1

38. Pastoračné zásady autentického ohlasovania kresťanskej zvesti

doc. Štefan Paločko, PhD.

Abstrakt: Človek napĺňa svoje životné potreby, aby prežil. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snaží, spoliehajúc sa na svoju vlastnú silu, vždy trpí nedostatkom a nakoniec stratí svoj život a zomrie. Táto práca vysvetľuje, že práve kresťanstvo ponúka naplnenie všetkých životných potrieb prostredníctvom Krista, ktorý je sám skutočným Životom. Je však dôležité, aby sa kresťanstvo ohlasovalo správnym spôsobom, inak to bude bez osohu.

Kľúčové slová: Životné potreby. Kresťanstvo. Ohlasovanie. Nesprávne chápanie kresťanstva.



abstract: In order to survive man fulfils his life needs. no matter how much he strives, being reliant on his own strength he always suffers insufficiency and finally he loses his life and dies. This paper explains that it  is Christianity that offers fulfilment of all life needs through Christ, who is true Life himself. However, it is important that the Christianity be preached in the right way, lest it be inefficient.

Key words: Life needs. Christianity. Preaching. False understanding of Christianity.

Keď Boh stvoril človeka, umiestnil ho do raja, kde mu nič nechýbalo. Mal naplnené všetky životné potreby a mal takto šťastne žiť večne. Všetko bolo v najlepšom poriadku, pretože človek žil v súlade s Bohom, a tak žil v plnom spoločenstve s ním užívajúc si všetky jeho dary potrebné k blaženosti. Keď sa však človek hriechom odvrátil od Boha, vzdal sa spoločenstva s Bohom i jeho darov potrebných k životu. Tak sa v živote človeka pominula blaženosť a on zostal odkázaný na vlastné sily. Vtedy sa začalo jeho ťažké úsilie o naplnenie svojich životných potrieb, ktoré odmietnutím Boha stratil.[1]

Ak by sme sa mali zamerať na skutočnosti, ktoré človek k životu potrebuje, k životným potrebám máme sklon radiť jedlo, nápoj, bývanie, oblečenie, lieky, čo by sme mohli súhrnne nazvať materiálnym zabezpečením. Je zjavné, že ak sa človeku tieto veci nedostávajú, zomiera. Preto sa človek zo všetkých síl snaží nedostatok týchto materiálnych potrieb vyriešiť, keďže život je to najcennejšie, čo má.

K telesným potrebám patria ešte aj potreby duševné. Hoci by bol človek aj úplne materiálne zabezpečený, to ešte neznamená, že by bol rajsky blažený. K duševným životným potrebám patrí byť prijímaný, milovaný a mať zmysel života, byť významný, uznávaný a úspešný.[2]   Ak sa človeku tieto potreby nedostávajú, možno povedať, že zomiera duša človeka. Smrť duše samozrejme neznamená rozpad a zánik, ako je to v prípade tela. Mohli by sme ju popísať ako nešťastie človeka a zúfalstvo. Čosi podobné máme na mysli, keď hovoríme o večnej smrti človeka v zatratení.[3]

Nedostatok týchto životných potrieb núti človeka, aby zasvätil svoj život ich hľadaním a napĺňaním. Problémom však je, že nech sa človek akokoľvek usiluje, stále prežíva väčší alebo menší nedostatok. Aj keď má šťastie a prežíva určité materiálne zabezpečenie, zároveň často prežíva strach, že o toto zabezpečenie príde. V prípade, že je prijímaný a milovaný, stále prežíva, že to nie je dosť, pretože potrebuje byť milovaný dokonale, a toho sa od ostatných hriešnych a nedokonalých ľudí nedočká. V prípade, že je úspešný, kedykoľvek môže nejakou nehodou, starobou či šikovnosťou iného o úspech prísť. Všetky tieto okolnosti, ktoré zapríčiňujú nedostatok toho, čo človek k životu potrebuje, spôsobujú, že človek sa uchýli hoci aj k hriechu, len aby si naplnil životné potreby a tak čo najkvalitnejšie prežil. Z toho potom vyplývajú rôzne nečestné zaobchádzania s majetkom, intrigy, klamstvá, a v prípade neúspešného naplnenia potrieb závisť, hnev ba i zúfalstvo.

1. Možnosti chápania kresťanstva

Kňaz je povolaný k tomu, aby do tejto situácie ľuďom ohlasoval kresťanskú zvesť. Je na mieste uvažovať nad tým, akú rolu zohráva v týchto životných problémoch ľudí kresťanstvo.[4]

Existuje tu pokušenie vnímať kresťanstvo ako isté kultúrne dedičstvo predkov, ktoré je hodné zachovania a zveľaďovania. Nemožno pochybovať o tom, že kresťanské obrady majú svoju umeleckú hodnotu. Možno hovoriť o umeleckej hodnote cirkevného spevu, ikon či architektúry. Samotný rítus nepochybne patrí ku kultúrnemu dedičstvu. Nemožno odhliadnuť od toho, že kresťanstvo je nevyhnutne zasadené do kultúry a túto kultúru kresťanským spôsobom pretvára a zveľaďuje. Tak ako sa vo svete vyvíjajú aktivity pre zveľadenie a zachovanie rozličných oblastí kultúry, tak aj v Cirkvi existuje starostlivosť o toto dedičstvo. Vyžaduje to nemalé úsilie, hlboký vedecký výskum, čo môže u človeka vyvolávať hlboký dojem z napĺňania svojho životného poslania. Vnímať však kresťanstvo výlučne len ako akúsi súčasť kultúrneho dedičstva nijako nerieši životné problémy ľudí a nijako nerieši ich životné potreby.

Kresťanstvo totiž nie je len jednou z kultúrnych oblastí. Je to pohľad na život, videnie sveta, ktoré má dopad na praktický život človeka. Ak  o kresťanstve uvažujeme v tejto rovine, naskytá sa otázka, či práve kresťanský pohľad na svet je ten správny.

V európskom priestore sa počas celého stredoveku prakticky nevyskytovala takáto otázka a byť kresťanom bolo prakticky samozrejmé. Iná možnosť nepripadala do úvahy. Cirkev na čele s pápežom bola garantom neomylnej kresťanskej pravdy. Možno síce v malej miere aj v stredoveku sledovať vznik určitých drobných siekt, ktoré sa pokúšali proti tomuto všeobecnému presvedčeniu búriť, no väčšiu mieru takejto aktivity možno zaznamenať až od dvanásteho storočia. Vtedy sledujeme vznik sekty Valdéncov, ktorí odmietli oficiálnu náuku Cirkvi a nechali sa viesť výlučne vlastným výkladom Svätého písma.

V tejto línii následne pokračovali Ján Viklef a Ján Hus, aby sa napokon zásada Sola Scriptura stala základným pilierom reformačného hnutia, ktoré  vyvolal  Martin  Luther  v  šestnástom  storočí.5   Reformácia  spochybnila vierohodnosť pápežských aj koncilových vyhlásení.6   A Písmo sa stalo jedinou autoritou potvrdzujúcou pravú vieru a pravý pohľad na život. Problém s takýmto predpokladom nenechali na seba dlho čakať.

Reformácia otvorila totiž cestu k nekonečnému štiepeniu kresťanstva, keďže sa v praxi ukázalo, že Písmo bez neomylného strážcu výkladu ponúka nespočetné množstvo interpretácií kresťanstva. Zároveň problém spochybnenie neomylnej autority pápeža a možnosť rozličného výkladu Písma otvoril otázku, prečo by vlastne kresťanstvo malo byť nespochybniteľne pravdivým pohľadom na svet.

Tieto otázky otvorili obdobie osvietenstva, ktoré odmietlo brať do úvahy Božie zjavenie a za najvyššie kritérium pravdy sa začal vyhlasovať rozum. Náboženstvo sa tak stalo subjektívnou záležitosťou, a veda bola postavená na ateistických a naturalistických princípoch.

Cirkev však nikdy vo svojom učení nepopierala, že viera je v súlade s rozumom, alebo že fakty poznateľné rozumom podporujú vierohodnosť právd viery. Len nesprávne používanie rozumu môže viesť k popretiu kresťanstva. Preto sa koncom devätnásteho storočia stretávame s vyjadreniami Cirkvi, kde sa podporuje rozum ako prostriedok, vďaka ktorému sa človek môže dopracovať k zdôvodneniu vierohodnosti kresťanstva.[7]

Toto učenie Cirkvi ako aj reakcia na šíriaci sa ateizmus a agnosticizmus vytvorilo potrebu systematicky venovať sa teologickej disciplíne zvanej apologetika, ktorá sa neskoršie začala označovať ako fundamentálna teológia. Tá mala za cieľ pomocou logických postupov zo zrejmých javov dokázať existenciu Boha, pravosť kresťanstva i neomylnosť magistéria katolíckej Cirkvi.

No už koncom devätnásteho storočia pod vplyvom rozvoja rôznych filozofických prúdov sa začalo poukazovať na to, že systém fundamentálnej teológie je nedostatočný. Namiesto toho, aby bola fundamentálna teológia vyčistená od nedostatkov a v duchu učenia Cirkvi pracovala na nespochybniteľnom dokázaní pravdivosti katolíckeho kresťanstva, mnohí fundamentálni teológovia rezignovali na túto úlohu, pričom sa čoraz viac začala presadzovať myšlienka, že pravdivosť kresťanstva je nedokázateľná, z čoho vyplýva, že kresťanstvo je prakticky rovnako vierohodné, ako akékoľvek iné náboženstvo, ba dokonca rovnako, ako ateizmus, či agnosticizmus. Je to síce dobré stanovisko, na ktorom sa dá postaviť vzájomná tolerancia, ba dokonca i akási diskusia, zmysel takejto diskusie však v žiadnom prípade nemôže byť dôjsť k nejakej pravde, keď pravda je prakticky nepoznateľná. Z kresťanstva sa tak stal jeden z mnohých názorov na život a na svet, no neexistuje nič, čo by mohlo objektívne človeka zaväzovať k tomu, aby ho prijal ako pravdivý. Ak kňaz prijme takýto pohľad na kresťanstvo, môže ho chápať výlučne ako prostriedok akéhosi psychologického uspokojenia, ktorý práve jemu subjektívne vyhovuje. Nemôže sa však domnievať, že toto uspokojenie pramení z pravdivého pohľadu na svet, a tak v konečnom dôsledku musí pripustiť, že klame sám seba. Takéto stanovisko ku kresťanstvu nemôže byť skutočným riešením životných potrieb človeka.

Ak sa pozrieme na učenie Cirkvi, ktoré stráži Kristovu zvesť o záchrane človeka, nemôžeme prehliadnuť, že kresťanstvo má ambíciu byť životne dôležitou skutočnosťou, ktorú človek nevyhnutne potrebuje prijať do života, aby mohol byť zachránený zo všetkých svojich nedostatkov. Je pravda, že prijatím kresťanstva človek okamžite nezíska dokonalé materiálne zabezpečenie, a ani to, aby ho všetci ľudia považovali za úspešného a všeobecne obľúbeného.

Keď pozorujeme životné osudy samotného Krista, môžeme vidieť chudobného človeka, ktorý nemá kde skloniť hlavu, ktorého vysmievajú, pokúšajú sa ho podchytiť v reči a v rozkvete jeho života ho nespravodlivo obžalujú a odsúdia na trest smrti umučením, pričom ho opustia jeho najbližší, aby si zachránili vlastné životy. To nevyzerá na život naplnený všetkými životnými potrebami.

mučeník bl. Peter Pavel Gojdič

Na druhej strane však možno vidieť, že Kristus nie je človek nespokojný, ustráchaný o zajtrajšok, nešťastný z odmietania ľudí, ani zúfalý z toho, že sa mu rúca život. Práve naopak. Uprostred všetkých týchto problémov hovorí o radosti, ktorá je úplná, ktorú nič nemôže vziať, a ktorú má na rozdávanie (porov. Jn 17,13). Tento postoj nevyhnutne potvrdzuje fakt, že Kristus prežíval životné naplnenie napriek tomu, že nemal prakticky nič  z toho, čo sme v úvode vymenovali ako nevyhnutné životné potreby. To sa zdá ako vnútorne rozporné, keďže skúsenosť jasne hovorí, že ak človek nemá dostatočné materiálne zabezpečenie, telesne zomiera. Rovnako ak má neuspokojené duševné potreby, prepadá zúfalstvu.

U Krista pripadá do úvahy hlboké životné naplnenie len v prípade, že by neprítomnosť týchto životných potrieb uňho nespôsobovala smrť. Alebo, a to je práve hĺbka a podstata celej kresťanskej zvesti, ani samotná smrť nemôže Krista obrať o život. Práve toto nám evanjelium predkladá ako skutočnú pravdu. Nie smrť pohltila Krista, ale práve naopak, Kristus premohol smrť. Tretí deň po ukrižovaní vstal z mŕtvych. Ukázalo sa, že Kristus si môže dovoliť žiť spravodlivý život a nemusí sa za cenu hriechu usilovať uchrániť si svoje životné potreby, lebo v konečnom dôsledku nemôže o nič prísť. Jeho život je mocnejší, ako smrť. Láska jeho Otca k nemu je nekonečne väčšia ako obľúbenosť u ľudí. Plniť Otcovu vôľu, je nekonečne úspešnejšie a zmysluplnejšie, ako robiť čokoľvek, čo ocenia len ľudia. Užívať si rajskú blaženosť, ktorá mu patrí a po ľudskej stránke k nej cez smrť smeruje, je nekonečne blaženejšie, ako užívať si dočasné nasýtenie materiálnym zabezpečením na tomto svete. Preto Kristus žil spokojný život navzdory aj tým najnepriaznivejším okolnostiam.

Samozrejme, že nemožno zostať len pri popise Kristovho života. Podstatné je to, čo z tohto Kristovho života vyplýva pre konkrétneho človeka. Zásadnou chybou je urobiť z Krista výlučne morálny príklad pre človeka. Je nepochybné, že ak má žiť človek morálnym životom, musí sa jeho zmýšľanie a konanie podobať na to, ako zmýšľal a konal Kristus. Je však nezmyslom tvrdiť, že to sa dá dosiahnuť čírim napodobňovaním Krista. Tak by sme totiž zastávali herézu pelagianizmu, s ktorou sa Cirkev vysporiadala už v piatom storočí.[8]  Nie je totiž v silách človeka žiť dokonale bez hriechu. Už len fakt, že človek vlastnou silou nedokáže vstať z mŕtvych, ukazuje, že človek je odkázaný chrániť si svoj život pred smrťou a to bohužiaľ, aj za cenu hriechu. Nemá totiž vo svojich silách poraziť smrť a tak si musí chrániť aspoň pominuteľnú kôpku svojej spokojnosti, kým mu ju smrť definitívne nevezme. Toto je život, či skôr živorenie, ktoré človek prirodzene dedí po Adamovi.[9]

Aby mohol človek žiť tak ako Kristus, musí sa vzdať svojho života, a získať účasť na Kristovom živote. Jedine Kristov život je hodnotný, je mocnejší ako smrť a vedie k skutočnej trvalej radosti a blaženosti. Kristus túto možnosť vysvetľuje na základe podobenstva o viniči a ratolesti (porov. Jn 15,1-11). On sám je viničom, ktorý je schopný prinášať ovocie z vlastných síl. Ratolesť, ktorá je pohodená na zemi, nedokáže zarodiť ovocie, nech by sa akokoľvek silno usilovala a nech by sa akokoľvek snažila brať si príklad z úrodného viniča. Napriek všetkej svojej snahe jej údelom je živoriť a postupne úplne vyschnúť. Jediná možná záchrana pre takúto ratolesť je naštepenie na vinič. Aby sa niečo také mohlo skutočne udiať, ratolesť sa musí vzdať svojho doterajšieho spôsobu života. Nemôže zároveň žiť svoj život nezávislý od viniča a zároveň žiť život, ktorý žije vinič.

Presne to sa odohráva pri krste človeka. Ak má byť človek pokrstený, musí sa rozhodnúť nechať utopiť svoj život, ktorý zdedil po Adamovi, v krstnej vode. Až po tomto utopení je vzkriesený z krstnej vody, aby dostal do daru nový život. Nie však svoj vlastný, ale život Kristov.

mučeník bl. Peter Pavel Gojdič

Tento Kristov život má niekoľko podstatných znakov. Kristus má moc nad smrťou. Rovnako aj človek žijúci Kristov život sa nemusí smrti báť, pretože aj keby zomrel, s Kristom vstane z mŕtvych. Kristov život sa taktiež vie vysporiadať s ľudskou slabosťou. Adamov život trpí oslabenou ľudskou vôľou. Nemá svoje vášne plne pod kontrolou a tak sa zo slabosti a nepozornosti dopúšťa hriechov. Kristus žiadnymi takýmito slabosťami netrpí. Preto mať účasť na Kristovom živote znamená postupne sa uzdravovať aj z týchto morálnych nedokonalostí. V praxi to znamená, že sa človek postupne uzdravuje z páchania všedných hriechov a ak to nestihne do hodiny smrti, dozreje k úplnej morálnej dokonalosti v očistci.[10]

Zároveň však pre Kristov život platí, že sa odohráva podľa jeho vôle. Preto prioritou človeka žijúceho Kristov život nemôže byť úsilie naplniť život podľa svojich nárokov a podľa svojich plánov. Prioritou sú Kristove plány a nároky. Preto kresťan žijúci Kristov život je pripravený k tomu, aby si Kristus mohol ním poslúžiť, ako si hlava posluhuje svojou rukou a to bez ohľadu na to, či si Kristus ním chce poslúžiť v chudobe alebo bohatstve, v zdraví alebo v chorobe, medzi dobrými, alebo zlými ľuďmi či v dlhovekosti, alebo v krátkom živote. Už nie je podstatné to, čo chce kresťan, ale to, ako si praje prostredníctvom kresťana konať Kristus.

Je len samozrejmé, že keď sa pozrieme na Kristov život, musíme si všimnúť, že jeho život prechádzal mnohými ťažkými nepríjemnosťami. Jeho mučenícka smrť je najhroznejším vyvrcholením tejto skutočnosti. To všetko pôsobí značne odradzujúco na človeka, ktorý sa rozhoduje, či bude žiť Kristov život a zverí sa mu bez výhrad do rúk, alebo predsa len zostane pri svojom, teda Adamovom živote, ktorý síce ponúka len dočasné, ale predsa len aké-také výhody. Takto však môže uvažovať človek len dovtedy, kým vierou neprijme, že Kristov život je skutočne mocnejší, ako smrť. že človek si môže dovoliť vydať sa napospas hoci aj najťažším problémom a ťažkostiam, pretože ani smrť ho nepremôže a už teraz sa preňho pripravuje nekonečné bohatstvo (porov. Jn 14,2-3), takže si spokojne môže dovoliť rozdávať zo svojho majetku, zdravia, i samotného života v prospech druhých ľudí.

Veriaci kresťan sa tak stáva človekom, ktorý pri napĺňaní svojich životných potrieb už nie je nevyhnutne odkázaný na pozemské materiálne zabezpečenie, na lásku a prijatie ľudí, ani na úspech ocenený uznaním ľudí. Jeho život závisí výlučne na účasti na Kristovom živote. Jeho telo žije v pokoji závislom od vedomia budúceho vzkriesenia a jeho duša žije v naplnení Božou láskou zmysluplnou činnosťou v Kristových službách.

2. Dôsledky chápania kresťanstva

Vráťme sa teraz postupne k jednotlivým možnostiam chápania kresťanskej zvesti, aby sme tak mohli uvidieť, aké dôsledky so sebou prinášajú, ak ich preberie samotný kňaz. Kňaz je Bohom poslaný, aby kresťanskú zvesť sprostredkoval ľuďom.[11]

V prípade, že u kňaza dôjde k zdegradovaniu kresťanstva na číre kultúrne dedičstvo, navonok jeho pôsobenie môže vyzerať veľmi horlivo a hlboko. Dbanie na čistotu rítu, dodržiavanie rubrík, bádanie a výskum v oblasti rôznych tradičných nápevov, zavádzanie tých najrozličnejších pobožností a modlitieb, to všetko môže byť veľmi užitočné, ba dokonca niekedy nevyhnutné. Ak je však motívom len záchrana kultúrneho dedičstva a jeho odovzdanie ďalším generáciám, takáto pastoračná a prípadne i vedecko-teologická aktivita, sa svojou hodnotou takmer nelíši od uchovávania a zveľaďovania iných kultúrnych oblastí a podobá sa aktivite folklórnych súborov, ktoré taktiež uchovávajú ľudové tance predkov pre budúce generácie.

S takýmto postojom k viere kňaz nemôže ľuďom ponúknuť v kresťanstve nič viac, len ďalší z mnohých kultúrnych zážitkov. Chrám sa    v takomto prípade stáva len akýmsi divadlom. Kedysi neexistovali kiná ani televízia a divadlá, či športové podujatia neboli ľuďom bežne dostupné. Návšteva chrámu bola pre mnohých jediným dostupným kultúrnym zážitkom, a preto aj ľudia, pre ktorých chápanie viery bolo zúžené, len na kultúrne dedičstvo, boli ochotní chrámy napĺňať a aktívne sa zúčastňovať najrozličnejších bohoslužieb. V súčasnosti sa však spôsob života podstatne zmenil. Človek si môže vybrať zo širokej ponuky najrozličnejších kultúrnych zážitkov a tak sa oprávnene pýta, prečo by si mal vybrať práve ten, ktorý sa realizuje v chráme.

Ak kňaz naozaj vníma kresťanstvo len ako kultúrny zážitok, nie je schopný ani nič viac ľuďom ponúknuť. Je dobré si uvedomiť, že kultúrne vyžitie sa je do značnej miery subjektívna záležitosť. Každý má iný vkus a každý sa orientuje na iný typ kultúrnych zážitkov. Preto neexistuje adekvátna odpoveď, prečo by ľudia mali zapĺňať práve chrámy katolíckej Cirkvi, keď majú k dispozícii zážitky, ktoré ich vkusu vyhovujú viac a sú mnohokrát na vyššej umeleckej úrovni. Takéto chápanie kresťanstva a takáto pastorácia musí nevyhnutne viesť k vytrácaniu sa ľudí z chrámov. V prípade, že kňaz ponúka kresťanstvo ľuďom len ako jeden z mnohých legitímnych životných štýlov, môže ich síce učiť určitej vzájomnej tolerancii k ostatným vierovyznaniam, náboženstvám, či filozofiám, nedokáže však vysvetliť a zdôvodniť, prečo by mali zostať katolíckymi kresťanmi. Do úvahy pripadá výlučne zdôrazňovanie istého psychologického vyžitia, či uspokojenia práve prostredníctvom kresťanstva, no ak niekomu po psychologickej, či emotívnej, ba dokonca i morálnej subjektívne viac vyhovuje iné vierovyznanie, či iná životná filozofia, neexistuje dôvod, prečo by mal človek dať prednosť tomu, čo mu ponúka kňaz. Zvlášť, ak si uvedomí, že podľa samotného presvedčenia kňaza nie je úplne jasné, ktorý spôsob života je ten objektívne správny, ba dokonca sa to ani nedá zistiť, či správny je vlastne ten, ktorý práve človeku najlepšie vyhovuje podľa jeho vkusu. Kňaz s takýmto postojom musí mať obrazne povedané dvere chrámu otvorené, aby cez ne mohol ktokoľvek kedykoľvek legitímne vstúpiť či vystúpiť podľa vlastnej momentálnej ľubovôle.

Kresťanstvo má pre človeka význam jedine v prípade, že sa môže spoľahnúť na jeho pravdivosť a ak sa ukáže, že je jediným prostriedkom k naplneniu jeho životných potrieb. Aby kňaz mohol kresťanskú zvesť takýmto spôsobom odovzdať ľuďom, najprv sám musí byť presvedčený o tom, že Kristus dáva skutočný život. Nemôže odovzdať to, čo sám nemá. Musí prežívať, že sám je Kristom napĺňaný a zachraňovaný. Len tak môže byť pravdivým svedkom, že kresťanstvo je slovom života.

3. Znaky dosvedčujúce postoj ohlasovateľa evanjelia

Kňaz sám na sebe môže spoznať podľa konkrétnych znakov, či žije Kristov život, alebo či žije Adamov život, ktorý je závislý na priaznivých okolnostiach.

V prípade, že sa život kňaza sústreďuje na materiálne zabezpečenie, pričom jeho nedostatok sa prejavuje nervozitou, či závisťou druhým, je to neklamný znak, že jeho život stále závisí na jeho vlastných nárokoch. Podobne ak je nervózny a závistlivý v prípade, že je neobľúbený, či neúspešný v realizácii svojich plánov, môže dôjsť k poznaniu, že nežije v presvedčení, že je dedičom večného života, žije Kristov život a smrť v podobe akýchkoľvek nepriaznivých okolností nemá nad ním moc. Závislosť na úspešnej realizácii svojich plánov, nárokov a predsavzatí ho usvedčuje z postoja, že minimálne podvedome, žije v postoji, v ktorom považuje Božie plány za horšie ako svoje vlastné a cíti sa rozumnejší  a lepší ako Boh.

S veľkou pravdepodobnosťou aj za takýchto okolností bude kňaz ohlasovať pravdy viery a dá sa predpokladať, že ich bude podávať pravoverne. Problém však spočíva v tom, že jeho životnými postojmi dôjde k popieraniu týchto právd. Výsledkom bude to, že ohlasovanie kresťanstva z jeho úst sa stane čírou teóriou odtrhnutou od praktického života a svojim životom bude dosvedčovať, že ani sám neverí tomu, čo hovorí. Je na mieste otázka, prečo by potom jeho slovám mali veriť ostatní.[12]

Je len ťažko prijateľné, aby kňaz zároveň tvrdil, že v Kristovi máme všetko, a pritom bol nespokojný, ak zažíva akýkoľvek nedostatok. že by ohlasoval, že najdôležitejšie je byť v Kristových službách a plniť jeho vôľu, a pritom byť nespokojný, ak sa mu nepodarí realizovať jeho vôľa. Je ťažko prijateľné, ak kňaz chce ohlasovať, že Kristus nám dáva život, ktorý nám nemôže zničiť ani smrť, a pritom nespokojne hundre pri akomkoľvek nedostatku.

Samozrejme, že z hriechu sa ľudia vrátane kňazov musia uzdravovať celý život. Je však rozdiel, ak sa človek z hriechu nespokojnosti a náročnosti uzdravuje, a ak nespokojný život považuje za oprávnenú reakciu na nepriaznivé okolnosti. V tom druhom prípade si totiž schvaľuje oprávnenosť Adamovho a nie Kristovho života. Takýmto postojom sa diskvalifikuje z účasti na Kristovom živote a Kristus mu tak nemá ako pomôcť uzdravovať sa z hriešnosti. Ak niekto odmieta žiť Kristov život a vracia sa k životu, ktorý zdedil po Adamovi, neostáva mu nič iné, len zúfalo meniť často nezmeniteľné podmienky, aby aspoň trošku naplnil svoje životné potreby, dokým ho smrť úplne o život neoberie.

Preto je absolútne nevyhnutné, aby sám kňaz žil Kristov život, aby rástol v spokojnosti, odovzdanosti, rozdávaní sa na základe bohatstva Kristovho života. Práve táto účinnosť Kristovho života v praktickom živote kňaza je tým potrebným nenahraditeľným základom jeho ohlasovania kresťanskej zvesti, ktorá má moc zachraňovať a napĺňať život človeka.

Článok bol publikovaný v: Pastoračné zásady autentického ohlasovania kresťanskej zvesti, Theologos : teologická revue, Roč. 12, č. 2 (2010), s. 163-172, ISSN: 1335-5570.

[1]   Porov. PALOČKO, Š.: Ježiš z Nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010, s.12.

[2] Porov. CRABB, L.: Osobnost člověka. Praha : Návrat domů , 1995. s. 54.

[3] Porov. KRUPA, J.: Pripravený veniec spravodlivosti. Bratislava : Univerzita Komenského, 2006, s. 70.

[4] Porov. ZAMORSKI, J.: Dojrzałość psychologiczna. Uwarunkowania wychowawcze obrazu siebie. Lublin: Polihymnia, 2003, s. 18.

[5] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007, s. 127-128.

[6] Porov. LOHF, W.: Pápežstvo a cirkevný rozkol. In : Všeobecná Cirkev I. [s.l.] : [s.n.], [s.a.], s.36.

[7] Porov. NEUNER, J. – ROSS, H. (ed.): Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995, s. 29-43.

[8] Porov. MIKLUŠČáK, P.: Tajomstvo daru. Dolný Kubín : Zrno, 1996, s. 43

[9] Porov. PROSPER Z AKVITáNIE (ed.): Zoznam pápežských vyjadrení o učení o viere (Indiculus). In : Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995, s. 181-182.

[10] Porov. PALOČKO, Š.: Ježiš z nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, s. 134-135.

[11]    Porov. ČITBAJ F.: Cirkev  nie  sú  steny  a  strecha,  ale  viera a život…… Prešov: GTF PU, 2010, s. 150.

[12] Porov.: ŚNIADKOWSKI, M.: Działalność animacyjna uczestników  Ruchu  Światło  –  życie w środowisku szkolnym. Lublin : Polihymnia, 2008, s. 136.

Zoznam použitej literatúry

CRABB, L.: Osobnost člověka. Praha : Návrat domů , 1995.

ČITBAJ F.: Cirkev nie sú steny a strecha, ale viera a život…… Prešov: GTF PU 2010, s.180, ISBN 978-80-555-0148-2.

KRUPA, J.: Pripravený veniec spravodlivosti. Bratislava : Univerzita Komenského, 2006.

LOHF, W.: Pápežstvo a cirkevný rozkol. In : Všeobecná Cirkev I. [s.l.] : [s.n.], [s.a.].

MIKLUŠČáK, P.: Tajomstvo daru. Dolný Kubín : Zrno, 1996.

NEUNER, J. – ROSS, H. (ed.): Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995.

PALOČKO, Š.: Ježiš z nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010.

PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007.

PROSPER Z AKVITáNIE (ed.): Zoznam pápežských vyjadrení o učení o viere (Indiculus). In : Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava : Dobrá kniha, 1995.

ŚNIADKOWSKI, M.: Działalność animacyjna uczestników  Ruchu  Światło – życie w środowisku szkolnym. Lublin : Polihymnia, 2008, s. 277. ISBN 978-83-7270-579-8.

ZAMORSKI, J.: Dojrzałość psychologiczna. Uwarunkowania wychowawcze obrazu siebie. Lublin: Polihymnia, 2003. ISBN 83-7270-188-1




24. Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva

doc. Štefan Paločko, PhD. – Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva

Súhrn: V dnešnej dobe sme svedkami odmietania cirkevnej autority a pokúšania sa stavať do pozície kresťana nezávislého od Cirkvi a od cirkevných predstavených. Preto je potrebné uvedomiť si, že spása človeka závisí od účasti na Kristovom živote. Táto účasť sa získava zaštepením sa do Kristovho tajomného tela, ktorým je Cirkev. Aby človek mohol mať skutočnú živú účasť na Kristovom živote v jeho tajomnom tele, nevyhnutne musí mať živý kontakt s hlavou tohto tela, ktorou je samotný Kristus. Na tento kontakt medzi kresťanmi a Kristom sú v Kristovom tajomnom tele ustanovené zvláštne údy, ktoré disponujú sviatosťou kňazstva.

Kľúčové slová: Kňazstvo. Cirkev. Kristovo tajomné telo. Kristov život. Ohlasovanie. Vysluhovanie sviatostí.



V súčasnosti sa stretávame s ľuďmi, ktorí neodmietajú priamo kresťanské náboženstvo, alebo vieru v Krista a jeho evanjelium, ale predsa však odmietajú či už príslušnosť k Cirkvi, alebo Cirkev ako spoločenstvo, ktoré správne odovzdáva Kristovo učenie. Cirkev býva mnohými chápaná ako inštitúcia, ktorá si robí neoprávnený nárok na uchovávanie a správne vysvetľovanie Kristovho učenia a hrozí tomu, kto by chcel budovať svoj vzťah k Bohu nezávisle od cirkevného spoločenstva a od učenia Cirkvi. Ich heslom je: „Kristus áno, Cirkev nie.“ Z toho potom prirodzene vyplýva aj odmietavý postoj voči hierarchii Cirkvi, ktorá je priamo zodpovedná za vedenie Cirkvi a ktorá vyžaduje, aby jej interpretácia Kristovej náuky bola prijímaná do praktického života jednotlivých kresťanov.

Kresťanské náboženstvo dáva zmysel jedine v tom prípade, ak je chápané ako cesta spásy človeka, teda spôsob jeho záchrany z hriechu, aby takto schopný žiť spravodlivo a sväto mohol vstúpiť do večnej nebeskej radosti. Takýto stav však človek nie je schopný vlastnými silami dosiahnuť. Ježiš Kristus prichádza so svojimi radikálnymi morálnymi požiadavkami, ktorých vrcholom je nekompromisné vyhlásenie: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Niečo také dosiahnuť je človeku nemožné. Jedine Ježiš Kristus dokázal byť vlastnými silami bez hriechu. On nepodliehal ľudskej slabosti a hoci jeho spravodlivý život bol skúšaný prenasledovaním, nenávisťou, rôznymi útokmi na jeho osobu a napokon bičovaním a ukrižovaním, Kristus bol poslušný nebeskému Otcovi za akýchkoľvek okolností, aké sme mu my svojimi hriechmi na tomto svete pripravili.[1]

Človek, ktorý zdedil po Adamovi hriešny spôsob života, sa za každú cenu pokúša uchrániť si aspoň kúsok pohodlia, lebo do raja sa pre svoje otroctvo hriechu nevie dostať. Preto mu neostáva nič iné, len upadnúť do hriechu, ak je spravodlivé konanie spojené s nejakou nepríjemnosťou, alebo dokonca so stratou samotného života. Radšej zhreší, ako by si mal zničiť život.[2] Tento postoj možno dobre vidieť na apoštolovo Petrovi. Bol odhodlaný ísť s Kristom, hoci aj na smrť. Vedel, čo je v takej situácii správne a čo nesprávne. No keď došlo k reálnej situácii, že priznaním sa ku Kristovi bol jeho život v skutočnom ohrození, začal Krista zapierať. Človek, ktorý je odkázaný žiť svoj život vlastnými silami, si nemôže dovoliť poslúchať Boha až na smrť, pretože by prišiel o všetko, čo má.

Ježiš Kristus však poslušný na smrť bol. Ani smrť ho nemohla v jeho poslušnosti zastaviť, pretože smrť ho nemohla zničiť. On je mocnejší ako smrť, a preto si mohol dovoliť poslúchať Boha za akýchkoľvek okolností. Nie smrť premohla jeho, ale on premohol smrť, keď ňou prešiel opäť do života a následne ako človek vstúpil do neba.

1.1 Nikto z ľudí vlastnými silami nedokáže Krista napodobniť.

Nikto z ľudí vlastnými silami nedokáže Krista napodobniť. Nikto z neho nemôže urobiť výlučne len akýsi číri príklad morálneho života. Kristus sa však stal záchrancom ľudí, a to tým spôsobom, že nám ponúka účasť na jeho spravodlivom živote. Kristus totiž sám seba predstavuje ako vinič plný života, ktorý prináša ovocie spravodlivosti, naproti tomu my sme ratolesťami, ktoré, ak sú odkázané samy na seba, nikdy nedokážu priniesť ovocie, pretože postupne vysychajú. Záchrana takejto ratolesti spočíva výlučne v jej naštepení na vinič. Ak sa ratolesť slobodne rozhodne vzdať sa svojho nezávislého spôsobu života, môže prijať do daru život samotného viniča, a to tak, že sa stane jeho súčasťou (porov. Jn 15,1-7).

Apoštol Pavol používa na vysvetlenie tohto tajomstva obraz Kristovho tajomného tela. Predstavuje Krista ako hlavu tohto tela, pričom jednotliví kresťania sú jeho časťami, teda obrazne rukami, nohami, ústami… (porov. 1Kor 12,12-13.27; Kol 1,18). Vďaka takejto účasti na živote samotného Krista môže človek získať jednak moc nad smrťou, takže už sa nemusí pred problémami a ťažkosťami chrániť útekom do hriechu a jednak vďaka Kristovej moci môže čoraz hlbšie a účinnejšie porážať aj vlastné ľudské slabosti, až napokon dospeje k úplnej dokonalosti.[3]

Pavol nás učí, že Kristovo tajomné telo, ktorého hlavou je samotný Ježiš Kristus, je Cirkev. Z toho vyplýva, že ak má byť človek zachránený, musí byť začlenený do Krista, čo znamená, že človek musí byť začlenený do Cirkvi. Tak sa naplno odhaľuje vnútorná rozpornosť a nezmyselnosť tézy: „Kristus áno, ale Cirkev nie.“ Bez Cirkvi nie je možná záchrana človeka.

Ak vnímame kresťanský život ako účasť človeka na živote Cirkvi, teda na živote tajomného Kristovho tela, odkrýva sa nám dôležitosť hierarchického usporiadania jednotlivých kresťanov. Ako v tele musí byť medzi jednotlivými údmi poriadok a každý úd má svoje špecifické povolanie a dary, aby mohol ostatným údom slúžiť a aby tak mohlo telo správne fungovať, rovnako nevyhnutnosť takéhoto poriadku objavujeme aj v tajomnom Kristovom tele. Jednotlivý kresťania, ktorý sú obrazne Kristovými rukami, nevyhnutne potrebujú živý a pravdivý kontakt so samotnou hlavou.[4] Potrebujú vedieť, čo od nich hlava chce a potrebujú, aby do nich prúdila životodarná sila z hlavy, aby mohli svoje povolanie poslušne vykonávať.

Je úplne zjavné, že Kristus sa priamo jednotlivým kresťanom nezjavuje, aby s nimi komunikoval, ale na takúto komunikáciu medzi ním ako hlavou a ostatnými kresťanmi, ktorí sú jeho údmi ustanovil kresťanov so zvláštnym povolaním, aby mohli odovzdávať jeho slovo a jeho moc ostatným kresťanom. Apoštol Pavol v Liste Efezanom píše o tom veľmi dôležité slová: „On (Kristus) ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4,11-16).

1.2. Dve základné charizmy kňazov a biskupov – ohlasovanie Božieho slova a vysluhovanie sviatostí

Z uvedeného textu je zjavné, že jednotliví kresťania, aby mohli byť uchránení od sfalšovanej Kristovej náuky, a aby do nich prúdila Kristova moc, vďaka ktorej môžu rásť až k dokonalosti, potrebujú Kristom špeciálne ustanovených vodcov, ku ktorým patria aj učitelia a pastieri, v čom nepochybne možno vybadať nevyhnutnosť presbyterátu (kňazov) či episkopátu (biskupov) v Cirkvi, ktorý je obdarený dvoma základnými charizmami. Prvou charizmou je schopnosť ohlasovať Kristovo slovo. Nejde tu však len o akúsi informáciu o Božom slove. Ak biskup alebo presbyter ohlasuje Kristovu náuku v súlade s náukou Cirkvi, vtedy si ho Kristus používa ako svoje ústa, aby prostredníctvom nich sám kázal evanjelium ľuďom, ako je to vlastné jeho životnému poslaniu na tejto zemi (porov 1Sol 2,13). Z toho však nevyhnutne vyplýva, že tí, ktorí ohlasujú Božie slovo, musia toto slovo dobre poznať a musia sa nechať v pokore viesť Magistériom Cirkvi, ktorému dal Kristus charizmu neomylne uchovávať a interpretovať jeho slovo až do konca sveta.[5] V opačnom prípade si ich Kristus nebude môcť použiť ako svoje ústa, a stanú sa z nich akýsi od Krista nezávislí ohlasovatelia vlastnej náuky, ktorá falšuje evanjelium.

Druhou charizmou je vysluhovanie sviatostí, ktoré nie len znázorňujú, ale aj spôsobujú prúdenie Kristovej moci a Kristovho života do jednotlivých kresťanov, aby boli schopní v praxi napĺňať to, čo v ohlásenom slove počuli.

Pri slávení eucharistie tieto dve charizmy najzjavnejšie a v najplnšej miere vystupujú do popredia, keď v bohoslužbe slova sa sám Kristus prostredníctvom biskupa či presbytera prihovára jednotlivým kresťanom, aby následne opäť prostredníctvom špeciálnej moci biskupa a presbytera mohol pred zrakmi veriacich sviatostným spôsobom sprítomniť to, ako on sám v poslušnosti až na smrť a s mocou zvíťaziť nad smrťou napĺňa všetky požiadavky práve ohláseného slova.[6] Celá slávnosť eucharistie má pre kresťana praktický význam až vtedy, ak sa kresťan rozhodne naplniť slovo, ktoré práve počul, a preto pristúpi k prijatiu Kristovho tela a krvi, aby tak doňho, ako do živej časti Kristovho tela mohol prúdiť Kristov život so všetkou mocou víťaziť nad ťažkosťami života i nad samotnou smrťou, a tak aby mohol rásť až k dokonalej poslušnosti nebeskému Otcovi.

1.3 Záver

Takto sa nám z vieroučného hľadiska ukazuje nevyhnutnosť episkopátu a presbyterátu v Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom. Z pastoračného hľadiska však je potrebné upozorniť, že Božiemu slovu, ktoré či už biskup alebo presbyter ohlasuje, pridáva na vierohodnosti to, ak ohlasovateľ Božieho slova mu zjavne v praktickom živote verí. Ak je totiž obsahom Božieho slova fakt, že Kristus zvíťazil nad smrťou, a preto kresťan už nemusí byť ustarostený o svoj život, nemusí sa trápiť, ak niečo nevyjde podľa jeho plánov, nemusí hľadať kompromisy s hriechom, aby si zachránil časť svojho pohodlia, lebo v Kristovi je dedičom samotného raja, nepridá na vierohodnosti tohto slova, ak kresťan počúva toto slovo od presbytera, ktorý je závislý na vlastnom živote a na vlastných úspechoch a jeho spokojnosť, láska a trpezlivosť je závislá od toho, či okolnosti, v ktorých sa jeho život momentálne nachádza, zodpovedajú alebo nezodpovedajú jeho nárokom.

Je veľmi dôležité, aby predovšetkým samotní biskupi a presbyteri mali živý kontakt s hlavou tajomného tela, ktorou je Kristus, aby predovšetkým oni sami boli živými časťami Kristovho tela, aby následne nie len pravdivo, ale čo najúčinnejšie a najvierohodnejšie mohli sprostredkovať Kristov život aj ostatným kresťanom, a aby tak mohli verne vykonávať povolanie, na ktoré ich Kristus ustanovil.

Článok bol publikovaný v: Základné piliere teológie katolíckeho kňazstva, Kňazi kňazom : zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou pri príležitosti Roku kňazov, 10.-11.11.2009, Prešov : Petra, 2010, s. 133-141, ISBN: 978-80-8099-044-2.

Použitá literatúra

DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, dekrét Tridentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005

Doctrina de s.s. Missae Sacrificio, dokument Tridentského koncilu, in : NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995

LUMEN GENTIUM, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968

PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007

PASTOR AETERNUS, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków: Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005

POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006


[1] Porov. POSPÍŠIL, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 365.

[2] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007, s. 38.

[3] Porov. DECRETUM DE IUSTIFICATIONE, 16. kapitola, dekrét Tridentského koncilu, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 308.

[4] Porov. PALOČKO, Š.: Katolícka Cirkev ako prostriedok záchrany ľudí. Prešov : Petra, 2007, s. 57.

[5] Porov. PASTOR AETERNUS 36-37, dogmatická konštitúcia Prvého vatikánskeho koncilu o Kristovej Cirkvi, in : BARON, A. – PIETRAS, H.: Dokumenty soborów powszechnych, tom IV, Kraków : Wydawnictwo WAM, Księża Jezuici, 2005, s. 924 – 926. Porov. LUMEN GENTIUM 12, vieroučná konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, in : Polčin, S.: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I., Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1968.

[6] Porov. Doctrina de s.s. Missae Sacrificio 1, dokument Tridentského koncilu, in : NEUNER, J. – ROSS, H.: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch je magistéria,  Trnava : Dobrá kniha, 1995, 597.