Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Pre pochopenie je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.
2 Existencia Boha a prirodzeného morálneho zákona
V úvodnej kapitole sme ukázali, že prístup k zdôvodňovaniu a dokazovaniu existencie Boha a pravdivého náboženstva sa menil, až napokon väčšinový prúd mysliteľov dvadsiateho storočia došiel k presvedčeniu, že dokazovanie v týchto oblastiach, ktoré by prinieslo univerzálne trvalo platné výsledky, ani nie je možné. Človek na to nemá dostatočný poznávací aparát. Toto presvedčenie je len malou časťou celej filozofickej koncepcie, podľa ktorej je nemožné s absolútnou istotou poznávať oblasti, s ktorými človek nemá zmyslovú skúsenosť. Keďže poznávanie je úkon rozumu, ktorý spracúva zmyslami získané vnemy, tieto úkony rozumu, keďže nie sú zmyslami vnímateľné, stoja taktiež mimo ľudského poznania, ktorému by sme mohli priznať istotu. Tak samotný proces spracovania zmyslových vnemov nie je spoľahlivo poznateľný, čím sa diskvalifikuje istota, že zmyslami vnímateľné vnemy sú rozumom spracované autenticky a objektívne. Dôsledkom je, že si nemôžeme byť istí, či zo zmyslami vnímateľných javov sme schopní dôjsť k absolútne správnemu poznaniu reality.
Tieto novoveké filozofické koncepcie tak popierajú možnosť poznať realitu takú, aká je, maximálne možno skonštatovať, ako sa nám realita javí. Nič v našom poznaní nie je absolútne isté, všetko je definitívne pochybné. Vyhlasovať čokoľvek za absolútne isté je prejavom arogancie, pýchy a nekritického lipnutia na prekonaných filozofických koncepciách stredoveku a staroveku. Ak by sme sa pokúsili vystavať apologetiku na autorite tohto širokého prúdu novovekých filozofov, boli by sme veľmi rýchlo hotoví. Nič také, ako autentická a nevyvrátiteľná obrana existencie Boha a pravého náboženstva pri takýchto východiskách nemôže existovať. No vziať tieto predpoklady širokého prúdu novovekej filozofie by bolo silne nekritickým prístupom. Je tu totiž oprávnená otázka, ktorú je cítiť už v pozadí Lutherovej dišputy s predstaviteľmi katolíckej vierouky v Lipsku, či Descartovej oprávnenej a veľmi správnej metodickej pochybnosti: Prečo by sme týmto novovekým filozofickým autoritám mali vlastne veriť?
V prvom rade samotná autorita ktoréhokoľvek filozofa, či filozofov nie je žiadnou zárukou toho, že nimi ponúkané východisko je správne. Ak máme hovoriť o nevyvrátiteľných dôkazoch, každý krok dokazovania musí byť spoľahlivo a definitívne preverený. Bez takéhoto prístupu ak je dôkaz vystavaný len na pochybných a neistých základoch, nie je žiadnym spoľahlivým dôkazom. O autorite filozofov by sa dalo do určitej miery uvažovať, ak by títo filozofi boli na sebe úplne nezávislí, neboli by nijako vzájomne ovplyvnení, a predsa by prišli s rovnakým výsledkom. U širokého prúdu novovekých filozofov sa nedá hovoriť o nezávislosti, keďže všetci sa vezú na ideách novovekej filozofie založenej Descartom, Lockom a Kantom. Tvoria akýsi súčasný štandard, ktorý je vybudovaný na desaťročiach budovanej univerzitnej vzdelanosti, kde štúdium takzvanej dekonštrukcie metafyziky patrí k povinnej výbave študenta. No aj keby títo filozofi boli na sebe skutočne nezávislí, a predsa by prišli s rovnakými filozofickými závermi, i tak by sme ich zistenia nemohli považovať za absolútne isté východisko, keďže stále je tu hoci len minimálna možnosť, že sa všetci rovnako pomýlili.
A napokon spomínaný široký prúd novodobých filozofov nemôže byť autoritou pri spoľahlivom preverovaní existencie Boha a pravdivého náboženstva, keďže samotné ich základné tvrdenie o nepoznateľnosti absolútnej pravdy je zjavne nesprávne a nezmyselné. V prípade, že je nemožné s istotou poznať skutočnosť, potom je nemožné s istotou tvrdiť ani to, že nemožno s istotou poznať skutočnosť. Ak by človek nedokázal spoľahlivo poznávať realitu, nevyhnutne by nemal žiadnu možnosť s istotou zistiť, že realitu nemôžeme spoznať. Novoveká filozofia tak končí v slepej uličke. S istotou tvrdí, že s istotou nemôže nič tvrdiť. Tým potvrdzuje, že jej isté tvrdenie o neistote všetkého je neisté, pochybné a v skutočnosti nezmyselné. Nič v praxi neznamená.
Situáciu nemôže zachrániť ani menej kategorické tvrdenie, podľa ktorého netvrdíme s istotou, že nemôžeme poznať realitu takú, aká skutočne je, ale uspokojíme sa s tvrdením, že si nemôžeme byť istí, či realitu poznávame, alebo nie. Je tu možnosť, že ju spoľahlivo poznávame, no je v hre aj opačná možnosť, že naše poznávanie sa s realitou nekryje. Ktorá možnosť platí, to nevieme. Takýto prístup k poznávaniu znamená, že pripúšťame dve možnosti. Prvou je, že je pravda, že realitu nemožno poznať, druhou je, že je pravda, že realitu aspoň v určitých oblastiach, možno poznať. Samotný fakt, že nevieme, ktorá z týchto dvoch téz je pravdivá, znamená, že pripúšťame momentálne možnosť pravdivosti aj jednej, aj druhej tézy. Preto je legitímne preveriť, či prvá téza vôbec pripadá do úvahy.
Podľa prvej tézy by teda mala byť pravda, že realita je absolútne nepoznateľná. Niečo také tvrdiť je však nemožné, keďže toto tvrdenie si robí nárok na popis toho, čo je pravda. To však má byť realita, ktorá je zároveň nepoznateľná, a preto o nej nemožno s istotou nič tvrdiť. Ak prvá téza, ktorá popisuje nemožnosť poznať realitu, samú seba diskvalifikuje z možnosti, že realitu autenticky popisuje, nepripadá do úvahy ako možnosť v dileme, či možno alebo nemožno poznať realitu. Ak je táto prvá téza eliminovaná, z nevedomosti sa stáva vedomosť. Platí totiž druhá téza bez alternatívy, podľa ktorej realitu aspoň v určitých oblastiach poznať možno.
Východiská spomínaného širokého prúdu novovekej filozofie sú teda pre spoľahlivé skúmanie existencie Boha a pravého náboženstva i skúmanie samotnej možnosti takého poznania absolútne nepoužiteľné. Možnosť zostavenia dôkazov existencie týchto pozamateriálnych oblastí nevyhnutne musíme postaviť na iných základoch. Oponenti spoľahlivého poznania veľmi správne upozorňujú na problém logického usudzovania, podľa ktorého sa dôkaz vypracováva ako nevyhnutný dôsledok určitých tvrdení. Aby bol dôkaz spoľahlivý, musí nevyhnutne vychádzať zo spoľahlivých tvrdení. To znamená, že tvrdenia, ktoré tvoria východisko dôkazu, musia byť taktiež spoľahlivo dokázané. Ak však chceme dokázať nejaké tvrdenie, ktoré tvorí východisko dôkazu, potrebujeme ho taktiež dokázať ako dôsledok nevyhnutne vyplývajúci z predošlých tvrdení, ktoré budeme musieť dokázať opäť z predošlých najprv dokázaných tvrdení. Tak sa nám dôkaz odsúva stále viac k ďalším a ďalším predpokladom a tento postup nevyhnutne vedie do nekonečna.
Tento fakt nekonečného prepadania sa k predošlým predpokladom nevyhnutne vedie k jednému z dvoch možných záverov. Buď tento nekonečný regres spôsobí, že nemôžeme tvrdiť o ničom nič, keďže východisko, od ktorého by sme sa mohli odraziť a začať konečne vyvodzovať nejaké závery, sa nám donekonečna prepadáva, alebo umelo zastavíme tento regres stanovením východiska, ktoré odmietneme dokazovať a vyhlásime ho za axiómu, východisko, ktoré z nejakého dôvodu, napríklad na základe domnelej zrejmosti a odmietnutia metodickej pochybnosti, odmietneme potvrdzovať dôkazom. V takom prípade sa dôkaz postavený na nedokázanom predpoklade stane nevyhnutne pochybným. Či prijmeme nekonečný regres, alebo za východisko zvolíme axiómu, v jednom i v druhom prípade je záver rovnaký: K absolútnej a nevyvrátiteľnej pravde sa touto metódou dopracovať nedá.
2.1 Stanovenie metódy
Metóda, ktorú potrebujeme zvoliť, musí byť schopná preveriť každé tvrdenie, ak si má zachovať ambíciu dopracovať sa k absolútnej pravde. Musí byť schopná odpovedať vždy na otázku, prečo by sme mali práve takéto tvrdenie považovať za pravdivé. Na takéto dokazovanie možno použiť dva základné princípy. Prvým je princíp sporu a druhým je stanovenie dvoch téz s vylúčením tretej možnosti. Tieto dva princípy si vyžadujú bližšie vysvetlenie. V prvom rade je potrebné objasniť, čo pod týmito princípmi myslíme a následne, prečo by sme mali vôbec tieto princípy považovať za správne, funkčné a platné.
Princíp sporu znamená, že čokoľvek, čo je, alebo môže byť, nemôže zároveň byť tým, čím je a zároveň v tom istom zmysle nebyť tým, čím je. Ak chceme nejako popísať či zadefinovať niečo, čo existuje, alebo môže existovať, priradzujeme mu znaky, ktoré ho určujú. Tieto znaky mu patria a bez nich by nebolo tým, čím je. Nemôžeme tie isté znaky tej istej veci zároveň priradiť i uprieť. Jedným zo znakov, ktoré určujú koleso, je jeho okrúhly tvar. Preto môžeme povedať, že koleso je okrúhle. Podľa princípu sporu nemôže zároveň platiť, že koleso (v tom istom zmysle) nie je okrúhle. Takéto dva tvrdenia sa vzájomne vylučujú a podľa princípu sporu nemôžu platiť oba súčasne.
Ak však chceme zaviesť a použiť princíp sporu, je potrebné dokázať, že skutočne platí. Aj naňho sa vzťahuje metodická pochybnosť, ktorá vyžaduje overenie. A hoci sa princíp sporu zdá na prvý pohľad tak zrejmý, že ho človek so samozrejmosťou používa v praktickom živote, v novovekej filozofii sa stretneme s námietkami proti tomuto princípu s tvrdením, že ide o princíp vymyslený a zavedený starovekými a stredovekými klasickými filozofickými koncepciami, ktoré sú už prekonané a neexistuje dôvod sa v dnešnej dobe na nich viazať.[1]
Ako sme vyššie uviedli, platnosť princípu sporu nemôžeme dokazovať ani z autority klasických filozofov, ani z nedokázaných predošlých predpokladov. Existuje však možnosť pripustiť neexistenciu platnosti princípu sporu a preskúmať jej funkčnosť. Ak pochybujeme, či princíp sporu je platný, a treba povedať, že takáto metodická pochybnosť je pre spoľahlivé ďalšie legitímne dokazovanie oprávnená, vyplynú nám dve možné tvrdenia: Prvé tvrdenie hovorí, že princíp sporu neplatí. Opisne povedané, tej istej veci môžeme určujúci znak zároveň priradiť aj uprieť. Druhé tvrdenie hovorí, že princíp sporu platí.
Predpokladajme, že je správne prvé tvrdenie popierajúce princíp sporu. Takéto tvrdenie vo svojich dôsledkoch znamená, že princíp sporu zároveň platí i neplatí. Schvaľuje totiž súčasné priradenie i upretie určujúceho znaku. Problém tohto tvrdenia je, že v skutočnosti nič netvrdí. Téza „princíp sporu platí i neplatí“ nemá žiadny obsah. Priradenie a zároveň upretie znaku totiž anuluje akúkoľvek výpovednú hodnotu tézy. Problém popretia princípu sporu však siaha ešte ďalej. Ak neplatí, nie je jasné, čo v téze popretia platnosti princípu sporu vlastne znamenajú jednotlivé pojmy. Pojem „princíp“ je a zároveň nie je tým, čím je. Prestáva byť pojmom, lebo stratil obsah a vyjadrený slovne sa stáva prázdnym zvukom. Rovnako je to s pojmom „spor“. Bez princípu sporu sa nevyhnutne rozpadajú nie len akékoľvek tvrdenia, ktoré sú nevyhnutne anulované svojim opakom, ale rozpadajú sa aj samotné pojmy, keďže ich zároveň určujú aj neurčujú nutné znaky. Z toho môžeme vidieť, že princíp sporu nie je systém, ktoré zaviedla nejaká filozofická koncepcia, ale je to samotný popis myslenia ako takého. Ten, kto popiera princíp sporu, popiera samotné myslenie. Paradoxom je, že ak chce teoreticky popierať princíp sporu a tým samotné myslenie, tak to prakticky robí myslením, ktoré používa princíp sporu, a tak predpokladá jeho platnosť. Inak by vyjadrenia, ktorými sa pokúša teoreticky princíp sporu poprieť, stratili svoju identitu a svoj obsah.
Dali sme teda možnosť téze spochybňujúcej princíp sporu realizovať sa v praxi. Skončilo to rozpadom samotnej tézy, ktorá napokon nebola schopná tvrdiť nie len neplatnosť princípu sporu, ale stratila akýkoľvek obsah. V konečnom dôsledku sa rozpadla nie len samotná téza, ale aj myslenie ako také. Keďže sa táto téza ukázala ako absolútne nemožná, pripadá do úvahy len druhá téza, ktorou je potvrdenie platnosti princípu sporu. Takto môžeme tento princíp pokladať za absolútne dokázaný. Neexistuje námietka, ktorá by ho mohla diskvalifikovať. Každá námietka, ktorá by siahla na jeho platnosť, by podľa vyššie popísanej analýzy diskvalifikovala samu seba.
Druhým spomínaným princípom je stanovenie dvoch téz s vylúčením tretej možnosti. Tento princíp sme použili aj pri vyššie vyvrátených tézach, ktoré popierajú možnosť poznať realitu, alebo platnosť princípu sporu. Ide o skúmanie platnosti nejakého tvrdenia spôsobom, kde pripustíme v prvej téze určité tvrdenie a k tejto téze postavíme antitézu, teda tvrdenie, ktoré je presným a dokonalým opakom prvej tézy. Takýmto kladením téz pokryjeme celé spektrum možností. Pri správnom položení tézy a antitézy je vylúčená akákoľvek tretia možnosť. Napríklad prvá téza hovorí, že princíp sporu neplatí. Druhá téza hovorí, že princíp sporu platí. Tým je pokryté celé spektrum možností. Tretia možnosť nie je. Pri takto kladených tvrdeniach princíp sporu zabezpečuje, že platiť môže len jedna z dvoch téz, keďže jedna téza je dokonalým opakom druhej a vylučuje ju. Keď je takto stanovený problém, dôkaz spočíva v tom, že sa jednej, alebo druhej téze dá možnosť realizovať sa v realite. Ak sa ukáže, že jedna z týchto dvoch téz sa rozpadá pod tlakom princípu sporu, nevyhnutne musí platiť téza, ktorá princípu sporu neodporuje.
Touto metódou možno prísť k nevyvrátiteľným záverom. Alternatívne riešenie sa totiž rozpadne a stratí akýkoľvek obsah. Prestane tvrdiť aj to, čo pôvodne tvrdiť chcelo. V nasledujúcich kapitolách nás bude zaujímať, či sa vďaka takejto metóde dá dopracovať aj k spoľahlivému dokázaniu existencie Boha a pravdivého náboženstva. Línia dokazovania tak nebude stáť na tvrdeniach autorít, ani na názoroch, presvedčeniach, či subjektívnych zdaniach, alebo na momentálnom „duchu doby“. Pôjde o postupné sprevádzanie mysle čitateľa, ktorý si sám bude môcť overiť na základe vyššie uvedených pravidiel nevyhnutne určujúcich myslenie, či závery podávané v tejto monografii v realite fungujú, alebo sa rozpadajú.
2.2 Otázka existencie života po smrti človeka
V úvodných kapitolách sme zobrazili historický prehľad toho, ako sa pristupovalo k obrane a dokazovaniu existencie Boha a k potvrdzovaniu pravdivého náboženstva. Prirodzene sa teda očakáva, že prvým krokom bude zobrazenie vypracovaného dôkazu existencie Boha. Skôr, ako však začneme takýto dôkaz konštruovať, je na mieste veľmi praktická otázka: Prečo by nás vlastne existencia Boha mala zaujímať? Čo z jeho existencie pre náš praktický život vyplýva? Podľa deizmu Boh ako stvoriteľ, či nejaký princíp pôvodu vesmíru skutočne existuje, no potom, ako dal vznik vesmíru, svet existuje ďalej podľa pevných zákonitostí a s Pôvodcom už nemá nič spoločné. Boh teda nijako už nezasahuje do fungovania sveta, a tak nie je dôvod, aby sa oňho človek zaujímal.[2] Otázka, ktorá zasahuje samotného človeka, tak v prvom rade nie je, či existuje Boh, ale či má na jeho život vplyv ešte niečo iné, ako sú prirodzené materiálne skutočnosti.
Pri tejto úvahe sa naskytá otázka existencie prirodzeného morálneho zákona, jeho reálneho vplyvu na človeka a jeho prípadných dôsledkov, ktoré by mohli siahať až za hranice pozemského života. Prirodzeným morálnym zákonom máme na mysli zákon, ktorý má za každých okolností zaväzovať človeka konať dobro a vyhýbať sa zlu. Ide o etický princíp, ktorého poznanie akosi spontánne človek predpokladá aj u ostatných ľudí a očakáva, že by sa na základe neho mali správať.[3] V starých príručkách apologetiky, či fundamentálnej teológie sa existencia všeobecne platného morálneho zákona považovala automaticky za dôkaz existencie Boha. Podľa týchto úvah každý zákon nevyhnutne musí mať svojho autora – zákonodarcu a ním je bez pochyby Boh.[4] Zároveň sa akosi spontánne rátalo aj s vedomím dôsledku morálneho zákona, ktorým je odplata po smrti človeka. Vedomie morálneho zákona v ľuďoch tak prirodzene smerovalo k uznaniu existencie Boha i posmrtného života. Takéto jednoduché konštatovanie však nerieši otázku, či prirodzený morálny zákon objektívne existuje a ak áno, či je poznateľný, či je všeobecne záväzný a ak záväzný je, či je absolútne nevyhnutné, aby autorom tohto zákona bol Boh a aby sa dôsledky prestúpenia morálneho zákona nevyhnutne museli dostavovať po smrti. Toto sú oprávnené otázky, s ktorými sa apologetika musí vysporiadať, ak má byť prirodzený morálny zákon relevantným východiskom ďalšieho dokazovania.
V nasledujúcich kapitolách sa budeme zaoberať teóriami, ktoré sa pokúšajú pripúšťať existenciu morálneho zákona, čím chcú vyhovieť požiadavke vedomia ľudí, že takýto zákon existuje. No zároveň sa pokúšajú vysvetľovať pôvod a fungovanie tohto morálneho zákona výlučne na prirodzených princípoch. Ide o pokus udržať tvrdenie, podľa ktorého tento zákon existuje, no zároveň vyvrátiť, že by z jeho existencie nutne vyplývala existencia Boha, či existencia posmrtného života. Kritické zhodnotenie týchto teórií ukáže, či je možné týmto spôsobom vysvetliť morálny zákon tak, ako existuje vo vedomí ľudí.
2.3 Spoločnosť ako autor prirodzeného morálneho zákona
Existencia prirodzeného morálneho zákona sa vo všeobecnosti implicitne predpokladá. Ľudia v bežnom vzájomnom kontakte akosi prirodzene očakávajú, že sú tu určité pravidlá správania sa, ktoré by sa mali všeobecne dodržiavať a ich nerešpektovanie vedie k hádkam, protestom, sťažnostiam, sklamaniam, či odsudzovaniu človeka, ktorý sa proti nim previní. Hoci ľudia spontánne s existenciou tohto zákona rátajú, predsa existujú myšlienkové postoje, či už spontánne alebo systematické, ktoré tvrdia, že samotný fakt existencie morálneho zákona nevyhnutne nevedie k záveru, že existuje Boh ako Zákonodarca.
V posledných desaťročiach sa pre diskusiu o obsahu morálneho zákona veľmi frekventovaným stalo označenie „riešenie kultúrno-etických otázok“. Týmto označením sa podsúva predstava, že morálny zákon nie je niečo objektívne univerzálne trvalo platné, ale ide o predpoklad, že etika, teda označenie toho, čo je dobré a čo zlé správanie, je podmienené konkrétnou kultúrou. Samozrejme, že i samotná kultúra je podmienená istým historickým vývojom a rôznymi externými i internými vplyvmi ako sú zvyky, náboženstvo, výchova, mentalita a podobne. Výsledkom je, že morálny zákon je súčasťou kultúry určitého spoločenstva ľudí, teda určitej spoločnosti zasadenej do konkrétneho historického, oblastného, náboženského, skrátka celkového kontextu.[5] V prípade, že sa niekto v rámci napríklad súčasnej spoločnosti pokúša zavádzať etické zásady, s ktorými ľudia pod vplyvom súčasných kultúrnych podmienok nesúhlasia, takéto pokusy bývajú odmietané s odôvodnením, že dnes je 21. storočie, nemožno sa vracať do stredoveku, prípadne, že pre súčasné moderné vyspelé krajiny sú takéto zákony neprijateľné. Celá takáto argumentácia stojí na predpoklade, že morálny zákon nemôže platiť univerzálne a nemeniteľne, ale len v rámci spoločnosti, ktorej je produktom.
Humanitné a spoločenské vedy pracujú s hypotézou, že k vzniku morálneho zákona došlo prostredníctvom vývoja ľudskej spoločnosti. Ľudia v určitom ranom historickom období došli k záveru, že je výhodnejšie žiť v spoločenstvách. Zvýši sa tým bezpečnosť, prosperita a život v spoločenstve uspokojuje viac potrieb a túžob človeka, ako v prípade izolovaného života jednotlivca. Samozrejme život v spoločenstve nevyhnutne so sebou priniesol potrebu určitých zákonov, ktoré udržia spoločenstvo funkčné. V spoločenstve, kde každý robí absolútne, čo chce, nie je možná ani prosperita, ani bezpečnosť a je len samozrejmé, že takéto spoločenstvo veľmi rýchlo podľahne svojej nefunkčnosti a rozpadne sa.
Kvôli fungovaniu spoločnosti sa spontánne vyvinuli zákony ako zákaz vraždiť, kradnúť, či záväznosť plniť dohody. Spočiatku nepísané zákony naberali čoraz viac na počte, ako aj na určitej systematizácii, čo sa dnes hodnotí ako určitý znak a stupeň vyspelosti spoločnosti. Tak možno skonštatovať, že súčasné jednotlivé spoločnosti svojou sústavou viac-menej ustálených zákonov určujúcich správanie sa ľudí dosiahli terajší vyspelý stav civilizácie. Ak teda hovoríme o morálnom zákone, teda o zákone určujúcom, ktoré konanie človeka je dobré a ktoré zlé, ktoré by mal konať a ktorému by sa mal vyhýbať, podľa humanitných a spoločenských vied musíme skonštatovať, že autorom týchto pravidiel je samotná spoločnosť a čo sa týka záväznosti, tá sa nevyhnutne vzťahuje výlučne len na členov konkrétnej spoločnosti, ktorá konkrétny etický systém vývojom vytvorila.
Napriek tomu, že je táto hypotéza široko prijímaná nie len ako určitý diskutabilný názor, ale dokonca v rámci humanitných a spoločenských vied ako východisko pre ďalšie bádania v rámci pedagogiky, psychológie, práva, politiky i všetkých ďalších súvisiacich oblastí, je nutné poukázať na závažné defekty tejto hypotézy.
2.3.1 Problém absencie univerzálnej morálnej normy
V prvom rade ide o implicitné schválenie rôznych totalitných, tyranských a autoritárskych režimov, medzi ktoré sa prirodzene radia aj nacizmus, fašizmus a komunizmus. Sú to totiž systémy so svojimi zákonmi, ktoré určujú spoločnosti, ako sa správať a aké správanie je nesprávne. Vznik takýchto spoločností, v ktorých platia takéto zákony, ovplyvňovali externé i interné kultúrne, historické, filozofické a celkovo svetonázorové podmienky a vyústili do takéhoto totalitného alebo tyranského usporiadania. Ak je morálny zákon produktom jednotlivých spoločností, potom každá spoločnosť má svoj morálny zákon podmienený historickým vývojom a celkovým kontextom, v ktorom tá-ktorá spoločnosť existuje a je nemožné posudzovať, ktorý z týchto morálnych zákonov je lepší a ktorý horší. Takéto posudzovanie by bolo možné jedine v prípade, ak by sme mali k dispozícii normu správnosti, ako má univerzálny a objektívne pravdivý prirodzený morálny zákon vyzerať a s touto normou by sme následne mohli porovnávať jednotlivé etické systémy vyvinuté v spoločnostiach. Systém, ktorý by sa od normy správnosti odkláňal viac ako iný, by bol logicky vyhodnotený ako nesprávnejší a horší. Problém hypotézy subjektívnych a nezávislých etických systémov v rámci jednotlivých spoločností je však v tom, že existenciu takejto univerzálnej normy popiera. Nad zákonom, ktorý sa historicky vyvinul v rámci jednotlivej spoločnosti, už nie je žiadny záväzný zákon. A tak možno síce skonštatovať, že nacizmus uznáva iné „kultúrno-etické hodnoty“ ako demokracia, ale neexistuje záväzná norma správnosti, ktorá by nás oprávňovala usúdiť, že nacizmus je horší, nesprávnejší a nespravodlivejší ako demokracia.
Samozrejme, že takýto záver je v rámci súčasných humanitných a spoločenských vied škandálom. Nacizmus, fašizmus, či komunizmus sú s absolútnou samozrejmosťou odsudzované ako zločinecké, nespravodlivé a nemorálne systémy. Tí istí intelektuáli zastávajúci hypotézu humanitných a spoločenských vied, podľa ktorej si každá spoločnosť vytvára vlastnú morálku, zároveň tvrdia, že podľa morálky platnej v ich súčasnej demokratickej spoločnosti sa mal správať aj Hitler vo svojej Tretej ríši a v prípade, že tak neurobil, bol zločinec. Na jednej strane tvrdia, že existujú len jednotlivé morálky patriace do kontextu jednotlivých spoločností, pričom nad týmito morálkami nestojí žiadny univerzálne platný prirodzený morálny zákon, no na druhej strane neváhajú morálny zákon vyvinutý a vytvorený ich spoločnosťou povýšiť na univerzálnu normu, ktorou sa majú posudzovať ostatné spoločnosti a ich systémy etických hodnôt. Takáto reakcia svedčí len o nedôslednosti a vnútornej rozpornosti mnohých súčasných intelektuálov, ktorí by na jednej strane chceli obhajovať neexistenciu univerzálneho všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona, a na druhej strane aktuálny zákon súčasnej spoločnosti pozostávajúci z kultúrno-etických hodnôt podmienených súčasným dobovým kontextom spontánne povyšujú na univerzálnu úroveň nad zákony ostatných súčasných či historických spoločností, aby ich mohli odsúdiť ako neetické.
Určitú pozornosť by si zasluhovala námietka, podľa ktorej sa vo vyššie uvedenej argumentácii nezohľadňuje rozdiel medzi morálkou a právom. Kým morálka by mala byť vnútorným vyjadrením členov spoločnosti, čo považujú v správaní človeka za správne a čo nesprávne, pričom táto mienka je formovaná celkovým existenčným kontextom danej spoločnosti, právo je akési vonkajšie nariadenie vládnucej moci, ktoré môže ísť aj proti všeobecnej verejnej mienke o morálnej hodnote konkrétnych ľudských činov. Takéto rozlíšenie možno vziať do úvahy, no stále to nerieši problém, že podľa hypotézy o morálnom zákone, ktorý je produktom spoločnosti formovanej celkovým dobovým kontextom, implicitne schvaľujeme tie najneľudskejšie spoločenské systémy. Ak je totiž morálka formovaná historickým celkovým kontextom, v ktorom sa spoločnosť nachádza, potom musíme brať do úvahy, že sa toto morálne povedomie formuje nie len úrovňou poznania sveta, náboženstvom, zvykmi, ale aj určitou formou propagandy určitej ideológie, ktorá môže byť prítomná už v školskom veku a formuje od mlada nové generácie a samozrejme do kontextu formovania a ovplyvňovania spoločnosti a jej všeobecnej mienky zasahuje aj právne nastavenie v krajine. Čo je zakázané a trestané, vstupuje postupne do vedomia mnohých ľudí ako neprípustné, nesprávne a odsúdeniahodné správanie. A tak napríklad prenasledovanie určitej skupiny ľudí v rámci spoločnosti môže byť v prvej fáze pretlačené vládnucou mocou právnou cestou, ba dokonca to môže byť vnímané množstvom členov spoločnosti ako nemorálne, no pod vplyvom ďalšieho formovania spoločnosti prostredníctvom propagandy, výchovy v školách a vďaka médiám môže dôjsť k postupnému prijatiu takéhoto prenasledovania a príklonu spoločenskej mienky k názoru, že ide o oprávnené prenasledovanie, ktoré si dotyčná skupina ľudí zaslúži. V takom prípade by bolo nevyhnutné uznať, že v danej spoločnosti sa vyformoval morálny zákon, ktorý je síce iný, ako v demokratickej spoločnosti, no keďže žiadna norma neurčuje všeobecnú morálnu záväznosť, nemožno skonštatovať, že je nespravodlivý, alebo zlý.
Poslednou námietkou, ktorá by sa pokúšala zachrániť situáciu, by mohlo byť ešte tvrdenie, že aj keď propaganda ideológie ovplyvní verejnú mienku mnohých ľudí v spoločnosti, určite neovplyvní mienku všetkých ľudí, ktorí tú spoločnosť tvoria. To je síce pravda, no otázkou ostáva, čo z toho vyplýva. Vychádzali sme z toho, že hypotéza široko prijímaná v humanitných a spoločenských vedách tvrdí, že morálny zákon je produktom spoločnosti. Ak však vložíme spoločnosť „pod lupu“, zbadáme spoločenstvo jednotlivcov s nejednotnými názormi. Kto z nich vlastne určuje, čo je v danej spoločnosti morálne a čo nemorálne? Je to väčšina? Menšina? Vládnuca vrstva? Spontánna odpoveď smeruje k tomu, že ide o väčšinovú mienku spoločnosti. A ako bolo vyššie popísané, nič nebráni tomu, aby väčšinová mienka v danej spoločnosti mohla zastávať nacistické, rasistické, otrokárske postoje, alebo postoje z hľadiska súčasnej verejnej mienky o morálke neprijateľné.
Problém teda zostáva. Tvrdiť, že existujú len individuálne morálne zákony vyvinuté v jednotlivých spoločnostiach a zároveň tvrdiť, že niektorý morálny systém je objektívne lepší a iný horší, je rozporné. Znamená to totiž tvrdiť, že univerzálny prirodzený morálny zákon určujúci jednotlivým spoločnostiam, ako sa majú správať zároveň neexistuje (keďže existuje len množstvo individuálnych morálnych systémov jednotlivých spoločností), a zároveň existuje (keďže nám tvorí normu správnosti, podľa ktorej môžeme správnosť jednotlivých morálnych systémov porovnávať). A tak do úvahy pripadá len jedna z dvoch možností. Buď budeme naďalej zastávať neexistenciu objektívne platného morálneho zákona, čím nevyhnutne schválime všetky režimy spoločností v histórii, alebo trváme na odsúdení niektorých spoločenských systémov, čím zároveň pripúšťame existenciu objektívne platného prirodzeného morálneho zákona. Potvrdenie jednej z týchto dvoch alternatív vyžaduje ďalšie skúmanie. Faktom však zostáva, že zastávanie oboch alternatív je rozporné, a tak neudržateľné.
2.3.2 Problém záväznosti
Ďalším problémom hypotézy humanitných a spoločenských vied o morálnom zákone ako produkte spoločnosti je jeho záväznosť. Keďže hovoríme o zákone, jedným z nutných prvkov, ktoré zákon musí obsahovať, aby mohol byť zákonom, je jeho záväznosť. Zákon, ktorý je nezáväzný, nie je zákonom. Pri skúmaní záväznosti morálneho zákona, ktorého autorom je spoločnosť, musia byť jednoznačne zodpovedané otázky: „Prečo by som mal dodržať morálny zákon stanovený spoločnosťou? Čo ma zaväzuje k tomu, aby som sa tomuto zákonu podriadil? Čo sa stane, ak zákon nebudem rešpektovať?“ V prípade, že by na tieto otázky neexistovala odpoveď a museli by sme uznať, že k dodržiavaniu morálneho zákona nás nič nezaväzuje a vôbec nič sa nestane, ak tento zákon porušíme, nevyhnutne by to viedlo k popretiu morálneho zákona vyprodukovaného spoločnosťou.
Ak hovoríme o záväznosti zákona, môžeme skonštatovať, že nutným prvkom záväznosti je existencia alebo reálna hrozba sankcie v prípade neuposlúchnutia zákona. Sankcia sa v tomto prípade chápe buď doslovne ako určitá forma autoritou uloženého trestu, alebo v prenesenom význame ako určitý druh prirodzeného nepriaznivého dôsledku protizákonného konania. V každom prípade ide o určitý druh nepríjemnosti, ktorému je rozumnejšie sa vyhnúť dodržaním zákona. V prípade, že prestúpenie zákona nespôsobí nepríjemnosť, ktorej je výhodnejšie a rozumnejšie sa vyhnúť dodržaním zákona, nevyhnutne to vedie k záveru, že dodržanie zákona nevedie k žiadnemu pozitívnemu výsledku. Nič tým človek nezískava, žiadnej nevýhode sa tým nevyhýba, a tak neexistuje rozumný dôvod zákon dodržať. Stráca sa akýkoľvek motív pre rešpektovanie zákona, čo nevyhnutne vedie k nezáväznosti zákona. Nezáväzný zákon však prestáva byť zákonom, pretože mu chýba nutný prvok záväznosti, ktorý z neho zákon robí.
Spontánnou reakciou na otázku, prečo sa správať v spoločnosti morálne, je poukázanie na to, že spoločnosť nemorálne správanie odsudzuje. Toto odsudzovanie však môže spôsobiť reálnu záväznosť len v prípade, že jeho dôsledkom je nepríjemnosť, ktorej je výhodnejšie a rozumnejšie sa vyhnúť morálnym správaním. V opačnom prípade spoločenské odsudzovanie nemožno vnímať ako adekvátnu sankciu, a tak záväznosť zostane neuskutočnená. Na tomto mieste možno pripustiť, že odsúdenie nemorálneho správania jednotlivca spoločnosťou nezostáva len pri bezzubej deklarácii, ale býva sprevádzané reálnymi nepríjemnými sankciami. Je predsa zrejmé, že ak niekto zavraždí, alebo ukradne, spoločnosť sa stará o to, aby takýto človek skončil vo väzení, alebo v horšom prípade môže mu byť spoločnosťou udelený trest smrti. Je zrejmé, že ide o sankciu, ktorej sa je rozumnejšie vyhnúť. Aj pri menších morálnych previneniach dochádza k sankciám. Za rôzne priestupky proti tomu, čo spoločnosť považuje za správne, môže byť človeku udelená pokuta, alebo rôzne iné formy trestu.
Aj keď sme zatiaľ spomenuli morálne priestupky, ktorých sankciu zväčša rieši trestné právo, existujú aj, možno povedať, menšie priestupky proti spoločenskej morálke, ktorých sankciu trestné právo nerieši. Ide o klamanie, nedodržanie sľubu, netaktné správanie sa, agresívne nadávanie a rozličné ďalšie priestupky, kvôli ktorým síce človek neskončí vo väzení, no predsa možno povedať, že spoločnosť takýchto ľudí svojím spôsobom sankcionuje. Spoločnosť sa takým ľuďom vyhýba, vytláča ich na okraj, ľudia od takých ľudí bočia, upozorňujú na nich ostatných a takéto formy sankcie dokážu mať taktiež účinnosť, ktorá spôsobí záväznosť zákona, keďže človek odmietaný, vytláčaný zo spoločenstva, zažíva nepríjemnosť, ktorej sa oplatí radšej vyhnúť morálnym správaním.
Vyzerá to tak, že zo záväznosťou morálneho zákona, ktorý platí v konkrétnej spoločnosti, ktorej je produktom, žiadny problém nie je. Precíznejší pohľad na túto problematiku nám však odhaľuje, že existuje množstvo prípadov, kedy nemorálne a spoločnosťou odsudzované správanie sa človeka žiadnou sankciou neskončí, ba dokonca reálna sankcia v mnohých prípadoch ani len nehrozí.
Prvou kategóriou ľudí, ktorí sa nemusia obávať sankcie v prípade svojho nemorálneho správania, sú takzvaní „šikovní zločinci“. Sú to ľudia, ktorí si vedia počkať na príležitosť a sú dosť šikovní na to, aby vedeli usúdiť, akého zla a v akej miere sa môžu dopustiť, aby boli neodhaliteľní. Takíto ľudia nemusia byť nevyhnutne výnimkou v spoločnosti. A taktiež nemusíme myslieť nevyhnutne vždy na zločincov „ťažkého kalibru“. Existuje množstvo intrigánov, prospechárov, manipulátorov, ktorí sú schopní svoje nemorálne správanie maskovať takým spôsobom, že výsledkom je práve väčší vplyv, vyššia funkcia, ba dokonca nezriedka aj väčšia obľúbenosť v spoločnosti. Ostáva tu otázka, prečo by títo ľudia mali vlastne konať morálne, ak sa dokážu šikovne vyhnúť sankciám spoločnosti.
Druhou podobnou kategóriou sú ľudia, ktorí majú v spoločnosti moc. Táto moc im zabezpečuje ovládanie polície, armády, súdov a oni sú autormi trestného zákona. Ak vytvoria zákony, ktoré sú im na finančný, či mocenský prospech, v prípade, že konajú v rozpore s tým, čo spoločnosť vníma ako morálne, priam nepriestrelná obhajoba ich konania spočíva v tvrdení, že všetko prebehlo v medziach zákona. Táto pozícia im tak môže zabezpečiť beztrestnosť, čo vedie k otázke, prečo by sa vlastne takíto ľudia mali správať morálne. Zaväzuje ich k tomu vôbec niečo? Mohli by sme síce pripustiť, že o takýchto ľuďoch, ktorí zneužívajú svoju moc na sebecké účely, si ľudia nemyslia nič dobré, poukazujú na nich, kritizujú, ba až pohŕdajú nimi, no ostáva otázka, prečo by to malo ľudí pri moci zaujímať, ak prospech z nemorálneho správania je vyšší, ako prospech z dodržiavania morálnych zásad. Nie je nič prekvapujúce na tom, ak človek dá prednosť bohatstvu a moci pred pochvalou od ľudí, ktorá je navyše dočasná a relatívna, keďže žiadny vládca nevyhovie vždy všetkým.
Úvaha o morálnom nastavení ľudí, ktorí majú v spoločnosti moc, nás prirodzene takto privádza aj k otázke, prečo by sa takíto ľudia postupnými krokmi nemali stať tyranmi a nemali by vytvárať autoritárske alebo totalitné režimy vo svojich spoločnostiach. Spoločnosťou sú nepostihnuteľní, pretože oni postihujú, prečo by teda mali konať v súlade s etickými hodnotami, ktoré sa vyvinuli vo väčšinovom obyvateľstve spoločnosti? Spontánna odpoveď by zrejme smerovala k tomu, že takýto tyran napokon zaplatí za svoje zločiny proti spoločnosti, keď sa proti nemu ľudia vzbúria a zvrhnú jeho vládu. História svedčí o tom, že sa to mnohokrát stalo. Problém je však v tom, že sa to zároveň v mnohých iných prípadoch nestalo. V histórii totiž boli aj tyrani, ktorí dokázali veľmi rozumne odhadnúť pevnosť svojej moci a vedeli správne usúdiť, koľko tyranie si ešte dovoliť môžu, aby ich to nestálo vzburu obyvateľstva. V prípade, že tyran konal takto rozumne a neprekračoval hranicu, ktorá by viedla k odporu, ktorý by už neustál, znamená to, že nebol ničím viazaný konať morálne? Možno povedať, že nemusel, ba dokonca nemal konať v súlade s morálnym zákonom, ktorý zastávala spoločnosť? Ak napriek tomu všetkému sa mal správať morálne, čo ho k tomu zaväzovalo? Morálka, ktorá je len výtvorom spoločnosti, nenachádza žiaden dôvod k takejto záväznosti. No ak jediným zákonom, ktorý určuje, že sa má človek správať morálne, je spomínaný produkt spoločnosti, potom sa tento zákon na mocných v spoločnosti a na tyranov nemôže vzťahovať, keďže ich nedokáže k morálnemu správaniu zaväzovať. V takom prípade sa však opäť dostávame k schvaľovaniu správania rôznych tyranov, a tak k rešpektovaniu a ospravedlňovaniu rôznych neľudských režimov v histórii.
A dôsledky teórie morálneho zákona ako produktu konkrétnej spoločnosti siahajú ešte ďalej. Táto teória nie len že dokáže vyňať tyrana spod morálnej záväznosti, ale spochybňuje záväznosť konať morálne v mnohých prípadoch aj u bežných ľudí. Tyran totiž v spoločnosti vyžaduje od ľudí, aby plnili jeho nariadenia, tolerovali jeho vládu a spolupracovali na jej udržiavaní. Z toho dôvodu sú v takej spoločnosti vládnou mocou trestaní tí, ktorí sa vládnym nariadeniam vzpierajú a na druhej strane tí, ktorí kolaborujú s tyranskou či totalitnou mocou, sú odmeňovaní, alebo prinajmenšom netrestaní. Takýto stav opäť privádza k zásadnej otázke, prečo bežný člen spoločnosti nemá kolaborovať s tyranskou a totalitnou mocou. Prečo sa má správať morálne podľa toho, čo väčšinová spoločnosť považuje za správne, aj keď to znamená prenasledovanie vládnucou mocou? Ľudia, ktorí sa vzpierajú takýmto režimom, bojujú proti nim a zaslúžia sa o ich pád, bývajú so samozrejmosťou vnímaní ako statoční hrdinovia. Sú kladení za vzor ostatným. Ostáva otázka, čo človeka zaväzuje správať sa v takom prípade morálne. Na základe čoho možno povedať, že takéto správanie je to správne? Zachovať sa v tomto prípade morálne totiž so sebou prináša sankciu. Prenasledovanie mocou, ktorá môže mať rôzne podoby od znepríjemňovania života až po trest smrti. Sankcii je však rozumné sa vyhnúť. Čo získa človek, ak sa zachová morálne? Čo ho má k tomu motivovať a zaväzovať? V takomto prípade nemorálne správanie prináša sankciu v podobe odsudzovania ľuďmi a pohŕdania. Intenzita takejto sankcie je však neporovnateľne menšia, ako intenzita sankcie, ktorou je strata zamestnania a tak živobytia, či väzenie, mučenie, alebo smrť.
Na základe vyššie uvedeného sa morálne konanie nejaví ako rozumné a už vôbec nie záväzné. Práve naopak. Záväznosť jednoznačne stojí na strane zákona, ktorý nariaďuje kolaborovať s tyranskou a totalitnou mocou. Toto sú dôsledky teórie, podľa ktorej neexistuje objektívne platný univerzálny a reálne záväzný prirodzený morálny zákon, ale morálka je len množstvo etických systémov, ktoré sa vyvinuli v jednotlivých spoločnostiach pod vplyvom rôznych okolností a každá spoločnosť má svoj vlastný morálny zákon, ktorého je autorom i strážcom.
Hoci sme vyššie uviedli, že ide o jednu s dnes populárnych teórií pokúšajúcich sa vysvetliť fungovanie morálneho zákona, vážnym problémom je, že táto teória sa v mnohých spoločenských vedách berie za východisko, na ktorom stojí budovanie ďalších prístupov v psychológii, pedagogike, či politike, no ukázalo sa, že je rozporná a zjavne falošná. Opäť nás to privádza už k vyššie sformulovanému záveru. Buď existujú skutočne len nezávislé morálky ako produkty jednotlivých spoločností, a tak takáto morálka je v mnohých prípadoch nezáväzná, jej dodržiavanie býva často nerozumné a nevyhnutne ospravedlňuje tyranské a totalitné režimy, alebo je správne objektívne odsudzovať etické systémy niektorých historických či súčasných spoločností, no v takom prípade sa nevyhnutne uznáva existencia všeobecne záväzného prirodzeného morálneho zákona, ktorému ako norme musia podliehať spoločnosti, ak chcú byť morálne a spravodlivé. Nemôžu obidve tézy platiť súčasne, pretože objektívne platný prirodzený morálny zákon nemôže zároveň existovať aj neexistovať.
2.4 Morálny zákon ako prostriedok zachovania spoločnosti
Vnímanie človeka, že by sa mal správať morálne, je natoľko silné, že samozrejme predpokladá predovšetkým u druhých ľudí vedomie tejto morálnej záväznosti a vyžaduje od nich, aby ju rešpektovali. Spontánne hádky o tom, ako sa kto mal, alebo nemal zachovať, implicitne predpokladajú, že tu nejaký záväzný zákon určujúci správne konanie existuje. Skúsenosť potvrdzuje, že tieto hádky vlastne neriešia to, či sa človek mal zachovať správne. To sa predpokladá ako fakt. Predmetom sporu býva, ako tento morálny zákon vyzerá. Čo nariaďuje. Aký je jeho obsah. Dvaja hádajúci sa ľudia neriešia to, či sa bolo treba zachovať správne, ale ako vyzerá v tomto konkrétnom prípade správne konanie.[6] Z takéhoto hľadiska je potom samozrejmé a mimo diskusie, že existuje všeobecne záväzný morálny zákon, na základe ktorého môžeme posudzovať skutky či už jednotlivcov, alebo celých spoločností. Takáto predstava autentickejšie zodpovedá všeobecnému ľudskému vnímaniu sveta, a tak ostáva už len sformulovať, ako takýto morálny zákon vyzerá a na akých princípoch stojí.
V rámci súčasných filozofických úvah a smerov nájdeme pokus vysvetliť prirodzený princíp takéhoto všeobecne platného morálneho zákona, ktorý by sa dal sformulovať takto: Morálne konanie je také, ktoré je spoločnosťou žiadúce, je na prospech spoločnosti a prispieva k jej zachovaniu.[7] Týmto východiskom je vyriešený problém relativity jednotlivých etických systémov a nemožnosti ich posudzovania, ako to bolo v prípade teórie o morálnom zákone ako výlučnom produkte jednotlivých spoločností. Morálny zákon podľa tejto teórie nie je to, čo si jednotlivé spoločnosti „vymysleli“ pod vplyvom rôznych historických okolností, ale je to popis toho, aké konanie spoločnosti prospieva. A tak možno spokojne usúdiť, že tyranský režim je nemorálny, aj keby ho schvaľovala celá spoločnosť, lebo objektívne spôsobuje deštrukciu spoločnosti. Nie je pre prežitie a rozvoj spoločnosti žiadúci. Etický systém, ktorý nie je v súlade so zákonmi určujúcimi správanie potrebné pre prospech spoločnosti, je tak podľa tejto teórie objektívne zlý.
2.4.1 Problém záväznosti
Pri prvej teórii pokúšajúcej sa objasniť existenciu morálneho zákona sme sa venovali skúmaniu možnej záväznosti takto chápaného systému a odhalili sme vážne defekty, ktoré túto hypotézu usvedčili z nefunkčnosti. Podobne aj teóriu morálky, ktorú určuje výlučne prospech spoločnosti, je potrebné podrobiť kritickému skúmaniu a overiť, či takto chápaný morálny zákon spĺňa nevyhnutnú podmienku určujúcu ho ako záväzný zákon, a tou je existencia adekvátnej sankcie v prípade previnenia.
Výhodou tejto teórie je, že sa nemusí odvolávať na to, či previnilca spoločnosť pri priestupku „prichytí“ a následne potrestá. Práve nemožnosť odhaliť či potrestať priestupníka za každých okolností spôsobila kolaps všeobecnej záväznosti morálky podľa predošlej teórie a schvaľovanie nemorálneho konania za určitých okolností. V prípade morálneho zákona nariaďujúceho konanie v prospech spoločnosti sankciou nemá byť predovšetkým trest uložený takpovediac zvonku vo forme istého druhu pokuty, ale ide o prirodzený dôsledok protispoločenského správania. Človek je totiž súčasťou spoločnosti, žije z výhod, ktoré mu spoločnosť sprostredkúva. Je preto v jeho vlastnom záujme, aby spoločnosť fungovala a prosperovala. Konať v rozpore s fungovaním spoločnosti znamená prispievať k jej deštrukcii, čo sa v konečnom dôsledku dotýka každého jednotlivca žijúceho v spoločnosti. Možno teda skonštatovať, že človek má konať morálne, teda tak, ako je pre spoločnosť žiadúce, lebo v opačnom prípade bude musieť podstúpiť sankciu, ktorou je deštrukcia spoločnosti týkajúca sa svojimi dôsledkami aj jeho samého. Toľko teória. Ako tento systém vyzerá v praxi?
Záväznosť je funkčná jedine vtedy, ak sankcia v prípade porušenia zákona je natoľko nepríjemná, že je výhodnejšie a rozumnejšie sa jej vyhnúť dodržaním zákona. V prípade, že sankcia nedosiahne svojou nepríjemnosťou dostatočnú intenzitu a jej podstúpenie sa stane výhodnejším ako dodržanie zákona, záväznosť sa stáva nefunkčnou a zákon prestáva byť zákonom. Zdá sa, že teória všeobecne platného morálneho zákona ako popisu konania žiadúceho pre spoločnosť poskytuje adekvátnu sankciu. Kolaps spoločnosti je skutočne niečo intenzívne nepríjemné a žiť individuálne, či v nefunkčnej spoločnosti je naozaj nevýhodnejšie, ako žiť v spoločnosti, ktorá prosperuje. Otázkou však je, či každé konanie, ktoré nie je prospešné spoločnosti, spôsobí jej kolaps, resp. či spôsobí jej narušenie do takej miery, aby to priestupník pociťoval ako nevýhodnú a nepríjemnú sankciu. Ak sa niekto nečestne dostane na vyššiu funkciu, nedodrží sľub, niekoho oklame, okradne, alebo dokonca niekoho tajne zavraždí, nič z toho nevyhnutne nevedie k takému kolapsu spoločnosti, aby to bolo pre jednotlivca citeľné ako nepríjemná nevýhodná sankcia. Dalo by sa povedať, že funkčnosť spoločnosti podstatne neohrozí ani množstvo nemorálnych skutkov, ktoré sa napokon denno-denne dejú. Prečo by teda ľudia nemali konať nemorálne? Ako sa ukazuje, sankcia, ktorou je hrozba kolapsu spoločnosti, je v mnohých prípadoch príliš vzdialená realite.
Pokus zachrániť všeobecnú záväznosť takéhoto morálneho zákona spočíva v upozornení, že ak by každý uvažoval spôsobom, že jeho nemorálne konanie je príliš málo na spôsobenie kolapsu spoločnosti, a teda ak by každý konal v rozpore s tým, čo je pre spoločnosť žiadúce, spoločnosť by skutočne skolabovala. Takéto tvrdenie je síce pravdivé, no problémom je, že v praxi každý proti spoločnosti konať nebude, alebo aspoň nie natoľko, aby spoločnosť skolabovala. Dá sa povedať, že každú spoločnosť tvoria ľudia, ktorí patria do minimálne jednej z troch kategórií.
Jednu kategóriu tvoria ľudia, ktorí sa obávajú konať protispoločensky preto, lebo sa obávajú sankcie zo strany spoločnosti. Nie sú ani „šikovní zločinci“, ani ľudia, ktorí majú moc, a hoci sú si vedomí, že ich prípadné nemorálne správanie by síce nespôsobilo deštrukciu spoločnosti, predsa nechcú riskovať rôzne druhy sankcií, ktoré vie spoločnosť udeľovať takpovediac „zvonku“ ako pokutu, či už v podobe právneho trestu, alebo spoločenského odsudzovania.
Druhú kategóriu tvoria ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom nábožensky založení a podľa ich viery by ich nemorálne, teda protispoločenské správanie viedlo k nejakej forme nadprirodzenej sankcie či už počas života alebo po smrti. A to nie sú ochotní riskovať. Samozrejme, že sú ľudia, ktorí by sa našli zároveň v jednej aj druhej kategórii.
A napokon tretiu kategóriu tvoria ľudia, ktorí náboženstvo nepovažujú za objektívny popis reality a sú buď „šikovní zločinci“, alebo ľudia držiaci v spoločnosti moc. Títo ľudia sa neobávajú ani náboženskej sankcie, ani sankcie udelenej spoločnosťou. Jediná sankcia, ktorá im podľa práve skúmanej hypotézy teoreticky hrozí kvôli protispoločenskému správaniu, je kolaps spoločnosti. Ten však hrozí, len ak by všetci, alebo aspoň dostatočné množstvo ľudí konalo nemorálne. No prvé dve kategórie ľudí dokážu natoľko zabezpečiť fungovanie spoločnosti, že ľudia v tretej kategórii môžu do určitej miery konať nemorálne bez následkov. Otázkou teda je, prečo by nemali. V praxi táto miera nemorálneho konania môže dosiahnuť aj značné rozmery. Je vcelku dobre možné, že sa vlády v spoločnosti ujme tyran, ktorý spoločnosť drancuje, vraždí, všetko robí pre svoj prospech a spoločnosť pod takýmto vedením speje ku krachu. Ak však pomyselný tyran naplánuje svoje drancovanie spoločnosti tak, aby vydržala, kým žije, na základe práve skúmanej teórie morálneho zákona ho nič nezaväzuje k tomu, aby spoločnosť budoval a staral sa o jej zachovanie. Kým žije, spoločnosť fungovať bude. Prečo by ho malo zaujímať, či sa táto spoločnosť rozpadne päťtisíc rokov po jeho smrti, alebo päť sekúnd po jeho smrti? Kým spoločnosť funguje, žiadnu sankciu tyran nepociťuje. Nič ho teda podľa tejto teórie nezaväzuje konať morálne.
Celá táto teória o všeobecne platnom morálnom zákone, ktorý je definovaný ako záväznosť konať to, čo je pre fungovanie spoločnosti žiadúce, je len obyčajným popisom toho, aké konanie je prospešné pre spoločnosť, no neexistuje tu žiaden princíp, ktorý by určoval všeobecnú záväznosť takéhoto konania. Ak chýba záväznosť, nemožno hovoriť ani o zákone. Takto chápaná morálka síce dokáže popísať, že niektorí ľudia konali protispoločensky a teda v tomto zmysle nemorálne, no nedokáže zdôvodniť, prečo by konať morálne mali, a tak, podobne ako predošlá teória, nedokáže reálne vysvetliť, že nemorálne správanie je nesprávne a odsúdeniahodné. V konečnom dôsledku sa tu otvára starý problém ospravedlňovania tyranských a totalitných režimov. Možno síce podľa tejto morálnej teórie skonštatovať, že tyrani konali protispoločensky, no prečo bolo z ich strany takéto správanie nesprávne a odsúdeniahodné, ak sa ich deštrukcia spoločnosti osobne nedotýkala, na to táto teória odpoveď nedáva.
Vyššie sme spomínali, že ľudia akosi spontánne vnímajú, že existuje morálny zákon, ktorý by mal byť všeobecne rešpektovaný vrátane vládcov i „šikovných zločincov“. Ak má byť toto vnímanie ľudí objektívne správne, potom teória univerzálneho morálneho zákona postaveného na potrebe zachovania spoločnosti nepopisuje túto realitu adekvátne.
2.5 Prirodzený morálny zákon ako produkt biologickej evolúcie
O výklad prirodzeného morálneho zákona sa pokúša aj biológia zastávajúca evolučnú teóriu. Podľa tejto teórie sa živé organizmy postupne vyvíjali z nižších foriem. V histórii malo dochádzať pri odovzdávaní génov potomstvu k mutáciám, ktoré ovplyvnili vznik ďalších druhov.[8] Ak sa ukázalo, že vďaka tejto mutácii nový druh nadobudol vlastnosť, vďaka ktorej sa dokázal lepšie prispôsobiť prírodným podmienkam, prežil ďalej. V prípade, že táto mutácia znamenala preňho neprekonateľný hendikep, vyhynul. Táto selekcia organizmov je v rámci evolučnej teórie označovaná ako prírodný výber.[9]
Je potrebné pripomenúť, že evolučná teória, ktorá je súčasťou biológie ako súčasnej prírodnej vedy, je postavená na prísnych materialistických a naturalistických princípoch. Napokon tak, ako v súčasnosti každá prírodná veda.[10] Pod filozofickým naturalizmom sa rozumie taká koncepcia sveta, v ktorej svet je do seba uzavretý materiálny systém správajúci sa vo všetkých svojich oblastiach presne a prísne podľa prírodných zákonov. Akýkoľvek vplyv nadprirodzena je vo vesmíre vylúčený. Všetko je vysvetliteľné na princípe prírodných zákonov, podľa ktorých sa nevyhnutne každá časť a zložka vesmíru musí riadiť.[11] Z toho dôvodu vysvetlenie morálky podľa evolučnej teórie nemôže prekročiť hranice matérie.
Táto teória prichádza s hypotézou, podľa ktorej vďaka genetickej mutácii sa objavil v určitých organizmoch inštinkt altruizmu. Tento inštinkt spôsoboval, že organizmy boli popudzované k tomu, aby sa správali prospešne pre druhých. Takéto správanie samozrejme podporovalo funkčnosť spoločenstva, ktoré organizmy tvorili, a tak im zabezpečovalo väčšiu šancu na prežitie. Prírodný výber preto takéto organizmy pustil vo vývoji ďalej a tento inštinkt altruizmu mohli následne dediť potomkovia, z ktorých sa časom vyvíjali zložitejšie organizmy až po človeka. Morálne konanie je tak podľa evolučnej teórie vysvetľované inštinktom altruizmu.[12]
Keďže inštinkt musí nevyhnutne fungovať na materiálnej úrovni, môžeme ho vysvetliť ako určitú biochemickú reakciu. Organizmus je pudený konať v prospech spoločenstva tým, že pri takomto konaní je v jeho tele produkovaná chemická látka spôsobujúca pocity uspokojenia. Keďže organizmus prirodzene vyhľadáva to, čo mu poskytuje uspokojenie a vyhýba sa pocitom nespokojnosti, koná v súlade s týmto inštinktom. Evoluční biológovia v tomto biochemickom procese vidia pôvod i vysvetlenie morálky. Ľudia preto konajú altruisticky, lebo sú k tomu pudení inštinktom zdedeným z nižších foriem života, z ktorých sa vyvinuli.
2.5.1 Problém záväznosti
Ak sa evoluční biológovia pokúšajú takto sformulovať objasnenie existencie morálneho zákona, tak možno skonštatovať, že úplne minuli cieľ. Takéto vysvetlenie by síce teoreticky vysvetľovalo určité spôsoby správania sa ľudí, no morálny zákon nepopisuje to, ako sa ľudia správajú, ale ako by sa správať mali. A preto zo samotného správania sa ľudí sa nijako nedá odpozorovať morálny zákon. Je až prekvapujúce, ako tento podstatný rozdiel uniká mnohým odborníkom, keď sa pokúšajú vyjadrovať odborné názory na otázku morálky. Je samozrejmé, že u niektorých zvierat môžeme odpozorovať altruistické konanie. Môžeme vypracovať aj teóriu, ktorou sa pokúsime vysvetliť, prečo tak konajú. No to vôbec nič nehovorí o tom, či by tak konať mali, alebo nie.
U zvierat fakticky ani nepripadá táto otázka do úvahy, keďže zvieratá sa správajú čisto pudovo a svojim inštinktom sa nedokážu vzoprieť. U ľudí je však situácia úplne odlišná. Ak sa pokúsime určité správanie sa človeka vysvetliť inštinktom altruizmu, okamžite tu vyvstávajú dve otázky: Mohol sa človek tomuto pôsobeniu inštinktu vyhnúť? Ak áno, bolo správne, alebo nesprávne sa tomuto inštinktu vyhnúť? Samotná evolučná biológia zo svojej pozície a zo svojho obmedzenia na číri naturalizmus nemôže mať na toto žiadnu odpoveď, a tak sa ani nemôže kompetentne na tému morálneho zákona a jeho existencie nijako vyjadrovať.
Pre objasnenie možno uvedený problém ilustrovať na modelovej situácii. V jazere na opustenom mieste sa topí človek. Zhodou okolností ide okolo iný človek a vidí, že je potrebné topiaceho zachrániť. Inštinkt altruizmu mu velí, aby skočil za topiacim do vody a vytiahol ho. Inštinkt sebazáchovy mu nariaďuje ostať v bezpečí a neriskovať vlastný život, k čomu by došlo, keby sa zúfalého človeka pokúšal chytiť a doplávať s ním na breh. Ako sa má tento človek zachovať, ak má konať správne? Evolučná biológia vie nanajvýš popísať, že ak ten človek zachráni topiaceho sa, bude konať podľa inštinktu altruizmu. Ak poňho neskočí, bude konať podľa inštinktu sebazáchovy. To však nijako neodpovedá na otázku, ako sa zachovať má, teda nijako sa takéto odpovede nevyjadrujú k morálnej otázke a k morálnemu zákonu.
Otázkou teda stále zostáva, ako vysvetliť, že ľudia vnímajú povinnosť konať v prospech druhého, aj keď tým konajú vo svoj vlastný neprospech. Také konanie totiž z prirodzeného hľadiska nedáva zmysel, a nenachádza žiadny zmysluplný motív. Samozrejme, že z hľadiska evolučnej biológie by sme skočenie do vody za topiacim mohli označiť ako inštinktívne, spontánne a teda nepremyslené konanie, no ostáva potom otázkou, čo je na takomto správaní, chvályhodné, príkladné a hrdinské. Na druhej strane, ak sa človek nenechá ovládať inštinktom a racionálne zhodnotí, že by si skokom do vody za topiacim mohol viac alebo menej ublížiť, a preto tam skákať nebude, prečo je takéto správanie vnímané, ako nesprávne, zbabelé a podobne?
Ďalším problémom evolučného výkladu morálky je akýsi predpoklad, že inštinkt altruizmu by nemal byť potláčaný. Človek však disponuje mnohými inštinktami a s ich potláčaním nie je žiadny problém, ba dokonca racionálne regulovanie inštinktov je nevyhnutné. Je zrejmé, že človek potláča hlad a nebude jesť okamžite, kedy vyhladne, bez ohľadu na to, kde sa práve nachádza, alebo čo práve robí. Nenechá voľný priechod svojim inštinktom, keď vidí, že je to spoločensky nevhodné a spôsobilo by mu to určité nevýhody, alebo kritiku, či odmietanie spoločnosťou. Je samozrejmé a prirodzené, že človek svoje inštinkty reguluje a ovláda ich. Otázkou je, prečo by práve inštinkt altruizmu mal byť rešpektovaný vždy a všade, aj keď to človeku neprináša výhody. Existuje azda nejaký zákon, ktorý nariaďuje udeliť inštinktu altruizmu také privilégium? To už by sme tvrdili, že existuje morálny zákon, ktorý stoji aj nad samotnými inštinktami a nariaďuje, kedy je správne a kedy nesprávne ten-ktorý inštinkt poslúchnuť. No evolučná biológia už na základe svojho naturalistického a materialistického východiska si nemôže dovoliť tvrdiť, že existuje nejaká morálna záväznosť nad inštinktami, čo by v konečnom dôsledku zrútilo aj jej predpoklad, že morálka je len produktom samotného inštinktu altruizmu.
Tento nedostatok evolučnej teórie si zrejme minimálne implicitne uvedomoval aj samotný Darwin, keď sa vo svojej knihe O pôvode človeka pokúša vysvetliť, že pôvodný inštinkt altruizmu bol v neskoršom vývoji človeka regulovaný racionálnou úvahou, ktorá hľadala také formy správania, ktoré sú na prospech spoločnosti, prípadne ktoré znamenajú vyhnutie sa sankcie zo strany spoločnosti.[13] V konečnom dôsledku nás teda tento zakladateľ evolučnej teórie privádza naspäť k pokusom odôvodniť morálnu záväznosť, ktorých nefunkčnosť sme už dokázali v predošlých kapitolách. Teória, ktorá vidí morálnu záväznosť na princípe hrozby spoločenskej sankcie prakticky schvaľuje nemorálne a protispoločenské konanie v prípade, že spoločnosť nie je schopná sankciu uplatniť. A čo sa týka teórie záväznosti na princípe nutnosti zachovania spoločnosti, realita ukazuje, že individuálneho človeka nemusí zaujímať zachovanie spoločnosti, ak sa ho jej kolaps netýka, a preto ho taktiež nič nezaväzuje konať morálne. Darwin spolu s mnohými evolučnými biológmi i etickými filozofmi akosi automaticky predpokladajú, že spoločnosť musí byť zachovaná. Reálnym faktom však je, že z materialistického a naturalistického hľadiska, ktoré tvoria základ darvinizmu ako aj mnohých filozofických etických teórií, každá spoločnosť skôr či neskôr zanikne a nezostane po nej ani pamiatky. Z univerzálneho hľadiska je úplne jedno, či tu existovala nejaká prosperujúca spoločnosť päť rokov, alebo päť miliónov rokov. A z hľadiska jednotlivca ako súčasti spoločnosti je zas úplne jedno, či táto spoločnosť skolabuje päť miliónov rokov po jeho smrti, alebo päť sekúnd po jeho smrti. Materialistické hľadisko totiž ráta s absolútnym zánikom vedomia človeka po smrti, a tak ho potom už nemôže trápiť, ak ho pozostalí preklínajú za nemorálny život, ako ho ani nemôže tešiť, ak ho po smrti oslavujú za jeho obetavosť a altruizmus.
Darwin vo svojej knihe O pôvode človeka upozorňuje ešte na jeden aspekt nemorálneho, resp. nealtruistického konania, ktorý v sebe zahŕňa produkciu nepríjemného pocitu, ba až utrpenia.[14] Táto pripomienka si zaslúži širšiu analýzu z hľadiska prípadnej záväznosti morálneho zákona. Ak sa človek nespráva v súlade s inštinktom altruizmu, zažíva nepríjemný pocit. Zdá sa, že ide o pokus na biologickej úrovni vysvetliť to, čo sa bežne označuje ako „výčitky svedomia“. Vo všeobecnosti sa často stretávame s formuláciami, že ľudia sa chcú správať morálne kvôli svojmu svedomiu, kvôli tomu, že by nedokázali žiť s výčitkami svedomia, či preto, že nemôžu konať proti svojmu svedomiu. Podľa evolučnej teórie by svedomie mal byť v skutočnosti inštinkt altruizmu, ktorý tlačí človeka k morálnemu správaniu a výčitky svedomia sú zas pocity, ktoré organizmus prirodzene produkuje, ak sa človek tomuto inštinktu vzpiera.
Keďže uvažujeme o materialistickej biológii, tak inštinkt ako aj „výčitky svedomia“ musia mať výlučne materiálny pôvod. Znamená to teda, že vzpieranie sa inštinktu v tele produkuje chemickú zlúčeniu, ktorá vplýva na mozog, a tak vytvára nepríjemný pocit označovaný ako „výčitky svedomia“. Organizmus sa prirodzene vyhýba nepríjemným pocitom, čo znamená, že je tlačený konať v súlade s inštinktom altruizmu, teda morálne. Zdá sa, že vysvetlenie záväznosti spočíva práve v tomto bode. Je pre človeka výhodnejšie konať morálne, pretože inak nastúpia výčitky svedomia. Alebo povedané biologickým jazykom, je pre človeka výhodnejšie a rozumnejšie konať v súlade s inštinktom altruizmu, lebo inak sa spustí produkcia nepríjemných pocitov. Práve tieto nepríjemné pocity majú byť sankciou, na ktorej stojí morálna záväznosť podľa evolučnej biológie.
Keď sa pokúsime túto teóriu použiť v praxi a reálne na tomto princípe postaviť záväznosť morálneho konania, nevyhnutne si musíme všimnúť, že konanie v rozpore so zásadami altruizmu so sebou prináša nepríjemné pocity, no zároveň aj altruistické konanie so sebou prináša nepríjemné pocity. Ak človek ukradne cudzie peniaze, má spomínané výčitky svedomia. Ak si však neprivlastní cudzie peniaze, ktoré má možnosť beztrestne a nepozorovane získať, nebude si môcť dovoliť kúpiť to, čo by veľmi chcel, a to taktiež spôsobuje nepríjemný pocit. Klamstvo spôsobí výčitky svedomia, ale povedať pravdu, keď sa tým človek dostane do nepríjemností, taktiež spôsobí nepríjemný pocit. Zanedbávať rodinu môže spôsobiť výčitky svedomia, no vzdať sa v prospech svojej rodiny svojho voľného času a zrieknuť sa tak svojho pohodlia taktiež prináša nepríjemné pocity. Kľúčová otázka je, čo rozhodne, ktorým nepríjemným pocitom sa máme vyhnúť, a ktoré máme podstúpiť. Má sa zločinec, ktorý má možnosť beztrestne vylúpiť banku, radšej vyhnúť pocitu výčitiek svedomia, alebo nepríjemnému pocitu z nedostatku peňazí?
Ľudia vo všeobecnosti vnímajú, že človek kradnúť nemá. No evolučná biológia so svojím popisom morálky to nijako nevie zdôvodniť. Neexistuje dôvod, prečo by mal zlodej dať jednému nepríjemnému pocitu prednosť pred druhým. Nezmyselnosť sankcie v podobe evolučne chápaných výčitiek svedomia sa ešte viac ukáže, keď si uvedomíme, že podľa tejto teórie výčitky svedomia nie sú nič viac, ako pôsobenie akejsi chemickej zlúčeniny na mozog. Ak si to človek do dôsledkov uvedomí, vznikne oprávnená otázka, prečo by vlastne ľudský život mala ovplyvňovať nejaká chemikália v ľudskom tele. A to zvlášť, keď si uvedomíme, že človek má slobodu sa tejto chemikálii vzoprieť. To, že spôsobuje nepríjemné pocity, je príliš slabý argument. Konanie dobra vie priniesť taktiež nepríjemné pocity vrátane výsmechu, prenasledovania, väzenia, mučenia, ba dokonca i smrti. Prečo by mal človek podstupovať tieto nepríjemnosti kvôli pocitom vyprodukovaným chemikáliou? Napokon, je v moci človeka, aby túto chemikáliu upravil vlastným konaním: alkoholom, myslením na iné veci, zábavou alebo postupným otupovaním svedomia tým, že si pravidelným opakovaním navykne konať v rozpore s inštinktom altruizmu. Ak sú výčitky svedomia len obyčajným pocitom vyprodukovaným telesnými biochemickými pochodmi v ľudskom tele, evidentne takáto sankcia je neadekvátna, je príliš slabá na to, aby mohla spôsobiť reálnu záväznosť morálneho zákona.
Stojí za povšimnutie, že Darwin opisuje rozpor konania s inštinktom altruizmu ako dôvod k produkcii nepríjemných pocitov a utrpeniu. No praktický život potvrdzuje, že sebecké konanie okrem nepríjemných pocitov produkuje aj príjemné pocity. Inak by nikto nikdy nekonal zlo. Keď sa zlodejovi podarí krádež, na ktorú sa dlho pripravoval, skôr si vieme predstaviť ako oslavuje, než to, ako sa trápi a umára nepríjemnými pocitmi. Podobne, keď sa niekomu podarilo zaklamať a tak sa vyhnúť problémom, skôr si vieme uňho predstaviť hlboký výdych úľavy, než umáranie sa nad tým, že sa nezachoval altruisticky. Ak sa niekomu podarilo dostať k moci tak, že zmanipuloval voličov, zrejme sa nepôjde vzdať vlády, aby uľavil svojmu svedomiu, ale bude oslavovať a tešiť sa z úspechu. Predstava výčitiek svedomia ako sankcie zabezpečujúcej záväznosť morálneho zákona je teda podľa evolučnej biológie evidentne nefunkčná.
Možno teda uzavrieť, že podľa evolučnej teórie človek je nabádaný konať morálne inštinktom altruizmu. Zároveň je však nabádaný inými inštinktami konať sebecky, čím sa inštinkt altruizmu stáva len jedným z inštinktov, ktorý nemá žiadne relevantné práva stáť nad ostatnými inštinktami a vyžadovať si rešpekt na ich úkor. Pokusom o vysvetlenie, ako by predsa len mohol byť inštinkt altruizmu záväzný a stáť nad ostatnými inštinktami, je produkcia nepríjemných pocitov, takzvaných výčitiek svedomia, ktoré majú byť odstrašujúcou sankciou v prípade sebeckého konania. Diskvalifikáciou takéhoto vysvetlenia je fakt, že aj ostatné inštinkty nabádajúce k sebeckému konaniu spôsobujú nepríjemné pocity v prípade ich nerešpektovania (strach, hlad, únava, nervozita…), čím opäť inštinkt altruizmu stráca domnelú prednosť a rovnocenne sa radí do zástupu ostatných inštinktov. Keďže podľa naturalistického a materialistického základu evolučnej biológie neexistuje a ani nemôže existovať princíp, ktorý by stál nad inštinktami a záväzne určoval, že inštinkt altruizmu má prednosť pred ostatnými inštinktami a to aj za cenu rôznych nepríjemných pocitov a nevýhod, možno skonštatovať, že evolučná biológia nemá žiadny spôsob, ako vysvetliť a dokázať existenciu záväzného prirodzeného morálneho zákona v podobe, ako ho spontánne bežne ľudia vnímajú.
2.6 Zlaté pravidlo
Spomínané kľúčové nedostatky vysvetlenia morálnej záväznosti na princípe evolučnej teórie, ako aj na princípe existencie a fungovania spoločnosti si niektorí evoluční biológovia uvedomujú, a preto sa pokúšajú za každú cenu nájsť predsa len nejaké výhody v altruistickom konaní človeka, ktorým sa oplatí dať prednosť pred dôsledkami sebeckého konania. Ide o odvolávanie sa na takzvané zlaté pravidlo, i keď takéto označenie je nie len nepresné, ale v podstate ide o jeho nepochopenie.
Zlatým pravidlom sa zvykne označovať požiadavka Ježiša Krista, ktorá je uvedená v Matúšovom evanjeliu, siedmej kapitole a dvanástom verši: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12). Podstatným významom tohto Ježišovho tvrdenia je, že ak nás zaujíma, ako sa máme správať k druhým ľuďom a čo konkrétne im máme robiť, máme si predstaviť, čo by sme chceli, aby oni urobili nám. Presne to potom máme robiť my im. Význam tohto pravidla sa však často používa v prekrútenej podobe, ktorá tvrdí, že ak chceme, aby sa ľudia správali dobre k nám, musíme sa správať dobre najprv my k nim. Nejde teda o odpoveď na to, ako máme poslúžiť, ako je to v pôvodnom evanjeliovom význame, ale ide o to, prečo máme druhým poslúžiť, čo z toho máme. Podľa takto modifikovaného zlatého pravidla máme konať altruisticky, pretože takéto správanie sa nám vráti v správaní ostatných okolo nás.[15]Ide o odvolávanie sa na systémy ako recipročný altruizmus, či nepriama reciprocita.[16]
Bežná ľudská skúsenosť potvrdzuje, že tieto teórie sú značne vzdialené od reálneho popisu medziľudských vzťahov. Iste sa stáva, a možno aj často, že ak sa správame k druhým dobre, oplatia nám to taktiež dobrým správaním. Faktom však je, že v mnohých prípadoch sa tak nedeje. Dokonca tie prípady sú tak časté, že dali dôvod vzniknúť prísloviam ako „Za dobré nič dobré nečakaj“, alebo „Za dobrotu na žobrotu“. Keďže existujú prípady, kedy sa dobré správanie na tomto svete nijako nevypláca, v týchto prípadoch podľa vyššie spomínaného pravidla neexistuje zmysluplná záväznosť konať morálne, čím sa opäť dostávame k schvaľovaniu zločinov za určitých okolností. Podľa takto chápaného zlatého pravidla, ako sme vyššie uviedli, musíme tvrdiť, že ak sa človeku nijako neopätuje jeho altruistické konanie do takej miery, aby to vnímal ako výhodný zisk, nič ho nezaväzuje konať morálne. A v prípade, že mu zisk v určitej forme prináša práve nemorálne konanie, bol by nerozumný, ak by nemorálne nekonal. Zúfalý pokus tvrdiť, že ak sa k dobrému zmeníme my, tak sa k dobrému zmení celá spoločnosť, je zjavný nezmysel.
Možno teda skonštatovať, že modifikované zlaté pravidlo nie je reálnym zdôvodnením a popisom morálky a podobne, ako predošlé systémy, nevie dokázať a vysvetliť existenciu záväzného prirodzeného morálneho zákona.
Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.
[1] FUCHS, Jiří: Předpoklady nerelativizované etiky. Praha: Krystal OP, 2007, s. 36.
[2] SIRE, J.W.: Průvodce světovými názory. Praha: Návrat, 1993, s. 32-33.
[3] LEWIS, C.S.: K jádru křesťanství. Praha: Návrat, 1993, s. 11.
[4] KIŠIDAY, F.A.: Základná bohoveda I. a II. Košice: 1994, s. 23-24.
[5] ODERBERG, D.S.: Analytická morálna filozofia v 20. storočí. In: GLUCHMAN, V., DOKULIL, M. (eds.): Súčasné etické teórie. Prešov: 1998, s. 10-12.
[6] LEWIS, C.S.: K jádru křesťanství. Praha: Návrat, 1993, s. 10.
[7] Lewis, C. S.: K jádru křesťanství. Praha: Návrat, 1993, s. 21, Gluchmanová, M., Gluchman, V.: Učiteľská etika. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2008, s. 136.
[8] RIDLEY, Matt: Červená královna. Praha: Nakladatelství Mladá fronta, 1999, s. 30-31.
[9] VLADYKOVÁ, Ľubov: Evolučná etika, vybrané problémy a výzvy. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2018, s. 167.
[10] BEHE, M. J.: Darwinova černá skříňka. Praha: Navrat domů, 2001, s. 311-312. JOHNSON, P.E.: Spor o Darwina. Praha: Navrat domů, 1996, s. 109-111.
[11] SIRE, J.W.: Průvodce světovými názory. Praha: Návrat, 1993, s. 38-53.
[12] DARWIN, Charles: O původu člověka. Praha: Academia, 1970, s. 77-78.
[13] DARWIN, Charles: O původu člověka. Praha: Academia, 1970, s. 81-90.
[14] DARWIN, Charles: O původu člověka. Praha: Academia, 1970, s. 78.
[15] ŠAFFA, Gabriel: O evolúcii morálky alebo o tom, prečo sa vyplatí byť dobrý. In: https://dennikn.sk/blog/840206/o-evolucii-moralky-alebo-o-tom-preco-sa-vyplati-byt-dobry/ (9.7.2020).
[16] VLADYKOVÁ, Ľubov: Evolučná etika, vybrané problémy a výzvy. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2018, s. 166-167.