doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.
Po Chalcedónskom koncile sa zdvihla vlna odporu voči jeho záverom zo strany monofyzitov. V Palestíne zbili a vyhnali patriarchu Juvenália a na jeho miesto dosadili mnícha Teodózia. V Alexandrii rozvášnený dav zahnal do chrámu vojakov, ktorí chránili právoplatného patriarchu Proteria a tam ich zaživa upálili. Proterios bol zavraždený a na jeho miesto bol dosadený monofyzita Timotej Elur. Z Antiochie bol vyhnaný patriarcha Martýrios a jeho miesto zaujal monofyzita Peter Gnafeos.[1]
Ríša bola plná občianskych nepokojov, ktoré napokon v roku 476 vyústili až k zosadeniu cisára Zenóna z trónu, na miesto ktorého sa vlády ujal nový cisár Bazil. Hneď potom bol zvolaný veľký snem do Efezu za prítomnosti päťsto biskupov, ktorí zavrhli učenie Chalcedónskeho koncilu. Konštantínopolskému patriarchovi Akáciovi sa však podarilo vyvolať vzburu, pod tlakom ktorej Bazil anuloval závery tejto Efezskej synody.
Napokon sa po roku 480 podarilo cisárovi Zenónovi opäť dostať k moci. No strach z prípadného ďalšieho útoku monofyzitov a z ďalších nepokojov v ríši viedli cisára k hľadaniu spôsobu, ako uzmieriť zástancov aj odporcov učenia Chalcedónskeho koncilu. Na podnet konštantínopolského patriarchu Akácia preto vydal roku 482 vieroučný dokument zvaný henotikon, ktorého úlohou bolo predstaviť kristologickú formulu prijateľnú pre oba kresťanské tábory. Vo svojom úsilí zmieriť monofyzitov so zástancami chalcedónskej dogmy šiel Akácios, tvorca henotikonu, až tak ďaleko, že v zmienenej formule odsúdil tých, ktorí vyznávali na Chalcedónskom koncile odlišné učenie od toho, ktoré sformuloval on.
Tento dokument však monofyzitov neuspokojil a navyše pobúril aj zástancov Chalcedónského koncilu. Zvlášť Rím sa pevne zastal učenia sformulovaného v Chalcedóne, Akácia exkomunikoval a od roku 484 začala medzi Rímom a Konštantínopolom schizma, ktorá sa skončila až roku 519, keď konštantínopolskí predstavitelia podpísali Vyznanie viery pápeža Hormizdu, v ktorom prakticky prijali vieroučný primát rímskeho biskupa.[2]
Napätie medzi monofyzitmi a zástancami chalcedónskej kristológie však pretrvávalo naďalej, a preto sa cisári z času načas pokúšali hľadať nejaké riešenia, ktoré by zabezpečili v ríši pokoj.[3] Mnoho monofyzitov obývalo Egypt a Sýriu, ktoré boli ovládané Perziou, no keď sa cisárovi Herakleitovi († 641) v roku 628 podarilo získať tieto územia, získal tým pod svoju vládu mnoho monofyzitov, ale aj zvýšené napätie medzi dvoma kresťanskými tábormi.
Preto cisár požiadal konštantínopolského patriarchu Sergia († 638), aby vypracoval takú kristologickú formulu, ktorá by bola prijateľná pre všetkých kresťanov. Sergios vychádzal z toho, že činnosť je úkonom osoby a nie prirodzenosti. Z toho potom odvodil záver, že u Krista môžeme hovoriť len o jednej božsko-ľudskej činnosti. Toto učenie o jedinej Kristovej činnosti sa nazýva monoenergizmus. Niektorí monofyziti boli ochotní túto formuláciu prijať, no jeruzalemský patriarcha Sofronios začal upozorňovať na to, že monoenergizmus je len nová podoba monofyzitizmu. Činnosť síce vykonáva osoba, ktorá je jedna, no je to práve prirodzenosť, ktorá určuje, či to bude činnosť božská, alebo ľudská. Keďže osoba v Kristovi je skutočný Boh a skutočný človek, keď koná prostredníctvom božskej prirodzenosti, teda ako Boh, ide o božskú činnosť. Keď koná prostredníctvom ľudskej prirodzenosti, teda ako človek, je to ľudská činnosť.[4]
Sergios sa na základe tohto protestu rozhodol svoju náuku prepracovať a začal tvrdiť, že v Kristovi je len jedna vôľa. Toto učenie sa nazýva monotheletizmus. Vychádza z predpokladu, že ak by v Kristovi bola ľudská vôľa, nevyhnutne by sa musela dostať do rozporu s božskou vôľou. Je to presne ten istý predpoklad, z ktorého vychádzal Apolinár pri obhajobe svojej herézy, podľa ktorej Ježiš nemôže mať ľudskú dušu, pretože funkciou ľudskej duše je aj ľudská vôľa. V takom prípade by bol Logos so svojou božskou vôľou vedľa ľudskej duše, ktorá by disponovala ľudskou vôľou. Dve vôle sa však podľa neho zákonite dostávajú do rozporu. Práve tento predpoklad tvorí hlavný argument, na ktorom Sergios postavil celú svoju náuku.[5]
Pre potvrdenie svojej náuky sa asi roku 634 obrátil na Rím. Vo svojom liste, kde pápežovi predstavoval svoju náuku, vysvetľoval, že v Kristovi si nemôžu vzájomne odporovať dve vôle. Pápež Honorius mu adresoval tieto slová:
„Vyznávame jednu vôľu nášho Pána Ježiša Krista, lebo je jasné, že božstvo prijalo našu prirodzenosť, ale nie vinu. Teda tú (prirodzenosť), ktorá bola stvorená pred hriechom, a nie tú, ktorá bola hriechom pokrivená. (…) V jeho údoch nebol žiadny iný zákon ani chcenie protiviace sa Spasiteľovi. (…) To, že Pán Ježiš Kristus, Syn i Slovo Božie, prostredníctvom ktorého sa všetko stalo, koná ako jeden v božstve aj v človečenstve, Sväté písmo dosvedčuje s celou jasnosťou.“[6]
Honorius teda tvrdí, že vyznáva u Krista jednu vôľu. Ďalej však vysvetľuje, že jedna vôľa v Kristovi je preto, lebo Kristus neprijal ľudskú prirodzenosť pokrivenú hriechom, ale prirodzenosť, ktorá bola pred hriechom. Z toho je zrejmé, že pápež sa vôbec nezaoberá božskou vôľou, ktorá je samozrejmosťou, ale rozoberá výlučne ľudskú vôľu, pričom poukazuje, že v Kristovi neexistuje dvojaké protichodné hnutie, teda žiadostivosť proti rozumu, či telo proti duchu. Týmto vnútorným rozporom disponuje hriechom pokrivená ľudská prirodzenosť, ako to potvrdzuje u seba aj apoštol Pavol: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. (…) Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch“ (Rim 7,18-19.22-23).
Honorius teda hovorí o niečom inom, ako ho žiadal Sergios. Zrejme zo Sergiovho vyjadrenia ani neporozumel, že patriarcha mal na mysli božskú a ľudskú vôľu, ktoré by si mohli odporovať, a tak reagoval len na domnelý rozpor v hnutiach vôle v rámci Kristovho človečenstva, ktoré poprel. Sergios však jeho list predstavil ako schválenie náuky o jedinej vôli v Kristovi.
V roku 638 Sergios zomrel, ale zomrel aj Honorius aj jeruzalemský patriarcha Sofronios. Vtedy cisár Herakleios v záujme mieru s monofyzitmi vydal dokument Ekthesis, v ktorom nariadil vyznávať jedinú Kristovu vôľu.[7]
Na tomto mieste treba spomenúť úlohu Maxima Vyznávača, ktorý veľmi († 662) významne zasiahol do riešenia tejto problematiky. Spočiatku aj on prijímal Sergiovo učenie. Honoriovo vyjadrenie ukazuje, že nebolo jednoduché jasne a jednoducho hneď porozumieť, čo vlastne Sergios tvrdí. Dôraz na absurdnosť vzájomného rozporu medzi dvoma vôľami zrejme dostatočne dobre prekrýval v jeho tvrdeniach učenie, že existuje v Kristovi jediná vôľa. Postupom času však Maxim začal korigovať svoj názor a vo svojom učení začal monotheletizmus popierať.
Východiskom jeho učenia bol fakt Kristovej poslušnosti. Úkon poslušnosti nevyhnutne vyžaduje, aby vôľa poslušného sa podriadila vôli autority. Je zjavné, že Ježišov život sa niesol v znamení poslušnosti. Kristus hovorí: „Lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal (Jn 6,38). „Môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svojuvôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 6,30b). V Getsemanskej záhrade veľmi jasne vidno podriadenosť Kristovej vôle Otcovi: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Veľmi jasne hovoria o Kristovej poslušnosti aj Pavlove listy (porov. Rim 5,19; Flp 2,8).
Je potrebné si uvedomiť, že v Najsvätejšej Trojici sú síce traja chcejúci, ale disponujú počtom len jednou jedinou božskou vôľou. Preto nemôžeme hovoriť o poslušnosti medzi Osobami Trojice. Neexistuje totiž spôsob, ako by mohla jedna Osoba podriadiť svoju vôľu vôli inej Osoby. Všetky tri Osoby v Trojici sú síce vo svojom chcení zajedno, ale nie na základe poslušnosti a vzájomnej podriadenosti, ale na základe toho, že všetky tri majú len jednu jedinú vôľu. V prípade, že by Ježiš mal len božskú vôľu, vlastnil by presne tú istú vôľu, akú má Otec spolu so Svätým Duchom, a tak by nemal čo podriadiť Otcovej vôli. Poslušnosť by bola neuskutočniteľná. Nevyhnutne teda Kristus musel mať ľudskú vôľu, ktorú mohol podriadiť Otcovej vôli.
Sergios videl hlavný argument svojho učenia v tom, že dve vôle v Kristovi by sa nevyhnutne museli dostať do vzájomného rozporu. No tento problém rieši Kristova dokonalá poslušnosť. Práve vďaka tomu, že Kristus vždy dokonale podriaďoval svoju vôľu Otcovej vôli, nikdy nemohlo dôjsť k rozporu týchto dvoch vôlí, a tak sa Sergiova a vlastne aj Apolinárova námietka stala bezpredmetnou.[8]
Maxim so svojou náukou zašiel do severnej Afriky, kde v roku 645 vystúpil vo verejnej dišpute voči bývalému konštantínopolskému patriarchovi Pyrhovi[9] a v roku 646 prispel k uskutočneniu synody, ktorá zavrhla monotheletizmus. Severná Afrika tak zaujala odmietavý postoj voči Konštantínopolu. O rok neskôr musel kvôli invázii moslimov zo severnej Afriky odísť a preplavil sa do Ríma. V roku 648 konštantínopolský patriarcha Pavol presvedčil cisára Konštanta II., aby zrušil Ekthesis, keďže nariadenie vyznávať jednu vôľu v Kristovi pobúrilo severnú Afriku a zostavil nový edikt Typos, ktorý následne cisár vyhlásil a v ktorom boli jednoducho zakázané akékoľvek dišputy o dvoch Kristových vôľach.[10]
Západnú cirkev však nový edikt neuspokojil. Maxim v Ríme predstavil svoju náuku, v ktorej vyvrátil monotheletizmus a v roku 649 pápež Martin I. († 655) zvolal do Lateránu synodu, ktorá za účasti asi 110 biskupov odsúdila monotheletizmus aj monoenergizmus.
Tento pápežov čin bol však priamym porušením cisárskeho ediktu. Preto bol Martin I. roku 653 odvlečený do Konštantínopola, kde bol senátom odsúdený na smrť za zradu cisára. Len vďaka príhovoru konštantínopolského patriarchu Pyrhu bol rozsudok smrti zrušený a namiesto neho pápeža poslali do vyhnanstva na Chersones, kde roku 655 zomrel hladom. Maxima Vyznávača stihol podobný osud. Bol uznaný vinným roku 655. Mučili ho, podľa tradície mu vyrezali jazyk a odťali pravú ruku a poslali ho do vyhnanstva do Trácie. Po siedmich rokoch bol znova predvedený do Konštantínopola, ale keď neustúpil zo svojej viery, opäť ho poslali do vyhnanstva na Kaukaz, kde roku 662 zomrel.[11]
Nový cisár Konštantín IV. Pogonat († 685) sa však pokúšal uzmieriť so západnou cirkvou. Ustúpil z politického nátlaku a chcel, aby vieroučné problémy riešila samotná Cirkev. Vtedajší pápež Agaton († 681) ponuku prijal a zvolal niekoľko synod, ktoré riešili problém monotheletizmu. Napokon roku 679 alebo 680 zvolal veľkú synodu do Lateránu, na základe ktorej bol zostavený dogmatický list, ktorý v súlade s učením Maxima Vyznávača a Lateránskej synody z roku 649 definoval náuku o dvoch prirodzených vôľach a činnostiach v Kristovi. S týmto listom vyslal Agaton svojich legátov na všeobecný koncil, ktorý na rok 680 zvolal cisár Konštantín IV. do Konštantínopola.[12]
Tretí konštantínopolský koncil trval od 7. novembra 680 do 16. septembra 681.[13] Snem do svojich záverov takmer doslovne prebral učenie dogmatického listu, s ktorým prišli na koncil pápežskí legáti:[14]
„V súlade s učením svätých Otcov vyhlasujeme, že v ňom (v Kristovi) sú dve prirodzené vôle a dve prirodzené činnosti, bez oddelenia, bez zmeny, bez rozdelenia, bez zmiešania. Tieto dve prirodzené vôle nie sú nikdy v protiklade jedna voči druhej (to nech nie je ani vyslovené!), ako tvrdili bezbožní bludári; ale jeho ľudská vôľa nasleduje Božiu vôľu, neprotiví sa jej a ani nebráni, naopak, je jeho božskej a všemohúcej vôli podriadená.[15]
Za monotheletistov bol na sneme prítomný antiochijský patriarcha Makários. Ten však ani po takto definovanom učení nebol ochotný ustúpiť zo svojej pozície a tak ho snem napokon zosadil.[16] Na trinástom zasadaní 28. marca 681 boli vymenovaní a odsúdení bludári, ktorí zastávali monotheletizmus. V zozname heretikov sa nachádza samozrejme Sergios, tiež konštantínopolskí patriarchovia Pyrhos a Pavol, ale aj pápež Honorius.[17]
Pápež sa tak ocitol medzi zástancami herézy monotheletizmu. Ako sme však vyššie videli, Honorius zrejme vôbec nevedel, o čo Sergiovi ide a jeho odpoveď prezrádza, že nepopieral existenciu božskej a ľudskej vôle v Kristovi, ale existenciu protichodných hnutí v Kristovej ľudskej vôli, ktorá je prítomná v padnutej ľudskej prirodzenosti. Sergios túto jeho odpoveď zneužil na potvrdenie svojej herézy. Takúto interpretáciu Honoriovho listu odsúdil už pápež Ján IV. († 642), keď vo svojom liste Dominus dixit napísal:
„Vyznávame jednu vôľu v jeho (Kristovom) človečenstve a nehlásame dve odporujúce, totiž mysle a tela. Tak teda možno poznať, že náš predchodca Honorius napísal pýtajúcemu sa patriarchovi Sergiovi, keďže v našom Spasiteľovi nie sú dve navzájom odporujúce vôle, lebo neprijal žiadne následky z priestupku prvého človeka (…) Spomínaný predchodca hovoril o tajomstve Kristovho vtelenia, že nebola uňho ako v nás hriešnikoch odporujúca si žiadostivosť ducha a tela; čo však niektorí prevracajúc podľa vlastného zmyslu, podozrievali ho, že učil jednu vôľu jeho božstva a človečenstva, čo vyložene odporuje pravde“ (DS 496-498).
Rovnako Maxim Vyznávač sa zastával Honoriovej pravovernosti a potvrdzoval, že zo Sergiovho vyjadrenia mu nebolo jasné, čo presne tento patriarcha učí, a preto sa vyjadroval k niečomu inému.[18]
Na Treťom konštantínopolskom koncile sa však v roku 681 znova naplnili slová pápeža Jána IV. o prevrátení Honoriových slov podľa vlastného zmyslu, na základe čoho ho napokon odsúdili ako heretika. Pápež Lev II. († 683) závery tohto snemu podpísal, no podpísanie odsúdenia pápeža Honoria ako zástancu monotheletizmu, sa však javí ako vážna chyba. I keď niektorí autori uvádzajú, že Lev II. ohľadom Honoriovho odsúdenia urobil poznámky, ktorými „otupil ostrie rozsudku“,[19] čo by bolo možné interpretovať aj v tom zmysle, že pápež nemal v úmysle stotožniť sa s Honoriovým odsúdením.
Potvrdenie vierouky Tretieho konštantínopolského koncilu však bolo nepochybne správne. Boží Syn nevyhnutne okrem svojej božskej vôle musí disponovať aj ľudskou vôľou, aby mohol ako človek byť dokonale poslušný svojmu nebeskému Otcovi.
Uverejnené v: PALOČKO, Š.: Ježiš z Nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita
v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010, s.49-56., ISBN 978-80-555-0174-1.
Pozri aj:
https://vieralogicky.sk/omyly-papezov-a-ich-vplyv-na-ucenie-cirkvi-o-neomylnosti-papezov-1-cast/
https://vieralogicky.sk/omyly-papezov-a-ich-vplyv-na-ucenie-cirkvi-o-neomylnosti-papezov-2-cast/
[1] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 153.
[2] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 158-159. Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 154. Porov. HORMIZDAS I.: Vyznanie viery. In : DENZINGER, H. – SCHÖNMETZER, A.: Enchiridion Symbolorum, Definitionum et Declarationum.Freiburg Br. 1965, 363.
[3] Jednýn z takýchto pokusov bol aj spomínaný Druhý konštantínopolský koncil v roku 553, ktorý však k zmiereniu s monofyzitmi napokon neviedol. Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 161-162.
[4] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 165.
[5] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 166.
[6] SALIJ, J.: Na czym polegał błąd papieża Honoriusza. In : http://www.mateusz.pl
/wdrodze/nr318/318-15-js.htm (15.1.2007).
[7] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 166.
[8] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 166-170.
[9] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 170.
[10] Porov. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 133. Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 170.
[11] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 170-171. Porov. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 133. Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 170-171.
[12] Porov. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 133.
[13] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 171.
[14] Porov. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 133.
[15] SOBÓR KONSTANTYNOPOLITAŃSKI III. In : BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom I, Kraków : Wydawnictwo WAM – Księża Jezuici, 2002, s. 318. DS 556.
[16] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 171-172.
[17] Porov. SOBÓR KONSTANTYNOPOLITAŃSKI III. In : BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, tom I, Kraków : Wydawnictwo WAM – Księża Jezuici, 2002, s. 312.
[18] Porov. SALIJ, J.: Na czym polegał błąd papieża Honoriusza. In : http://www.
mateusz.pl/wdrodze/nr318/318-15-js.htm (15.1.2007).
[19] ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 134.