Pre pochopenie je potrebné čítať zaradom od začiatku články zo skupiny ZT (základy teológie). Je potrebné čítať celé články pre ich logickú nadväznosť.

3.2.11 Kresťanstvo

Kresťanstvo je náboženstvom, ktoré o sebe tvrdí, že je naplnením očakávaní izraelského náboženstva. Jeho ústrednou postavou je Ježiš z Nazareta, ktorý nesie titul Spasiteľ-Záchranca, a je v kresťanstve predstavovaný ako Kristus, teda očakávaný Mesiáš. Podstatným faktom pre kresťanstvo je tvrdenie, že Ježiš z Nazareta je síce skutočný človek, no zároveň je to naozajstný Boh. Sám Boh sa podľa tohto náboženstva stal človekom, aby na tomto svete sprostredkoval ľuďom dielo záchrany.^[1]

Prvé kritérium, ktorým možno posudzovať prípadnú pravdivosť náboženstva, je jeho potenciál šíriť sa vo svete. Pri kresťanstve možno skonštatovať, že je to náboženstvo, ktoré má vo svojom učení výslovne zahrnutú požiadavku, aby bolo ohlasované všetkým národom (Mt 28, 19-20). Zároveň táto požiadavka bola naplnená takým spôsobom, že dnes o kresťanstve možno hovoriť ako o najznámejšom a najrozšírenejšom náboženstve. Prvé kritérium musí byť nutne považované za splnené.

Kresťanstvo nástojí na tom, že je iba jeden, pravý, večný, nezmerný, jednoduchý, nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci, a nevýslovný Boh.[2] Je to živý Stvoriteľ a Pán neba i zeme a je nekonečný, čo do rozumu, vôle a každej dokonalosti.[3] V kresťanstve sa stretávame s tým, že Boh má tri osoby, no toto náboženstvo zásadne odmieta tvrdenie, že ide o troch Bohov. Otec, Syn a Svätý Duch sú tri osoby, ale je to jedna bytnosť, podstata čiže úplne jednoduchá prirodzenosť.[4] Keďže tieto osoby majú absolútne totožnú podstatu, nemožno ich chápať ako tri bytosti. Ide o jednu bytosť, v ktorej sú takto vyjadrené prítomné vzťahy.[5] Ak by vzťah „ja-ty“ v Bohu nejakým spôsobom nebol prítomný, stvorením sveta by takýto vzťah vznikol, čo by znamenalo, že Boh dal vzniknúť niečomu, čo sám v najdokonalejšej miere neobsahoval. Tvrdenie, že Boh je zdrojom niečoho, čo v ňom nejakým spôsobom nie je prítomné, je rozporné. Z toho nutne vyplýva platnosť opačného tvrdenia, podľa ktorého v Bohu musia byť v najdokonalejšej miere prítomné vzťahy, ktorých vzťah Boha k svetu je len odbleskom. Boh (Otec) dokonale pozná vlastnú podstatu, ktorá je nutne osobou (Synom). Tejto osobe, praje všetko Dobro, teda celú svoju Božskú podstatu. Prianie privedené do dokonalosti, je dávanie. A tak Otec dáva Synovi božskú podstatu, ktorá je nutne osobou (Svätým Duchom). Pre úplnosť je dobré dodať, že v rámci vnútrobožských vzťahov podľa kresťanstva Syn ako dokonalý obraz Otca v jeho mysli odpovedá na Otcovo dávanie rovnako, a praje Otcovi všetko Dobro, teda praje mu Božskú podstatu, ktorá je osobou – Svätým Duchom.

Tri osoby v kresťanskom Bohu tak vyjadrujú takzvaný vnútrotrojičný život, teda spôsob, ako tento jeden Boh permanentne existuje. Je to bytosť nekonečne dokonalá obsahujúca všetko mysliteľné a možné v najvyššej miere vrátane vzťahov. Len tak môže byť zdrojom všetkého, čo existuje. Tieto osoby sa nemôžu oddeliť, prebývajú jedna v druhej[6] a nijako nemôžu ísť proti sebe, pretože majú absolútne všetko totožné vrátane rozumu a vôle. Odlišujú sa výlučne vzťahmi.[7] Na základe uvedeného možno skonštatovať zhodu kresťanského jedného Boha s pojmom Boha, ktorý bol dokázaný ako reálne existujúci, a tak druhé pravdivostné kritérium je splnené.

Vyššie bolo spomenuté, že kresťanstvo nadväzuje na náboženstvo Izraela. Izraelské náboženstvo bolo postavené na Zmluve, ktorej jadrom bolo desatoro prikázaní obsahujúcich požiadavku lásky k Bohu a k blížnemu, čo je prakticky vyjadrenie prirodzeného morálneho zákona, ktorého existencia bola dokázaná svetlom prirodzeného rozumu: človek je viazaný napĺňať potenciál stvorenstva, dávať mu, čo je preňho žiaduce a zdokonaľovať ho. Kresťanstvo v zásade toto desatoro preberá a stotožňuje sa nie len s požiadavkou plniť ho, ale vyžaduje jeho plnenie v dokonalej miere. Boh je tu chápaný v súlade s jeho dokázanou charakteristikou ako absolútne dobroprajný a milujúci, a požiadavka, ktorá znie z úst samotného Ježiša, je požiadavkou dokonale sa v tomto na Boha podobať, byť s jeho charakterom, zámermi a dobroprajnosťou v absolútnom súlade: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú,  aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých. Veď keď budete milovať iba tých, čo vás milujú, aká vám patrí odmena? Či to isté nerobia aj mýtnici? A ak budete pozdravovať iba svojich bratov, čo robíte navyše? Či to isté nerobia aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,43-48). Možno teda uzavrieť, že požiadavka morálnej záväznosti sa absolútne zhoduje s tretím pravdivostným kritériom.

Morálna záväznosť nutne musí byť postavená na adekvátnej posmrtnej sankcii. V rámci kresťanskej vierouky existuje učenie o posmrtnom pekle, teda stave, v ktorom sa po smrti trápi najprv duša hriešneho človeka[8] a na konci sveta po všeobecnom zmŕtvychvstaní celý človek s dušou aj telom (Mt 10,28). Toto peklo je prirovnávané k neuhasiteľnému ohňu (Mk 9,43) a podľa kresťanského učenia trápenie v ňom je nekonečné (Mt 25,46). Je zrejmé, že večné trápenie je svojou intenzitou utrpenia väčšie, ako to najväčšie možné trápenie na tomto svete, ktoré by mohlo byť spojené s konaním dobra. Tento fakt je v plnom súlade so štvrtým pravdivostným kritériom, ktorý vyžaduje v náboženstve posmrtnú sankciu.

Je dôležité upozorniť, že v kresťanstve Boh nevystupuje ako ten, kto človeku peklo praje, alebo mu utrpenie v ňom spôsobuje. Ústrednou témou kresťanského náboženstva je Boh, ktorý prichádza človeka pred peklom zachrániť. Je to teda zo svojej podstaty dobroprajný Boh. Preto ak v kresťanských náboženských textoch niekedy narazíme na vyjadrenia, v ktorých Boh posiela človeka do pekla (Mt 25,41; 22,13; 25,30), nutne to musí byť chápané ako analógia toho, ako Boh konštatuje stav, do ktorého sa človek vlastným rozhodnutím dostal, hoci mu ho Boh nijako nepraje. Podobne tvrdenie, že je hrozné padnúť do rúk živého Boha, čo sa má  týkať Božej pomsty (Hebr 10, 30-31), nutne musí znamenať analógiu faktu, že hriech, teda odvrátenie sa od Boha, v sebe obsahuje stav absencie všetkého dobra, keďže samotným Dobrom je z definície Boh sám. Kto je v hriechu, je v stave bez Boha, teda bez Dobra. Preto hriech so sebou nutne prináša katastrofálny stav, čo možno analogicky vyjadriť tak, ako keby sa živý Boh mstil. Jedine takáto interpretácia je reálna, ak máme zostať v zmysluplnom kontexte náboženstva, ktorého ústrednou témou je zachraňujúci, dobroprajný Boh, ktorý miluje ešte aj nepriateľov (Mt 5,44-45).

Napokon zostáva zodpovedať otázku, akú zvesť o záchrane pred posmrtnou sankciou kresťanstvo obsahuje, aby ju bolo možné posúdiť podľa posledného pravdivostného kritéria. Kresťanstvo vychádza už zo spomínanej požiadavky dosiahnuť absolútnu morálnu dokonalosť. V reči na vrchu z 5., 6. a 7. kapitoly Matúšovho evanjelia sú jasné odvolávky na tieto príkazy, ba dokonca Kristus zdôrazňuje, že je nevyhnutné konať dobro v zmysle týchto prikázaní v maximálnej miere. Nie len že zdôrazňuje lásku ku každému vrátane nepriateľov (porov. Mt 5,44), a vyžaduje konať dobro aj v samotných myšlienkach (porov. Mt 5,28), ale v miere konania dobra ide až tak ďaleko, že prehlasuje: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).

Žiadať od človeka takúto dokonalosť znamená, že podľa Ježiša Krista má človek, čo sa týka morálneho zákona, zmýšľať a konať tak ako Boh. Boh je však absolútne dokonalý vo všetkom, vrátane morálky. V praxi Kristova požiadavka teda znamená, že človek nemá urobiť žiaden hriech, žiaden priestupok proti morálnemu zákonu. Hoci takýto príkaz vyznieva príliš prísne, predsa sme nútení skonštatovať, že to, čo Kristus žiada, nie je len skonštatovaním toho, čo je o morálnom zákone a jeho záväznosti už s istotou dokázané. Prirodzený morálny zákon totiž netoleruje konanie absolútne žiadnych zlých skutkov. Kristus tým len potvrdzuje, že jeho požiadavky a jeho morálny zákon je v úplnom súlade s morálnou záväznosťou, ktorá objektívne existuje.

Aby požiadavka absolútnej morálnej dokonalosti v kresťanstve bola nespochybniteľná, List apoštola Pavla Galaťanom rozoberá stav hriešneho človeka a potvrdzuje sankciu pre každého, kto koná čo len jeden jediný hriech: „Prekliaty je každý, kto nevytrvá vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, aby to konal“ (Gal 3,10b). Podľa tohto učenia ak človek nedosiahne stav absolútnej morálnej dokonalosti, nevyhnutne bude sankcionovaný.

K uvedenej požiadavke byť absolútne morálne dokonalý Kristus pridáva fakt, že nie je v ľudských silách takúto dokonalosť dosiahnuť. Keď rozoberá s apoštolmi hoci len jedinú požiadavku morálnej dokonalosti, ktorou je nezávislosť na materiálnom majetku a schopnosť poslúžiť ním druhým ľuďom, apoštoli pri všetkej úprimnosti vidiac svoju nedokonalosť pýtajú sa, či vôbec nejaký človek môže byť potom spasený. Kristus dosvedčuje, že človeku to možné nie je (Mt 19,24-26).

Na tomto mieste vyvstáva otázka, ako je niečo také možné, že človek je viazaný konať spôsobom, ktorý je nad jeho sily. Človek je predsa Božím stvorením. Ak by sme tvrdili, že Boh stvoril človeka, ktorý nie je schopný konať dokonale dobro, znamenalo by to, že Boh si prial vytvoriť niečo, čo dobro dokonale nekoná. Toleruje teda konanie zla, dokonca stvorením takej bytosti si konanie zla praje. To je však zjavne v rozpore s nevyhnutnou Božou dobroprajnosťou. Keďže si Boh nutne praje konanie dobra, musel stvoriť takého človeka, ktorý dobro konať dokáže. To je zas však, zdá sa, v rozpore s každodennou skúsenosťou, ale aj s tvrdením kresťanstva, že človek nemá vo vlastných silách schopnosť konať dokonalé dobro. Do tohto rozporu sa zamotali moslimovia, ako to bolo možné vidieť v kapitole o islame. Podľa tohto náboženstva Boh stvoril človeka neschopného konať dokonalé dobro, a tak to od neho ani nevyžaduje. Boh sa tak uspokojil s konaním zla svojho stvorenstva, čím sa takáto predstava Boha dostala do rozporu s reálnym pojmom dobroprajného Boha.^[9]

Kresťanská vierouka však ráta s tým, že dobroprajný Boh nutne musel stvoriť človeka schopného konať dobro. Ak človek dobro konať dokonale nedokáže, nutne to musí byť dôsledkom toho, že sa niečo pokazilo. Niečo nie je tak, ako to Boh ustanovil. Niečo sa vymklo so súladu s jeho vôľou. Ak k niečomu takému došlo, mohlo sa tak stať výlučne zneužitím slobodnej vôle. Všetko, čo Boh determinoval, nutne muselo jeho vôľu plniť. Ak však stvoril slobodné bytosti, akými sú ľudia, je tu nutne možnosť, že sloboda mohla byť využitá v rozpore s Božími zámermi. Podľa kresťanstva presne k tomuto došlo. Keď bol človek stvorený, bol od Boha vyzbrojený schopnosťou tak ovplyvňovať chod prírody, aby k žiadnemu zlu nedochádzalo.^[10] No taktiež vlastnil dar neporušenosti, vďaka ktorej mal človek dokonalú vládu nad hnutiami svojej žiadostivosti. Človek dokázal bez akýchkoľvek problémov rozumom kontrolovať všetku telesnú žiadostivosť, takže sa mu s ľahkosťou darilo konať všetko v súlade s Božou vôľou. Prví ľudia tento stav však odmietli. Rozhodli sa odvrátiť od Boha, a tým aj od týchto jeho darov, ktoré z neho pramenili, a rozhodli sa hľadať spokojnosť a naplnenie mimo Boha v stvorených veciach. Dali prednosť vlastnej predstave o svojom šťastí, pred spoločenstvom s Bohom. Ostali tak odkázaní len na sily vlastnej prirodzenosti a do tohto stavu priviedli aj svoje potomstvo. Ľudstvo sa tak stalo neschopným žiť dokonale bezhriešne.[11]

Kresťanské spisy upriamujú pozornosť na pokusy dosiahnuť morálnu dokonalosť prostredníctvom náboženstva Izraela a konštatujú, že poznanie samotného Zákona človeku nestačí na to, aby dokázal konať dobro za každých okolností. Apoštol Pavol pripomína, že každý, kto sa pokúša dosiahnuť morálnu dokonalosť na základe konania skutkov, ktoré káže Zmluva izraelského náboženstva, nevyhnutne dospeje len k sankcii. Zmluva s Izraelitmi totiž k úplnej spravodlivosti priviesť človeka nevie a neúplná a nedokonalá spravodlivosť je nedostačujúca, lebo ak sa má človek vyhnúť sankcii, musí vytrvať vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona (Gal 3,10). Poznanie Zákona zjavne nestačí na to, aby ho človek dokázal aj vyplniť.

Ako už bolo spomenuté v pojednaní o obetách za hriech v náboženstve Izraela, kresťanské spisy konštatujú, že ani poznanie Zákona spolu s rituálnymi obetami za hriech nie sú riešením nedostatku morálnej dokonalosti človeka. Pisateľ Listu Hebrejom vysvetľuje, že je nemožné, aby krv obetovaných zvierat urobila kajúcnika morálne dokonalým (Hebr 10,1-4).

 Keď apoštol Pavol vysvetľuje zmysel náboženstva Izraela, tvrdí, že Boh si nenamýšľal, že Zákonom polepší svet. Príkazy boli dané, aby bolo človeku úplne zjavné, čo je dobro a čo je zlo (Rim 7,7.13), aby spoznal, že nie je schopný vlastnými silami takýto zákon vyplniť (Gal 3,21-22) a takto aby Zmluva vychovala človeka k poznaniu, že zachrániť ho môže jedine božský Spasiteľ. Zákon bol vychovávateľom človeka, ktorý ho mal doviesť ku Kristovi (Gal 3,19.22.24).

Ježiš Kristus teda vstupuje do sveta, kde je nevyhnuté, aby ľudia dosiahli úplnú morálnu dokonalosť, ak sa chcú vyhnúť posmrtnej sankcii, a zároveň je nemožné takúto dokonalosť ľudským úsilím dosiahnuť.

Podľa kresťanského náboženstva okrem toho, že Kristus počas svojho života na zemi chodil po mestách a dedinách a všade učil (Mt 9,35), k jeho životnému dielu podstatne patrí fakt, že nikdy neurobil žiaden hriech. Jeho poslušnosť nebeskému Otcovi je absolútne dokonalá (Jn 6,38). Ako bolo spomenuté, Kristus nemá byť obyčajným človekom, ale je to zároveň dokonalý Boh, ktorý je z definície nutne dobroprajný, preto jeho bezhriešnosť je úplne samozrejmá. Je nemožné, aby Boh urobil hriech. V Kristovom živote však dochádza k niečomu úplne mimoriadnemu. To, že Boh vzal na seba ľudskú prirodzenosť, spôsobilo, že úplne bez hriechu žil na tejto zemi naozajstný človek.

Boh sa stal človekom a ako človek prešiel najrozličnejšími diablovými pokušeniami (Mt 4,1-11). A tento človek v tejto skúške obstál. Prechádzal výsmechom ľudí (Lk 16,14), prenasledovaním (Lk 20,20), mučením i nespravodlivým odsúdením (Mt 27,24-26), no nikdy svoje nepriaznivé postavenie neriešil hriechom. Napokon vrchol ľudskej poslušnosti je vyjadrená v Ježišovej smrti na kríži. Kristus vytrval v plnení Otcovej vôle, podľa ktorej sa mal stať Spasiteľom (Jn 6,37-40) aj vtedy, keď sa kvôli tomuto poslaniu ocitol priamo v rukách vrahov.^[12]Väčšej poslušnosti, ako poslušnosť až na smrť, niet.

Stojí za úvahu, že popri určitej ľudskej krehkosti a nedokonalosti je tu ešte jeden nedostatok, ktorý človeka privádza k hriechu. Tento nedostatok má charakter inštinktu sebazáchovy. Mnohokrát sa človek pri pokuse konať dobro stretne s nepriaznivými reakciami. Byť čestný môže zároveň znamenať byť neúspešný v získavaní majetku, či určitej prestíže. Odpúšťanie nepriateľom a láska k nim bývajú spojené s enormným nepríjemným úsilím prekonať akúsi emocionálnu nechuť a priznať sa k svojmu náboženskému presvedčeniu môže byť sprevádzané najrozličnejšími nepriaznivými reakciami okolia od výsmechu, cez prenasledovanie až po mučenícku smrť. Hrozba týchto nepriaznivých okolností pôsobí na človeka, ktorý sa rozhoduje medzi vykonaním dobrého a zlého činu a vtedy pod hrozbou nepríjemností je človek náchylný uchrániť si pohodlie života, prípadne život sám a rozhodne sa vykonať zlo. Je to prirodzené, veď prečo by si mal človek život nechať zničiť? Námietka, že konanie dobra sa oplatí vzhľadom na posmrtné výhody, je na tomto stupni uvažovania neprijateľná. Aby totiž človek mohol po smrti dôjsť k blaženému večnému životu, musel by sa najprv vyhnúť posmrtnej sankcii. A tej sa vyhne jedine v prípade, ak dosiahne stav morálnej dokonalosti. To je však nad ľudské sily, a tak možno povedať, že ak človek vychádza z možností, ktoré mu ponúkajú jeho vlastné sily, musí dôjsť k záveru, že po smrti ho tak či tak čaká posmrtná sankcia. Smrť je preňho tou najväčšou tragédiou. Prečo teda uprednostniť v živote konanie dobra pred zlom, ak mu spravodlivé skutky znepríjemnia ešte aj tento kúsok pozemského života, ktorý je nepochybne príjemnejší ako peklo? Prečo dokonca riskovať samotný život pre jeden spravodlivý skutok, keď tento jeden skutok aj tak neznamená stav dokonalej spravodlivosti, a teda nie len že nezaručí posmrtnú blaženosť, ale dokonca pripraví človeka o samotný život a uvrhne ho do rúk posmrtnej sankcie? Je teda prirodzené, že človek sa uchyľuje k hriechu, aby si zachránil kvalitu života, alebo život sám, a tak čo najviac oddialil realitu najväčšej tragédie, ktorou je smrť.^[13]

Kristov život a jeho poslušnosť až na smrť dosvedčuje, že Kristus dal jednoznačne prednosť konaniu dobra aj v prípade, že ho čakala tá najväčšia mysliteľná nepríjemnosť, ktorou je smrť. Ak by sme sa pozreli na Ježiša z Nazareta očami jeho súčasníkov, mohli by sme hľadiac na jeho „tvrdohlavú poslušnosť za každú cenu“ prehlásiť, že je buď nerozumný, alebo (a to by muselo byť pre Kristových súčasníkov niečo nepredstaviteľné) tento Ježiš z Nazareta je mocnejší ako smrť, a tak mu ani smrť neublíži. Kresťania tvrdia, že platí druhá alternatíva. Ježiš Kristus na tretí deň po ukrižovaní svojím zmŕtvychvstaním dokázal, že smrť nad ním nemá moc. A ak porazil smrť, ak dokonca štyridsať dní po svojom vzkriesení vystúpil z tejto zeme do neba ako človek, znamená to, že porazil akúkoľvek nepríjemnosť akýkoľvek problém, ktorý by ho mohol postretnúť na ceste dokonalej spravodlivosti. Nič ho nedokázalo zastaviť a nič ho nedokázalo zničiť na jeho ceste z tejto zeme do neba.

Ak sa vrátime základnému problému, ktorým je neschopnosť dosiahnuť stav morálnej dokonalosti, jedinou šancou pre človeka je, že v tejto veci urobí niečo samotný Boh. Záchrana človeka spočíva na dokonalom pokání, to znamená, že sa človek odvráti od hriechu a svoju ľudskú vôľu dokonale podriadi Božej vôli. Potrebuje sa vzdať svojho života a podriadiť ho Bohu. Keďže to však vlastnými silami nedokáže, dúfa, že sa mu dostane akejsi pomoci od Boha. Očakáva však od neho, že mu pomôže urobiť to, čo Boh sám podľa svojej prirodzenosti nerobí. Božskej prirodzenosti neprináležia skutky ako vzdávanie sa svojej vôle, podriaďovanie sa, odolávanie pokušeniam a smrti. Ako Boh môže človeku pomôcť s niečím, čo skrátka nerobí, keďže to nepatrí k jeho prirodzenosti?^[14]

Boh sa rozhodol vyriešiť tento problém spôsobom, že sa sám stal človekom, a tak získal ľudskú vôľu, ktorú mohol dokonale podriaďovať celý svoj život Bohu navzdory všetkým ťažkostiam, pokušeniam, prenasledovaniam i samotnej smrti. Tento fakt vystihuje pisateľ Listu Hebrejom, ktorý vysvetľuje, že hoci je Ježiš samotným Bohom, predsa ako človek sa uprostred utrpenia naučil dokonalej poslušnosti (Hebr 5,8). Samozrejme nenaučil sa jej v tom zmysle, že by to pôvodne nedokázal, ale v tom, že kým nebol človekom a nestretol sa s úskaliami ľudského života, tak to skrátka nerobil. Boh sa stal človekom a prežil život plný dokonalej poslušnosti, pričom ho nepohltili nepríjemnosti tohto sveta ani samotná smrť, ale práve naopak, on napokon prešiel smrťou do života a vstúpil do neba ako víťaz, človek, ktorý zvíťazil nad hriechom.

List Hebrejom píše: „Hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5,8-9). Teraz je dôležité objasniť, ako toto Kristovo dielo poslušnosti má pomôcť človeku, ktorý je otrokom morálnej nedokonalosti. Akým spôsobom súvisí Kristov život so spásou človeka. Už bolo povedané, že ide o akúsi pomoc Boha človeku. Táto pomoc však v žiadnom prípade nemôže pozostávať len z  príkladu dobrého života, ktorý Kristus zanechal. Kristus by totiž nebol o nič viac Spasiteľom, ako samotný Zákon izraelského náboženstva, ktorý káže, čo máme robiť a čo nie. A ak by Zákon postačoval na to, aby sa človek stal dokonalým, Kristovo spásne dielo by bolo zbytočné (Gal 2,21). No Zákon, ako už bolo povedané, nedokáže zachrániť človeka. Človek ho totiž nedokáže vyplniť a rovnako ani pri najlepšej svojej snahe nedokáže napodobniť Kristov morálne dokonalý život.

Aby Kristus znázornil, akým spôsobom jeho život, smrť a zmŕtvychvstanie súvisí so  spásou človeka, použil podobenstvo o viniči a ratolestiach (Jn 15,1-11). Podľa tohto podobenstva je človek v stave ratolesti, ktorá sama osebe nemá síl k tomu, aby prinášala úrodu. Človek sám nemá dostatok síl na to, aby mohol dokonale morálne žiť (Jn 15,4-6). Vinič, ktorým je Ježiš Kristus, takúto silu má. Napokon, jeho pozemský život o tom zjavne svedčí. Ak chce ratolesť priniesť úrodu, má len jedinú možnosť: byť na viniči (Jn 15,4), byť jeho súčasťou, mať účasť na jeho živote, alebo terminológiou apoštola Pavla, ak sa chce človek zachrániť, musí s Kristom zrásť (Rim 6,5).

Podľa kresťanstva človek teda nemôže napodobniť Kristov život, môže ho však žiť. Ak sa mu podarí zrásť s Kristom, a tak získať účasť na jeho živote, podobne ako má ratolesť účasť na živote kmeňa, potom už nebude odkázaný na svoje vlastné sily pri raste v morálnej dokonalosti. Jeho morálna dokonalosť porastie mocou samotného Spasiteľa, na ktorého spravodlivom živote má teraz človek účasť.

Tento fakt má mať v živote človeka ďalekosiahle dôsledky. Ak sa mu podarí „naštepiť na Krista“, Kristov život sa stane jeho životom. Znamená to, že dostane schopnosť odolať akýmkoľvek pokušeniam, prenasledovaniam, nepriaznivým okolnostiam (Jn 16,33), ba dokonca stane sa mocnejším ako smrť (Lk 21,16-19). Byť „zrastený s Kristom“ znamená mať schopnosť kráčať pomedzi utrpenie a smrť ako víťaz, pretože to znamená taktiež mať schopnosť vstať z mŕtvych (Rim 6,5), vstúpiť do neba (1Sol 4,17) a napokon zasadnúť s Kristom na jeho trón (Zj 3,21). 

Dôležitým krokom pri tomto uvažovaní, ktorý nemožno preskočiť, je odpovedať na otázku, ako sa človek môže „naštepiť na Krista“. V prvom rade už zo samotnej logiky veci vyplýva, že človek nemôže zároveň žiť svoj vlastný život nezávislý od Krista, a zároveň mať účasť na Kristovom živote. Rozhodnutie účastniť sa na Kristovom živote predpokladá zanechanie svojho života. Apoštol Pavol tento fakt znázorňuje rozličnými obrazmi: vyzlečenie si starého človeka (Kol 3,9), ukrižovanie svojho tela (Gal 5,24), smrť starého človeka (Rim 6,6.11). V praktickom živote to znamená zanechať svoje nároky na to, ako má vlastný život vyzerať, lebo tohto vlastného života sa človek má vzdať. Namiesto neho si oblieka nového človeka, ktorým je Ježiš Kristus (Rim 13,14; Ef 4,24) s jeho nárokmi, ako má život vyzerať, lebo je to jeho život. Osobné nároky človeka strácajú prioritu, dôležité je to, čo chce urobiť so svojím životom Kristus. Človek sa stáva len účastný na jeho živote. Predpokladom účasti na Kristovom živote je teda ochota úplne podriadiť vlastnú vôľu jeho vôli.

Takáto ochota môže byť však len ovocím viery v Ježiša Krista. Kým človek neuverí, že Ježiš z Nazareta je skutočný Boh, ktorý mu dokonale rozumie, ktorý ho túži vyslobodiť z hriechu a tragédie smrti a ktorý svojím životom, smrťou a zmŕtvychvstaním dokáže toto vyslobodenie aj zrealizovať, nikdy sa nerozhodne podriadiť svoju vôľu jeho vôli, aby tak získal účasť na jeho živote. Žiť Kristov život totiž znamená takpovediac kráčať krížovou cestou. Ísť konať Kristove skutky spravodlivosti, čím si človek narobí mnoho nepríjemností, a pritom neveriť, že Kristus premohol svet (Jn 16,33) a porazil smrť (1Kor 15,20-23) je absolútny nezmysel. Znamenalo by to vzdať sa svojho života pre nič, ba dokonca vrhnúť sa do rúk priamo posmrtnej sankcii (1Kor 15,17-19), a to jednak nie je vôbec rozumné a jednak to pud sebazáchovy človeku nedovolí. Bez viery v Ježiša Krista nie je možné získať účasť na jeho živote.

Ovocím viery človeka je teda rozhodnutie mať účasť na Kristovom živote, rozhodnutie podriadiť svoju vôľu Kristovej a čerpať z Krista všetku moc k dokonale spravodlivému životu. Takto disponovaný človek je pripravený k tomu, aby sa stal Kristovou „ratolesťou“.^[15]

Samotné „naštepenie na Krista“ sa podľa kresťanstva deje vo sviatosti krstu. Táto sviatosť má znázorňovať a zároveň spôsobovať utopenie a tak smrť starého človeka a následne vzkriesenie k novému životu (Rim 6,4). Tento nový život je však samotný Kristov svätý a nesmrteľný život odvíjajúci sa podľa jeho vôle (Rim 6,8-11). Tým, že sa človek vzdal svojho doterajšieho hriešneho života a disponuje Kristovým životom, okamžite získava spravodlivosť a svätosť. Je ospravodlivený. Kristov život je totiž spravodlivý a svätý. V praktickom živote to znamená, že v okamihu krstu sa človeku odpúšťajú všetky minulé hriechy, pretože starý hriešny život bol opustený. Tu treba pripomenúť, že Božie odpustenie nemožno vnímať v tom zmysle, akoby sa Boh na základe prijatia krstu rozhodol „obmäkčiť“ svoje srdce a „zabudnúť“ na hriešnikove previnenia. Odpustenie znamená, že človek sa vzdal predošlého spôsobu života, vrátil sa pod Božiu vládu a Boh ho s radosťou prijíma ako márnotratného syna bez jediného slova výčitky. Krstom človeka nenastáva zmena v Božom postoji voči človeku (to ani nie je možné vzhľadom na Božiu absolútnu nemeniteľnosť), ale v postoji človeka voči Bohu. Vďaka zmene tohto postoja sa človek presúva zo stavu, kedy bol od Boha ako od zdroja všetkého dobra odvrátený a dostáva sa do stavu súladu s Bohom, takže je teraz disponovaný prijímať dobro, ktorým ho Boh chce zahrnúť. Zároveň ospravodlivený človek okamžite dostáva schopnosť žiť spravodlivo a sväto. Tento fakt vystihuje Tridentský koncil vo svojom Dekréte o ospravodlivení: „Sám Ježiš Kristus neprestajne vlieva do ospravodlivených svoju silu ako hlava do údov (Ef 4,15) a ako vinič do ratolestí (Jn 15,5). Táto sila ich diela vždy predchádza, sprevádza a nasleduje, a bez nej by sa vôbec nemohli Bohu páčiť a byť záslužné. Preto treba veriť, že ospravodliveným už nič nechýba, aby skutkami, ktoré sú vykonané v Bohu, naplno zadosťučinili Božiemu zákonu, ako to zodpovedá stavu tohto života, takže si skutočne zasluhujú, aby vo svojom čase aj dosiahli večný život, keď len vytrvajú v milosti.“^[16]

Z uvedeného citátu je zjavné, že spravodlivé skutky, ktoré človek koná, sú „vykonané v Bohu“, teda sú robené silou, ktorú vlieva Kristus do človeka. Preto ak koncil hovorí, že si človek týmito skutkami zasluhuje večný život, nemôže to byť myslené obchodníckym spôsobom, akoby človek ponúkal Bohu dobré skutky a Boh by na oplátku dával človeku večný život ako adekvátnu náhradu.^[17] Koncil doslova zdôrazňuje, že skutky, ktoré môžeme označiť ako záslužné, sú vykonávané Božou silou, ktorú Boh človeku daruje zadarmo ako milosť.[18] Človek sa preto nemôže pred Bohom chváliť takýmito skutkami, akoby boli čisto jeho vlastným produktom, ktorý ponúka Bohu ako akúsi zmenku (1Kor 1,31; 4,7; Ef 2,8-9).

Termín „zásluha“ nachádzajúci sa v dokumentoch Magistéria treba chápať v analogickom zmysle. Ak vylúčime možnosť, že dobré skutky sú akýmsi druhom práce, ktorá si vyžaduje od Boha spravodlivú výplatu, neznamená to, že dobré skutky, ktoré vykonáva človek Kristovou mocou, nezohrávajú pri získaní večného života žiadnu úlohu. Ako sme už uviedli vyššie, ak sa človek chce vyhnúť posmrtnej sankcii, nemá inú možnosť, ako dosiahnuť morálne dokonalý život. A takýto život je práve životom bez hriechu, alebo inak, životom prejavujúcim sa samými dobrými skutkami; skutkami, ktoré sú v súlade s Božou vôľou. Preto bez toho, aby človek dosiahol život vykazujúci samé dobré skutky, nie je možné, aby mohol vstúpiť do neba. Možno teda prehlásiť, že dobré skutky prejavujú disponovanosť človeka žiť pod Božou vládou. To, že človek dokáže konať dobré skutky, znamená, že dokáže žiť v Božom kráľovstve a dokáže sa vyhnúť posmrtnej sankcii. V tomto zmysle možno teda povedať, že dobrými skutkami si človek získava večný život v nebi, a teda „zasluhuje“ si ho. Samotné záslužné skutky nijako nepresviedčajú Boha, aby predsa len prijal človeka do neba, akoby Boh váhal koho prijať a koho nie, a na základe skutkov, prípadne ich dostatočného množstva, by si vyberal, koho spasí. Je zrejmé, že Boh sám pre seba skutky ľudí nijako nepotrebuje. Boh však túži spasiť každého človeka (po1Tim 2,3-4), túži ho obdarovať svojou láskou vo svojom kráľovstve, a to môže urobiť len vtedy, ak je človek schopný v jeho kráľovstve, teda pod jeho vládou, žiť. Ako náhle je človek toho schopný, teda ak človek dokáže konať v každom okamihu skutky podľa Božej vôle, Bohu už nič nebráni, aby mohol človeka obdarovať večným životom v raji. Preto Tridentský koncil vyhlasuje, že tí, ktorí disponujú Kristovým životom „si skutočne zasluhujú, aby vo svojom čase aj dosiahli večný život“.[19]

Po tom, čo bolo doteraz povedané, sa môže zdať, že ten, kto bol krstom naštepený na Krista, by mal podľa kresťanstva okamžite dosiahnuť schopnosť žiť morálne dokonalý život. Praktická skúsenosť však odporuje takémuto tvrdeniu a ani sám Tridentský koncil nemal v úmysle niečo také povedať. Uvedený citát vysvetľuje, že „ospravodliveným už nič nechýba, aby skutkami, ktoré sú vykonané v Bohu, naplno zadosťučinili Božiemu zákonu, ako to zodpovedá stavu tohto života.“[20] Je na mieste pýtať sa, čo koncil myslel pod spôsobom plnenia Božieho zákona, ktorý „zodpovedá stavu tohto života“. V 11. kapitole Dekrétu o ospravodlivení možno čítať, že kým je človek v tomto smrteľnom tele, nech by bol akokoľvek spravodlivý a svätý, predsa občas upadne prinajmenej do všedných hriechov.[21] Tu je potrebné upriamiť pozornosť na to, že oproti hriechom, ktoré sú zjavným vyjadrením vzbury voči Bohu a odmietnutím jeho absolútnej vlády nad životom človeka, existujú ešte hriechy, ktoré znamenajú prestúpenie Božej vôle spôsobom, ktorý by bolo možné označiť charakteristikou „nechtiac“. Človek je tak spútaný hriešnosťou, že hoci je pevne odhodlaný nebúriť sa proti Božej vôli a úprimne sa chce podriadiť jeho vláde, ani nevie ako a vykoná skutok, ktorý je v rozpore s Božou vôľou.^[22]Je evidentné, že medzi úmyselnými a nie plne dobrovoľnými hriechmi je kvalitatívny rozdiel. Keď Tridentský koncil hovorí o všedných hriechoch, do ktorých upadajú počas celého života ospravodlivení ľudia, má na mysli práve tieto hriechy, ktoré robí človek nie plne dobrovoľne, alebo nie plne uvedomujúc si v momente konania, že ide o skutok v rozpore s Božou vôľou. Znamená to, že človek krstom dostáva schopnosť naplno zadosťučiniť Božiemu zákonu podľa stavu tohto života, teda vyhnúť sa hriechom s výnimkou niektorých všedných hriechov. Z toho vyplýva, že každý, kto dosiahol krstom Kristovu spravodlivosť, má od Boha schopnosť neurobiť žiadny úmyselný hriech.

Aj zo samotnej logiky veci možno dôjsť k poznaniu, že človek, ktorý bol naštepený na Krista a stal sa účastným na jeho živote, má schopnosť nerobiť úmyselný hriech. Úmysel totiž vyžaduje slobodné rozhodnutie a slobodné rozhodnutie zas motiváciu. Ten, kto má účasť na Kristovom živote, však nemá motív rozhodnúť sa pre hriech. Uveril totiž, že žiť Kristov život je výhodnejšie, ako žiť v hriechu, pretože Kristovým životom sa vyhne posmrtnej sankcii a získa blažený večný život. Ba dokonca ani hrozba nejakej nepríjemnosti či samotnej smrti nemôže byť pre účastníka Kristovho života dôvodom, aby sa musel rozhodnúť pre hriech, pretože vlastniť Kristov život znamená byť mocnejší ako smrť, znamená to schopnosť prejsť smrťou do života. 

Tridentský koncil v spomínanej 11. kapitole Dekrétu o ospravodlivení  tvrdí, že medzi všedným a úmyselným hriechom je až taký kvalitatívny rozdiel, že ak človek spácha všedný hriech, neničí to jeho spravodlivosť a svätosť.[23] Je teda možné mať účasť na Kristovom živote a zároveň byť otrokom všedných hriechov. Naproti tomu človek, ktorý urobí úmyselný hriech, okamžite účasť na Kristovom živote stráca, čím stráca aj spravodlivosť a svätosť.[24] To, že má ospravodlivený človek schopnosť neurobiť úmyselný hriech, ešte neznamená, že ho nikdy určite neurobí. Mať nejakú schopnosť ešte neznamená, že človek takúto schopnosť zakaždým aj využije. Aj ospravodlivenému sa môže stať, že z nejakého dôvodu jednoducho nebude veriť v to, že krstom skutočne získal účasť na Kristovom živote, že Ježiš je naozaj Spasiteľ, ktorý zvíťazil nad smrťou, prípadne môže sa stať, že o Ježišovi a jeho vôli nadobudne falošnú predstavu, čoho následkom bude konanie skutkov v rozpore s Kristovou vôľou. Hoci takýto človek môže naďalej teoreticky zastávať kresťanskú vierouku, predsa v praxi sa od tejto viery odkloní, čo kresťania označujú ako mŕtvu vieru (Jk 2,14.17.19.26; DS 1578). Ak človek stratí takúto praktickú vieru, nemá ďalej dôvod konať to, čo je v súlade s Božou vôľou. Okamžite sa totiž pri konaní dobra ocitne zoči-voči nepríjemnostiam, ktorým sa bude chcieť vyhnúť, keďže nebude veriť, že je mocnejší ako smrť, a tak mu neostane nič iné, ako rozhodnúť sa pre hriech. Keď však takto človek opäť „oživí svojho starého človeka“ a úmyselne sa vzbúri proti Božej vôli, v tej chvíli odmietne účasť na Kristovom živote. Boh rešpektujúc slobodnú vôľu človeka umožní mu žiť svoj vlastný hriešny život nezávislý od Kristovho života, čím človek samozrejme stráca spravodlivosť a svätosť a ocitá sa opäť v stave, kedy mu hrozí posmrtná sankcia. Tridentský koncil v citovanom výroku potvrdzuje, že ospravodlivený človek nezíska večný život, ak nevytrvá v milosti.[25] Kristov život do človeka totiž prestane prúdiť a človek znova odkázaný len na svoje vlastné ľudské sily bude sa márne namáhať, aby dosiahol opäť dokonalú spravodlivosť. Tá je pre ľudské sily nedosiahnuteľná.

Keď Kristus vysvetľuje účasť človeka na jeho živote prostredníctvom ratolesti, ktorá je naštepená na viniči, pripomína, že na viniči sú ratolesti dvojakého druhu. Jedny prinášajú ovocie, druhé sú neplodné (Jn 15,2). Neplodnými ratolesťami sú tie, ktoré žijú svoj vlastný život, lebo odmietli čerpať silu od Krista pre konanie dobra. Odkázané na vlastné sily nikdy nebudú môcť priniesť ovocie tak dokonale morálneho života, aby mohli žiť natrvalo pod Božou vládou. Preto Kristus pripomína, že takéto ratolesti budú napokon odrezané, aby boli hodené do ohňa, čo znázorňuje posmrtnú sankciu (Jn 15,6).

Hoci človek odmietne Kristov spravodlivý život po tom, čo ho krstom a vierou získal, predsa okamžite neodpadá od Krista, ale nejaký čas na ňom zotrváva, i keď nie je účastný na jeho živote. Preto ak človek upadne do úmyselného hriechu, neznamená to, že by prestal byť kresťanom, ani to neznamená, že ak by sa chcel opäť vrátiť ku Kristovi, treba ho znova pokrstiť, teda naštepiť na Krista.^[26] Návrat ku Kristovi sa deje slobodným rozhodnutím vrátiť sa k pravej živej viere, pevným rozhodnutím zanechať svoj hriešny život urážajúci Boha a spôsobujúci zatratenie po smrti a rozhodnutím bez výhrad sa podriadiť Božej vôli. Tento postoj človeka sa viditeľne realizuje vo sviatosti pokánia.[27] Človek, ktorý prijal túto sviatosť, opäť získava účasť na Kristovom živote.

Čo sa týka všedných hriechov, tie spravodlivosť ospravodliveného človeka nerušia. Za všedným hriechom sa neskrýva odmietnutie Božej vôle, pretože jedná sa o hriech neúmyselný. Boh nerešpektuje odvrátenie sa od neho, pretože človek nemal v úmysle svojej slobodnej vôle vzdať sa Kristovho života. Preto človek naďalej zostáva účastný na Kristovom živote a Kristova moc môže doňho naďalej prúdiť.

To však neznamená, že takto človek zotročený hoci len všedným hriechom môže vstúpiť do Božieho kráľovstva a užívať si večný život v blaženosti. Žiť v Božom kráľovstve je totiž to isté ako žiť dokonale bez hriechu pod Božou vládou. Človek, ktorý koná hriechy spontánne síce neodmieta žiť v Božom kráľovstve, ale platí o ňom, že v Božom kráľovstve žiť nevie, hoci chce. Napojený na Krista však môže celý život rásť v dokonalosti a čoraz viac sa postupne zbavovať závislosti na všedných hriechoch, až dospeje k úplnej dokonalosti.^[28] Kresťanská Biblia dosvedčuje, že ospravodlivený človek musí naďalej rásť vo viere a láske (2Sol 1,3) a musí sa naďalej zdokonaľovať, utvrdzovať a upevňovať (1Pt 5,10).

Zároveň však pozorovanie života ľudí dosvedčuje, že absolútnu morálnu dokonalosť, t.j. schopnosť žiť aj bez najmenšieho hriechu, človek počas života nedosiahne. Tým, že zostáva aspoň čiastočne v zajatí všedných hriechov vo chvíli smrti, nemôže vstúpiť do Božieho Kráľovstva. Nedokáže totiž dokonale žiť pod Božou vládou. Zároveň však platí, že neodmietol účasť na Kristovom živote, veď sa nerozhodol úmyselne konať proti Božej vôli. Znamená to teda, že Kristov život v ňom pretrváva aj v okamihu smrti a môže v ňom spôsobovať naďalej dozrievanie až k absolútnej morálnej dokonalosti, aby mohol človek schopný dokonale plniť Božiu vôľu vstúpiť napokon do večnej blaženosti Božieho kráľovstva. Toto dozrievanie v morálnej dokonalosti po smrti sa nazýva očistcom.[29] Keby nebola možnosť dozrievať v dokonalosti po smrti v očistci, celé Kristovo spasiteľné dielo by bolo zbytočné, pretože počas života absolútnu morálnu dokonalosť človek nedosiahne a ak by o vstupe človeka do Božieho kráľovstva mal rozhodovať morálny stav, ktorý človek dosiahol v okamihu smrti, nemohol by vstúpiť do neba, lebo pre svoju závislosť na neúmyselných hriechoch by síce neodmietal Božiu vládu nad svojím životom, ale nebol by schopný pri všetkej svojej dobrej vôli nechať si Bohom vládnuť v každom okamihu svojho života.

Účasť na Kristovom živote teda privádza človeka k úplnej morálnej dokonalosti, ktorá je nevyhnutná pre večný blažený život v Božom kráľovstve a pre vyhnutie sa posmrtnej sankcii, no zároveň podľa kresťanstva toto dokáže jedine účasť človeka na Kristovom živote. Podľa kresťanskej viery niet iného spôsobu, ako by sa človek mohol dopracovať k takejto dokonalosti. Preto sa v kresťanskej Biblii možno dočítať, že Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ, pretože „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). Súčasťou kresťanskej viery je tak tvrdenie: „Ježiš Kristus je Boží Syn, Pán a jediný Spasiteľ, ktorý svojím vtelením, svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním zavŕšil históriu spásy, ktorá má v ňom svoju plnosť a svoj stredobod.“^[30]

Ak vezmeme do úvahy interpretáciu kresťanskej zvesti o záchrane pred posmrtnou sankciou, ktorá bola vyššie popísaná, môžeme skonštatovať, že nijako neodporuje absolútnej morálnej záväznosti, ani realite posmrtnej sankcie. Nástojí na tom, že človek nutne musí dôjsť do stavu a k schopnosti plne realizovať túto záväznosť. Neexistuje tu žiadne schvaľovanie konania zla zo strany Boha. Berie sa tu do úvahy neschopnosť človeka dosiahnuť takýto stav, ako aj iniciatívu Boha z tejto neschopnosti človeka dostať. Ráta sa tu s pokazenou ľudskou prirodzenosťou, ktorú človek má, i s dokonalou ľudskou prirodzenosťou, ktorú na seba berie samotný dokonalý Boh, aby človek mohol mať na tejto dokonalej ľudskej prirodzenosti účasť a čerpať z nej schopnosti rozumu a vôle pre konečné morálne zdokonalenie sa. Táto zvesť o záchrane tak nie len že nie je v rozpore s ostatnými pravdivostnými kritériami, ale možno skonštatovať, že je aj vnútorne konzistentná a nijako neodporuje rozumu.

Skôr, ako tému predstavenia kresťanského náboženstva uzavrieme, vyvstáva tu ešte jedna otázka, ktorú by kresťanstvo malo zodpovedať, ak si chce zachovať svoj nárok na pravdivosť a pôvod od Boha. Boh, ktorý je z definície dobroprajný, nutne musí priať svojmu stvorenstvu dobro, z čoho vyplýva, že náboženstvo ním zjavené musí obsahovať zmysluplnú zvesť o záchrane pred posmrtnou sankciou. Táto zvesť, ako ju podáva kresťanstvo, bola vyššie predstavená, a hoci, ako bolo konštatované, je vnútorne konzistentná, rieši záchranu ľudí, ktorí sa k tejto zvesti dostanú a následne ju aplikujú na svoj praktický život. Problémom sú však ľudia, ktorí sa o kresťanskej zvesti nedozvedia, buď preto, že žili na miestach, kam sa táto informácia nedostala, alebo jednoducho žili v historickom období, ktoré bolo ešte pred príchodom Krista na svet, takže nemohli byť prostredníctvom tejto zvesti zachránení. Ak kresťanstvo stavia svoj spôsob záchrany výlučne na vypočutí si kresťanského evanjelia, viere v neho a prijatí ho do praktického života, potom by boli ľudia, ktorí sa o tejto zvesti nemali ako dozvedieť, vylúčení z možnosti záchrany. To by však bolo v rozpore so zámerom dobroprajného Boha, ktorý by za takých okolností nechal týchto ľudí napospas posmrtnej sankcii, keďže vytvoril na záchranu projekt, ktorý je pre nich nepoužiteľný.

V kresťanstve sa však stretávame s riešením aj takéhoto problému. Je zrejmé, že sú ľudia, ktorí z tohto sveta odchádzali bez toho, aby o kresťanskej zvesti počuli. No predsa si uvedomovali, že sú viazaní konať dobro, chceli podľa tohto morálneho zákona žiť, videli, že sa im to ani pri najlepšej vôli nedarí, a boli by ochotní prijať spôsob, ktorý ich k morálnemu životu uschopní, ak by taký spoznali. Možno povedať, že takíto ľudia odchádzali z tohto sveta plne disponovaní prijať kresťanskú zvesť o záchrane a neprijali ju len pre to, lebo sa k nim nedostala. V základnom vyznaní kresťanskej viery sa nachádza zmienka, že Kristus po svojom ukrižovaní zostúpil k zosnulým, kde bol do svojho vzkriesenia.^[31]Je zrejmé, že udalosti, ktoré prebiehajú v nemateriálnom svete nemožno merať časom, ktorý prebieha v materiálnom svete. A taktiež je zrejmé, že ak človek zomiera a necháva svoje materiálne telo v tomto svete, odpútava sa aj od tohto fyzického času a vstupuje do iného, nemateriálneho sveta, ktorý má vlastný čas. Večný Boh, ktorý je mimo čas, a ktorý každý okamih akéhokoľvek času vníma v stálom nemeniteľnom „teraz“, nemá problém spôsobiť, aby duša človeka umierajúceho v akomkoľvek čase v dejinách sveta, bola v okamihu smrti premiestnená v nemateriálnom svete do okamihu, kedy tam zostupuje k zosnulým Kristus, ktorý tam vchádza z materiálneho sveta po svojom ukrižovaní. Podľa kresťanskej viery Kristus zostupuje vo svojej smrti k zosnulým, aby tam ohlásil evanjelium tým, ktorí odišli z tohto sveta s túžbou po záchrane zo svojej neschopnosti žiť spravodlivo, aby sa mohli vyhnúť posmrtnej sankcii (1Pt 3,18-19; 1Pt 4,6). Tí túto zvesť nutne príjmu, lebo odišli z tohto sveta s tým, že sú ochotní zachrániť sa, nech by k tomu bolo potrebné čokoľvek. Dalo by sa povedať, že v okamihu smrti sú tak zaštepovaný do Krista, či krstení krstom túžby,^[32] aby následne mohli byť naplnení Kristovou mocou, vďaka ktorej budú schopní žiť absolútne bez hriechu.

Stojí za zmienku ešte prípadná námietka, či je teda vôbec potrebné pátrať po pravom náboženstve a žiť podľa neho, keď aj tak v okamihu smrti mu bude vyjavené a k záchrane stačí, aby sa človek naštepil na Krista až na konci života a k morálnej dokonalosti dozrel až potom. Ak však vezmeme do úvahy, že by človek pristupoval k úsiliu nadobudnúť schopnosť žiť morálne takýmto spôsobom, nemohli by sme to stotožniť s plnou dispozíciou prijať zvesť o záchrane, ktorá ho uschopní žiť spravodlivo. Ak človeka reálne trápi jeho hriešnosť, chce sa jej zbaviť čo najskôr. Ak sa spolieha až na okamih smrti, nemožno povedať, že jeho túžba po záchrane a odmietanie vlastnej hriešnosti sú reálne. Takémuto človeku je prijateľnejší spôsob života v rozpore s Božou dobroprajnosťou, a tak nie je predpoklad, že by v okamihu smrti sa reálne chcel zbaviť svojej nespravodlivosti za každú cenu.

Možno teda uzavrieť, že podľa kresťanského náboženstva existuje spôsob, ako môžu byť zachránení pred posmrtnou sankciou aj tí, ktorí sa počas života k tejto zvesti nedostali. Platí totiž, že kto sa k tej zvesti nedostal v živote, dostane sa k nej v okamihu smrti. Rozhodujúcim faktorom je teda vôľa človeka, či sa Bohom zachrániť nechá, alebo túto ponuku odmietne.

Možno skonštatovať, že kresťanské náboženstvo ani v tomto ohľade, ktorým je záchrana ľudí nepoznajúcich kresťanstvo, nie je v rozpore s Božou dobroprajnosťou. Po celej tejto analýze kresťanského náboženstva nikde nedošlo k rozporu s ani jedným s piatich pravdivostných kritérií, čo znamená, že kresťanstvo si zachovalo možnosť, že je pravdivým náboženstvom, ktoré je reálnym Božím projektom záchrany človeka pred posmrtnou sankciou.

3.3 Identifikácia pravdivého náboženstva

V predošlých kapitolách boli zanalyzované všetky náboženstvá, ktoré pripadali do úvahy ako také, ku ktorým sa dalo vo všeobecnosti dopátrať a boli svojou povahou otvorené pre prijatie všetkými ľuďmi. Obsahovali teda v sebe nejaký potenciál šíriť sa vo svete. Boli hľadané také interpretácie týchto náboženstiev, ktoré by mohli čo najviac zodpovedať pravdivostným kritériám, ktoré musí náboženstvo spĺňať, aby si mohlo zachovať možnosť, že je pravdivým náboženstvom, ktoré pochádza od Boha. Spomedzi všetkých náboženstiev všetky kritériá spĺňa výlučne kresťanstvo.

Dôležité je však na tomto stupni výskumu upozorniť, že samotný fakt, že kresťanstvo spĺňa všetky kritériá, ešte nedokazuje, že je to pravdivé náboženstvo. Zatiaľ je dokázaný len fakt, že okrem kresťanstva a izraelského náboženstva sú s určitosťou všetky ostatné náboženstvá falošné, pričom izraelské náboženstvo je určite minimálne nedostatočné, a preto samo osebe nefunkčné v otázke záchrany pred posmrtnou sankciou. Teda kresťanstvo sa javí ako potenciálne pravdivé. Jeho zvesť o záchrane by teoreticky fungovať mohla, pretože neodporuje rozumu. Ostáva však otázka, či tento systému funguje aj v praxi. Či pochádza skutočne od Boha a určite to nie je len ľudský konštrukt. Ešte je tu totiž stále možnosť, že pravdivé náboženstvo neexistuje.

Iste nemožno pripustiť, že by Boh nechcel ľudí zachrániť a prial by si, aby boli ponechaní napospas posmrtnej sankcii. Zvlášť, keď si stav neschopnosti naplniť morálny zákon sami nevybrali. Ak však zvážime fakt, že bola doba, kedy kresťanstvo na svete nebolo, táto skutočnosť potvrdzuje, že aj keby kresťanstvo pravdivé bolo, bola doba, kedy pravdivé náboženstvo na svete neexistovalo. Ľudia reálne žili na svete pred kresťanstvom, kedy by sa k pravdivému náboženstvu dopátrať nemohli, pretože jeho zjavenie sa malo uskutočniť až v budúcnosti. Tento fakt vyvoláva otázku, či nie je možné, aby kresťanstvo bolo v skutočnosti falošné náboženstvo a pravdivé náboženstvo ešte len bude Bohom zjavené. Prípadne, že v dejinách k zjaveniu žiadneho pravdivého náboženstva nedôjde, pretože každému bude spôsob záchrany zjavený v okamihu smrti. Dá sa teda vylúčiť možnosť, že zjavenie pravdivej zvesti o záchrane ešte len príde?

Táto úvaha nám vytvára dve protichodné tézy s vylúčením tretej možnosti. Keďže záchrana od Boha existovať musí, pripadá do úvahy buď možnosť, že k zjaveniu tejto záchrany už došlo v kresťanstve, keďže žiadne iné náboženstvo pravdivostné kritériá nespĺňa, alebo je kresťanstvo falošné, čo znamená, že k zjaveniu záchranného projektu ešte len príde.

Ak by sme pripustili možnosť, že k zjaveniu pravdivého náboženstva dôjde až v budúcnosti, znamenalo by to, že sa už raz v dejinách objavilo náboženstvo, konkrétne kresťanstvo, ktoré spĺňa všetky nutné pravdivostné kritériá. Nijako rozumu neodporuje a človek nemá spôsob, ako dokázať, že je falošné. Preto má všetky dôvody prijať toto náboženstvo ako Boží projekt na záchranu pred posmrtnou sankciou. Ak by Boh dopustil takýto stav, ktorý by znamenal, že v histórii došlo k objaveniu falošného náboženstva, ktoré však človek nemá ako usvedčiť z falošnosti, voviedol by človeka do omylu ohľadom tak dôležitej veci, ako je jeho záchrana. Človek by tak bol pomýlený nie na základe vlastnej ľahostajnosti, či hriešnosti, ale na základe nevyhnutnosti. Nemal by vôbec žiadnu možnosť odhaliť, že náboženstvo, ktoré mu sľubuje záchranu, je falošné. Boh, ktorý by takýto stav dopustil, ponechal by človeka blúdiť v neprekonateľnom omyle, a tak by sa človek pokúšal zachrániť sa kresťanským spôsobom, ktorý by nebol od Boha, a bol by teda nefunkčný. Boh, ktorý by toto dovolil a takýto stav toleroval, by však nemohol byť zároveň zo svojej podstaty dobroprajným. Takáto ľahostajnosť zo strany Boha by bola v rozpore s ním samým. Aby mohol človek spoľahlivo spoznať Boží záchranný projekt, ktorým je pravdivé náboženstvo, nutne sa Boh vo svojej dobroprajnosti musí postarať o to, aby náboženstvo, ktoré sa v histórii objaví, a nie je možné usvedčiť ho z falošnosti, bolo pravdivé.

Ak sa teda už raz v histórii objavilo náboženstvo, ktoré obstojí pred pravdivostnými kritériami, nutne musí byť pravdivé, lebo len tak môže Boh zabrániť tomu, aby ľudia upadli do neprekonateľného omylu. Ak by sa aj v budúcnosti objavilo na svete nejaké náboženstvo, ktoré by taktiež spĺňalo všetky pravdivostné kritériá, nutne musí platiť, že pravdivé je historicky skoršie náboženstvo, pričom to druhé je len ľudský konštrukt. Ak by totiž Boh dovolil, aby skoršie náboženstvo bolo falošné, hoci by spĺňalo všetky racionálne kritériá, uviedol by množstvo ľudí žijúcich pred zjavením pravdivého náboženstva do neprekonateľného omylu a následným zjavením pravdivého náboženstva by neposkytol žiadny relevantný argument pre vyvrátenie predošlého a potvrdenie aktuálneho, lebo oba by boli v súlade s racionálnymi pravdivostnými kritériami. Tak by len došlo k spochybneniu jedného i druhého. Oba by z hľadiska rozumu mohli byť funkčné. A tak by sa tieto náboženstvá nedali kriticky posúdiť. Z toho dôvodu je nutné, aby dobroprajný Boh spôsobil, aby sa pravdivé náboženstvo, ktoré obstojí pred kritikou rozumu, objavilo v histórii ako prvé.

Táto skutočnosť vedie k záveru, že keďže kresťanstvo spĺňa všetky pravdivostné kritériá, akékoľvek náboženstvo, ktoré prichádza na svet po kresťanstve, musí byť nevyhnutne irelevantné. To je ďalší dôvod, ktorý diskvalifikuje manicheizmus, islam, prípadne akékoľvek novodobejšie náboženstvá z možnosti, že by mohli byť pravdivé. Keďže sa teda v histórii už objavilo náboženstvo, ktoré zodpovedá pravdivostným kritériám, je nemožné, aby relevantné náboženstvo ešte len prišlo v budúcnosti, a tak možno skonštatovať, že kresťanstvo je reálne pravdivým a funkčným náboženstvom.

Za zmienku stojí ešte úvaha, či by nemohlo byť pravdivých náboženstiev viac. Boh by predsa mohol vytvoriť viac projektov záchrany pred posmrtnou sankciou, a tak by bolo možné, aby pôvod od Boha malo viac prakticky rovnocenných náboženstiev. Napokon, vyššie bola spomenutá úvaha, že by mohlo existovať náboženstvo, ktoré je pravdivé, keďže spĺňa všetky kritériá, no napokon zaniklo. V takom prípade by sa prirodzene dalo očakávať, že Boh znova zjaví nejaké nové náboženstvo, nový spôsob záchrany, aby sa mohli zachrániť ľudia, ktorí sa už k zaniknutému náboženstvu dopátrať nemôžu. Tak by mohol Boh zjaviť viac pravých náboženstiev zodpovedajúcich pravdivostným kritériám. Mohol by to urobiť aj postupne v histórii, ale aj paralelne, takže by v tej istej dobe existovalo viac síce rozdielnych, ale predsa pravých náboženstiev. Je teda možné, aby sa aj po kresťanstve objavilo náboženstvo, ktoré by spĺňalo všetky pravdivostné kritériá, a tak by bolo reálne pravdivým a tvorilo by platnú alternatívu ku kresťanstvu?

Treba skonštatovať, že je teoreticky možné, aby existovalo paralelne viac náboženstiev, ktoré by boli skutočnými Božími projektami na záchranu človeka pred posmrtnou sankciou. Prakticky je to však nemožné kvôli kresťanskej vierouke. Jej súčasťou je totiž kategorické tvrdenie, že Ježiš Kristus je Spasiteľ a „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). Jedinečnosť Krista ako Spasiteľa ľudí robí kresťanstvo jedinečným náboženstvom, ktoré vylučuje akúkoľvek alternatívu.

Možno teda uzavrieť, že z Božej dobroprajnosti vyplýva, že Boh chce zachrániť človeka pred posmrtnou sankciou. Kresťanstvo o sebe tvrdí, že je takýmto Božím záchranným projektom a je náboženstvom, ktoré jediné spĺňa všetky pravdivostné kritériá, preto je minimálne teoreticky funkčné v otázke záchrany človeka. Ak sa už raz také náboženstvo objavilo, nedá sa usvedčiť z falošnosti. Z toho dôvodu nemôže Boh zjaviť pravdivé náboženstvo až po kresťanstve, pretože dopustením toho, že sa kresťanstvo v histórii objavilo, voviedol by ľudí do neprekonateľného omylu ohľadom vlastnej záchrany. Taktiež nemôže zjaviť pravdivé náboženstvo popri pravdivom kresťanstve, pretože kresťanstvo sa stavia do pozície jedinečnosti a nedá sa dokázať, že by jedinečnosť náboženstva bola nemožná. Výsledkom je, že Boh zachrániť človeka chce, kresťanstvo minimálne teoreticky záchranným projektom byť môže, a keďže kresťanstvo nemôže mať alternatívu, nevyhnutne musí byť jediným pravdivým náboženstvom, ktoré je Božím projektom záchrany človeka pred posmrtnou sankciou.

Toto zistenie je pre človeka doslova životne dôležité. Ako bolo uvedené v závere prvej kapitoly, otázka odvrátenia hrozby posmrtnej sankcie je pre človeka absolútne najdôležitejším problémom, pretože táto sankcia svojou intenzitou prakticky neguje akékoľvek pozitíva, ktoré človek v živote môže dosiahnuť. Ako sa ukázalo, riešením je aplikácia kresťanskej zvesti o záchrane na praktický život človeka. Jednoducho povedané, ak sa človek chce zachrániť, nemá inú možnosť ako sa stať kresťanom.

Zdroj: Štefan Paločko, Základ teológie.

---

^[1] SOBÓR CHALCEDOŃSKI 11. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom I. Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2002, s. 222. DS 301-303.

[2] DE FIDE CATHOLICA 1,1, konštitúcia Štvrtého lateránskeho koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom II. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 220. DS 800.

[3] CONSTITUTIO DOGMATICA DE FIDE CATHOLICA 1,16, konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 892. DS 3001.

[4] DE FIDE CATHOLICA 1,1, konštitúcia Štvrtého lateránskeho koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom II. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 220. DS 800.

[5] BULLA UNIONIS COPTORUM, 6,1-3, bula Florentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom III. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 578-580. DS 1330.

[6] BULLA UNIONIS COPTORUM, 6,4-6, bula Florentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom III. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 580-582. DS 1331.

[7] BULLA UNIONIS COPTORUM, 6,3, bula Florentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom III. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2003, s. 580. DS 1330.

[8] BENEDIKT XII.: konštitúcia Benedictus Deus. In: NEUNER, J. –  ROSS. H. (ed.): Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava: Dobrá kniha, 1995, 905, s. 436. DS 1002.

^[9] ABDALATI,  Hammudah: Zaostřeno na islám. In: https://d1.islamhouse.com/data/cs/ih_books/single/cs_Zaostreno_na_Islam.pdf ( 10.3.2022), s.25.

^[10] BARTNIK, Cz. S.: Dogmatyka katolicka I. Lublin: Wydavnictvo KUL, 2000, s. 323.

[11] PROSPER Z AKVITÁNIE (ed.): Indiculus. In: GŁOWA, S., SJ – BIEDA, I.,SJ (ed.): Breviarium fidei. Poznaň: Księgarnia św. Wojciecha, 2001, s. 196. DS 239. DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 1. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 290. DS 1521.

^[12] POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří:Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 356.

^[13] Tým samozrejme nechceme poprieť, že existujú ľudia, dokonca aj nekresťania, ktorí sú ochotní položiť život za spravodlivú vec. Takéto konanie však naznačuje akési podvedomé, implicitné a spontánne nasmerovanie človeka na akúsi nádej na blažený večný život a na nejakého pre nich neznámeho Spasiteľa, ktorý takýto život môže vydobyť. Popretie tejto možnosti by položenie života za spravodlivú vec robilo nezmyselným.

^[14] LEWIS, C.S.: K jádru křesťanství. Praha: Návrat, 1993, s. 46.

^[15] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 6. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 294, DS 1526.

^[16] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308. DS 1546

^[17] SCHMAUS, M.: Život milosti a Milostiplná. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1982, s. 190.

[18] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308. DS 1546.

[19] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308. DS 1546.

[20] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 302-304. DS 1537.

[21] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 11. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308. DS 1546.

^[22] SCHMAUS, M.: Sviatosti. Bratislava: Dekanát Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, 1992, s. 312.

[23] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 11. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 302-304. DS 1537.

[24] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 15. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 306-308. DS 1544.

[25]DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 11. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308. DS 1546.

^[26] KKC 1272.

[27] DOCTRINA DE SACRAMENTO POENITENTIAE, 4. kapitola, dokument Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 488-490. DS 1677-1678.

^[28] „A tak ospravodlivení ako „priatelia“ a „Božia rodina“ (Jn 15,15; Ef 2,19) kráčajú od cnosti k cnosti (Ž 83,8), zo dňa na deň sa obnovujú, ako hovorí apoštol (2Kor 4,16), keď totiž umŕtvujú pozemské údy (Kol 3,5) a používajú ich ako nástroje spravodlivosti (Rim 16,13.19) pre posvätenie zachovávaním Božích a cirkevných prikázaní. V tejto spravodlivosti, ktorú dostali skrze Kristovu milosť, rastú za spolupôsobenia viery v dobrých skutkoch (Jk 2,22) a vzrastajú vo svojom ospravodlivení podľa Písma: „Spravodlivý nech ďalej koná spravodlivo“ (Zj 22,11) (…)“ – DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 10. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 300. DS 1535.

[29] INOCENT IV.: List biskupom v Tusculume 23. In: NEUNER, J. –  ROSS. H. (ed.): Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava: Dobrá kniha, 1995, 897, s. 433. DS 938. DECRETUM DE PURGATORIO, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 778. DS 1820.

^[30] Dominus Iesus 13, vyhlásenieKongregácie pre náuku viery. Bratislava : Don Bosco, 2000.

^[31] APOŠTOLSKÉ VYZNANIE VIERY. In: NEUNER, J. – ROSS. H. (ed.): Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria. Trnava: Dobrá kniha, 1995, 911, s. 441. DS 30.

^[32] DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 4. kapitola, dekrét Tridentského koncilu. In: BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom IV. Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 292. DS 1524.