pritom nikdy nevzniklo? Takáto možnosť je bezrozporne mysliteľná, ak je postavená na večnej existencii. Ak niečo existuje večne, nepotrebovalo to k svojej existencii vznik. Podľa tohto princípu možno teda s definitívnou platnosťou uzavrieť, že Prvá príčina nutne existuje a jej existencia je absolútne večná.
Po dokázaní existencie Prvej príčiny je na mieste zistiť, čo touto Príčinou je. Keďže máme zmyslovú skúsenosť len s materiálnym vesmírom, ponúka sa tvrdenie, že Príčinou, ktorá spôsobuje všetko dianie, je vesmír sám so svojimi zákonitosťami a materiálom, ktorý ho tvorí. Samozrejme vesmír pozorujeme ako pohybujúci sa a rozvíjajúci sa, teda ide o neustály rad účinkov spôsobených predošlými príčinami. Ak sa máme dopracovať k úplne Prvej príčine, smeruje nás to k vesmíru úplne na počiatku jeho dejín. Malo by ísť o akýsi súhrn celého stavebného materiálu, z ktorého sa vesmír rozvinul na základe zákonov večne obsiahnutých v samotnom vesmíre. Dokázaným faktom je, že Prvá príčina nevznikla a je večná. Ak takúto charakteristiku pripíšeme úvodnému stavu materiálneho vesmíru, potom jeho večnosť musíme vyriešiť jedným z dvoch možností: Buď je tento pôvodný stav materiálneho vesmíru večný v časovom zmysle, teda že trval do minulosti do nekonečna, alebo že je nezávislý na čase, teda že je večný v stálom teraz.
Problém prvej hypotézy je, že čas nie je mysliteľný do minulosti do nekonečna. Ak predpokladáme večné trvanie času smerom do minulosti, pred dnešným dňom by musel uplynúť nekonečný počet dní (resp. nejakých časových jednotiek). V aktuálnom okamihu tak predpokladáme ukončenie nekonečného počtu dní, čo je rozpor. Čas teda musí mať začiatok. Existencia prvotného stavu vesmíru ako večného v čase do minulosti je teda nemysliteľná.
Tento fakt nevyhnutnosti začiatku času úzko súvisí s tým, že postupné zmeny vo vesmíre taktiež musia mať začiatok, keďže čas je meradlo postupných zmien. Ak by sme sa pokúšali tvrdiť, že vesmír je neustále meniaci sa, a tak to bolo od nekonečnej minulosti, tým by sme tvrdili, že momentálne nami pozorovaná zmena ukončila nekonečný počet zmien, ktoré ju predchádzali do nekonečnej minulosti. Ukončený nekonečný počet zmien je rozporný. Ak by sme obhajovali nekonečný počet zmien pred momentálne pozorovanou zmenou, museli by sme tvrdiť, že na to, aby sa mohla uskutočniť spomínaná nami pozorovaná zmena, musela uplynúť pred tým jedna zmena a ešte jedna zmena a ešte jedna zmena a tak donekonečna. Výsledný efekt by znamenal, že nami pozorovaná zmena by nemohla nikdy nastať, čo je absurdné. Možno teda uzavrieť, že nekonečná existencia vesmíru v zmysle nekonečnej časovej postupnosti do minulosti je absolútne nemožná.
Druhá téza ráta s večnou existenciou prvotného stavu vesmíru v zmysle nezávislosti na čase, teda v „stálom teraz“. Vyššie sme popísali, že ak sa akékoľvek „predtým“, „teraz“ a „potom“ ničím neodlišujú, nemožno hovoriť o žiadnej postupnosti, o žiadnom čase, len o stálom nemeniteľnom stave. Ak má byť pôvodný stav vesmíru Prvou príčinou, musí byť večný. V časovom zmysle to nepripadá do úvahy, teda druhou mysliteľnou možnosťou zostáva večná existencia v „stálom teraz“. „Stále teraz“ však z definície predpokladá absolútnu nemeniteľnosť. Absenciu akéhokoľvek rozdielu medzi „predtým“, „teraz“ a „potom“. Za takýchto okolností v pôvodnom stave vesmíru nemôže prebehnúť žiadna zmena. Permanentne by takýto stav vesmíru existoval v nemeniteľnej možnosti rozvinúť sa do meniaceho sa a pohybujúceho sa vesmíru, no táto možnosť by sa nikdy nemohla stať skutočnosťou, lebo jeho stav by bol viazaný na bezčasovosť, teda na „stále teraz“. To by však znamenalo, že stav takéhoto prvotného vesmíru by bol v stálej možnosti rozvinúť sa a zároveň, keďže by šlo o permanentný a nemeniteľný stav, tak by sa z definície tento rozvoj nemohol nikdy uskutočniť. Prvotný vesmír by tak bol aj nebol v možnosti rozvinutia sa, čo je rozpor.
Predpokladali sme, že Prvou príčinou je samotný vesmír vo svojom pôvodnom stave, no na nutnom znaku večnosti, ktorým Prvá príčina musí disponovať, nám skolabovali v rozpore obe mysliteľné možnosti. Keďže Prvá príčina existovať musí, a vesmír ňou s absolútnou istotou nie je, nevyhnutne si vo svojej existencii sám nevystačí. V súvislosti s týmto faktom si možno všimnúť stav súčasnej vedy, ktorá si na jednej strane robí nárok na pravdivé vysvetlenie sveta, no na druhej strane si sama zakazuje odhaľovať pravdu, ktorá je za hranicami vesmíru a ktorá tento vesmír ovplyvňuje, keďže ten je vo svojej existencii závislý na Príčine, ktorá je zjavne mimo neho. Známy matematik a fyzik Stephen Hawking veľmi otvorene tvrdí, že udalosti za hranicami vzniku vesmíru nemajú žiadny vplyv na súčasnosť, a tak nemajú byť súčasťou vedeckého modelu vesmíru. Podľa neho otázky typu „Kto určil podmienky pre vznik vesmíru“ nie sú otázky, ktorými sa zaoberá veda.[2] Paradoxom je, že veda, ktorá si zakladá na dôkazoch, slovami tohto jej uznávaného predstaviteľa bez dôkazov s istotou tvrdí, že realita za hranicami vesmíru nemá žiadny vplyv na súčasnosť. Taktiež je na zváženie, ak veda už dopredu cúva pred možnosťou skúmať realitu a umelo si nastaví hranice tým, že si zakáže klásť určité otázky, ktoré sa prirodzene naskytajú a potrebujú odpovede. Takýmto prístupom sa veda sama diskvalifikuje zo schopnosti i zámeru dozvedieť sa pravdu o svete a pravdivo ho popísať. Odvolať sa na to, že veda s tým nemá nič spoločné, keďže sú to filozofické otázky, nedáva zmysel. Jednak vedy sa nemôžu od seba izolovať, ak chcú podať komplexný pohľad na svet, keďže svet nie je súhrn vzájomne nezávislých a izolovaných oblastí. A druhým problémom takejto vedy je, že ona sama svoju vierohodnosť čerpá z filozofických dôkazov, ktoré potvrdzujú spoľahlivosť ľudského myslenia a jeho schopnosť dopátrať sa k pravde. Ak by sa veda neopierala o tieto filozofické zdôvodnenia a dôkazy, sama stratí svoju vierohodnosť a stane sa nezmyselnou.[3]
2.8.4 Nemateriálnosť Prvej príčiny
Z predošlých dôkazov jednoznačne vyplýva, že Prvou príčinou nemôže byť vesmír ako súhrn celej matérie. Bráni mu v tom fakt jeho meniteľnosti, takže je odkázaný na čas, ktorý má dokázateľne začiatok, rovnako ako aj pohyb musí mať začiatok, keďže počet pohybov, či zmien na seba nadväzujúcich nemôže ísť do minulosti do nekonečna. Na druhej strane nemeniteľný pasívny vesmír, ktorý má v sebe potenciál stať sa aktívnym je rozporný. Tieto fakty spolu so zákonom kauzality nás nevyhnutne privádzajú k záveru, že Prvou príčinou musí byť niečo iné ako súhrn vesmírnej matérie. Keďže vesmír je závislý na čase, lebo je meniteľný a zmena ako aj čas musí mať svoj začiatok, nevyhnutne musíme vesmír definovať ako skutočnosť, v ktorej sa dejú zmeny na základe nejakej príčiny. Takto naše pátranie po Prvej príčine musí pokračovať ďalej.
Na základe predošlých dôkazov môžeme skonštatovať, že Prvá príčina musí byť večná, keďže nemohla vzniknúť, a predsa existuje. Nemôže byť večná v časovom zmysle, keďže čas má začiatok, teda vznikol. Nevyhnutne musí byť tak večná mimo čas, teda v „stálom teraz“. Stále teraz znamená absolútnu nemeniteľnosť Prvej príčiny. Z predošlého dôkazu nám vyplynulo, že vesmír nemôže byť nemeniteľnou príčinou všetkého, pretože by sa z absolútnej pasivity musel rozvinúť, čo je rozporné. Ak teda uvažujeme o skutočnej nemeniteľnej Prvej príčine, musí to byť niečo, čo je zároveň absolútne nemeniteľné, je schopné činnosti, a predsa sa nepotrebovalo z pasivity do činnosti zmeniť, či rozvinúť. Takéto podmienky môže spĺňať jedine nemeniteľná príčina, ktorá je permanentnou aktivitou. Večne trvajúcim nemeniteľným činom.
Tento dôkaz by sa dal sformulovať aj na základe dvoch vylučujúcich sa téz. Prvá téza tvrdí: Nemeniteľná Prvá príčina je v permanentnej pasivite. Druhá téza tvrdí: Nemeniteľná Prvá príčina nie je v permanentnej pasivite. Pozitívne vyjadrenie druhej tézy znie: Nemeniteľná prvá príčina je v permanentnej aktivite. Prvá téza sa v predošlom dôkaze o vesmíre ako Prvej príčine rozpadla v rozpore. Dôkaz teda potvrdil, že nemeniteľná Prvá príčina je v permanentnej aktivite. Musí to byť jeden permanentne trvajúci nemeniteľný čin.
Uvedené zistenie samozrejme dokazuje, že Prvá príčina nemôže byť materiálna, keďže charakteristikou matérie nie je nemeniteľná činnosť. Nevyhnutnosť existencie nemateriálnej Prvej príčiny spôsobuje, že materialistický popis sveta je neudržateľný a dokázateľne falošný. Materializmus by sa na tomto stupni mohol pokúsiť zachrániť príklonom k deizmu, podľa ktorého okrem Prvej príčiny je všetko materiálne a Prvá príčina je nezaujímavá, lebo okrem uvedenia matérie do existencie nerobí nič viac a ani sa o nej nič viac nemôžeme dozvedieť, preto je zbytočné sa ňou zaoberať a brať ju do úvahy. Takýto postoj však možno zastávať jedine do okamihu, kým sa na scéne neobjavia ďalšie dôkazy popisujúce vlastnosti Prvej príčiny a dôsledky z nich vyplývajúce.
2.8.5 Akt stvorenia sveta Prvou príčinou
Ak hovoríme o vzniku, vyššie sme popísali, že ide vo všeobecnom ponímaní o prechod nejakej veci z neexistencie do existencie. Podľa takejto definície ide o proces, ktorý sa odohráva v čase, kde v prvej fáze rátame z neexistenciou sledovanej veci a v druhej fáze s jej existenciou. V akomsi predvedeckom chápaní sa tak môžeme stretnúť s predstavou, že vznik, či stvorenie vesmíru prirodzene taktiež zodpovedá takejto zmene, teda prechodu z neexistencie do existencie. Táto predstava však v skutočnosti naráža na značný problém, ktorý bude treba vyriešiť.
Ak sa pokúsime vtesnať stvorenie vesmíru Prvou príčinou do vyššie popísanej schémy vzniku, budeme tvrdiť, že v prvej fáze existovala Prvá príčina (keďže existuje vždy), no vesmír ešte neexistoval. V druhej fáze Prvá príčina priviedla k existencii vesmír, takže v tejto druhej fáze existovala Prvá príčina už spolu s vesmírom. Tým sme však existenciu Prvej príčiny rozdelili do dvoch časových fáz. V prvej existuje bez vesmíru, lebo ho ešte neprodukuje. V druhej fáze Prvá príčina vesmír už produkuje, a tak existuje spolu s ním. Existencia Prvej príčiny v rozdielnych dvoch časových fázach je však rozpor, keďže Prvá príčina dokázateľne existuje nemeniteľne v „stálom teraz“.
S tým zároveň súvisí problematika stvorenia času (a s ním akejkoľvek zmeny, pohybu a tak i vesmíru). Vzniku času buď predchádzala jeho neexistencia, alebo nepredchádzala jeho neexistencia. Ak sa pokúsime realizovať prvú tézu, znamená to, že pred tým, ako vznikol čas, čas neexistoval. Inak povedané, existencii času časovo predchádzala jeho neexistencia. Aby mohol vzniknúť čas, najprv by musel byť čas, v ktorom by čas neexistoval, čo je zjavný rozpor. Nevyhnutne teda musí platiť druhá téza, podľa ktorej vzniku času časovo nepredchádzala fáza jeho neexistencie. Tiež musíme vziať do úvahy, že tento fakt sa nevyhnutne musí vzťahovať na všetko, čo existuje v čase, teda na vznik pohybu ako takého, zmeny i samotného sveta. Nič z toho nemohla predchádzať časová etapa ich neexistencie. Ak vznik času nemôže byť rozdelený v časových fázach, vznik zmeny nemôže byť sám zmenou z neexistencie do existencie, je na mieste otázka, ako rozumieť tomu, že Prvá príčina spôsobila existenciu vesmíru.
V prvom rade tento proces dávania existencie vesmíru musíme nevyhnutne chápať ako proces odohrávajúci sa mimo čas. To je totiž dokázaný spôsob existencie i pôsobenia Prvej príčiny. Teda tvorenie vesmíru nie je niečo, čo sa udialo dávno v histórii. Je to permanentný a nemeniteľný čin Prvej príčiny. Neustále a nemenne trvalá aktivita. Ak sme na základe rozporu odmietli tézu, že tvorenie sveta je prechod z jeho neexistencie do jeho existencie, tvrdenie, že Prvá príčina dáva existenciu vesmíru, možno chápať len ako permanentný a nemeniteľný vzťah absolútnej závislosti sveta na Prvej príčine. Prvá príčina je nevyhnutnou podmienkou existencie sveta, bez nej by svet nebol mysliteľný ani realizovateľný. Prvá príčina spôsobuje to, že svet je a čím svet je. Tento stav závislosti existuje mimo čas, permanentne, nemeniteľne, z hľadiska Prvej príčiny v „stálom teraz“.
2.8.6 Nutné akcidenty Prvej príčiny
Samotná Prvá príčina je z definície absolútne nezávislá na čomkoľvek inom. Ak by jej existencia závisela na niečom inom, už by nebola Prvou príčinou, pretože jej existencia by bola podmienená ďalšou príčinou, ktorej by tak musela byť vďačná za svoju existenciu. Tento fakt nás privádza k otázke, ako je to s podstatou a nutnými akcidentami Prvej príčiny. Pod akcidentami máme na mysli vlastnosti, ktoré existujú na podstate ako na svojom nositeľovi. Samy existovať nemôžu, sprevádzajú však samotnú podstatu, na ktorej existujú.
Možno to znázorniť na človeku, ktorý má svoju podstatu aj takéto vlastnosti, ktoré ho nutne sprevádzajú a bez ktorých by nebol človekom. Takouto vlastnosťou je napríklad rozumnosť. Aby bol človek človekom, musí byť aspoň v potencii rozumný. Zároveň však je zrejmé, že človek nie je rozumnosť. Rozumnosť je niečo iné, ako človek. Človek rozumnosť len vlastní, disponuje ňou. Je jeho nutnou vlastnosťou. Máme tu teda štruktúru „podstata – vlastnosť“, či „substancia – akcident“, pričom človek je podstatou ako nositeľ svojich vlastností a rozumnosť je jeho nutnou vlastnosťou. Otázkou je, či Prvá príčina nevyhnutne musí mať nejaké vlastnosti, aby vďaka nim mohla byť Prvou príčinou a bez ktorých by bola nemysliteľná. Podlieha Prvá príčina štruktúre „substancia – nutné akcidenty“?
Postavme dve protichodné tézy. Prvou je tvrdenie: Prvá príčina má nutné akcidenty. Druhým tvrdením je: Prvá príčina nemá nutné akcidenty. V tejto fáze uvažovania necháme realizovať sa prvú tézu. Akcident je z definície závislý na podstate. Bez nej nemôže existovať, takže podstata je podmienkou a tak príčinou jeho existencie. V našom prípade ide o podstatu Prvej príčiny. Musí teda existovať Prvá príčina, aby mohol existovať jej akcident. Ak je však tento akcident pre Prvú príčinu nutný a bez neho by nemohla byť Prvou príčinou (ako nemôže byť človek človekom ak nedisponuje rozumnosťou), v tom prípade je nutný akcident Prvej príčiny podmienkou existencie samotnej Prvej príčiny. Prvá príčina totiž nemôže existovať bez svojho nutného akcidentu, ktorý ju robí tým, čím je. Téza potvrdzujúca existenciu nutného akcidentu Prvej príčiny tak nevyhnutne vedie k záveru, že akcident je podmienený existenciou Prvej príčiny, no existencia Prvej príčiny je zas podmienená jej nutným akcidentom. Bez neho je jej existencia nemožná.
Prvá príčina, ktorá je podmienkou existencie akcidentu by tak mohla existovať len v prípade, že by existoval akcident, ktorý podmieňuje existenciu podmienky vlastnej existencie. Inými slovami podstata Prvej príčiny nemôže existovať, ak neexistuje akcident a ten nemôže existovať, ak neexistuje podstata Prvej príčiny. Takáto vzájomná podmienenosť udržiava Prvú príčinu v permanentnej nemožnosti existovať. Alebo ešte inak, ako podmienka existencie akcidentu takáto podstata Prvej príčiny musí existovať, ale ako podmienená akcidentom ako existenčná podmienka akcidentu takáto podstata Prvej príčiny zároveň nemôže existovať. Jej existencia závisí aj nezávisí na akcidente, čo je rozpor.
Vyvrátením prvej tézy je nevyhnutne dokázaná platnosť tézy opačnej. Prvá príčina nemôže mať žiadne nutné akcidenty, ktoré by ju ako Prvú príčinu podmieňovali, určovali, či robili schopnou mať svoju identitu a existenciu. Prvá príčina tak nemôže pozostávať z nejakých súčastí, či komponentov. Prvá príčina vo svojej podstate, v tom, čím je, nemôže byť nijako podmieňovaná čímkoľvek, akoukoľvek nutnou pridruženou zložkou. Takéto vyjadrenie jej nezloženosti z častí v pozitívnej formulácii je označované ako absolútna jednoduchosť. Možno teda uzavrieť, že Prvá príčina nakoľko je Prvou príčinou je absolútne jednoduchá.
2.8.7 Počet Prvých príčin
Predošlý argument dokazuje nezloženosť, teda jednoduchosť Prvej príčiny. Táto jednoduchosť z definície vyžaduje, že Prvá príčina nemôže pozostávať zo žiadnych čiastok. Nemôže byť závislá na ničom. Ničím nemôže byť podmienená. Nemôže existovať vďaka niečomu inému. Teda nemôže byť závislá ani na existencii. Ostatné stvorenia existujú podľa toho, či existenciu majú, alebo nemajú. O Prvej príčine sa nedá uvažovať v tom zmysle, že existuje, pretože má existenciu. V takom prípade by totiž existencia tvorila akýsi prídavok k Prvej príčine, na ktorej by bola závislá, čo by ju robilo jednak zloženou a jednak by diskvalifikovalo možnosť jej existencie na základe závislosti na inom, v tomto prípade na existencii. Keďže Prvá príčina nutne existovať musí a zároveň nemôže existenciu mať ako niečo externé, odlišné od nej, čo je pridané k jej podstate, jediné možné riešenie, ako zachovať jednoduchosť Prvej príčiny, je uznať, že existencia je určujúcim vnútorným princípom samotnej podstaty Prvej príčiny.
Ak chceme popísať, čo Prvá príčina je, hovoríme o jej esencii. Tá je vnútorným princípom toho, čím súcno je. Existencia súcna zas znamená, že súcno je. V prípade Prvej príčiny na základe jej absolútnej jednoduchosti musíme uznať, že to, čím Prvá príčina je, je zároveň to isté, že je. Tieto dva vnútorné princípy sú v Prvej príčine neoddeliteľné. Prvá príčina totiž nemôže nebyť. Jej existencia je nutná, a tak jej esencia bez existencie nie je mysliteľná. Možno teda skonštatovať, že u Prvej príčiny sú jej esencia a existencia totožné. Nemožno tvrdiť ani to, že existencia Prvej príčiny je súčasťou jej esencie popri ďalších súčastí, pretože absolútna jednoduchosť nepripúšťa súčasti. Samozrejme, konštatovanie, že esencia Prvej príčiny je totožná s existenciou, neznamená, že týmto výrokom sú vyčerpané všetky aspekty a tvrdenia, ktoré môžeme o esencii Prvej príčiny vysloviť. Náš jazyk nie je schopný jedným slovom vyjadriť, čo všetko znamená, keď esencia je totožná s existenciou. Ani nie je dôležité, či momentálne vyjadríme, alebo poznáme celý obsah takého súcna. Faktom je, že tento obsah existuje, je absolútne jednoduchý, nedeliteľný a nevyhnutne spĺňa podmienku, že je určený totožnosťou esencie a existencie.
Musíme teda skonštatovať, že esencia, teda to, čo určuje, čím Prvá príčina je, je totožná s existenciou. Teda Prvá príčina je nutne existujúca. Je to súcno existujúce vlastnou mocou.
V tomto kroku je potrebné uvážiť, či je možné, aby bolo Prvých príčin viac, alebo Prvá príčina nevyhnutne musí byť jedna. Takto sa nám utvárajú dve protichodné tézy. Podľa prvej Prvá príčina nie je len jedna. Podľa druhej tézy Prvá príčina je len jedna.
Uvažujme o možnosti, ktorú tvrdí prvá téza. Dve Prvé príčiny znamenajú dve súcna. Jedno aj druhé má esenciu totožnú s existenciou. To znamená, že ak sa pýtame na jedno aj na druhé súcno, čím vlastne je, o akom súcne uvažujeme, musíme o oboch tvrdiť, že je to súcno nutne existujúce. I jedno i druhé musí mať všetko, čo ho definuje ako súcno existujúce vlastnou mocou. Obe sú sebestačné, nezávislé, nijako sa nepodmieňujú, existujú nutne, nemeniteľne a večne. Ako absolútne nepodmienené, a to ani svojimi akcidentami, sú nevyhnutne jednoduché. Keďže sú minimálne dve, nevyhnutne sa musia navzájom líšiť. Jedna Príčina nie je to isté, čo druhá. Ak sa však líšia, znamená to, že prvá nemá absolútne všetko, čo má druhá a druhá nemá absolútne všetko, čo má prvá.
Ak upriamime svoju pozornosť na prvú z nich, znamená to, že tejto Príčine čosi chýba, čo druhá má. To, čo jej chýba však nemôže byť nejaký akcident, nejaký prídavok k jej podstate, pretože je nemožné, aby tá druhá Príčina nejaký prídavok, nejaký akcident vlastnila. Je totiž absolútne jednoduchá. Čo teda tejto prvej z týchto dvoch príčin oproti druhej chýba? Môže to byť len niečo z jej podstaty. Podstata prvej príčiny však musí nevyhnutne obsahovať všetko, čo ju určuje ako nutne existujúcu. Jej esencia, teda to, čím je, je totožná s existenciou. Ak by sme si z jej podstaty niečo odmysleli, takáto podstata by už nezodpovedala esencii, ktorá je totožná s existenciou. Niečo by jej chýbalo. Už by bola niečím iným. Zároveň z tejto podstaty nemôže byť nič odobraté, či nemôže z nej chýbať kúsok, lebo táto podstata je dokázateľne jednoduchá. Buď je teda kompletne celá, alebo nie je vôbec. Musíme teda skonštatovať, že prvá z pomyselných dvoch Prvých príčin nevyhnutne musí mať všetko, čo je potrebné k tomu, aby bola nutne existujúcou. Toto isté však platí o pomyselnej alternatívnej Prvej príčine. Keďže je tiež nutne existujúcou, musí mať všetko, čo ju ako nutne existujúcu určuje. Nemôže jej nič chýbať, pretože jej podstata je jednoduchá, nedeliteľná a tak z nej nemá ako absentovať nejaká čiastka. To vedie k záveru, že obe Príčiny, keďže ich identita je určená rovnakou esenciou totožnou s existenciou, sú absolútne totožné. Existencia dvoch totožných Príčin je však rozpor. Totožnosť totiž znamená absenciu rozdielu, čo znamená, že jedna Príčina a alternatívna Príčina sú jedna a tá istá Príčina.
Ak možnosť viacerých Prvých príčin sa rozpadla v rozpore, nevyhnutne je dokázaná druhá téza tvrdiaca jedinosť Prvej príčiny. Uvedené sa dá znázorniť aj schematicky. Ako bolo vyššie vysvetlené, esencia je to, čo určuje, čím konkrétne súcno je. Ak sa pýtame na identitu Prvej príčiny, teda zaujíma nás, čo je vlastne Prvá príčina, pýtame sa na jej esenciu. V našej schéme môžeme esenciu Prvej príčiny označiť znakom A. Taktiež sa pýtame na identitu alternatívnej príčiny, teda na jej esenciu. Tú môžeme označiť znakom B. Do našej schémy ešte zaradíme znak pre existenciu, ktorým bude C. Keďže esencia Prvej príčiny je totožná s existenciou, musí platiť, že A = C. Pýtame sa taktiež na to, čo je alternatívna Prvá príčina, čo je jej esenciou, a tu zisťujeme, že jej esencia je taktiež nevyhnutne totožná s existenciou. Teda platí, že B = C. Nevyhnutným záverom oboch výrokov je schéma A = B, teda Prvá príčina a alternatívna Prvá príčina sú totožné, identické, je to jedna a tá istá Príčina. Neexistuje medzi nimi žiadny rozdiel.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.
[1] V ľudovej verzii je táto námietka sformulovaná do otázky: Kto stvoril Boha?
[2] HAWKING, S., MLODINOW, L.: Ešte stručnejšia história času. Bratislava: SLOVART, spol. s.r.o., 2006, s. 67.
[3] Ak vezmeme do dôsledkov to, že od osvietenstva je veda postavená na základe filozofického naturalizmu, ktorého nevyhnutnou súčasťou je aj absolútny determinizmus ľudského myslenia, tak skutočne možno skonštatovať, že všetky vedecké dôkazy nevyhnutne stoja vo vzduchoprázdne.