Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.

4.4 Systém Sola Scriptura

Systém Sola Scriprura sa začal výrazne zdôrazňovať v dobe, kedy v západnej Európe vypukla v kresťanstve reformácia. Keď Martin Luther začal prezentovať svoje reformačné učenie a získal okolo seba mnohých prívržencov, katolícky ingolstadtský  profesor Ján Maier z Eggu, zvaný Eck († 1543) vyvolal dišputu s Lutherovým priateľom profesorom Karlstadtom, aby obhájil proti Lutherovmu učeniu katolícku vierouku. Dišputa sa konala v Lipsku roku 1519.^[1] Do tejto dišputy sa však napokon zapojil aj sám Luther. Vo svojej reči začal popierať primát pápeža a vysvetľovať, že pravdivá mienka jednoduchého kresťana platí viac ako pápež, čím odmietol možnosť, že by bol pápež neomylný. Eck mu oponoval tvrdením, že takýmito vyhláseniami sa stavia proti Kostnickému koncilu, ktorý zavrhol takéto učenie, podľa ktorého pápež nie je hlavou Cirkvi a netreba sa mu podriaďovať.^[2] Vtedy Luther vyhlásil, že aj koncil sa môže mýliť, čím odmietol pápeža aj koncil ako garantov neomylnosti v Cirkvi. Vychádzal totiž z toho, že autorita pápeža a koncilu má význam len v tom prípade, ak ohlasuje pravé evanjelium. Keďže však pápež aj koncil učili evanjelium iným spôsobom, ako mu rozumel Luther, odvádzal z toho, že nemôžu byť autoritou, ktorej by mohli kresťania dôverovať.^[3]Odkiaľ však bral svoju istotu Luther, že práve on pozná pravdivé Kristovo evanjelium? Čo je podľa neho zárukou toho, že pravá Cirkev zachováva čisté evanjelium?

Hoci sa protestantské denominácie od seba svojím učením odlišujú, v riešení otázky, čo zaručuje neomylnosť Cirkvi, sa vzácne zhodujú. Formula svornosti, ktorá má byť konečným zopakovaním a vysvetlením niektorých článkov Augsburského vyznania, vysvetľuje, že jediným sudcom, pravidlom a meradlom, podľa ktorého sa má a musí skúšať každé učenie a rozsudzovať, či je dobré alebo zlé, pravé alebo falošné, je výlučne Sväté písmo (Sola Scriptura).^[4]Toto tvrdenie sa stalo jedným zo základných princípov reformácie.^[5]

4.4.1. Všeobecné vedomie zásady Sola Scriptura ako garancie kresťanskej vierouky v histórii kresťanstva

S princípom Sola Scriptura neprišiel až Martin Luther. Už v 12. storočí môžeme vysledovať, že bohatý lyonský kupec Peter Valdes oslovený Svätým písmom rozdal svoj majetok chudobným a začal kázať učenie proti katolíckej Cirkvi. Jeho stúpenci boli nazvaní Valdencami a za jediný prameň vierouky prijímali výlučne Sväté písmo.^[6] S týmto princípom sa môžeme stretnúť aj v náuke oxfordského profesora Jána Viklefa († 1384)^[7]a tiež v náuke jeho pokračovateľa Jána Husa († 1415).^[8] Zároveň je nutné potvrdiť, že Sväté písmo požívalo medzi kresťanmi vždy veľkú vážnosť. Od počiatku sa na bohoslužbách čítali spisy apoštolov a ich žiakov a vo vedomí Cirkvi existuje idea, že tieto spisy sú zaradené do Svätého písma ako Bohom inšpirované.^[9]

Ak by sme zamierili k počiatkom kresťanstva, v druhom storočí možno naraziť na spis Ad Autolycum od apologétu Teofila z Antiochie, ktorý cituje z kníh Nového zákona a nazýva ich Božím slovom, či svätými spismi napísanými pod vedením Ducha.^[10] Taktiež Irenej Lyonský sa vyjadruje vo svojom spise Adversus Haereses, že apoštoli nám zanechali evanjeliá, ktoré sú pravdivé a spoľahlivé, keďže sú to samotné Pánov slová.^[11] S podobnými vyjadreniami sa možno stretnúť v spisoch starobylých autorov, ako sú Klement Alexandrijský, Origenes, Cyril Jeruzalemský, Atanáz Alexandrijský, Bazil Veľký, Tertulián, Cyprián, Ambróz, Hieronym a mnohí ďalší.^[12]

Je historickým faktom, že idea inšpirácie určitých spisov samotným Bohom je prítomná v kresťanstve prakticky od počiatku. Z toho dôvodu sa vyššie spomínaní autori obracali na tieto spisy a odvolávali sa na nich, ak chceli označiť nejaké učenie ako Kristovu zvesť. Argumentovali týmito spismi pred bludármi a vyzývali riadiť sa podľa nich, ak chce človek zotrvať v pravdivej predstave o Kristovom učení.^[13]

Samozrejme, prítomnosť samotnej idei existencie inšpirácie spisov ešte neznamená dôkaz, že takéto spisy existujú. Vyššie uvedené skutočnosti nás však privádzajú k tomu, že so Svätými písmami je potrebné zaobchádzať ako s vážnym kandidátom na garanta neomylného strážcu správnej interpretácie kresťanstva. Ide totiž o otázku súladu s prvým pravdivostným kritériom, ktoré vyžaduje, aby garant neomylnosti bol všeobecne známy počas celej histórie kresťanstva. Na základe vyššie uvedeného možno skonštatovať, že idea, podľa ktorej existujú písma inšpirované samotným Bohom, a teda obsahujúce neomylnú Kristovu zvesť o záchrane, existuje už od počiatkov kresťanstva.

Predsa však je potrebné upresniť, že idea existencie inšpirovaných písem nie je úplne to isté, ako idea Sola Scriptura. Samotný fakt, že existujú neomylné spisy nevyhnutne nemusí znamenať, že kompletná Kristova zvesť je obsiahnutá v týchto spisoch. Ak aj existujú inšpirované spisy, nevylučuje to nevyhnutne možnosť, že v tých spisoch nie je zachytené úplne všetko potrebné, a tak popri nich môže byť potrebný ešte nejaký ďalší neomylný zdroj. Napríklad Bazil Veľký vo svojom diele De Spiritu Sancto zo štvrtého storočia tvrdí, že ak chceme poznať celé evanjelium, nevystačíme si so zapísanou náukou, pretože niektoré pravdy viery kresťania dostali prostredníctvom Apoštolskej tradície a tieto nezapísané informácie majú vo vzťahu k pravému náboženstvu rovnakú silu ako zapísané. Ak by sme sa podľa neho pokúsili odmietnuť nezapísané učenie s tým, že jeho dôležitosť je malá, keďže nemá autoritu zapísanej náuky, došlo by k poškodeniu Kristovej zvesti.^[14] Podobne sa vyjadrujú aj Ján Zlatoústy, Origenes, či Hieroným.^[15]To sú svedectvá z tretieho až piateho storočia.

Z týchto vyjadrení by sa dalo uvažovať, že Sola Scriptura nebola v povedomí ako výlučný neomylný zdroj pravej Kristovej náuky. Popri písomných záznamoch bola potrebná aj Tradícia. Bolo by však možné uvažovať tým smerom, že Tradícia bola len dočasným zdrojom, no keď došlo k zosumarizovaniu posvätných spisov, ktoré obsahovali celú náuku, Tradícia sa stala bezpredmetnou. Tak by bolo možné zdôvodniť zásadu Sola Scriptura. Na základe týchto možností v tomto bode výskumu pripusťme, že zásada Sola Scriptura mohla byť známa od počiatku kresťanstva minimálne v potencii, ktorá sa pri zostavení biblického kánonu ako zoznamu posvätných spisov stala realitou. Na základe tejto úvahy priznajme súlad zásady Sola Scriprura s prvým kritériom minimálne ako možný. Síce ho nemožno definitívne ani potvrdiť, ani vyvrátiť, no máme pred sebou hodnotenie prostredníctvom ďalších kritérií, ktoré ponúknu viac svetla do tohto problému.

4.4.2. Otázka ustanovenia systému Sola Scriptura Bohom

Je evidentné, že Kristus nenapísal biblické spisy a neodovzdal zbierku týchto kníh apoštolom, ako jediný a výlučný neomylný zdroj jeho učenia. Ustanovenie systému Sola Scriptura Bohom jeho zástancovia odvádzajú z tvrdenia, že tieto spisy sú Bohom inšpirované. V tomto zmysle teda Boh ustanovil, aby boli používané ako neomylný zdroj Božieho učenia. Zároveň Boh inšpiroval tieto spisy takým spôsobom, aby ako zbierka obsahovali úplne celú spasiteľnú zvesť, a tak už nie je potrebný žiadny ďalší neomylný zdroj Božieho slova. Písmo je tak ako garant neomylnosti dostatočný a výlučný. Aby toto tvrdenie bolo možné prijať ako súlad s druhým kritériom, je potrebné ho dokázať.

Argument, ktorý dokazuje ustanovenie zásady Sola Scriptura Bohom, musí byť všeobecne známy a dostupný, aby celkový popis systému zároveň zodpovedal prvému kritériu. Je preto potrebné preskúmať, aké argumenty v tejto oblasti poskytujú zástancovia zásady Sola Scriptura, ktorými sú protestantskí kresťania.

Azda najčastejší pokus, ako dokázať Božský pôvod princípu Sola Scriptura, sa javí tvrdenie, že Sväté písmo je písané takým spôsobom, že biblické spisy samy osebe vnútorne svedčia, že sú jediným Božím slovom. Svätý Duch, ktorý inšpiroval svätopiscov pri písaní Biblie, sám prostredníctvom slov Svätého písma dosvedčuje zásadu Sola Scriptura.^[16] Pozrime sa na kľúčové biblické citáty, ktorými protestantskí kresťania dosvedčujú výlučnosť Svätého písma ako zdroja Božieho slova.

Spoľahlivosť Svätého písma býva dokazovaná citátom: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“ (Jn 17,17).^[17] Problémom tohto citátu však je, že nepotvrdzuje Bibliu ako zdroj Božieho slova. Hovorí síce o tom, že Božie slovo je pravdivé, no odkiaľ možno spoznať Božie slovo, o tom citát nehovorí. Ako pokus upresniť zdroj pravdivého Božieho slova slúži citát: „Tvoja spravodlivosť je spravodlivosť naveky a tvoj zákon je číra pravda“ (Ž 119,142).^[18]Otázkou zostáva, čo rozumieť pod označením zákon. Môže sa totiž jednať o Božiu vôľu vo všeobecnosti, no taktiež o Tóru, teda päť Mojžišových kníh, ktoré Židia nazývajú Zákon. Ak sa však dívame na tento citát ako na potvrdzujúci pravdivosť piatich Mojžišových kníh, je nutné zároveň skonštatovať, že potvrdením pravdivosti Zákona nijako nie je nevylúčená pravdivosť aj iných biblických kníh, či pravdivosť prípadných mimobiblických prameňov Božieho slova. Uvedený citát konštatuje len fakt, že v Mojžišových knihách je pravda.

K citátom, ktorými sa pokúšajú protestantskí kresťania dokázať výlučnosť Biblie ako zdroja Božieho slova, býva uvádzané Kristovo napomínanie farizejov, ktorí tradíciu postavili na tú istú úroveň ako Božie slovo: „Vtedy prišli k Ježišovi farizeji a zákonníci z Jeruzalema a opýtali sa ho: ‚Prečo tvoji učeníci prestupujú obyčaje otcov? Veď si neumývajú ruky, keď jedia chlieb.‘ On im odvetil: ‚A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoje obyčaje? Lebo Boh povedal: »Cti svojho otca i matku« a: »Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.« Vy však hovoríte: »Keď niekto povie otcovi alebo matke: Všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar, ten už nemusí ctiť svojho otca.« A zrušili ste Božie slovo pre svoje obyčaje‘“ (Mt 15, 1-6).^[19] Z uvedeného citátu je však zjavné, že Kristus neodsudzuje tradíciu ako takú, ale tradíciu zdeformovanú,^[20] odporujúcu Božiemu slovu. Nevylučuje však možnosť, že by mohla existovať nejaká tradícia, ktorá by správne zachovávala Božie slovo.

Zdôvodnenie výlučnosti Biblie býva hľadané aj v 2Tim 3,16: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti.“ Ak je však celé Písmo užitočné na výchovu v spravodlivosti, nijako to nevylučuje možnosť, že aj niečo iné popri Písme je na výchovu v spravodlivosti užitočné.^[21]

Čokoľvek, čo sa výslovne nespomína vo Svätom písme, býva protestantskými kresťanmi považované za nelegitímny dodatok k Božiemu slovu.^[22] A pridávať čokoľvek k Božiemu slovu je podľa Biblie absolútne neprípustné: „Nepridávaj nič k jeho výrokom, aby ťa nestrestal a nedokázalo sa, že si luhárom“ (Prís 30,6). Problémom tohto citátu je však opäť absencia tvrdenia, že by „Božie výroky“ boli zaznamenané výlučne vo Svätom písme. K Božiemu slovu skutočne nemožno nič pridávať, ak sa však v Tradícii zachovalo skutočné Božie slovo (čo doterajšie citáty nijako nevylúčili), potom tradované Božie slovo nemôže byť považované za prídavok k Božiemu slovu. Prís 30,6 jednoducho hovorí, že je neprípustné pridávať niečo k Božiemu slovu bez ohľadu na to, či je v písomnej alebo tradovanej forme.

Podobným miestom v Písme, ktoré vylučuje akékoľvek prídavky, je Zj 22,18-19: „Ja dosvedčujem každému, kto počúva prorocké slová tejto knihy. Keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe. A keby niekto ubral zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh odníme podiel zo stromu života i zo svätého mesta, z toho, o čom sa píše v tejto knihe.“ Autor knihy Zjavenie Jána však zakazuje niečo pridávať ku knihe, ktorú práve dopísal. Hovorí totiž o „tejto prorockej knihe“, a nie o celej Biblii. Je to úplne zjavné zo samotného kontextu a taktiež z toho, že v dobe, kedy bolo Zjavenie Jána napísané, zbierka biblických kníh ešte nebola ustálená, a tak sa autor tejto prorockej knihy nemohol vyjadrovať k tomu, čo má, alebo nemá byť pridané ku kompletnej a uzavretej zbierke biblických spisov. Ak by spomínaný výrok tejto knihy bol v dobe jej napísania chápaný tak, že nemožno nič dokladať k spisom, ktoré sa v tej dobe pokladali za inšpirované, nebolo by možné následne popridávať k týmto spisom ďalšie, ktoré v konečnom dôsledku vytvorili kompletný biblický kánon.

Známym citátom, ktorým protestantskí kresťania podopierajú výlučnosť Biblie, je tvrdenie apoštola Pavla, podľa ktorého ani on sám nešiel nad to, čo je napísané:^[23] „Ale v tomto, bratia, vzal som za príklad seba a Apolla kvôli vám, aby ste sa na nás poučili, že „niet nad to, čo je napísané“, aby ste nehorlili jeden za druhého proti inému“ (1Kor 4,6). Ak by však Pavol týmto citátom myslel absolútnu neprípustnosť prijať čokoľvek, čo napísané nie je, znamenalo by to, že každé ďalšie Pavlovo slovo v liste, ba každý ďalší biblický list napísaný po tomto výroku už neobsahuje Božie slovo, lebo pojednáva o niečom, čo ešte nebolo napísané (inak by ho bolo zbytočné písať), a teda ide nad to, čo je napísané.

Pri obhajovaní zásady Sola Scriptura sa u protestantských kresťanov stretávame s citátom Mt 5,17-18, kde sa hovorí, že Kristus neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov, ale naplniť a že sa nepominie ani čiarka zo Zákona.^[24] Je to iste potvrdenie veľkej autority Zákona a Prorokov. Ale o tom, že by to bola jediná záväzná autorita, tam nie je ani zmienky. Ba Kristus sám učil mnoho ďalších vecí, ktoré neučili ani Proroci, ani Zákon. Podobne keď Kristus hovorí, že prišiel vyplniť Písmo (Jn 19, 24.28.36; Jn 17,12), nijako nevylučuje, že Božie slovo môže byť aj nenapísané. Je síce zjavné, že Kristus nikde nehovorí, že prišiel vyplniť „tradíciu“, dôležité však je, že všetky tieto odvolávky na „splnenie Písma“ sa vzťahujú na Starý zákon. Ak sa dívame na Nový zákon, nemôžeme u Krista nájsť akési podceňovanie alebo odmietanie ústneho a nezapísaného podania Božieho slova. On sám totiž nenapísal ani jednu biblickú knihu a taktiež sa nestretávame so žiadnym jeho príkazom, ktorým by apoštolov zaväzoval písať sväté písma. Naopak, posiela ich učiť a ohlasovať (Mk 16,15). Dôležitým momentom je fakt, že všetci apoštoli skutočne ohlasovali Božie slovo, no len niektorí aj niečo napísali. A k tomu ešte aj sám apoštol Pavol, ktorý je najplodnejším pisateľom spisov Nového zákona, potvrdzuje, že nie všetko, čo učí, podáva kresťanom písanou formou: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2Sol 2,15). 

Medzi citátmi, ktoré by mali podporovať zásadu Sola Scriptura, môžeme v protestantskej literatúre nájsť aj 2Pt 3,15-16: „A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná, tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí.“^[25] Z tohto citátu je zjavné, že apoštol Pavol písal vo všetkých svojich listoch o našej spáse. Tvrdiť však, že o našej spáse hovoria výlučne Pavlove listy, by znamenalo prikladať tomuto citátu zmysel, ktorý neobsahuje a taktiež by to znamenalo diskvalifikovať z Biblie všetky ostatné spisy, ktoré nenapísal apoštol Pavol.

Napokon sa môžeme v protestantskom prostredí stretnúť s argumentom, ktorý používali už pôvodcovia reformácie. Jedná sa o citát Gal 1, 8-9:^[26]„Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ Tento citát býva používaný ako dôkaz, že okrem Písma nemožno prijímať žiadne „iné evanjelium“. Ide tu však o nelegitímne a ničím nepodložené stotožnenie Písma a evanjelia. Absolútna totožnosť nebola dokázaná žiadnym citátom, ktoré používa protestantská teológia na svoju obhajobu. Preto je nevyhnutné na tomto stupni dokazovania minimálne pripustiť možnosť, že by pravé evanjelium mohlo byť zachované v Písme, ale aj v Tradícii. Ak by to však tak bolo, potom tvrdenie, že ak niekto hlása niečo viac, ako je výslovne zachytené v Písme, má byť prekliaty, muselo by byť nevyhnutne falošné. Platil by však opak, ktorý sa obracia práve proti protestantským kresťanom, pretože okyptiť Božie slovo o Tradíciu a vybrať si z neho len to, čo je výslovne zapísané v Písme, by zjavne znamenalo prijímanie „iného evanjelia“, teda evanjelia, ktoré Kristus učil inak, a tak prekliatie spomínané v Gal 1,8-9 by sa v takomto prípade vzťahovalo na zástancov zásady Sola Scriptura. Zároveň je nevyhnutné poznamenať, že Pavol v žiadnom prípade nemohol vzťahovať svoje slová v Gal 1,8-9 na prijímanie Písma, ako je známe dnes. Ak hovoril o povinnosti prijímať evanjelium, nemohol tým myslieť prijímanie Biblie, pretože súhrnná zbierka biblických kníh v dobe, kedy bol písaný list Galaťanom, ešte neexistovala.

Faktom je, že nikde v Biblii sa nenachádza tvrdenie, že Božie slovo je výlučne v Písme. Ba dokonca niečo také je absolútne nemožné. Biblia totiž nevznikala ako kompletná zbierka spisov, ale ako jednotlivé spisy, ktoré boli neskôr zhrnuté do jedinej zbierky. Preto sa jednotlivé spisy nemohli vyjadrovať ku kompletnej zbierke, ktorá v dobe ich vzniku ešte neexistovala. Možno teda tvrdiť, že zásada Sola Scriptura nemá biblický základ.

Zároveň samotný prístup k dokazovaniu inšpirácie Biblie z biblických citátov je nelegitímny. Aj keby teoreticky Biblia obsahovala tvrdenie, že je celá inšpirovaná Bohom a výlučne sama bez akýchkoľvek prídavkov obsahuje kompletnú Kristovu záchrannú zvesť, toto tvrdenie by nemohlo byť považované za dôkaz, keďže by šlo o tautológiu. Ak dokazujeme Božský pôvod Biblie, nemožno ho dokazovať výrokmi z Biblie, ktorých spoľahlivosť a Božský pôvod ešte len dokazujeme. Spoľahlivosť a neomylnosť samotného východiska zatiaľ nie je dokázaná, preto z neho nemožno odvádzať neomylné závery.

Tieto fakty vedú k záveru, že zásada Sola Scriptura ako Bohom ustanovená nie je dokázaná žiadnym používaným a všeobecne známym argumentom. Bola ukázaná nedostatočnosť tvrdení, na ktoré sa protestantskí kresťania pri obhajobe zásady Sola Scriptura vo všeobecnosti odvolávajú. Zároveň však treba uznať, že nedostatočnosť týchto tvrdení, ktoré by mali dokázať Božský pôvod tejto zásady, ešte neznamená, že tento Božský pôvod je s istotou vyvrátený ako nemožný. Aj keď žiadny z protestantských argumentov toto ustanovenie Bohom nedokazuje, zatiaľ nebol uvedený ani žiadny dôkaz, ktorý by jednoznačne potvrdzoval, že zásadu Sola Scriptura Boh absolútne nemohol ustanoviť, alebo aspoň že ju určite neustanovil. Opakuje sa situácia z predošlých prípadov, kedy na tomto stupni dokazovania nebolo možné Božský pôvod systému ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Bude preto potrebné túto otázku nechať na určitý čas otvorenú a zamerať sa na výskum teoretickej funkčnosti tohto systému.  

4.4.3 Posúdenie teoretickej funkčnosti systému Sola Scriptura

Pod systémom Sola Scriptura sa rozumie súhrn Bohom inšpirovaných spisov, ktorý obsahuje kompletnú Kristovu zvesť o záchrane. Je v nich teda zahrnuté a vysvetlené s neomylnou istotou absolútne všetko, čo človek potrebuje vedieť a čím sa potrebuje riadiť, aby odvrátil hrozbu posmrtnej sankcie. Z definície tohto systému nutne vyplýva fakt, že pre použitie takéhoto systému je nevyhnutné správne, bezchybne a neomylne identifikovať kompletný zoznam týchto spisov ako aj ich autentické znenie. Vzniká teda otázka, ako zástancovia systému Sola Scriptura dokážu, ktoré presne spisy do tejto zbierky inšpirovaných písem patria.

Niektorí protestantskí kresťania, ktorí sa cítia byť absolútne viazaní zásadou Sola Scriptura, sú presvedčení, že adekvátny dôkaz toho, že v súčasnej zbierke biblických spisov je neomylne zachytené kompletné Božie slovo, možno hľadať jedine v samotnej Biblii. Keďže totiž Svätý Duch inšpiroval Sväté písmo (2Pt 1,21; 2Tim 3,16), on sám prostredníctvom ním inšpirovaných slov potvrdzuje, že jeho slová sú neomylnou pravdou.^[27] Pozrime sa teda na citáty z Písma, ktoré by mali potvrdzovať, že Biblia je Božie slovo.

Ježiš Kristus pri rozhovore so Židmi tvrdil, že Písmo nemožno zrušiť (Jn 10,35). Tým Kristus priznáva Božskú autoritu písmam.^[28] Otázkou však zostáva, konkrétne ktoré knihy Kristus rozumel pod označením „Písmo“. Iný biblický Kristov výrok potvrdzuje Starý zákon týmito slovami: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní“ (Mt 5,17-18). Z toho možno usúdiť, že Kristus potvrdzuje knihy Zákona (Tóru – päť Mojžišových kníh) a zbierku kníh, ktorú tvoria prorocké knihy. No i tu vyvstáva otázka: potvrdzuje tým Kristus aj také knihy, ktoré Židia neoznačujú ani ako prorocké, ani ako Zákon, ale ktorým hovoria „iné spisy“, medzi ktoré patrí napr.: Jób, Žalmy, Kazateľ, Ezdráš, Nehemiáš…? Z Kristovho výroku nemožno s absolútnou istotou usúdiť, ktoré presne knihy mal na mysli. Lk 24,44 hovorí, že Kristus sa odvolával na Mojžišov zákon, Prorokov aj na Žalmy. Z toho niektorí usudzujú, že Kristus potvrdil pravovernosť Tóry, prorockých spisov aj iných spisov. Žalmy totiž, ako prvý spis v zozname „iných spisov“, reprezentujú celý tento zoznam.^[29] Takto by Kristus potvrdil pravovernosť celého starozákonného kánonu. Takáto interpretácia je však ničím nepodložená a okrem toho hovoriť o zozname prorockých kníh, či zozname iných spisov je značne nepresné. Zostáva totiž otázka, ktoré presne knihy patria do zoznamu prorockých kníh a ktoré do zoznamu iných spisov.

Tento problém sa pokúšajú niektorí protestantskí kresťania vyriešiť tvrdením, že zoznam starozákonných spisov dostaneme tak, že zistíme, z ktorých Kristus alebo jeho učeníci citovali. Takéto citovanie a odvolávanie sa na konkrétne spisy podľa nich dokazuje ich pravovernosť.^[30] No skôr možno povedať, že takýto princíp rozlišovania biblických kníh od nebiblických nič nerieši. Kristus citoval napríklad knihu Daniel. Znamená to, že potvrdil inšpiráciu tejto knihy s jej deuterokanonickým dodatkom, alebo bez neho?^[31] Problémom je taktiež kniha Ester (všeobecne uznávaná za inšpirovanú), ktorá sa v Novom zákone vôbec necituje a na druhej strane, citujú sa tu také starozákonné knihy ako Nanebovzatie Mojžiša (Jud 9), alebo Kniha Henocha (Jud 14), ktoré sa všeobecne považujú za neinšpirované. Takto zisťovať potvrdenie inšpirácie kníh sa nedá.

Nakoniec by sa na prvý pohľad dalo povedať, že Kristus skrátka potvrdil ten starozákonný kánon, ktorý sa v jeho dobe medzi Židmi všeobecne používal. Podľa protestantských kresťanov by teda išlo o tých 39 kníh Starého zákona, ktoré sú v súčasnosti súčasťou protestantskej Biblie. No takéto tvrdenie je príliš povrchné. V tej dobe totiž nepoužívali všetci Židia rovnaký kánon. Nebolo jasne stanovené, ktoré knihy patria a ktoré nepatria do Biblie. Saduceji uznávali len Tóru, farizeji aj Prorokov, eséni uznávali aj také knihy ako Testamenty dvanástich patriarchov, Knihu Henocha či Knihu Jubileí. História tiež potvrdzuje, že v synagógach Židia čítali až do 4. storočia po Kristovi aj deuterokanonickú knihu Barucha, ba skôr aj 1.knihu Makabejskú, Tobiáša a Judit a palestínski pisatelia ešte v 10. storočí citujú Sirachovu (deuterokanonickú) knihu ako Svätú knihu.[32] Ktorý teda starozákonný kánon Kristus potvrdil? Prečo by sme si mali myslieť, že potvrdil práve protestantskú (či súčasnú židovskú) zbierku starozákonných kníh?

S biblickým „samopotvrdzovaním“ novozákonných spisov je to ešte horšie. Citát, podľa ktorého je celé Písmo inšpirované (2Tim 3,14-17), nikde nemenuje, ktoré konkrétne knihy patria do Písma a dokonca samotný kontext tohto citátu i doba jeho vzniku ukazuje, že Pavol týmto výrokom myslel na starozákonné spisy, pretože zbierka novozákonných ešte neexistovala. Podobne je to aj s 2Pt 3,15-16. Apoštol Peter síce potvrdzuje, že Pavlove listy sú pravdivé, nemenuje však konkrétne ktoré Pavlove listy má na mysli a zároveň nič nehovorí o ostatných novozákonných spisoch.

Biblia teda nikde nepotvrdzuje zoznam neomylných biblických spisov. Treba zároveň pripomenúť už vyššie spomenutý fakt, že celý takýto pokus nájsť potvrdenie neomylnosti Biblie samotnou Bibliou je dopredu odsúdený na neúspech. Je to argumentovanie dookola: To, že celá Biblia je Božie slovo, vieme z Božieho slova. A čo je Božie slovo, vieme z Biblie. Nelegitímnosť potvrdzovania sebou samým vyplýva nie len zo správnej logiky, ale dokonca ani Biblia sama nepovažuje „samopotvrdzovanie“ za dôkaz pravdivosti. Aj Krista obvinili z toho, že mu nemožno veriť, pretože svoju pravdivosť potvrdzuje len on sám. Kristus súhlasí, že ak by potvrdzoval seba len on sám, nebol by hodnoverný. Preto upozorňuje na fakt, že o ňom svedčí aj Ján Krstiteľ a svedčia o ňom aj skutky, ktoré mu dal vykonať Otec (Jn 5,31-36).

Medzi protestantskými pokusmi vysvetliť ich vieru v to, že knihy tvoriace Bibliu skutočne obsahujú neomylné Božie slovo, môžeme zbadať tvrdenie, podľa ktorého Svätý Duch pracuje v srdciach jednotlivých kresťanov, aby mohli spoľahlivo rozpoznať, ktoré knihy sú skutočne Bohom inšpirované, a ktoré nie. Pod vplyvom pôsobenia tohto Ducha je každý jednotlivý kresťan presvedčený, že práve tá zbierka kníh, ktoré tvoria Bibliu, obsahuje neomylné Kristovo učenie.^[33] Aby sme takéto tvrdenie mohli brať do úvahy, muselo by byť niečím podložené. Na základe čoho možno mať istotu, že Svätý Duch skutočne pôsobí v srdciach kresťanov práve takýmto spôsobom? Odpoveď na takúto otázku protestantskí kresťania opäť hľadajú v Písme. Tvrdia, že Písmo samopotvrdzuje, že Svätý Duch dosvedčuje v srdci každého jednotlivého kresťana, ktorá kniha obsahuje neomylné Božie slovo.^[34] Opäť sa však ocitáme pri argumentovaní dookola, ktoré nemôže mať platnosť dôkazu: To, že sú biblické spisy pravdivé, potvrdzuje Svätý Duch, a to, že nám to potvrdzuje Svätý Duch, vieme z biblických spisov.

Napriek neregulárnosti takéhoto dokazovania nazrime do Biblie, aby sme uvideli, či citáty uvádzané protestantskými kresťanmi skutočne hovoria o tom, že Svätý Duch potvrdzuje osobitne každému jednotlivcovi, ktoré spisy sú neomylné, a teda majú právo byť zaradené do Biblie.

Ako jeden z podkladov, ktorý má dokázať pôsobenie Svätého Ducha, sa uvádza 1Sol 2,13:^[35] „Keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako slovo Božie; a ono pôsobí vo vás veriacich.“ Otázka zostáva, čo spôsobuje v Solúnčanoch Božie slovo. Nie je tam ani zmienky o tom, že by spôsobovalo v každom Solúnčanovi rozoznanie, čo patrí k Božiemu slovu a čo nie. V Biblii sa dočítame, že Božie slovo pôsobí v kresťanovi napríklad znovuzrodenie (1Pt 1,13), ale že spôsobuje, aby každý jednotlivec dokázal posúdiť, čo je a čo nie je inšpirované Božie slovo, to sa vo Svätom písme nedočítame.

Ďalším citátom je 1Kor 2,10-12: ^[36] „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch. A my sme nedostali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval.“ Keďže tieto verše sa vzťahujú na Božiu múdrosť, ktorá je nám zjavovaná cez Božieho Ducha, môžeme pripustiť, že nám teda Boh skrze svojho Ducha zjavuje svoje slovo, a tak môžeme posúdiť, čo jeho slovo je a čo nie. Problémom protestantských kresťanov však je, že v tomto verši sa nehovorí o tom, že to Boží Duch zjavuje jednotlivo každému kresťanovi. Pavol hovorí, že tohto Ducha, ktorý nám zjavuje Božiu múdrosť, sme dostali my (spoločne), nie každý zvlášť v absolútne rovnakej miere, veď „Duch (…) rozdeľuje každému, ako chce“ (1Kor 12,11). Toto „my“ je Kristova Cirkev, ktorá nevyhnutne musí mať Svätého Ducha, lebo je Kristovým telom. Pavol však o tomto tele hovorí, že dary milosti, ktoré spôsobuje ten istý Duch, sú v ňom porozdeľované, ako sú porozdeľované funkcie jednotlivých údov v tele (1Kor 12,4-6. 18-19). Boh to tak zariadil, aby sme sa navzájom potrebovali, ako sa potrebujú údy v tele, a takto aby sme tvorili spoločenstvo lásky, a nie aby sme boli skupina nezávislých kresťanov, z ktorých si každý vystačí s Duchom a Bibliou (1Kor 12,21). Pavol hovorí, že nie všetci, ale len niektorí sú v Cirkvi ustanovení za takých, ktorí majú kresťanov učiť a viesť (Ef 4,11-13; 1Kor 12,29; Hebr 13,17), čo by nedávalo zmysel, keby si každý kresťan vystačil sám, len so Svätým Duchom a Bibliou.

Zaujímavým biblickým momentom je, že aj samotný apoštol Pavol, hoci mal videnia a zjavenia, predsa sa neodvážil sám vyrieknuť neomylný úsudok, či jeho chápanie Božieho slova je naozaj správne. V obave, či hádam „nebeží nadarmo“ šiel sa opýtať tých, ktorí boli v Cirkvi „pokladaní za niečo“, teda Petra, Jakuba a Jána (Gal 2,2). A napokon, keď pred Galaťanmi obhajuje pravosť svojho učenia, odvoláva sa práve na schválenie tohto učenia predstavenými Cirkvi (Gal 2,6.9).

Taktiež apoštol Pavol nariaďuje poriadok, aký majú dodržiavať proroci na zhromaždení (tí, ktorým Svätý Duch zjavuje Božie slovo). Pavol hovorí, že na zhromaždení majú ostatní posudzovať prorokov, či prorokujú naozaj v súlade s vierou: „Proroci nech hovoria dvaja alebo traja, a ostatní nech rozsudzujú“ (1Kor 14,29). To by nemalo žiaden zmysel, keby každý kresťan (a teda aj kresťan s darom prorokovať) dokázal s úplnou istotou posúdiť, čo je Božie slovo, a čo nie.

A tak možno súhlasiť s protestantskými kresťanmi, že Duch zjavuje kresťanom pravdu o svojom slove a potvrdzuje ho, no v žiadnom prípade s nimi nemožno súhlasiť, že podľa Biblie ju Duch zjavuje bezprostredne každému kresťanovi v jeho srdci. Biblia tvrdí, že tým, ktorí patria do Kristovej Cirkvi, to Duch zjavuje prostredníctvom tých, ktorých na to v Cirkvi ustanovil: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 11-14). Ak však sú rozpory medzi samotnými vodcami Cirkvi, a história potvrdzuje, že k tomu skutočne dochádzalo,^[37] takýto stav predpokladá existenciu najvyššieho učiteľského úradu v Cirkvi, ktorý je smerodajný aj pre samotných pastierov a učiteľov. Príkladom je už spomínaný prípad apoštola Pavla, ktorý si správnosť svojho učenia overoval u „stĺpov Cirkvi“ (Gal 2,2).

Možno teda uzavrieť, že Biblia nepotvrdzuje, ktoré konkrétne spisy neomylne zachytávajú Božie slovo, a ani potvrdzovať nemôže. Odkiaľ teda protestantskí kresťania s neomylnou istotou vedia, ktoré spisy naozaj patria do Biblie, a ktoré nie?

Na tomto mieste je vhodné nazrieť do histórie, aby sme mohli uvidieť, ako bola ustanovená zbierka konkrétnych biblických spisov. Jednotlivé spisy vznikali príležitostne podľa evanjelizačnej potreby. Apoštoli listami povzbudzovali miestne cirkvi i jednotlivých kresťanov a objasňovali niektoré vieroučné otázky, Matúš adresoval svoje evanjelium Židom,^[38] Marek chcel zachytiť kázne apoštola Petra,^[39] Lukášove spisy sa javia ako katechéza podávaná istému zámožnému Teofilovi (Lk 1,3; Sk 1,1) a Ján zrejme písal svoje evanjelium pre prehĺbenie viery kresťanov Malej Ázie, ktorí už v základoch poznali Kristovu náuku.^[40] Rôznych katechéz, listov, či evanjelií bolo však napísaných omnoho viac, ako tých, ktoré poznáme zo súčasnej Biblie. Kresťanské spisy rôzneho druhu sa šírili po celom kresťanskom svete a len postupne sa stávali známymi v celej Cirkvi. Spisy ako 2. Petrov list, Júdov list či Jánova apokalypsa v Sýrii zrejme neboli dobre známe ešte ani v 4. storočí.^[41] Počas prvých troch storočí neexistovalo pevné pravidlo, ktoré by jasne vymedzovalo, ktoré knihy s absolútnou istotou neomylne zachytávajú Božie slovo, a ktoré nie. Napríklad Irenej z Lyonu († okolo 202) považuje za Sväté písmo Hermovho Pastiera,^[42] a naopak Zjavenie Jána za Božie slovo nepokladá.^[43] Taktiež takzvaný Muratoriho kánon z doby okolo roku 200 neobsahuje List Hebrejom, Petrove listy, Jakubov list, a naproti tomu medzi sväté písma zahŕňa Petrovu apokalypsu.^[44] Ešte začiatkom štvrtého storočia dosvedčuje Euzébius († 340), že o Jakubovom a Júdovom ako aj o Petrových a niektorých Jánových spisoch sa ešte stále uvažuje, či sú, alebo nie sú inšpirované Svätým Duchom.^[45] Z týchto historických záznamov veľmi jasne vyplýva, že prvé tri storočia Biblia ako kompletná zbierka inšpirovaných spisov neexistovala.

Prvý historický doklad, ktorý kompletne vymenúva celý zoznam kníh, ktorý dnes máme v novozákonnej Biblii, je 39. sviatočný list alexandrijského patriarchu Atanáza z roku 367.^[46] Rímska synoda v roku 382 vydala Decretum Gelasianum, ktorým potvrdila tento zoznam, a tak nasledovali ďalšie synody v Hippo roku 393 a v Kartágu roku 397.^[47]

Dôležitá je otázka, čo viedlo Atanáza a spomínané snemy k tomu, že dokázali s istotou presne rozoznať, ktoré knihy neomylne obsahujú Božie slovo, a ktoré nie. Nemožno uznať niektorými protestantskými kresťanmi navrhovanú zásadu, podľa ktorej by sa do Biblie mali dostať knihy používané pri bohoslužbách, teda tie, ktoré spontánne svojím používaním schválil Boží ľud.^[48] Vyhlásenia spomínaných snemov aj autoritatívny list patriarchu Atanáza obsahujúce zoznam inšpirovaných spisov boli totiž namierené práve proti používaniu nesprávnych kníh na bohoslužbách. A napokon už Muratoriho kánon, ktorý je taktiež písaný formou nariadenia, čo sa smie a čo nesmie čítať pri bohoslužbách, dosvedčuje, že medzi bohoslužobné knihy sa dostal spis Hermov Pastier, ktorý toto nariadenie čítať zakazuje.^[49] Na Boží ľud sa teda pri zostavovaní biblického kánonu spoľahnúť nemôžeme. Napokon, keby si bol sám Boží ľud schopný ustanoviť neomylný biblický kánon, nepotreboval by rôzne nariadenia predstavených Cirkvi, ako to bolo v prípade listu patriarchu Atanáza, či v prípade už vyššie spomínaných miestnych synod.

Taktiež nie je možné prijať pravidlo zostavovania biblického kánonu, podľa ktorého zaručene inšpirované knihy sú tie, ktoré ako také schválili napokon všetci kresťania.^[50] Dodnes totiž niektoré kresťanské spoločenstvá, ako napríklad arménska, či sýrska cirkev, neprijali kánon zverejnený Atanázovým  listom.^[51]

Taktiež sa nemožno nechať viesť ani pravidlom, že za Svätým Duchom inšpirované sa uznali tie spisy, ktoré boli pripisované apoštolom a žiakom apoštolov.^[52]Za inšpirovaný spis je uznávaný aj List Hebrejom, o ktorom dodnes s istotou nevieme, kto ho vlastne napísal.^[53] Naproti tomu listy Klementa Rímskeho, ktorý bol žiakom apoštolov,^[54] do Biblie zaradené neboli. Známy je tiež prípad biskupa Serapiona z Antiochie, ktorému sa okolo roku 200 dostalo do rúk evanjelium pripisované apoštolovi Petrovi. Najprv sa tomu zaradoval, no po jeho prečítaní usúdil, že jeho obsah je zavádzajúci a nemôže pochádzať od apoštola Petra.^[55]Zároveň však treba pripomenúť, že nešlo len o to, ktoré spisy patria do Biblie, a ktoré nie. Bolo totiž treba rozoznať, či v jednotlivých knihách náhodou nie je niečo nesprávne dopísané. Jedna vec je, či je spis pripisovaný apoštolovi a druhá, či ho apoštol skutočne napísal a či ho napísal skutočne celý. Vsúvanie falošných dodatkov do pravých spisov nebolo v prvých storočiach ničím nemožným. V liste Klementa z Alexandrie istému Theodorovi z druhého storočia sa spomína, že do Markovho evanjelia medzi 34. a 35. verš 10 kapitoly bolo vložených niekoľko veršov, ktoré prezentujú falošnú náuku.^[56]

To nás privádza k otázke, ako mohli kresťania rozoznať, ktoré knihy sú naozaj inšpirované a ktoré časti tých kníh sú skutočne neomylné. Podľa čoho vedel biskup Serapion z Antiochie posúdiť, že Petrovo evanjelium nemohol napísať Peter? Protestantskí kresťania tvrdia, že „jediným pravidlom a meradlom, podľa ktorého každé učenie treba rozsudzovať a ktorým sa všetci učitelia majú riadiť, sú jedine prorocké a apoštolské spisy Starej a Novej zmluvy“,^[57] teda jedine Biblia. No v prvých troch storočiach Biblia neexistovala. Podľa čoho teda bolo možné posúdiť, čo vlastne do Biblie patrí? Jediným možným riešením je tvrdenie, že v Cirkvi musel existovať ešte iný zdroj Božieho slova, iné meradlo pravovernosti, s ktorým sa jednotlivé spisy porovnávali, a tak sa zisťovala ich pravovernosť. Týmto iným zdrojom nemohlo byť nič iné, ako Kristova náuka, ktorá sa v Cirkvi tradovala od apoštolov. Toto Kristovo evanjelium muselo byť prítomné v Cirkvi ešte pred zosumarizovaním Biblie, ba práve zosumarizovanie Biblie mohlo byť zavŕšené jedine vďaka tomu, že táto Apoštolská tradícia ako meradlo pravovernosti spisov v Cirkvi naozaj existovala.

Tu však treba položiť otázku, či je vôbec možné, aby sa táto Apoštolská tradícia zachovala v Cirkvi tak čistá a neporušená až po štyri storočia, že mohla byť napokon spoľahlivou normou pri utváraní biblického kánonu. Tým, že protestantskí kresťania prijímajú súčasný novozákonný kánon, dosvedčujú, že v štvrtom storočí bola táto zbierka biblických kníh zosumarizovaná skutočne neomylne. Ale komu pripísať túto neomylnú schopnosť zosumarizovať Bibliu? Atanázovi Alexandrijskému? Alebo miestnym snemom?

Ako sme už spomínali v kapitole o neomylnosti podľa pravoslávnych kresťanov, neexistuje pravidlo, podľa ktorého by sme mohli snem sám osebe považovať za neomylný. Taktiež zostáva otázka, prečo by sme za neomylného mali pokladať práve Atanáza Alexandrijského. Na niečo také neexistuje žiadny podklad. Prečo teda protestantskí kresťania s takou istotou veria práve Atanázovmu kánonu, zostáva úplne nejasné. Katolícka odpoveď na tento problém je, že hoci Atanáz zostavil zoznam týchto inšpirovaných spisov, nemožno predpokladať, že by trval na tomto zozname kníh, ak by bol v rozpore s učením rímskeho biskupa. Atanáz bol totiž zástancom učenia, podľa ktorého v prípade vieroučných nezhôd má rozhodujúce slovo práve rímsky biskup.^[58] A je zjavné, že dodnes je v katolíckej Cirkvi rímsky biskup považovaný za toho, kto vie s neomylnou istotou vďaka zvláštnej asistencie Svätého Ducha rozoznať, čo je naozaj náuka apoštolov, a čo nie (DS 3073). Tento zoznam kníh však pápežom odmietnutý nebol. Práve naopak, Rímska synoda v roku 382 vydala Decretum Gelasianum, ktorým potvrdila tento zoznam.^[59] A hoci tento dekrét nebol vyhlásením „ex cathedra“, pápež nemusel potvrdzovať svojou najvyššou autoritou to, o čom sa vo všeobecnosti nepochybovalo. Ak by to však bolo v rozpore s jeho poznaním Kristovej náuky, určite by svojím najvyšším vyhlásením, proti tomuto Atanázovmu kánonu zakročil. Napokon v dobe reformácie, keď sa biblický kánon začal spochybňovať, pápež využil svoju najvyššiu autoritu a potvrdil vieroučnú definíciu Tridentského koncilu, ktorá presne definuje kánon Starého i Nového zákona (DS 1501 – 1504).

Určitým pokusom, ako obhájiť príležitostnú Atanázovu neomylnosť pri zostavovaní biblického kánonu môže byť úvaha, že ak sa už raz v dejinách Atanáz odhodlal zostaviť biblický kánon, Boh, aby zabránil omylu a chaosu, dohliadol na to, aby bol tento kánon zostavený neomylne. Je to síce určitý ústupok v od striktného zastávania zásady Sola Scriptura, lebo „Iba Písmo“, je tu nahradené zásadou „Iba Písmo a Atanáz v okamihu jeho zostavovania“, no tento ústupok je len nutnou mimoriadnou jedinečnou výnimkou. Nikdy potom sa už nezopakovala. Problém takéhoto argumentu však spočíva v tom, že Atanáz nebol jediný v dejinách, ktorý sa rozhodol zostaviť biblický kánon. Takýchto pokusov bolo v histórii viac. Už v polovici druhého storočia sa podujal zostaviť biblický kánon istý Marción.^[60] Taktiež Fragment Muratoriho obsahuje stanovenie zbierky kníh, ktoré majú tvoriť kánon určujúci posvätné spisy.^[61] Už spomínaný Euzébius dosvedčuje v prvej polovici štvrtého storočia, že sa o posvätnosti niektorých spisov diskutuje, teda že sa nepoužíva všade rovnaký zoznam inšpirovaných písem^[62] a napokon, ako už bolo spomenuté, sýrska, či arménska cirkev majú biblické kánony, ktoré sa od Atanázovho líšia.^[63] Vzniká teda otázka, na základe čoho možno posúdiť, že Svätý Duch dával na Atanáza pozor, aby sa pri zostavovaní kánonu nepomýlil, ale v ostatných prípadoch pozor nedával. Prípadne kde možno nabrať absolútnu istotu, že Svätý Duch dával pozor práve pri Atanázovi, a vo všetkých ostatných prípadoch pozor na zostavovateľov kánonu nedával? Toto sú neriešiteľné problémy.

Možno teda uzavrieť, že protestantskí kresťania nemajú žiaden podklad, na ktorom by mohli postaviť svoje presvedčenie o neomylnosti Biblie. Predstava, že jednotlivý protestantský kresťan je tak neomylne osvietený Svätým Duchom, že vie bez problémov rozoznať pravý biblický kánon, je úplne nereálna, keď vezmeme do úvahy, že teológom a cirkevným Otcom, ktorí žili v dobe a kultúre apoštolom blízkej, trvalo tri storočia, kým kánon spoľahlivo uzavreli. Tvrdenie protestantizmu, že Biblia obsahuje neomylné Božie slovo, je teda ničím neodôvodnený a nepodložený predpoklad, no v žiadnom prípade z protestantskej strany nejde o dokázaný úsudok.^[64]

Ak však skutočne chceme prijať tvrdenie, že Biblia je neomylným Božím slovom, nevyhnutne musíme priznať neomylnosť toho, kto ju zostavoval. Inak by tvrdenie o neomylnosti Biblie bolo zavesené vo vzduchoprázdne. Tvrdili by sme totiž, že neveríme bez výhrad tomu, kto Bibliu zostavoval, no s absolútnou istotou veríme, že Biblia je správne zostavená. Takéto tvrdenie nemá pevný základ.

Možno povedať, že z histórie vyplýva tvrdenie, podľa ktorého Bibliu zostavila Cirkev. Ak má byť Biblia zostavená neomylne, znamená to, že Cirkev je nositeľom neomylnosti. Zároveň však musíme pripomenúť to, čo sme už dokázali vyššie, že neomylnosť Cirkvi ako celku nemožno chápať podľa pravoslávnej predstavy, ale ako neomylnosť spoločenstva podriadeného neomylnej autorite, ktorou je rímsky biskup ako garant neomylnosti Cirkvi.

Tu prichádzame k ďalšiemu dôsledku tohto uvažovania. Prijímaním Atanázovho kánona protestantskí kresťania dosvedčujú, že je zostavený neomylne, čím v dôsledku potvrdzujú aj to, že až do Atanázových čias, teda celé tri storočia, bola Cirkev schopná neomylne zachovať pravú vieru aj bez Biblie. Ak teda veria v neomylnosť Cirkvi počas prvých troch storočí, z akého dôvodu neveril napríklad Martin Luther v neomylnosť Cirkvi v 16. storočí, keďže sa rozhodol zreformovať ju? Klasickou odpoveďou na takúto otázku je tvrdenie, že Cirkev podriadená pápežovi sa odklonila od učenia Biblie, teda od pravého evanjelia.^[65] Ak je však Cirkev schopná zblúdiť od pravého učenia, odkiaľ berie Martin Luther spolu s ostatnými protestantskými kresťanmi istotu, že takto nezblúdila už počas prvých troch storočí, čoho následkom mohlo byť aj falošné zostavenie Biblie? Buď je Cirkev neomylná rovnako v 4. ako aj v 16. storočí, a tak nepotrebuje reformáciu, alebo je omylná v 16. storočí, no rovnako aj v 4. storočí, a tak nemôžeme mať istotu ani v tom, že správne zostavila Bibliu.

Taktiež za zmienku stojí fakt, že protestantskí kresťania prijatím Biblie fakticky dôverujú Cirkvi zo štvrtého storočia, že správne rozoznala, čo je Kristovo učenie. No práve z tohto obdobia sa stretávame so svedectvami, podľa ktorých Biblia neobsahuje úplne celé Kristovo učenie. Svedectvá cirkevných Otcov, ktorí stáli pri zrode novozákonného kánonu, potvrdzujú, že okrem právd zachytených v posvätných spisoch existujú aj Bohom zjavené pravdy, ktoré tieto spisy priamo alebo vôbec neobsahujú. Už boli vyššie spomenutí autori, ktorí sa v tomto zmysle vyjadrujú. Nájdeme to v spisoch Bazila Veľkého († 379), Jána Zlatoústeho († 407), Origena (+153/4) či Hieronyma (+420).^[66]

Zostáva teda otázka, podľa čoho si protestantskí kresťania vyberajú, ktorým tvrdeniam Cirkvi zo 4. storočia veria, a ktorým nie? Tvrdenie, že novozákonný kánon obsahuje 27 kníh vymenovaných Atanázom bez najmenších pochybností prijímajú. Tvrdenia Bazila Veľkého, či Jána Zlatoústeho, ktoré zjavne vyvracajú zásadu Sola Scriptura, však neprijímajú. Tu sa dostávame ku skonštatovaniu, že v protestantských spoločenstvách neexistuje neomylný základ.

Azda posledným pokusom, ako obhájiť reformáciu a jej zásadu Sola Scriptura, je tvrdenie, podľa ktorého je katolíckou Cirkvou prezentovaná Apoštolská tradícia absolútne neprijateľná a falošná, pretože odporuje učeniu Biblie. Takéto tvrdenie však nijako nepotvrdzuje pravosť Biblie. Vyplývajú z neho tri možnosti: Buď je pravdivá Biblia a Tradícia je falošná, alebo je pravá Tradícia a Biblia je falošná, alebo je tu ešte tretia možnosť, a síce že Biblia aj Tradícia sú falošné. Ktorý záver platí, sa zo vzájomného rozporu Biblie a Tradície určiť nedá.

Tu sa však dostávame k finálnemu bodu nášho pojednania o neomylnosti podľa protestantizmu, a tým je fakt, že katolícka Cirkev prehlasuje, že správne vykladaná Biblia je v úplnom súlade s Apoštolskou tradíciou. Ak protestantskí kresťania tvrdia, že medzi týmito dvoma zdrojmi je rozpor, vyjadrujú tým, že rozpor je medzi správnym výkladom Biblie a Tradíciou, ako ju predkladá katolícka Cirkev. Podstatnú úlohu tu teda hrá správny výklad Biblie. Táto úloha je tak podstatná, že bez neomylného výkladu Biblia sama osebe nemôže byť garantom neomylnosti v Cirkvi. Je to úplne zjavné z toho, že okolo 45 000 kresťanských protestantských denominácií považuje za zdroj neomylného Kristovho učenia práve Bibliu, a napriek tomu sa v jej výklade líšia. Sola Scriptura teda zjavne nie je garantom neomylnosti v Cirkvi. K Biblii musí byť nevyhnutne pridaný neomylný výklad.

Keď Martin Luther prehlásil zásadu Sola Scriptura za jediný zdroj pravdivého Kristovho učenia, neuvedomil si, že v skutočnosti za zdroj pravého učenia vyhlásil svoj vlastný výklad Svätého písma, ktorý bol v rozpore výkladom pápežov. Zoberúc do dôsledkov tento fakt Martin Luther sa vlastne vyhlásil za neomylného vykladača Biblie a postavil sa na miesto pápeža. Presne to isté robí každý ďalší reformátor a zakladateľ ďalšej a ďalšej denominácie. Nejde teda o prijatie Biblie za základ pravdy,^[67] ale o prijatie „toho správneho výkladu Biblie“. Naskytá sa otázka, na základe čoho by sme mali prijať, že v 16., 17. či 20. storočí sa konečne objavil niekto, kto vie neomylne vyložiť Bibliu, zatiaľ čo celý čas predtým Cirkev blúdila vo falošnej náuke? Na tieto otázky protestantskí kresťania nemajú odpoveď.

Tieto fakty vedú k záveru, že k funkčnosti zásady Sola Scriptura sú nutne potrebné minimálne dva prvky. Neomylná identifikácia inšpirovaných spisov a neomylná interpretácia Biblie. Aj jeden, aj druhý prvok pre svoje uskutočnenie potrebuje neomylného garanta. Aby mohol byť správne zostavený biblický kánon, teda aby mohla byť neomylne zostavená Biblia, je na to potrebný neomylný garant. Ak však má byť jediným garantom neomylnosti Sola Scriptura, teda jedine Biblia, ide o neriešiteľný problém. Aby sme totiž mohli neomylne zostaviť Bibliu, potrebovali by sme k tomu Bibliu. Biblia sa stáva podmienkou seba samej, musí najprv existovať, aby následne mohla začať existovať. Takáto možnosť je však vnútorne rozporná a tak nemožná.

Druhým prvkom je neomylný výklad Biblie. Podľa zásady Sola Scriptura jediným neomylným garantom je Biblia sama. Aby teda bolo možné Bibliu správne pochopiť, je na to potrebná výlučne len Biblia. Správne vysvetlenie vyžaduje to, čo môže byť pochopené rôznym, teda správnym aj nesprávnym spôsobom. Biblia takým spisom je, o čom svedčí množstvo protichodných výkladov a veľký počet kresťanských vierovyznaní. Aby bolo možné neomylne objasniť miestami nejasnú Bibliu, neomylným garantom, ktorý spoľahlivo objasňuje Bibliu, má byť nejasná Biblia. Biblia je tak zároveň podľa tohto systému jasná, aj nejasná, garantuje neomylný výklad a zároveň ho negarantuje, pretože môže byť zle vyložená.

Tieto vnútorne rozporné dôsledky vedú k záveru, podľa ktorého ak má Biblia správne a neomylne fungovať, sama pre svoje zostavenie a svoj výklad potrebuje garanta neomylnosti. Keďže systém Sola Scriptura žiadneho ďalšieho garanta neomylnosti z definície nepripúšťa, nemôže ani len teoreticky fungovať.

4.4.4 Konklúzia

Pri skúmaní zásady Sola Scriptura a jej súladu s troma pravdivostnými kritériami sa ukázalo, že nie je možné s istotou potvrdiť, že idea tejto zásady bola v kresťanstve od počiatku všeobecne známa. Zvlášť v prvých storočiach kresťanstva Biblia ako kompletná zbierka inšpirovaných spisov neexistovala, preto evidentne v týchto časoch musela existovať aj ústne tradovaná kresťanská náuka. Ostala však otvorená otázka, či po uzavretí biblického kánonu bola táto zbierka spisov aspoň niektorými kresťanmi považovaná za kompletnú náuku, ktorá stačí na garanciu odovzdávania neomylnej Kristovej zvesti. Keďže na základe historických informácií sa nedalo s istotou na túto otázku odpovedať, nebolo možné na tomto stupni výskumu zásadu Sola Scriptura odmietnuť ako takú, ktorá určite nie je v súlade s prvým pravdivostným kritériom.

Podobne otázku súladu zásady Sola Scriptura s druhým pravdivostným kritériom bolo potrebné nechať otvorenú. Síce sa nepotvrdil na základe argumentov protestantských kresťanov Božská pôvod tejto zásady, no nebol k dispozícii ani zásadný argument, ktorý by Božský pôvod inšpirácie týchto spisov a Božie potvrdenie ich dostatočnosti vyvracal.

Skúmanie teoretickej funkčnosti zásady Sola Scriptura a jej súladu s tretím pravdivostným kritériom však ukázalo, že nie je možné, aby tento princíp garancie neomylného odovzdávania Kristovej náuky fungoval. Samotná zásada Sola Scriptura má totiž v sebe zakomponovanú potrebu správneho a neomylného zostavenia zoznamu inšpirovaných spisov a tiež správneho a neomylného výkladu týchto spisov. Oba tieto úkony musia prebehnúť neomylne, a teda schopný ich je urobiť jedine garant neomylnosti. Keďže zásada Sola Scriptura z definície nepripúšťa iného garanta, ako je ona sama, garant, ktorý by zostavil kánon a vyložil zmysel spisov evidentne chýba. Samotný princíp Sola Scriptura je odkázaný a závislý pri svojom fungovaní na ďalšom garantovi, a keďže existenciu takého garanta odmieta, sama nemôže ani len teoreticky fungovať.

Tretie pravdivostné kritérium v prípade zásady Sola Scriptura je teda evidentne nesplnené. Z toho nutne vyplýva, že Boh nemohol ustanoviť nefunkčný systém na neomylné odovzdávanie Kristovej náuky, a preto možno považovať aj súlad zásady Sola Scriptura s druhým pravdivostným kritériom za definitívne vyvrátený. Je absolútne nemožné, aby táto zásada mala božský pôvod.

Ak sa vrátime k prvému pravdivostnému kritériu, stále možno pripustiť, že existovali kresťania, ktorí sa hoci aj v dávnej kresťanskej histórii obracali na Bibliu ako na jediný, výlučný a dostatočný zdroj kresťanskej zvesti v domnienke, že stačí na neomylné odovzdávanie Kristovej náuky. Na základe nesúladu zásady Sola Scriptura s druhým a tretím pravdivostným kritériom však možno skonštatovať, že ich dôvera v tento princíp bola mylná. Keďže sa dokázalo, že Sola Scriptura nebola ustanovená Bohom a nemôže ani len teoreticky fungovať, ich spoliehanie sa výlučne na Bibliu ako garanta neomylnosti bolo chybné, čo napokon potvrdzuje aj rozsiahla vieroučná roztrieštenosť tých kresťanov, ktorí sa na túto zásadu odvolávajú.

Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.

---

^[1] VESELÝ Daniel: Martin Luther – Reformátor. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, a.s., 1994, s. 36.

^[2] Porov. tézy Jána Husa, ktoré boli odsúdené Kostnickým koncilom – SOBOR W KONSTANCII. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom III. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 134 – 142.

^[3] LOHFF, Wenzel: Pápežstvo a cirkevný rozkol. In: Všeobecná Cirkev I. [s.l.]: [s.n.], [s.a.], s. 36.

^[4] FORMULA SVORNOSTI. In: Symbolické knihy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1992, s. 253.

^[5] HAHN, S. a K.: Naše cesta do katolícké Církve. Ronov nad Doubravou: Triality, 2000, s. 57.

^[6] HORNYÁK V. – PRIBULA, A.: Kristus žije v dejinách Cirkvi. Trnava: Spolok Svätého Vojtecha, 2002, s. 105.

^[7] HORNYÁK V. – PRIBULA, A.: Kristus žije v dejinách Cirkvi. Trnava: Spolok Svätého Vojtecha, 2002, s. 123.

^[8] ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny II. Turčianský Svätý Martin: Neografia, úč. spol., 1943, s.77.

[9]

^[10] TEOPHILUS ANTIOCHENUS: Ad Autolycum, II,22; III,14. In: http://www.documentacatholicaomnia.eu/03d/0165-0183,_Theophilus_Antiochenus,_Ad_Autolycum_[Schaff],_EN.pdf(3.5.2022).

^[11] IRAENEUS: Adversus Haereses, III, 11,9. http://www.documentacatholicaomnia.eu/03d/0130-0202,_Iraeneus,_Adversus_haereses_libri_5_[Schaff],_EN.pdf (3.5.2022).

^[12] KROVINA, Michal: Všeobecný úvod do Písma svätého. Košice: 1993, s.24.

^[13] IRAENEUS: Adversus Haereses, III, 11,9. http://www.documentacatholicaomnia.eu/03d/0130-0202,_Iraeneus,_Adversus_haereses_libri_5_[Schaff],_EN.pdf (3.5.2022).

^[14] BASIL: De Spiritu Sancto, 27,66. In: https://www.newadvent.org/fathers/3203.htm (3.5.2022).

^[15] KIŠIDAY, F.A.: Základná bohoveda I. a II. Košice: 1992, s. 262.

^[16] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[17] BENNETT, Richard M.: Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita. In: https://www.zmensvojzivot.cz/wp-content/uploads/2019/11/Biblia-absol%C3%BAtny-z%C3%A1klad-pravdy-a-RKC-autorita.pdf (9.5.2022).

^[18] BENNETT, Richard M.: Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita. In: https://www.zmensvojzivot.cz/wp-content/uploads/2019/11/Biblia-absol%C3%BAtny-z%C3%A1klad-pravdy-a-RKC-autorita.pdf (9.5.2022).

^[19] BENNETT, Richard M.:  Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita. In: https://www.zmensvojzivot.cz/wp-content/uploads/2019/11/Biblia-absol%C3%BAtny-z%C3%A1klad-pravdy-a-RKC-autorita.pdf (9.5.2022).

^[20] HAHN, S. a K.: Naše cesta do katolícké Církve. Ronov nad Doubravou: Triality, 2000, s. 58.

^[21] Je to tak, ako keby sme povedali, že poznať malú násobilku je užitočné (ba priam nevyhnutné) k tomu, aby sa človek stal dokonalým matematikom. Ale tvrdiť, že to zároveň znamená, že vedieť malú násobilku je dostatočné k tomu, aby sa stal človek dokonalým matematikom, je nezmysel.

^[22] BENNETT, Richard M.: Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita. In: https://www.zmensvojzivot.cz/wp-content/uploads/2019/11/Biblia-absol%C3%BAtny-z%C3%A1klad-pravdy-a-RKC-autorita.pdf (9.5.2022).

^[23] BENNETT, Richard M.: Biblia, absolútny základ pravdy a rímskokatolícka autorita. In: https://www.zmensvojzivot.cz/wp-content/uploads/2019/11/Biblia-absol%C3%BAtny-z%C3%A1klad-pravdy-a-RKC-autorita.pdf (9.5.2022).

^[24] HAHN, S. a K.: Naše cesta do katolícké Církve. Ronov nad Doubravou: Triality, 2000, s. 58.

^[25] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[26] FORMULA SVORNOSTI. In: Symbolické knihy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992, s. 253.

^[27] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[28] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[29] „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné“. Brooklyn, New York, U.S.A.: Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc., International Bible Students Association, 1992, s. 301.

^[30] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022)., „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné“. Brooklyn, New York, U.S.A.: Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc., International Bible Students Association, 1992, s. 301.

^[31] Protestantskí kresťania deuterokanonický dodatok k Danielovej knihy považujú za neinšpirovaný.

[32] ZAJĄC, Roman: Czy księgi deuterokanoniczne są Pismem Świętym? In: http://www.kosciol.pl/article.php/20060510121851165 (9.5.2022)

^[33] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[34] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[35] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[36] ZINS, Robert M.: Biblia a katolícka doktrína autority. In: https://sites.google.com/site/nejotazky/bible-a-katolicka-doktrina-autority (9.5.2022). http://granosalis.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4065 (9.5.2022).

^[37] Napríklad už spomínaný spor medzi konštantínopolským patriarchom Nestoriom a alexandrijským patriarchom Cyrilom.

^[38] SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996, s. 2134.

^[39] SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996, s. 2186.

^[40] SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996, s. 2270.

^[41] KROVINA, Michal: Všeobecný úvod do Písma svätého. Košice: 1993, s. 42.

^[42] Kniha z druhého storočia písaná formou apokalypsy.

^[43] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 28.

^[44] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 28. Niektorí usudzujú, že pod Petrovou apokalypsou je tu myslený jeden, alebo oba Petrove listy. Taktiež niektorí usudzujú, že na mieste, kde je text porušený, mohli byť menované aj ostatné spisy, ktoré sú dnes zaradené do biblického kánonu. – KROVINA, Michal: Všeobecný úvod do Písma svätého. Košice: 1993, s. 41. Takéto tvrdenia sa však nedajú dokázať a iné historické doklady dosvedčujú, že mnohé, dnes už kanonické spisy boli vtedy ešte predmetom diskusie.

^[45] KROVINA, Michal: Všeobecný úvod do Písma svätého. Košice: 1993, s. 43.

^[46] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[47] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[48] MacARTHUR, J.F.: Charizmatické hnutie vo svetle Biblie. Bratislava: ECM, s r.o., 1994, s. 21.

^[49] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia. Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[50] MacARTHUR, J.F.: Charizmatické hnutie vo svetle Biblie. Bratislava: ECM, s r.o., 1994, s. 21.

^[51] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[52] MacARTHUR, J.F.: Charizmatické hnutie vo svetle Biblie. Bratislava: ECM, s r.o., 1994, s. 21.

^[53] SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1996, s. 2508.

^[54] MORDEL, Štefan: Patrológia. Spišská Kapitula – Spišské podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2001, s. 15.

^[55] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 28.

^[56] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 50-51.

^[57] FORMULA SVORNOSTI. In: Symbolické knihy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius 1992, s. 253.

^[58] Atanáz bol účastníkom snemu v Sardike v roku 343, ktorý potvrdil učenie o rímskom biskupovi, ktorý rozhoduje spory v Cirkvi.  GŁOWA, S., SJ – BIEDA, I.,SJ (ed.): Breviarium fidei, Poznaň: Księgarnia św. Wojciecha, 2001, s. 54. (porov. DS 133).

^[59] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[60] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 26.

^[61] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[62] KROVINA, Michal: Všeobecný úvod do Písma svätého, Košice: 1993, s. 43.

^[63] DUS, J.A. – POKORNÝ, P.: Neznámá evangelia, Novozákonní apokryfy I. Vyšehrad: 2001, s. 29.

^[64] HAHN, S. a K.: Naše cesta do katolícké Církve. Ronov nad Doubravou: Triality, 2000, s. 60.

^[65] Pojednanie o pápežovej moci a prvenstve. In: Symbolické knihy. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1992, s. 173 – 181.

^[66] KIŠIDAY, F.A.: Základná bohoveda I. a II. Košice: 1992, s. 262.

^[67] Všetci kresťania totiž uznávajú bibliu za neomylný zdroj Kristovej náuky, aj keď pravoslávni a katolíci ho nepovažujú za jediný zdroj.