36. Ikonoklazmus a možnosť zobrazovania Krista

doc. ThDr. Štefan Paločko, PhD.

Pozri aj článok https://vieralogicky.sk/monofyzitizmus-a-kristove-prirodzenosti/

Za vlády byzantského cisára Leva III. Isaurského († 741) došlo k odmietaniu úcty k ikonám, teda k ikonoklazmu. V roku 726 cisár vydal prvé edikty, ktoré nariaďovali, že ikony musia byť v chrámoch umiestnené tak vysoko, aby sa ich ľudia nemohli dotýkať. Onedlho však nariadil ikony z chrámov úplne odstrániť.[1] Kristov obraz, ktorý bol na bronzovej bráne cisárskeho paláca, musel byť nahradený krížom.

Voči týmto nariadeniam sa zdvihol odpor. Konštantínopolský patriarcha Germanos žiadal zvolanie nového koncilu. V južnom Grécku došlo k vzbure proti ikonoklazmu a aj pápež Gregor II. sa postavil na stranu zástancov ikon. Rím a Konštantínopol sa tak dostali do sporu.[2] Cisár však zo svojej pozície neustúpil. Patriarcha Germanos podal demisiu a na jeho miesto bol dosadený povoľný mních Anastazios. Taktiež na biskupské stolce boli dosadení biskupi, ktorí tolerovali cisárov odmietavý postoj k ikonám.[3]

Po Levovi II. Isaurskom nastúpil na trón jeho syn Konštantín V. ktorý si pokladal za povinnosť pokračovať v otcových aktivitách úplne zlikvidovať úctu k ikonám. Aby získal hierarchiu Cirkvi na svoju stranu, chcel svoje ťaženie proti ikonám zdôvodniť aj teologicky. Preto po smrti patriarchu Anastazia začal pripravovať usporiadanie všeobecného koncilu, ktorý by na základe vierouky potvrdil ikonoklazmus.[4]

Koncil bol zvolaný v roku 754 v cisárskom paláci v Hierii neďaleko Konštantínopola.[5] Zúčastnilo sa ho 338 biskupov.[6] Snem sa pokúsil definovať dôvody, prečo je úcta k ikonám v rozpore s kresťanským učením. Odvolával sa na tvrdenie, že božskú prirodzenosť je nemožné zobrazovať. Pokiaľ sa zobrazuje výlučne Kristova ľudská prirodzenosť, popiera sa tým Kristova božská prirodzenosť, keďže Ježiš nie je výlučne človek, ale aj Boh. Zobrazením Kristovej ľudskej prirodzenosti dochádza k jej oddeleniu od nezobraziteľnej Kristovej božskej prirodzenosti a tak dochádza k oddeleniu Boha od Ježiša z Nazareta, čo je prakticky nestorianizmus.[7]

Cisár Konštantín V. ďalej pokračoval v prenasledovaní zástancov úcty k ikonám. Mnohí kresťania utekali na Západ alebo na ostrovy Stredozemného mora a mnohí boli pre svoju vieru umučení. Nástupca Konštantína V., jeho syn Lev IV. Chazar († 780) sa domnieval, že jeho otcovi sa podarilo ikony úplne zničiť, a preto upustil od takéhoto krutého prenasledovania.[8]  Mnohí kresťania sa vtedy mohli vrátiť z vyhnanstva. No keď objavil u svojej manželky Ireny skryté ikony, neváhal ju poslať do vyhnanstva a prenasledovanie začalo opäť. Netrvalo však dlho, pretože cisár náhle zomrel. Namiesto nedospelého syna Konštantína VI. sa teraz ujala vlády jeho matka Irena.

Počas Ireninej vlády došlo k obnoveniu úcty k ikonám. Irena mala v úmysle dať všetko do poriadku aj po teologickej stránke a tak po dohode s pápežom Hadriánom I. a konštantínopolským patriarchom Taraziom zvolala všeobecný snem do Nicei.[9]

Druhý nicejský koncil bol otvorený 24. septembra 787. Zúčastnilo sa ho 365 biskupov, ktorí boli všetci z Byzancie. Pápež poslal dvoch presbyterov ako svojich legátov a za ostatné patriarcháty tam boli len dvaja mnísi.[10]

Koncil samozrejme odmietol náuku snemu z roku 754, ktorý pod vplyvom cisára Konštantína V. potvrdil ikonoklasmus. Učenie Druhého nicejského koncilu vychádza z faktu, že úcta k ikonám patrí ku kresťanskej tradícii. Táto úcta sa však podstatne líši od klaňania sa, ktoré patrí výlučne Bohu. Samotné klaňanie sa tak nepreukazuje obrazom ako materiálu, ale osobe, ktorú obraz znázorňuje. Možnosť zobrazovania Krista na ikonách potvrdzuje, že Božie Slovo sa stalo skutočným človekom a nie je výtvorom ľudskej fantázie.[11]

Treba povedať, že k vlastnostiam božskej prirodzenosti naozaj patrí jej nezobraziteľnosť. Faktom však je, že prirodzenosť sama osebe neexistuje, existuje len osoba disponujúca prirodzenosťou. Druhý nicejský koncil zdôrazňuje, že na ikone ide o zobrazenie práve osoby. Ak by osoba Krista disponovala výlučne božskou prirodzenosťou, bola by skutočne nezobraziteľná. Osoba Božieho Syna však disponuje aj ľudskou prirodzenosťou a práve vďaka nej je Kristus viditeľný a zobraziteľný.

Zaujímavou je námietka ikonoklastického koncilu v Hierii, podľa ktorej pri zobrazení Krista v ľudskej prirodzenosti dochádza k ignorovaniu jeho božstva a tak k faktickému rozdeleniu Osoby Slova od osoby Ježiša z Nazareta. Dôsledkom takéhoto tvrdenia by však bolo, že Kristova osoba sa nemôže prejavovať výlučne ako človek, pretože v každom prejave, v každej činnosti a v každej vlastnosti musí byť prítomná aj božská prirodzenosť. Takáto predstava o Kristovi by však bola totožná s monofyzitizmom, ktorý popieral u Krista čistú božskú a s ňou nezmiešanú čistú ľudskú prirodzenosť. Podľa tejto náuky sú všetky Kristove vlastnosti zmiešane bohoľudské, čo by samozrejme znemožňovalo zobrazenie Krista prostredníctvom čisto ľudskej prirodzenosti.

Keďže však osoba Krista disponuje čírou ľudskou prirodzenosťou, ktorá je s božskou nezmiešaná, môže sa pravdivo prejavovať ako človek a vďaka jeho skutočnej ľudskej prirodzenosti ho ako človeka možno pravdivo aj znázorniť. S možnosťou znázorniť Krista na ikonách samozrejme súvisí aj možnosť predstaviť si ho. Ak by nebolo možné Krista zobraziť, nelegitímnou by bola aj akákoľvek predstava Krista ako človeka.[12]

Pri tom všetkom treba brať do úvahy učenie Jána Damascenského († 749), veľkého bojovníka proti ikonoklazmu ešte za vlády cisára Leva III. Isaurského, ktorý zdôrazňoval, že vyobrazenie je len analógiou, teda podobou Krista, a nie Kristus sám. Podoba v sebe zároveň obsahuje do značnej miery aj nepodobu, a preto ikona má význam len v tom, že odkazuje nad seba, teda na osobu, ktorú znázorňuje.[13] Preto sa stretávame v učení Druhého nicejského koncilu so zdôraznením, že klaňanie sa v žiadnom prípade nepatrí samotnej ikone, ale osobe, ktorú ikona na základe určitej podobnosti zobrazuje.

Uverejnené v: PALOČKO, Š.: Ježiš z Nazareta – Záchrana ľudí. Prešov : Prešovská univerzita
v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2010, s.56-59., ISBN 978-80-555-0174-1.

Pozn. správcu stránky: Pozri aj článok o Kristovej osobe a prirodzenosti:

 Možno teda povedať, že v tomto zmysle je ten, kto koná a prirodzenosť je to, prostredníctvom čoho niekto koná. Taktiež možno povedať, že osoba dáva odpoveď na otázku „Kto niečím je?“, kým prirodzenosť dáva odpoveď na otázku „Čím niekto je?“[12]

Možno teda povedať, že Boží Syn prežíva svoju osobnú identitu dokonale božským a tiež dokonale ľudským spôsobom. Táto druhá božská Osoba môže o sebe prehlásiť, že je skutočný Boh a tiež že je skutočný človek. Kým Efezský koncil potvrdil, že je správne pripisovať božské aj ľudské vlastnosti a činnosti jedinej osobe v Kristovi, Chalcedónsky koncil vysvetlil, prečo je také niečo možné.

Druhá božská osoba je večná, nesmrteľná, všemohúca preto, lebo disponuje božskou prirodzenosťou. Vďaka tejto božskej prirodzenosti je to skutočný Boh, a preto disponuje všetkými božskými atribútmi a je schopný vykonať všetky božské činnosti. Táto druhá božská Osoba je však tiež smrteľná, schopná utrpenia, narodila sa v čase z Márie a to preto, že disponuje skutočnou ľudskou prirodzenosťou, vďaka ktorej je schopná ľudských úkonov a vzťahujú sa na ňu ľudské vlastnosti. Táto ľudská prirodzenosť robí z druhej božskej Osoby skutočného človeka.

Keďže je to práve prirodzenosť osoby, ktorá určuje, čím osoba je, možno druhú božskú Osobu nazvať Bohom aj človekom. Preto je úplne správne tvrdiť, že skutočný pravý Boh, jeden z Trojice bol ukrižovaný a zomrel. Tento Boh je totiž absolútne totožný s Ježišom z Nazareta a môže tieto ľudské veci vykonávať kvôli tomu, že má ľudskú prirodzenosť.

Rovnako možno tvrdiť, že Ježiš z Nazareta je všemohúci, večný, vševediaci a hodný božskej poklony, pretože Ježiš z Nazareta je skutočný Boh a disponuje tak božskou prirodzenosťou.

Keď teda hovoríme o druhej božskej Osobe, hovoríme o skutočnom Bohu a zároveň o skutočnom človeku a či túto osobu nazveme Boh, Pán, Ježiš, Kristus, Slovo, podstatné je, že sa jedná vždy o jednu a tú istú osobu, ktorá vykonáva božské aj ľudské činnosti a vzťahujú sa na ňu božské aj ľudské vlastnosti. https://vieralogicky.sk/monofyzitizmus-a-kristove-prirodzenosti/


[1] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 184-185.

[2] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 173.

[3] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 185.

[4] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 186.

[5] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 173.

[6] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 186.

[7] Porov. . Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 173.

[8] Porov. ALEŠ, P.: Kresťanská cirkev v období všeobecných snemov, Cirkevné dejiny II., Prešov : Pravolávna bohoslovecká fakulta UPJŠ v Prešove, 1996, s. 188-190.

[9] Porov. ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky Svätý Martin : Neografia, úč. Spol., 1943, s. 270.

[10] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 174.

[11] Porov. SOBÓR NICEJSKI II. In : BARON, A. – PIETRAS, H. (ed.): Dokumenty soborów powszechnych, Tom I. Kraków : Wydawnictwo WAM – Księża Jezuici, 2002, s. 330-340.

[12] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 173.

[13] Porov. Pospíšil, C.V.: Ježíš z Nazareta, Pán a Spasitel. Kostelní Vydří : Krystal OP, Karmelitánské nakladatelství, 2006, s. 174.

Related Posts